Zlatý fond > Diela > Krivoprísažník


E-mail (povinné):

Stiahnite si Krivoprísažníka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavel Križko:
Krivoprísažník

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Andrej Slodičák, Eva Kovárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

VII

„Ha ha ha!“ zasmeje sa Jožko po odchode bratovom a Pokrížovcov. „Ale som vám vyškeril zuby. Tak vám treba! Utrite si len tak na sucho ústa! — No predca si chlap, Jožko, a sečku v hlave nemáš. Eh! ale ma to len stálo práce, pretvarovať sa za úplných šesť rokov. Žlč vrela vo mne, a ja som bol prinútený usmievať sa. Bol by som tých zprepadených chlapov k čertu rád poslal, a bol som prinútený po priateľsky chovať sa naproti ním. Ej, keby Lesecký nebol zomrel, bol by som už dávno vyceril zuby Pokrížovcom; ale ten mi chyboval veľmi. To bol môj opravdivý priateľ, ten ma nenechal padnúť, a ešte aj po smrti zišla sa mi dobrá rada jeho. — Švagre! mal si úplnú pravdu, keď si povedal: sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. Na základe tejto rady tvojej vodil som všetkých za nosom. Aj môjho brata, aj Dolniara, aj Skubínskeho, aj Pokrížovcov vodil som za nosom. A či som mohol ináč? Ešte pred nedávnom všetci žili: aj Dolniar žil, aj Skubínsky žil, aj môj brat žil. A oni boli svedkovia poslednej vôle Johanninej, a súd bol by uveril trom, že Johanna sto päťdesiat toliarov zanechala Pokrížovcom. Ale teraz! — Teraz žije už iba môj brat, a jedon svedok a žiadon svedok — všetko jedno. Len na Dolniarovu a Skubínskeho smrť som čakal, a hľa, dočkal som to; a niet toho človeka na svete, ktorý by mi môj majetok odňal. A brat môj je hodný trubiroh! On mi uveril, keď som mu pred piatymi roky sľuboval, že budem robiť pokanie. Blázon! myslí si, že som taký sprostý, jako on. — Volno!“ doloží Jožko na koniec svojej reči, počujúc tiché zabúchanie na dvere chyže svojej.

Otvoria sa dvere a do chyže vstúpi mestský dráb (hajdúch).

„Prichodím s rozkazom slávnej vrchnosti, aby ste ráčili prísť na mestský dom, a to síce hneď,“ hovorí dráb hneď po slušnom pozdravení k Jožkovi.

„A načo som tam?“ opytuje sa pri slovách týchto trošku oblädlý Jožko.

„To neviem,“ odpovedá dráb a odchádza preč.

„Predca ma tí vtáci šli žalovať,“ hovorí sám k sebe Jožko, obliekajúc sa do sviatočných šiat. „No Jožko, terazže naozaj nemaj sečku v hlave, bo bude s tebou zle! Eh, čoby to tam, veď som vari nie baba. Ale toto písmo vezmem si so sebou, bezpochyby ono zavre ústa Pokrížovcom.“

Šiel a o hodinu bol zase doma.

„Tak, tak!“ sloví si celkom pokojne, svliekajúc sviatočné šaty a ukladajúc jich do škryne. „Teda zajtra ráno o desiatej! Dobre, dostavím sa! A vyhrám právo! To je jisté, jako sväté písmo. A teraz Jožko, ak chceš, aby ti voz neškrípal, treba ho pomastiť. A mám veru z čoho! Žobrákom za to nezostanem. Radšej dám mojim sudcom tisíc zlatých, nežli Pokrížovcom jednu jedinkú babku; ba týmto by som bol prinútený vydať dvaadvacať tisíc a k tomu ešte sto aj päťdesiat tvrdých toliarov. Hop! ktože vie, či tieto predca nezložíš. No posiaľ sú všetky tu. Poďte, toliariky moje, aspoň podívam sa ešte raz na vás, bo nepodržím vás už dlho.“

A po tejto reči vyníme Jožko toliare zo škryne, porozkladá jich po stole a pasie zrak svoj na jích márnivom lesku.

„Brat môj, kaj sa z hriechov!“ Týmito slovami vytrhne v lesku toliarov cele pohrúženého Jožka do chyže vstúpivší Danko.

