Zlatý fond > Diela > Krivoprísažník


E-mail (povinné):

Stiahnite si Krivoprísažníka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Križko:
Krivoprísažník

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Andrej Slodičák, Eva Kovárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

III

Žiaľa deti nad dobrou matkou, plače stará mať pri truhle dobrej nevesty svojej, a v žiali tomto súčastňuje sa aj nebe, bo dnešné mraky pokryly utešenú oblohu a tisíce kvapiek padá z nich, jakoby slzy žiaľu nad včasne zomrelou Johannou. Zvony chytrické ohlásily pôl dňa, a v malej chviľke rozlejú sa jích harmonické zvuky v plnom nápeve smutnej hrany pohrabnej. Aj zvony žiaľa nad Johannou. A v chyži smútku sedí pri stole Jožko Ondrejský. Horúce čelo podopiera pravá ruka, a ľavá drží bielu šatku, slzami Jožkovými premočenú. A Jožkovu tvár kryje hlboký žiaľ a z očí padajú veľké slzy na čierny pokryv stola. Sedí Jožko a nehne sebou, nehne ani na okamih. Začuje dumnú hranu zvonov, a z očí lejú sa mu celé prúdy sĺz. Nešťastný Jožko! čože tvoje svedomie hovorí? —

K pohrabu Johanninmu sišly sa veľké zástupy ľudstva, bo nebožká bola nie len všeobecne ctená mešťanka, ale aj dobrá duša, ktorá k bližným opravdivú kresťanskú lásku dokazovala. A táto jej dobrota bola všeobecne známa a vyzískala jej lásku u spoluobyvateľov. Prišiel aj Lesecký a stisknúc žiaľacemu Jožkovi ruku, usmial sa jakoby víťazne. Na tvári jeho nebolo vídať ani stopy dákeho smútku, ba v blčiacom oku javila sa zretedlne jakási diabolská radosť. Prišli aj svedkovia pokonnej vôle Johanninej, a žiaľ nad nebožkou obielil jejich smutné tváre a naplňoval oči slzami. Plakali, lež najsrdečnejšie plakal Danko. Jemu bolo ľúto zomrelej bratovej ženy, no ešte ľútejšie nešťastného brata. Na tohoto hľadel s hlbokým žiaľom, ale Lesecký zdal sa mu byť živým čertom. — Tušil teda Danko, že Lesecký sám posotil Jožka do bezodnej priepasti; a preto keď mu podával ruku, odvrátil sa s ošklivosťou od neho, a Lesecký zaškrípal zubami i prehodil: „Dobre je i tak!“

Uderila štvrtá hodina odpoludňajšia; pred domom Ondrejského zavznely dumné zvuky piesni pohrabných, a v malej chviľke pohyboval sa sprievod pohrabný hore zlatou ulicou na námestie a zohnúc do kúpeľnej ulice, poberal sa vážnym krokom ku kostolu. Dumno zavznievaly zvuky varhanov po vysokých klenbách kostola, keď niesli ôsmi mešťania telesné pozostatky Johannine okolo božieho oltára do matky zeme. Dvaja chlapci — jedon jedonásť-, druhý deväťročný — siroty to otca dávno pozbavené, kráčali za mrtvolou matkinou s odkrytými hlavami a do červena vyplakanými očami. A za nimi s hlavou na prsia sklonenou kráčal Jožko Ondrejský, sprevádzaný svojim bratom a švagrom Leseckým. Došli k hrobu, po boku hrobu Daniela Pokríža vykopanému, a nosičia zložili truhlu z pliec. Ľudstvo rozostavilo sa do kolesa, a po vyspievanej piesni započal miestny pán farár reč, ktorej slúžila za základ tá utešená výpoveď písma svätého: „Blahoslavení jsau, kteříž v Pánu umírají.“ Reč táto bola dojímavá, a keď vysvetľoval ctihodný duchovný, jaká krásna povinnosť je to za siroty, otca i matky pozbavené, zaujať sa a všemožne jich podporovať, prisviedčalo ľudstvo pokynutím hlavou rečníkovým slovám, lež Leseckého pozor zaškaredil sa a cez zaťaté zuby vydraly sa tiché slová: „Eh! čert to vezmi!“

Jožko necítil nič, nepočul nič a nevidel nič. Na tvári jeho bolo vídať, že dušu trápä hrozné muky a duch že lieta, sám milý Pán Boh vie, v ktorých stranách sveta.

