ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ale je to pravda, Samko, čo mi ujec Ondrejský hovoril?“ S takouto otázkou vrútil sa nebohého Leseckého syn, Daniel Lesecký, do chyže Pokrížovej.

„Nuž vítaj!“ sloví tento, podávajúc Leseckému ruku. „A čože ti hovoril?“

„Čo mi hovoril?“ odpovedá Lesecký, „nuž že mi vraj chceš ty aj s tvojim bratom majetok vziať.“

„Ba kýho šľaka!“ hovorí Samko. „Nuž akým právom by som ti mohol odberať, čo je tvoje vlastné.“

„Hja, veď ja o mojom vlastnom nehovorím,“ vetí Lesecký, „ale o tom, čo mne nepatrí.“

„Ha ha ha!“ rozosmeje sa Samko, „vari sa ti sníva?“

„A prečo sa smeješ?“

„Nuž hovoríš, že ti chceme vziať to, čo tebe nepatrí. A či je to teda tvoj majetok?“

„No pomýlil som sa,“ opráva Lesecký. „Jozef Ondrejský mi hovoril, že vraj môj nebohý otec odňal vám materinské dedictvo.“

„A či je tomu nie tak?“

„Veru nie!“ tvrdí Lesecký. „Tento majetok že — vraj — budem prinútený vám vydať.“

„A či je tomu nie tak?“ opytuje sa zase Samko.

„Veru nie!“ odporuje Lesecký; „bo vy ste dostali každý po dve sto zlatých, a to bolo z vášho materinského dedictva.“

„Hej,“ odpovedá Samko, „a či pozemky Dačkovské nestály viac, nežli šesť sto zlatých?“

„Veru nestály!“ tvrdí Lesecký.

„A začože tvoj otec kúpil ten dom, v ktorom bývaš?“

„Za svoje vlastné, statočne zarobené peniaze.“

„Veru,“ hovorí s trpkým smiechom Danko, „veru statočne zarobené, keď statočne odrel mňa a môjho brata.“

„No, vieš čo, Samko,“ vetí s horlivosťou Lesecký, „pred synom otca nehaň! A keď toto tvrdíš, prinútim ťa to aj dokázať.“

„Dobre,“ sloví pokojne Samko. „Budeš bezpochyby znať, čo vládali rodičia mojej aj tvojej matkyní. A aj to budeš znať, že tvoja matka dostala svoje dedictvo hneď, keď sa vydala, bo tvoj otec bol chudobný, keď si ju vzal.“

„Áno, tak je!“ svedčí Lesecký.

„A moja matka nedostala nič, počím žili rodičia. A potom keď zomreli, dostala dva domy a dakoľko statku i zahrád. Toto ale všetko pobral po smrti mojej matkinej tvoj otec, a nám vrhnul za to mizerných šesť sto zlatých.“

„Mohli ste si pýtať viac,“ nadvrhuje Lesecký, „lež začo ste sa zjednali, za to kúpil môj otec dačkovské majetky.“

„My sme boli vtedy ešte len chlapci, a preto teraz, keď sme doriastli, dohľadúvame si to, čo nám bolo jako chlapcom odňaté.“

„Lež z toho všetkého nebudete mať zhola nič,“ hovorí Lesecký.

„Veď uvidíme,“ dodáva Samko. „Dobre; poď so mnou k Ondrejskému, ten ti tú vec vysvetlí, jako načim. Mne aspoň povedal na svoju statočnosť, že čo mám, to patrí všetkým právom mne. A upozornil ma na to, že vy chcete odo mňa Dačkovské dostať, aby som sa mal na pozore.“

„Ej, bolby ďas!“ hovorí Samko, a nechajúc bidlo i člnok odpočívať, oblieka sa i poberá s Leseckým k Ondrejskému.

Tento stojí práve pri obloku, a zazrevší k nemu poberajúceho sa Samka Pokríža a Leseckého, trhne sebou i pretrúc dlaňou čelo, prechodí chyžu rezkým krokom.

„No, posbieraj že sa teraz Jožo, bo bude s tebou zle!“ takto si hovorí a zastane, aby privítal do chyže vstupujúcich.

„Vítam vás, deti moje, sadnite si,“ a podávajúc ruku obom usmieva sa po priateľsky, i posadí Samka Pokríža z jednoho, a Leseckého z druhého boku vedľa seba.