„Hneď ta pokajem, pán kazateľ!“ zkríkne Jožko v divom smiechu a odskočiac od stola, pochytí stolec a vyhodí ho za bratom, ktorý na šťastie ešte dosť zavčasu von dvermi vyskočil a tieto za sebou zaplesknul.

„Komu niet rady, tomu niet pomoci,“ vzdychne si Danko a poberá sa rozžialený domov, a usadivší sa do tichého kútku v chyži svojej, podoprel hlavu dlaňou a ztrávil celý deň v žiali.

A Jožko po odchode bratovom zasmial sa i prehodil sám k sebe: „Ten sotva viac nazre sem!“ a zasadnul k stolu i tešil sa ešte dlho leskom toliarov Johanniných.“

„Jožko! tebe voľačo chybí, že ti dnes ani práca nechutí,“ prehovorila k nemu žena jeho pri obede.

„Ale len si posúď,“ začal Jožko, „dnes pohnali ma Pokrížovci pred súd pre jích otcovské dedictvo a pre tých sto aj päťdesiat toliarov.“

„A ty Jožko?“ opytuje sa ho Ondrejská chvatom.

„Nedám jim nič!“ odsekne Jožko zkrátka.

„Prinúťa ťa!“ odvrhuje Ondrejská.

„Ani čo sám anjel Gabriel príde, nie!“ sloví Jožko prudko. „Mám listinu vysvedčujúcu, že som vyplatil všetok Pokrížovský majetok nebohej starej Pokrížovej, a tam je podpísaná aj ona.“

„Jožko môj!“ začne Ondrejská mäkkým hlasom, „ja viem, žes’ ty dobrý kresťan —“

„Eh, čert som ja a nie dobrý kresťan!“ odsekne Jožko.

„Ale predca máš svedomie,“ pokračuje Ondrejská, „i uznáš sám, že je tá listina neplatná.“

„A prečo by nebola?“

„Bo ste starú Pokrížovú obalamútili, že je to list Hladnému do Kremnice, a ona vám ju preto podpísala.“

„Hrom a peklo!“ zreve Jožko v strašnom výbuchu zlosti, „teda už aj ty o tom znáš?“ A pochytiac misu z pred seba, hodí ju za svojou ženou, ktorá vidiac zlosť jeho, uteká von dvermi. A Jožko trieska všetko, čo vidí na stole, o tvrdú dlážku chyže, tak že črepy z mís a tanierov po všetkých kútach lietajú.

Po tomto víťazstve oblieka sviatočné šaty, a naplniac všetky vrecká toliarmi a dvaciatnikami, odchodí z domu preč a vráti sa len pozde večer nazpak.

„Hu! čo to bol za sen tej noci? Ešte ma teraz mráz prechodí. Eh, čert vezmi také pletky!“