Skončil sa obrad pohrabný, mrtvola bola zpustená do zeme a každá hruda, ktorá na truhlu tú padla, rozrývala útroby Jožkove mukami pekelnými. — V úplnej otupelosti všetkých citov vrátil sa Jožko do domu svojho sprevádzaný bratom Dankom a švagrom Leseckým, ktorí oba snažili sa myseľ jeho aspoň trošku povyjasniť; lež slová nimi prehovorené boly marné, bo nevytrhly Jožka z hlbokého snenia ani za mačný mak. Pozde v noci opustil ho Lesecký, ale Danko zostal, aby predca nejako prelomil hlboký žiaľ bratov.

Míňaly sa hodiny, prišla pôlnoc a za ňou prikvitnul nový deň, ale Jožko sedel ustavične na jednom mieste. Zrak jeho bol pevne do zeme opretý, a len tu i tu prevalila sa ešte slza po utrápenej tvári, a pery oblädlé zašepotaly : „Ach Johanna, Johanna moja!“

A v takomto žiali sotrval Jožko až do bieleho rána. Keď svitnul deň, prišly siroty Johannine sprevádzané starou matkou, a poboskajúc otčimovi ruku ďakovaly mu za to, že jich verne a otcovsky opatroval. Jožko zakryl si tvár dlaňou a zaplakal veľmi, v tom ale zočil do chyže vstupujúceho Leseckého, i vyskočil s krikom: „Ty si ten čert!“ a vrhnul sa naň jako rozpajedený lev; lež nestačil ani tri kroky urobiť, padnul bez seba na zem a začal v divej šialenosti kliať na všetko, čo kedy videl.

Prešly od tejto chvíle dni a prešly aj týždne, a v chyži Jožkovej vyzeralo smutne. On ležal na posteli na kosť i kožu vyschnutý, a vedľa neho sedel brat Danko s rukami složenými vo vrúcnej modlitbe pohrúžený. Jožko v horúčke ležiaci trpel boľasti, ale jich necítil. Danko naproti tomu zdravý znášal nesmierne boľasti, bo brat jeho hovoril také veci, ktoré dušou Dankovou zatriasaly. V hlbokých myšlienkach pomorený vzdychal a i teraz vzdychnul: „Ach Bože! čože z môjho brata bude? Hľa i teraz blabolí! Pane Bože!“ I zatíchnul a hľadel v nemej boľasti na brata, a tento sa usmieva a hýbe ústami, a to čím ďalej tým vätšmi.

„Iha-hu!“ zvolá zrazu, „bude z teba Jožko pán, a nie bedár!“

A umĺkne.

A po chviľke zase začne:

„Ďakujete mi, deti moje? Nerobte to! Viac ste užily bitky, jako chleba. Boly ste u mňa za rok, za jediný rok, a či viete, jako som vás bil? — Tie čižmy, Samko? Nuž veď vieš, že som ti také ušil, čo si jich nemohol obuť; a keď som ti jich s veľkou silou obul, nádobno mi bolo hneď jich rozpárať. A či vieš prečo, syn môj? Šanoval som remeňa o kúštik viac dať. — Háby? — Háby spomínaš? Deti moje! veď som vám ja nedal žiadne háby. Čo ste mali, to vám dal vlastný otec váš.“

A zas mlčí.

A po chviľke zas vyvolá so smiechom : „Že vraj: brat môj, kaj sa z hriechov! Nuž načo? Daňo, vieš čo? Napísali sme so švagrom písmo, či vidíš tuto je. Čítaj, takto to tu stojí: Ja Maria Pokríž, rodzená Lesecký z Rudolfovej, vysvedčujem pred Bohom aj pred ľuďmi, že som prijala všetok majetok môjho synov Danielov z rúk pána Jozefa Ondrejského v summe dvaadvaciatych tisícich. Vidíš, tu je podpísaná, aj Lesecký je tu podpísaný, a aj ty si tu podpísaný. Že nie? Škriepiš sa? A či vieš, keď si podpísal svoje meno na ten čistý hárok papieru? No vidíš, ta sme potom toto písmo napísali. — A — tisíc striel — môj je majetok Pokrížovský! Bude z teba Jožko pán, a nie bedár!“