„Čože vás donieslo ku mne, deti moje?“ opýta sa po krátkom mlčaní Jožko, pohliadnuc s úsmechom na Pokríža i na Leseckého.

„Pán strýčik!“ začne tento, „prišli sme dohovoriť sa straniva materinského dedictva bratov Pokrížovcov.“

„Nebojte sa, deti moje, všetko bude dobre,“ vetí Jožko, obráťac sa k Pokrížovi.

„Veď aj ja tak myslím,“ sloví tento spokojne.

„Nuž teda načože si ma u seba tak popichal?“ vraví Lesecký, „či ťa to vari len na chvíľku nadišla taká chúťka na môj majetok?“

„Ale buď pokojný,“ teší ho Jožko, „z tvojho majetku neztratí sa ani babky.“

„Nuž a my nedostaneme naše materinské dedictvo, pán otec?“ opytuje sa Samko.

„Akožeby ste ho nedostali,“ odpovedá Ondrejský, „dostanete ho istotne, a to celé.“

„Nuž a ktože nám to bude platiť, ak nie Lesecký?“ opytuje sa zase Samko.

„Pravda,“ odpovedá Jožko, „ktože by vám platil, ak nie on.“

„Ale ja, pán strýčik? ale ja?“ opytuje sa chvatom Lesecký.

„Nuž čože sa ti robí?“ smeje sa Jožko, „ktože o tebe hovorí?“

„Pán strýčik! zdá sa mi, že ma chcete mať za blázna,“ začne vážne Lesecký.

„Nuž akože by to bolo?“ vetí Jožko so smiechom.

„Hneď hovoríte, že mám platiť Pokrížovcom, a hneď zas že nie. Jako to treba rozumeť?“

„Takto:“ povie Jožko, „ty podržíš celý tvoj, ale ma rozumej, tvoj majetok, a Pokrížovci dostanú všetkých sto aj päťdesiat toliarov.“

„Nuž a to, čo nám Lesecký ujal, nie?“ opytuje sa Samko.

„Akože!“ odpovedá Jožko, „aj to všetko dostanete.“

„A od koho?“

„Nuž Samko môj, od neho.“

„A ktože je to?“ opytuje sa Samko.

„Nuž Lesecký,“ odpovedá Jožko.

„Veď hovorím, že ma za blázna máte,“ vetí Lesecký rozhorlene. „Ani sem ani tam nechcete potiahnuť, len nás oboch za nosom vodíte.“

„Vidíš Lesecký, jako teba zle vychoval ten tvoj otec. Ja som už starý, pozri, vlasy mi už šedivejú, a ty predca tak nešetrne naproti mne vystupuješ. Ale aby som takéto reči nebol prinútený počúvať, chcem vás oboch úplne uspokojiť. Povedzte mi teda, prečo ste ku mne prišli?“

„Prišli sme sem,“ vetí Samko, „aby ste nás porovnali. Ja hovorím dľa vašich slov, že nám Pokrížovcom má navrátiť Lesecký to všetko, čo nám jeho otec nespravodlive odňal.“

„A ja,“ rečie Lesecký, „tvrdím tak, ako ste mi aj vy, pán strýčik, povedali, že som nič nie povinný z môjho majetku Pokrížovcom postúpiť!“

„Akože je to, prosím, oba teda dľa vašich slov hovoríme; jakože je to?“ opytuje sa Samko Pokríž otčima.

„Deti moje, tu je hrozné nedorozumenie,“ hovorí pokojne Jožko; „a keď chcete, aby som vám tú vec náležite objasnil, nádobno z vás daktorému ísť so mnou do druhej chyže, a druhému tu zostať. Zostaň Samko zakiaľ tu, ja pôjdem s Leseckým do druhej chyže.“

Stalo sa.

„Vidíš Danko, jaký si ty kuriplach,“ prehovoril k Leseckému Jožko, keď osadili sa oba v druhej chyži. „Ty mi len omrzlosť pôsobíš. Upozornil som ťa, abys’ dal pozor na seba, že ti Pokrížovci majetok odňať môžu, a ty hneď letíš k nim a vyrozprávaš jim všetko. Maj sa na pozore, ešte raz ti vravím, bo prídeš o všetko tak, ako ani nebudeš vedeť.“

„Nuž a jakože by to mohlo byť?“ opytuje sa Lesecký.