S takýmto požehnaním vstáva Jožko druhého dňa ráno z postele, do ktorej uložil sa bol iba o polnoci, a oblieka sa do sviatočných šiat. „Ba čo som to videl? Aha, už viem! Bola to jakási nesmierne velikánska rovina, a všade pustá a pustá. Ani stromu, ani trávy nebolo tam vídať, ba ani len dákej drobnej skalky som tam nevidel. A čo to pokrývalo celú tú rovinu? Nebola to ani zem, ani to nebol piesok, ale čosi popolu podobného, a bolo to strašne strašné. A v tom hučí hlas ako hlas hromu hrozne znejúceho. Ja pozrem okolo seba, a nevidím nič; pozrem hore, a hľa tu ti vidím slnce i mesiac i hviezdy bez všetkého lesku, a prosriedkom neba letí kýsi mládenec v bielych, jasajúcich sa šatách a trúbi na velikej zlatej trúbe. Hľadím ďalej, a z prosriedku pustej roviny začne dvíhať sa vŕšok, ktorý podobá sa nebu, od tisícov hviezd žiaracemu. A na tomto vŕšku vídať akýsi stolec, pokrytý zúkol vúkol samými diamanty. A na tomto stolci sedí Boh. — Eh! čert to vezmi! Boha niet! — Bol to kýsi starý muž s dlhými, sriebornými vlasmi, ktorých lesk zatieňuje aj diamanty toho stolca. A po boku tohoto muža stojí mladík so slncovou tvárou, a objíma ľavou rukou veľký kríž. A okolo oboch stojí množstvo mládencov takých, jako je ten, čo trúbi. A ja hľadím na všetko s vyvalenými očami. Tu začne sa podo mnou čosi hýbať a stoná smutným hlasom: „Nestoj mi na hrdle!“ Ja pozrem dolu, a tu div nezkameniem od strachu. Zpod mojich nôh vystupuje hrozný kostlivec, a za ním tiahne sa druhý, tretí… desiaty, bezpočetný, a to všade tak po celej tej nepriehľadnej rovine. I stojí tu chrest a šustot hrozný. Ja, nechtiac na to hľadeť, obrátim oči na seba a hľa, aj ja som taký strašný, jako tí, čo zpopod mojich nôh vyšli. Všetci sme čierni, jako uhle. A vo mne začne čosi rýpať a chcem kričať v hroznej boľästi, ale hlasu nemám; a oči moje chcem zatvoriť, a niet na nich mihalníc; a jazyk môj páli ma veľmi, a nemám slín ani vody. I pojme ma strach hrozitánsky, a v hroznom tomto položení hľadím pred a okolo seba. Všetci na rovine nachádzajúci sa kostlivci sú čierni, ale ja a tí, čo najbližšie okolo mňa stoja, sme najčernejší. A hľa okolo toho vŕšku zazrem kostlivcov bielych jako padlý sňah, a čo hľadím na nich, rastie jim mäso a na ňom i šaty hviezdovité. I tisknem sa ku predu, lež nemožno mi ani jedon krok urobiť pre veliké množstvo okolo mňa stojacich. A ja som práve samý poslední. O chvíľku zdvihne sa i ten kus roviny, na ktorom tí bieli stoja; a len s tým krížom podáva jim beloskvúce ruky s utešeným úsmevom. Tu zastieňa hrozné mrákavy ten vŕšok i so všetkými bielymi, čo sú na ňom, a z tých mrákav začnú biť strašné hromy a stane sa tma hrozná. A v tejto tme ozve sa rehot veliký a plač prenikavý. Mňa začnú nohy páliť, i pozrem pod seba a hľa, vyše kolien stojím v roztopenom olove, a neďaleko mňa horí jedon ostrov strašným plameňom. A od tohoto ostrova vezú sa šiesti čerti s velikými vidlami na železnom člnu a zrovna ku mne. Hu! to mnou trhlo, a ja som precitnul na moje veľké šťastie. Ale som sa vypotil! Celá posteľ je mokrá. A či je to div? Bol to hrozne strašný sen. Ba či vyplní sa mi? Ľudia vravia, že každý sen vyplní sa alebo v treťom dni, alebo v treťom týždni, alebo v treťom roku. No veď uvidím! — Ale čože sedím tak nič po nič.“ — A po týchto slovách zachytil sa Jožko do obliekania, bo počím si sen rozprával, sedel na jednom mieste a nehnul ani rukou.

„Keby už len odbila čo skorej tá desiata!“ žiadal si Jožko, súc už cele pristrojený. „Rád by som čo najskôr videť tých mojich hlavních synov, aké porobia tváre, keď potiahnu z mestského domu s dlhým nosom. To bude pre mňa dač, ha ha ha! Teraz som už istý, jako načim, že páni Pokrížovci vyhrajú z koláča dieru, a z pečienky papier. Pravda, stojí ma to vyše päť sto, ale som si cestu náležite pomastil. Usmievali sa všetci, keď som jim tískal tie biele do ruky, i sľúbili mi pomoc; iba ten nešťastný Gabic, ten nechcel prijať nič, ba ešte ma skoro vyhnal zo svojej chyže, že — vraj — on má svoj plat, a odo mňa nepotrebuje. Jako chce. A tisíc medenných! dával som mu päťdesiat toliarov. Ten nebude po mojej strane, a to je veľký hák. On je hlava dnešnieho súdu. No, to nič nerobí, jedonásť hlasov preváža ten jedon hlas. Neboj sa, Jožko!“

A povzbudzujúc sa takto k smelosti, chodí Jožko hore dolu a zavše len zastane pred hodinami a vadí sa s nimi, že vlečú sa slimáckym krokom. No, hodiny Jožkovou vadou pomýliť sa nedajúc, idú svojim chodom, až predca napokon prídu na desiatu. Zachrestia kolieska, zdvihne sa kladivko a dopadne desaťráz, a hodinový zvončok ohlási sa po desaťráz jasným, prenikavým hlasom. A Jožko trhne sebou, vezme klobúk i palicu, a so slovami: „Jožo, zmuž sa!“ berie sa na mestský dom.