Zas umĺknul a Danko rozvažoval slová bratove i začal šípiť, prečo Jožko nedávno tak veľmi dodieval do neho, že nezná podpísať meno svoje. „Hej! — povedá sám k sebe — tak je to, tak! Tvrdil, že neznám napísať si meno; a keď som ho kriedou na stôl napísal, vysmial ma a chcel videť perom to isté napísané. A Pán Boh zná, hľadajúc kúsok papieru, našiel som celú knihu v škryni, ktorú som tam nikdy nepoložil. Divno mi to bolo i tvrdil som, že mi ju brat ta dal, ale ten sa dušil, že nie. Uveril som mu, vytiahol som hárok a hrom zná, že som povolil bratovi a moje meno nie dakde v prosriedku, lež skoro na samom spodku podpísal. Tak teda títo figliari aj mňa vtiahli do svojej pekelnej hry. Bože! odpusť moje viny! Ale keď vyzdravie brat, veru, veru —“ a tu zamyslel sa i myslel dlho. „A čože robiť?“ začal po chviľke, „veru nič iného, jako osvedčiť sa pred oboma, že môj podpis nenie platný. Ale ak ma prefigľujú a vysmejú. — Radšej aj to znesiem, len moje svedomie, moje svedomie nech zostane čisté. Ach Jožko, Jožko! čos’ to urobil? Seba uvrhnul si do priepasti bezodnej, a mne podal si ruku, abys’ ma strhnul so sebou. A —“

„A ty?“ začne zase nemocný v šialenosti, a čím dial tým vätšmi kričí: „ty? Ty si ten vták. Či som ti nesľúbil, že nedotknem sa majetku Pokrížovského? Či som nepovedal, že na to viac nepomyslím? A čos’ mi ty povedal, ty diabol pokušiteľ? Tys’ mi riekol, že nemáš nič proti tomu, keď si prisvojím majetok Pokrížovský, len aby som ti pomáhal pri kúpe majetku Dačkovského. A ja som ti pomáhal. Ty si vyplatil desať tisíc zlatých. A ja som ti jich dal nazpak.“

„Nemýlila sa teda Johanna,“ vzdychnul Danko.

„A čo mám za to?“ blabolí ďalej Jožko. „Ty si nerobíš z toho nič, ale ja. Jaj moje svedomie! Hu! čo to kričí? To písmo? Ta, ta, ta ho spáliť a Pokrížovský majetok vrátim. Pozri, pozri, prilepil sa mi tu na prsty. Nechce dolu, nechce ísť. Ťahajte ho ľudia všetci, všetci. Aj ty brat ho ťahaj, aj ty švagre ho ťahaj, aj vy deti moje ho ťahajte.“

Tak blabolil Jožko, a vedľa neho sediaci brat dozvedel sa s hrúzou o všetkých klamstvách, koré Jožko s Leseckým kedy porobili, dozvedel sa o všetkých myšlienkach svojho brata a aj o každom slove, ktoré prehovoril s Leseckým vo vecach, týkajúcich sa dedictva sirôt Johanniných. I snoval si úmery, dľa ktorých chcel svojho brata k polepšeniu priviesť. Rozmýšľal o všetkom, čo Jožko prehovoril a hľadel to do súvislosti doviesť. A chcel pokúsiť sa napokon celé otcovské i materinské dedictvo sirotám Johanniným zachovať. Času na myslenie mal dosť, bo nemoc bratova bola dlhotrvanlivá. Minuly mnohé týždne, počím mohol z postele vstať. A Danko neopustil brata svojho, počím úplne nevyzdravel. Mal vôľu hneď po uzdravení upomenúť ho, aby nepožiadal majetku sirotského; obávajúc sa ale, žeby brat poznovu do choroby upadnúť mohol, odložil svoje predsebavzatie na príhodnejší čas.

Jožko vstal z nemoce a vidiac sa osamotnelého, bol ustavične zadumený. Jediná radosť jeho bolo dieťa po Johanne pozostalé. Chlapčoka tohoto opatrovala po čas nemoce Jožkovej Anna Černíková a milovala ho jako svoje vlastné dieťa. Keď Jožko vyzdravel, vzal si ho k sebe, a keď dolíhaly naň trudné myšlienky, brával synka svojho na lono a rozčesávajúc mu husté plavé vlásky i hladiac červené líčka, hovorieval s ním a nachodil radosť i v štebotaní dvaročného Janíčka.

Danko častejšie navštivoval brata a tešil ho, bo Jožko za príčinu svojej zádumčivosti udával žiaľ nad ztratou Johanny, ale nedarilo sa mu to jakosi. Jeho útešné slová nerozveselily Jožka ani na chviľku.