„Veľmi ľahko,“ odpovedá Jožko. „Tvoj otec pritiahnul skutočne nespravodlive majetok Dačkovský k sebe. Tvoja mať nemala už do neho zhola nič, tu pozri toto písmo. Tu stojí, že Estera Dačkovská dostala celé svoje dedictvo už vtedy, keď sa vydávala. A keď Johanna zomierala, vyšaľbiaril od nej podpis, že prijala od neho 10.000 zlatých ako výplatok za Dačkovské pozemky. A nezaplatil nič. To ti môžem riecť pred celým svetom. Tak teda vidíš, ak Pokrížovci dačo začnú, poduria ťa špatne.“

„Tak jim radšej dám dobrovoľne, čo jim patrí,“ hovorí Lesecký.

„Bol bys’ blázon!“ dotušuje Jožko. „Nedaj ty nič. Lež aby ti ho mocou neodňali, hľaď s nimi v dobrom priateľstve žiť, a radšej jim sľubuj hory doly, nežli bys’ jich mal dráždiť.“

„A jestli ma poženú pred súd?“

„Potom ukáž to pojistenie na 10.000 zlatých, čo moja nebohá Johanna tvojmu otcovi podpísala. Aj ja som tam podpísaný jako svedok. A tvoj otec dopísal jako svedka ešte jedno meno, čo nikdy ani na svete nebolo.“

„Ale keď nemám to pojistenie v rukách,“ hovorí Lesecký.

„Tam je v tej starej biblii, čo po tvojom otcovi pozostala,“ odpovedá Jožko. „No a teraz mi sľúb, že zachováš sa dľa priateľskej rady mojej.“

„Sľubujem,“ vetí Lesecký a poberá sa s radosťou domov.

„No vidíš, Samko môj, jaký si ty babrák,“ začne Jožko po odchode Leseckého. „Chceš, abys’ dostal materinské dedictvo nazpät, a sám si všetko kazíš.“

„Nuž ako?“ opytuje sa Samko.

„Ja som už dosť pracoval za vás,“ hovorí na miesto odpovede Jožko; „a že som vám posiaľ nevymohol vaše materinské dedictvo, to som nie vina ja. Vaša nebohá matka bola na smrtedlnej posteli podpísala, že jej Lesecký vyplatil desať tisíc zlatých za Dačkovský majetok. A tieto peniaze mal jej len na tretí deň doniesť. Medzitým ona umrela, a Lesecký nevyplatil nič. Ale pojistenie zadržal u seba, a práve preto nemohol som vám dostať nazpät vaše materinské dedictvo, počím starý Lesecký žil, a aj teraz je všetka moja práca daromná, počím jeho syn má to pojistenie v rukách. Rád by som ho teda na pekný spôsob od neho dostať, a bolo by sa mi to podarilo, kebys’ nebol Leseckého nadrážil. — Ale tak je to, mladosť pochabosť. Ty chceš isť s bubny na vtáky, a to je nanič.“

„Nuž čože mám teda robiť?“ opytuje sa Samko Pokríž.

„Povedz radšej Leseckému, že nechceš nič mať od neho; a keď ho takto uspokojíme, potom mu vydrankám pojistenie, a potom ho máme úplne v klepci.“

„Pán otec! zdá sa mi, že na takýto spôsob my Pokrížovci naše materinské dedictvo nikdy videť nebudeme,“ vetí Samko.

„Nuž a či neveríš mojim slovám?“ opytuje sa Jožko.

„Ja som človek prímy a milujem pravdu, a tak ani netajím, čo myslím.“ Odpovedá Samko na otázku Jožkovu odhodlane.

„Či teda neveríš mojim slovám?“

„Slová vaše, pán otec, sú mi podozrivé. Prú ste povedali, že je to hrozné nedorozumenie, keď si my Pokrížovci materinské dedictvo pýtame, a Lesecký nám ho nechce dať. A jaké že je to nedorozumenie, keď my aj od vás naše otcovské dedictvo, jako aj materinský odkaz pýtame, a vy nás už úplných päť rokov za nosom vodíte? Čože to bude za nedorozumenie?“

„Veď hovorím, mladosť pochabosť,“ odsekne zkrátka Jožko.