Tu sedia v radnej chyži okolo veľkého stola dvanásti radní páni. Jedonásti z nich hovoria čosi medzi sebou; ale ten dvanásty, ktorý zaujíma prvé miesto, mlčí. Jeho tvár označujú prísne ťahy, a oko jeho hľadí pokojne na oprotivnú stenu, čo medzitým pravá ruka listy pred ním na stole ležiacej knihy hrave sem i tam prehŕňa. — Steny radnej chyže, ktorá podobá sa veľkej, podlhovatej dvorany, pokryté sú maľbami a ozdobené celým radom veľkých obrazov, medzi ktorými obzvlášte ten prosredný skvostnosťou vyniká. Je to obraz zemepána. Z ostatných obrazov dívajú sa podobizne drievnych rychtárov mesta Chytrice. Dívajú sa prísnym zrakom na shromaždených radcov a spolu súdcov mestských, a ponad jích hlavy hľadia na stôl, na ktorom stojí podobizňa Ukrižovaného, zo sriebra umelecky shotovená, a z oboch jej strán dve veľké voskové sviece na utešených sviecňach srieborných.

Sudcovia shromaždení sediaci tu bez všetkého zaneprázdnenia púšťajú sa kam diaľ tým do živšieho rozhovoru, a tu i tu sa aj usmejú, lež predsedník dá zvoncom srieborným znamenie, a na veselý rozhovor nastane mrtvé ticho.

„Sišli sme sa tu, páni moji, aby sme pokonali vážne veci,“ začne predsedajúci Gabic vážnym hlasom. „Máme súdiť pru tvrdú, sme ale sudcovia, teda na mieste božom, i nádobno nám rozsúdiť ju spravodlive. A preto, jestli daktorý z vás tuší, žeby nebol v stave úplne spravodlive súdiť, ten opusť chyžu túto, aby jeho nespravodlivosť Boh spravodlivý neztrestal.“

Po proslove tomto zamlčí sa predsedník na chviľku, a hľadí po tvárach svojich prísedníkov; vidiac ale, že všetci pokojne sedia a žiadon z nich nemá vôľu odísť, začne zase slávnym hlasom: „Chcete všetci súdiť spravodlive, súď vás tak i Boh! A teraz prosme Súdca toho, ktorý zná najlepšie súdiť, aby nám pomáhal i pomohol pru túto spravodlive rozsúdiť.“

Po týchto slovách povstane predsedník, povstanú aj ostatní sudcovia a modlia sa modlitbu, ktorú predsedník predrieka.

Domodlia sa. — Predsedník zacengá zvoncom, a na tento znak vkročí do radnej chyže dráb.

„Sú tu Pokrížovci a Jozef Ondrejský?“ opytuje sa ho predsedník.

„Na službu,“ odpovedá dráb.

„Nech prídu dnu!“

Dráb vynde von, a v málo okamihoch vstúpi do radnej chyže Jozef Ondrejský na smrť blädý, a za ním nasleduje Samuel Pokríž a jeho brat Daniel. Obom bratom Pokrížovcom možno vyčítať z tváre pokojnej, že majú čisté svedomie; čo medzitým na tvári Ondrejského javí sa jakýsi výraz strachu a nádeje.

„Prišli ste sem, pánovia,“ začne predsedník odmeraným hlasom hovoriť ku prišlým, dávajúc jim rukou znak, aby si posadali, „aby ste narovnali spor, medzi vami povstalý. Predneste ešte raz, páni Pokrížovci, čo máte naproti pánu Jozefovi Ondrejskému.“

„Slavná vrchnosť! Páni súdcovia!“ začne Samuel Pokríž na vyzvanie predsedníkovo pokojným hlasom. „Keď náš nebohý otec, Daniel Pokríž, mešťan a majster zdejší, zomrel, zanechal po sebe majetku za dvaadvacať tisíc zlatých. Tento celý majetok priniesla naša nebohá matka, Johanna rodzená Dačkovská, k pánu Jozefovi Ondrejskému, keď vydala sa za neho. Po jej smrti zostal nášho otcov celý majetok v rukách pána Jozefa Ondrejského. Teraz teda požadujeme otcovské dedictvo nazpak, a slavnú vrchnosť ponížene prosíme, aby nám v spravodlivých požiadavkách našich na pomoci byť ráčila.“

Umĺknul Pokríž, a tvár Ondrejského preletela tmavá červenosť.