Hej darilo sa to lepšie Leseckému. Tento prichodiac tiež často k Jožkovi, — ale len keď už bol zdravý, po čas nemoce navštívil ho iba raz, a aj vtedy Jožko spal, — hľadel mu vybiť z hlavy každú rozpomienku na Johannu a jej siroty, a maľoval mu budúcnosť skvelými barvami.

„Vidíš,“ hovoril, „ty si vinovatý človek, že trápiš sa toľme. Ja by som ináče robil, kebych bol na tvojom mieste!“

„Daj pokoj, švagre!“ odvetil Jožko, „neradil by som ti sedeť v mojej koži.“

„A prečo? Čože ti chybuje?“

„Čo mi chybuje? Oj veľa, veľa, veľa!“

„Nuž a čo?“ opytuje sa Lesecký.

„Vravím ti veľa!“ vetí s dôrazom Jožko.

„Nuž ale čo?“

„Predo všetkým pokoj!“ odpovedá Jožko, „pokoj v svedomí, bo nezdá sa mi to, čo sme ukovali.“

„A prečo?“

„Neviem, jako môžeš sa ma takto zpytovať. Povedzže mi švagre, keby som vylomil tvoju pokladnicu a ukradol bych ti peniaze, čo bys’ urobil?“

„Ale ja? Ha ha ha!“ rozosmeje sa Lesecký. „Nuž chvatnul bych ťa a zavliekol pred súd.“

„A čo by ma tam čakalo?“

„Hja, švagre, to veru neviem,“ smeje sa Lesecký; „ale myslím, že dobrý výplatok.“

„Nuž kebys’ ty bol súdcom, čo bys’ mi uložil za pokutu?“

„Kebych bol súdcom, dal by som ťa aspoň na dva roky do temnice.“

„Vidíš,“ sloví na to Jožko, „to si ty. Ty si môj švagor a jako hovoríš, dobrý priateľ, a dal bys’ ma za krádež do temnice. A čože mám očakávať od Boha? Ten mi je nie švagrom, a keď kradnem ani priateľom.“

„Ale Jožko, ty ešte blabolíš, jako bys’ bol šialený. Čože si ty kedy Pánu Bohu ukradnul? Nože mi povedz!“

„Hej, Pánu Bohu zrovna nie, ale sirotám, sirotám Johanniným. Za to ma bude Boh trestať.“

„Eh, nestaraj sa Jožko,“ hovorí Lesecký stisknúc švagrovi ruku, „nestaraj sa Jožko o Pána Boha ešte teraz. Ešte si mladý, teraz zaži sveta, dosť budeš mať času starať sa o dušu potom, keď ti už bude omrzlá starosť o telo.“

„Ale keď ma dočiahne trest boží skôr, nežli budem robiť pokanie, čo potom, keď mi už bude neskoro?“

„Eh, čo by to tam! Vieš Jožko môj, že nás kedysi učili, že je Boh dlhoshovievajúci a netresce hneď, ale dáva času k pokaniu.“

„To máš pravdu, švagre. Ale jakože potom napraviť, čo teraz zle robím?“

„Neboj sa, to je ľahko. Teraz podržíš Pokrížovský majetok a budeš s ním pracovať. Pri pilnosti neminie ťa božie požehnanie. Nadobudneš si teda vedľa toho majetku aj ty majetok. A keď voľakedy Johannine siroty dorastú, dáš im čo jim patrí.“

„A keď požiadajú počeť odo mňa, čo potom?“

„Jožko, nebuď bláznom! Veď jim ty to môžeš tak dať, akoby to bolo z tvojho. A aby jim nebolo divno, povedz im, že jich uznávaš za svoje deti, lebo že jích matka bola po smrti jích otcovej za tebou vydatá.“

„To by všetko bolo dobre,“ vetí Jožko; „ale čo, ak stará Pokrížová teraz už požiada odo mňa majetok Pokrížovský?“

„A či si už zabudnul, akú som ti dal radu?“

„Nuž akú?“

„Poznať, že si bol chorý, keď si nepamätáš moje slová. — Ty jej vždy sľúb, že dostane všetko od teba, a potom si pomysli: sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.“

„A keď bude žiadať, aby som jej vystanovil v istom čase, čo?“

„Sľúb jej aj to; a keď bude treba platiť, vyhovor sa jako budeš môcť. Povedz jej, že si mal planý trh, alebo že ti dakto ukradnul peniaze, alebo vôbec ako budeš znať a môcť.“

„A po jej smrti?“ opytuje sa Jožko.