„Pán otec! my sme už nie chlapci. Aj ja aj môj brat sme už mešťania a majstria, a pochabosť sme už dávno zo seba striasli. Ale preto, že stali sa už z nás ľudia usedlí, pohľadávame si to, čo nám patrí. My oba máme už dietky, a keď nie nám, teda týmto k vôli prinútení sme vás požiadať o vlastníctvo naše.“

„Syn môj! takýmito rečmi ma domrzíš,“ vetí rozhorlene Jožko; „bo takto nevystupujú deti naproti svojmu otcovi —“

„Pomáhaj Pán Boh!“ pretrhne reč Jožkovu do chyže vstupujúci Danko Ondrejský, vedúc so sebou aj Danka Pokríža.

„Vítam vás!“ vetí Jožko usmievave, podávajúc obom prišlým ruky.

„O čomže hovoríte?“ opytuje sa Danko.

„Nuž —“ chce hovoriť Samko.

„O všelijakých maličkosťach,“ pretrhne ho v reči Jožko.

„Aj to nezaškodí,“ vetí Danko. „Ale brat môj, prišiel som s tebou o vážnych vecach prehovoriť; myslím, že ma vypočúvaš.“

„Len hovor, brat môj, vďačne ťa budem počúvať,“ odpovedá Jožko.

„Dobre teda, to som čakal od teba. Už je tomu šesť rokov, ako Lesecký v zemi leží, a páni Pokrížovci z materinského dedictva ešte babky nevideli. Jakože je to? Čis’ ty porobil dáke kroky v tejto záležitosti?“

„Porobil, brat môj! A myslím, že synovia moji v krátkom čase dostanú všetko.“

„Jožko!“ začne Danko vážnym hlasom, hroziac bratovi prstom, „kaj sa z hriechov, a boj sa Boha a neluhaj!“

Jožkovu tvár preletí mrak nevôle nad rečou bratovou, a čelo pokrývajú vrásky hnevu a ústa vypovedia prudko: „Kto ti dal právo stať sa kazateľom pokania?“

„Ty sám, brat môj drahý!“ odvetí pokojne Danko, „ty sám. Rozpamätaj sa, kedy si ma prosil, aby som ťa upomenul, keď ťa uvidím z pravej cesty schádzať. A teraz si urobil už jedon krok, a urob ešte jedon, potom si zas na tej ceste, na ktorej si bol za života Leseckého.“

„Danko! riekol si mi prú, aby som neluhal; dokáž mi, v čom som zluhal.“

„Vidíš, ďaleko si už od pravej cesty,“ sloví Danko; „ale vráť sa, brat môj, abys’ neumieral dakedy tak ťažko, jako Lesecký.“

„Veď mi len dokáž tú moju lož,“ dotiera Jožko na svojho brata.

„Teraz bol u mňa nebohého Leseckého syn, a ten mi rozprával, žes’ mu ty dal radu, aby ukázal to pojistenie, čo nebohá Johanna jeho otcovi podpísala, keď by ho páni Pokrížovci chceli o materinské dedictvo požadovať.“

„Tak teda?“ povedá na to Samko. „A mne ste hovorili, pán otec, že len toto pojistenie chcete dostať do ruku, aby ste nám materinské dedictvo vykonali. Jakože je to?“

„A mne hovoril Lesecký,“ pokračoval Danko v reči započatej, „že ani neznal, kde je to pojistenie, a že si mu ty, brat môj, riekol, že je v tej starej biblii, ktorú zdedil od svojho otca.“

„To je lož!“ zkríkne Jožko, dupnúc divoko nohou na zem.

„Ba je nie!“ hlási sa v to Lesecký, ktorý si bol u Jožka jakési písma zabudnul, a práve vtedy pre ne prišiel, keď Jožko jeho výpoveď pred Dankom za lož vyhlasoval. „A že je nie lož, svedčí aj toto pojistenie, ktoré som dľa vášho návodu, pán strýčik, práve teraz v starej biblii vyhľadal.“ A po týchto slovách ukázal osudné pojistenie na desať tisíc zlatých za Dačkovský majetok vyplatených, a odišiel preč.

Jožko zvesil hlavu a škrípajúc zubami, chodil sem tam po chyži rezkým krokom a nepovedal nič.