„Potom ťa chráni písmo, čo ti podpísala,“ odpovedá švagor.

„Chránilo by ma, hej, keby som ho mal, ale neviem už, kde je.“

„Tu ho máš,“ hovorí Lesecký, podávajúc otázočné písmo Jožkovi.

„A kde si ho ty vzal?“ opytuje sa Jožko.

„Kde som ho vzal? Hádaj! Ale čoby to, poviem ti. Keď nás zavolal tvoj brat, aby sme šli, že Johanna zomiera, šli sme a ja som ti riekol na ceste: Dobre je! Ty si ma ale odstrčil od seba a zaroveň zahodil si aj túto listinu. Ja som ju zodvihnul a teraz ti ju dávam nazpät. Vtedy som sa udrel aj tu na nos, a vidíš posiaľ mám tu znak tvojho strčenia.“

„Ďakujem ti, švagre,“ sloví Jožko, „a aby som ti povedal pravdu, nuž vedz, že mi ešte ani z ďaleka na myseľ neprišlo, majetok Pokrížovský sirotám Johanniným prinavrátiť.“

„Nuž a prečože si taký zadumený býval?“

„Hia, bratku, jakože nebudeš zamyslený, keď nevieš, či ti už zajtra nepoberú, čo máš. Nemal som tohoto písma, a bárs som ho dosť hľadal, nemohol som ho najsť, keď bolo u teba, a to — vidíš — to ma nepokojilo.“

„A teraz si už spokojný?“

„Hej, spokojný som, ako načím,“ odpovedá Jožko, ktorému roztratily sa už mraky z čela.

„Tak je teda dobre!“ sloví Lesecký.

„Ešte nie celkom,“ odpovedá Jožko, „bo keď som sám, zavše mi to príde na myseľ, že majetok Pokrížovský predca patrí Johanniným sirotám.“

„Dobre máš,“ prehodí v to Lesecký, „ten majetok patrí Johanniným sirotám, ale takto: ty ho podržíš, počím tie dve, vieš nebohého Pokrížove, siroty nedorastú, a za ten čas zrobíš pomocou toho ešte druhý taký a ten bude pre tvojho Janka, bo aj ten je sirota, po Johanne pozostalá.“

„Tak je,“ svedčí Jožko, „len keby som mohol na Johannu zabudnúť.“

„Aj tomu jesto pomoc.“

„Jaká?“

„Ožeň sa!“ hovorí Lesecký.

„Ale daj mi s tým pokoj!“

„A veru na môj’ dušu ináč nenie,“ tvrdí švagor Lesecký.

„A čo to? — Pomáhaj Pán Boh!“ hovorí do chyže vstupujúci a slová Leseckého dopočuvší Danko Ondrejský.

„Pán Boh uslyš!“ odpovedajú Jožko i Lesecký, a tento hovorí ešte ďalej: „Nuž Danko, tvojmu bratovi radím, aby sa oženil.“

„Nuž a ty Jožko?“ opytuje sa Danko podávajúc ruku bratovi.

„Ja? Ja neviem, čo vy chcete. Ženiť sa viac nemienim,“ odpovedá Jožko dôrazne.

„Ha ha ha, vari si už päťdesiatročný starec?“ rečie so smiechom Lesecký.

„Ba nie to,“ vetí Danko; „ale povedzže mi Jožko, kto ti tvojho syna vychová?“

„No čo len to! Toho si vychovám sám,“ odpovedá Jožko na námietku bratovu.

„Nie si v stave!“ odpovie Lesecký.

„To aj ja myslím,“ dodáva Danko.

„A prečo by som nebol?“

„Nuž a ktože ti jesť navarí? Ktože ťa operie, obšije? Ktože ti hospodárstvo opatrí?“ opytuje sa razom Danko.

„A vieš Jožko,“ dokladá švagor Lesecký, „bez gazdinej pôjde ti hospodárstvo račím krokom. Bez gazdinej shospodáriš čerta s rožkami.“

„To je pravda,“ odpovedá Jožko, „na moju pravdu oba hovoríte číru, čistú pravdu. Ožením sa, bratia moji, ožením a to čo najskôr; len mi vykonajte ženu, veru sa ožením.“

„Počkaj brat môj času, jako húsä klasu. Najprv nádobno ti vydržať rok smútku za Johannou, a len potom —“

„Ale maj rozum,“ štuchnúc Danka v bok, rečie Lesecký, „maj rozum, Daňo! — Čo to táraš? Jožkovi treba oženiť sa čo najskôr. To má pravdu, a v tom aj ja s ním úplne súhlasím.“

„Nuž a čože ty na to povieš, brat môj?“

„Ja?“ vetí Jožko, nuž ja hovorím tiež to jisté, čo Lesecký.“

„A Johanna?“ opytuje sa rezko Danko.

„Čo Johanna?“

„Nuž zabudnul si už na ňu?“

„Eh, tej dajme pokoj,“ sloví Lesecký; „Johanna je mrtvá, i nebude sa hnevať, keď si Jožko druhú vezme, jako aj prvej jeho žene nebolo proti vôli, že si vzal Johannu, bo i tá bola už v hrobe, keď sa ženil Jožko po druhý raz.“

„Nuž a čože ty na to povieš, brat môj?“ opytuje sa zase Danko.

„Ja?“ odpovedá Jožko. „Nuž ja hovorím to jisté, čo Lesecký.“

„Nuž a prečože si bol taký smutný? Prečože si tak žialil za Johannou, keď teraz už hovoríš to jisté, čo Lesecký.“

„Hja, brat môj, to všetko bolo len tak z obyčaja. Smútil som, smútil, aby ľudia nepovedali, že som ľahkomyseľný! A teraz už bolo dosť smútku, chcem byť zase veselý.“

„Ej, čo by vás obidvoch! Vy ste zase spolu dačo nasnuvali,“ rečie Danko, merajúc prenikavým zrakom brata i švagra, ktorí oba s úsmevom hľadia mu do tváre, čo ho ale ani najmenej nemýli v jeho presvedčení.

„Nuž a čože sme už nasnovali?“ povedá v smiechu Lesecký.

„Kajte sa z hriechov, bo neviete, kedy začiahne vás ruka božia!“ hovorí na miesto odpovede Danko, opierajúc prísny zrak na oboch.

„Aj, aj,“ začne uštipačne Lesecký, „ty si vari svätý, že nám chceš kázať pokanie. Pozri ty len sám na seba, či si nie hriešny a potom, — potom káž aj nám, aby sme pokanie robili; ale nie ešte teraz, či rozumieš?“

„A ja,“ prejme slovo Jožko, „vyprosím si to od mladšieho brata, aby mi kázal pokanie.“

„A ja,“ rečie zase s dôrazom Danko, „hovorím vám poznovu: Kajte sa z hriechov, bo ináč beda vám!“

„A čo ty znáš o našich hriechoch?“ hovorí nevrlo Lesecký.

„Znám, veru znám!“ tvrdí Danko, „znám vás skrz naskrz.“

„Eh, ty si taký prorok, ako my oba; tak kašu i chlieb jedávaš, ako my oba! A vieš čo? Daj nám pokoj, bo to ti vravím, ako je moje meno Lesecký, že ťa vyškolím tak, ako ťa žiadon učiteľ nikdy nevyškolil.“

„Švagre! darmo namáhaš sa zastrašiť ma, aby som ti nepovedal, čo nechceš počuť, ale dobre, nad tebou nech smiluje sa Pán Boh, teba mimo neho nik viac nenapraví; ale za povinnosť si pokladám odvrátiť aspoň môjho brata od tej priepasti, nad ktorou stojí.“

„Veru ho pekne odvraciaš,“ hovorí s trpkým úsmechom Lesecký. „Pozri na neho! Vidíš, ako mu hlava na prse sklesla? Vidíš ho, jaký je zase zadumený, vidíš? Ty chceš liečiť jeho dušu, a zabíjaš jeho telo; bo to len pochopíš, že upomínajúc ho na hriechy, budíš v ňom zármutok, a každý zármutok podvracia zdravie človeka. Vidíš, Danko môj,“ pokračuje ďalej Lesecký mäkkým hlasom, „veľmi ťažko podarilo sa mi vytrhnúť brata tvojho z tej nešťastnej zádumčivosti, ktorá ho bola opanovala od smrti Johanninej, a duša moja radovala sa nesmierne, že zmizly mraky smútku z čela Jožkovho, a ty si pokazil celú moju dlhú a namáhavú prácu s dakoľko nerozváženými slovy. Povedz mi, Danko, či ťa nebolí srdce, keď ho vidíš takto zadumeného, ba takrečeno celkom zamoreného v bolesťach duchovných brata tvojho rodného. Danko, Danko! maj s ním milosrdenstvo, buď spoluútrpný a nechaj také kázne, a keď predca chceš byť kazateľom pokania tvojmu bratovi, teda aspoň počkaj, počím úplne ozdravie, počím úplne zacelejú rany jeho. Ak ale chceš videť brata svojho čo najskôr na márach, teda pokračuj ďalej v kázni svojej, muč ho, raň ho a zabi —“