„Vidíš, brat môj!“ začal Danko po chvíľke, „nádobno ti už teraz priznať sa, že si prú luhal a že si Leseckému všetko to povedal, čo mi v mojom príbytku sdelil.“

„A načo to mám ďalej tajiť, keď už viete o všetkom. Tak je, upomenul som Leseckého, aby dal pozor na seba, bo že ho chcú Pokrížovci o majetok pripraviť.“

„A prečo si to urobil?“ opytuje sa Danko.

„To ani sám neviem,“ odpovedá Jožko, chodiac ustavične hore dolu chyžou.

„A teraz ešte jedno, Jožko!“ začne zase Danko po dlhšej prestávke. „Vieš, že Dolniar už pred rokom zomrel. Teraz som bol u Skubínskeho. Aj ten pred polhodinou dokonal púť zemskú.“

„To je dobre!“ vskočí do reči bratovi Jožko, ktorého tvár vyjasnila sa pri počutí chýru tohoto, „teraz už viem, čo chceš povedať. Chceš ma upomenúť na vyplatenie 150 toliarov Pokrížovcom, či nie?“

„Áno, brat môj!“ sloví Danko. „Zo štyroch svedkov poslednej vôle Johanninej som už iba ja sám živý, a aj ja neviem, či do zajtra dožijem. Aby som teda nevzal so sebou na druhý svet to ťažké povedomie, že som povinnosť svoju straniva vôle Johanninej nevyplnil, prichodím k tebe s prosbou, abys’ vyplatil pánom Pokrížovcom odkaz materinský.“

„Vďačne, brat môj!“ vetí rezko Jožko; „počkajte len tu, deti moje, aj ty brat môj, hneď donesiem tých sto aj päťdesiat toliarov.“ A po týchto slovách odoberie sa do druhej chyže.

„Predca je už statočný človek z neho,“ hovorí Danko k Pokrížovcom po odchode Jožkovom.

„No len no!“ odvráva Samko, „ja mu neverím ani jako mačný mak.“

„No veď uvidíme!“ rečie Danko. A všetci umĺknu a očakávajú návrat Jožkov. A Jožko nedá dlho čakať na seba, bo v malej chviľke vstúpi do chyže, prikročí k bratovi a so slovami: „Tu je výplatok Pokrížovcov!“ podá mu malý, skrútený papier.

Danko rozkrúti papier, pozre doň, a výraz nevôle zazrkadlí sa na tvári jeho.

„Čože to má byť?“ opýta sa Jožka, uprúc prísny zrak na tvár jeho.

„Veď ti hovorím, že je to výplatok Pokrížovcov, a to sice i z otcovského i z materinského dedictva,“ odpovedá posmešne Jožko.

„Nuž ale tento prázdny papier?“

„Ten!“ sloví v smiechu Jožko; „a ani ten nezaslúžili!“

„Jožko! kaj sa z hriechov!“ hovorí Danko prísnym hlasom.

„Teba budem z hriechov čistiť, teba!“ začne v divom škreku Jožko. „Ak vezmem rafiku do ruky, tak ťa očistím z hriechov, že ti na večné veky zájde chuť takéto kázne mi vydržiavať.“

„Jožko! pre Boha ťa prosím, zadrž také slová za zubami, bo neztrpím takéto pohanenie od nikoho,“ vetí v najvätšej nevôli Danko.

„Ak chceš, obrátim slová moje v skutok,“ kričí rozbesnený Jožko.

„Pre rany Kristove! —“ začne Danko, a žily mu v zlosti jako palce po čele vyvstávajú; lež zpamätajúc sa a potlačiac násilne hnev svoj, doloží miernym hlasom: „Jožko, pamätaj na Boha!“

„Nedbám naň!“ odsekne Jožko, dupnúc nohou na zem a oči svieťa sa mu sťa dva žeravé uhle v zlosti, jaká všetkými žilami jeho prebieha.

„Teda nevydáš dedictvo otcovské a materinské pánom Pokrížovcom?“

„Nie! A čo anjel Gabriel príde, nie!“

„Dobre teda. Poďte páni moji, pôjdeme pred súd.“

„Choďte!“ soptí v divom besu Jožko. A Danko Ondrejský a Pokrížovci stúpajú z domu jeho zrovna na mestský dom, aby tam Jožka obžalovali.