„Dosť, dosť, švagre!“ prosí Danko utierajúc slzy po tvári mu tekúce, „nechcem bratovi môjmu ublížiť v ničom, Boh mi je svedok; ale chcem, aby brat môj nie len na tele, lež aj na duši úplne vyzdravel. A žiadal by som si, abys’ navrátil sa aj ty k Bohu, od ktorého si odstúpil.“

„Dobre, Danko, dobre,“ hovorí posmešne Lesecký; „len ďalej, ďalej, ja počúvam celý, celý som len jedno jediné ucho.“

„Tento posmech, ktorým odpovedáš na moje priateľské napomínanie, tento posmech svedčí najlepšie, že si už ďaleko od Boha.“

„Ďakujem pekne za kázeň,“ vetí s trpkým smiechom Lesecký a vezmúc klobúk i palicu a poberajúc sa k dverám, dokladá: „Drž teraz tvojmu bratovi kázeň o tomto predmete, ale nezabudni ma zavolať na pohrab Jožkovi. Maj sa dobre!“

„Švagre,“ ulapiac odchodiaceho za ruku, hovorí Danko, „nechoď preč, bo — tisíc striel — ja si zúfam pri zadumenom bratovi. Vieš čo? Ja som ťa chcel priateľsky upomnieť, a keď nechceš, dobre, nepoviem ti nič.“

„Takým spôsobom zostanem tu, ale len na chviľku, bo mám doma práce dosť. A tento čas použijeme k tomu, aby sme Jožka rozveselili. Jožko! Jožko!“

„Čože sa neohlasuje?“ vetí Danko a pristúpäc k bratovi, potrasie ho dôverne za plece i prehovorí: „Jožko! čože myslíš?“

„A to si ty?“ opytuje sa Jožko, chtiac sa jakoby prebrať zo zadumenia.

„Čože toľko myslíš? Buď mužom a nedaj tak ľahko ovládať sa zármutku. Povedzže mi teda, či mieniš skutočne ženiť sa? Ja jako tvoj brat chcem ti byť vo všetkom na pomoci.“

„Urobte so mnou, čo len žive chcete. Na všetko pristanem,“ hovorí Jožko, podržiac výraz hlbokého smútku v tvári.

„Dobre,“ rečie Lesecký, „teda ťa oženíme a to čo najskôr.“

Jožko prisvedčil kývnutím hlavou a Danko s Leseckým radili sa, ktorú osobu za budúcu družku života Jožkovi zvoliť majú. Jožko zostal počas celej porady smutný, a i vtedy, keď mu radcovia jeho meno vyvolenej osoby oznámili, iba kývnul hlavou na znak svojej spokojnosti.

Po skončenej porade odobral sa Danko domov a Lesecký s Jožkom zostali samotní. Za chviľku mlčali, potom ale začal Lesecký: „Jožo, Jožo! ty si predca len dobrý figliar!“

„A prečo?“

„Dobres’ urobil, že si sa tváril tak smutne pred bratom; kebys’ to nebol vykonal, bol by nám držal kto zná jakú kázeň o „pokání a odpuštění hříchů“, a ja také pletky nerád počúvam.“

„Ha ha ha!“ zasmeje sa Jožko; „teda tys’ úplne pochopil pretvárku moju. Ale tak mu treba, nech nedodieva do mňa, bárs mi je bratom!“

„No a teraz už pôjdem aj ja domov, a tys’ o tri týždne zase ženáč. Maj sa dobre!“

„S Bohom!“ vetí Jožko vyprevádzajúc švagra a vráťac sa do chyže, podskočí si i zavolá: „Predca bude z teba pán a nie bedár! Vivat Jožko Ondrejský!“




Pavel Križko

— autor historických štúdií a článkov, pedagóg, archivár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.