„Čože vy, pane Ondrejský, k tomu poviete?“ obracia sa predsedník k Ondrejskému.

„Slávna vrchnosť!“ začne Jozef Ondrejský, dívajúc sa pilne do tváre jednoho z prísedníkov, ktorý dáva mu pokývnutím hlavy jakýsi znak, „keď som sa sobral s Johannou, vdovicou po Danielovi Pokrížovi pozostalou, dostal som s ňou skutočne dvaadvacať tisíc, i vládal som týmto majetkom, pokým ona žila. Lež hneď po jej smrti vyplatil som jej svokre, starej Márii Pokrížovej, rodzenej Lesecký z Rudolfovej, všetkých dvaadvacať tisíc, a myslím, že slavná vrchnosť nebude ma nútiť zkladať peniaze tieto poznovu.“

„Tak je!“ svedčia jedonásti radní páni — prísedníci súdu.

„Počkajte páni prísedníci času!“ napomína jich predsedník a obráťac sa k Ondrejskému, hovorí: „A vy, pane Ondrejský, keď ste sami uznali, že ste dostali a vládli tým, čo teraz páni Pokrížovci od vás požadujú, dosvedčte, že ste celý ten majetok starej Pokrížovej skutočne vyplatili.“

„Tu je svedoctvo!“ hovorí Ondrejský s úsmevom, podávajúc predsedníkovi složený papier.

Predsedník rozbaliac písmo, číta v ňom a so slovami: „Prezrite toto!“ podá ho najbližšie sediacemu prísedníkovi, ktorý ho po prezretí zase ďalej podá. Takto koluje písmo okolo celého stola, a vráti sa napokon do rúk predsedníkových.

„Pánovia! čo o tejto listine súdite?“ opytuje sa predsedník, hľadiac ostro v tváre prísediacich.

„Že je úplne platná,“ odpovedajú všetci prísedníci jednohlasne.

„Mne je ale podozrivá,“ velí predsedník dôrazne. „Dnes ráno bol u mňa Daniel Ondrejský, a ten odvolajúc svoj podpis, ktorý tu stojí, vyhlásil celú túto listinu za hanebný podvod.“

„Hnevá sa môj brat na mňa,“ odpovedá Ondrejský škrípajúc zubami, „a preto hľadí ma očerňovať kde len môže. Ostatne som už starý mešťan a obyvateľ tohoto mesta, a nikdy som nebol dopadnutý v klamu; myslím teda, že nádobno veriť mojim slovám.“

„Nie tak ľahko!“ vetí dôrazne predsedník. „Pred súdom neplatí vaše staré mešťanstvo nič, tu nádobno vám všetko dokázať jasnými dôvody.“

„Najlepší dôkaz je, myslím, podpis starej Pokrížovej,“ hovorí Ondrejský.

„Čože vy, páni Pokrížovci, na toto odpoviete?“ opytuje sa predsedník.

„Keď naša stará mať umierala,“ odpovedá Samuel Pokríž, „tvrdila, že všetko imanie jej synovo nachodí sa posiaľ v nášho otčimových rukách —“

„A máte na to svedkov?“ pretrhne v reči Pokríža prísedník Cérovic.

„Stará mať naša,“ pokračuje Samuel Pokríž, „hovorila toto aj pred našim poručníkom, lež ten už zomrel.“

„Zavolajte si ho teda, aby vám prišiel za svedka,“ hovorí posmešne Cérovic.

„Nie tak!“ vetí prísne predsedník. „Mne to jisté povedal aj Daniel Ondrejský.“

„A či ten bol pri smrti starej Pokrížovej?“ opytuje sa Cérovic.

„Nebol,“ odpovedá Samuel Pokríž.

„Tak jeho svedoctvo nestojí nič!“ hovorí Cérovic.

„Tak je!“ svedčia všetci prísedníci.

„Tu je ťažko rozsúdiť,“ sloví predsedník, „bo nemáme jasných dôkazov. Mrtvých nemôžeme povolať na svedoctvo, a listina tá zdá sa mi predca podozrivá, tým viac, že je na nej podpísaný aj Lesecký, ktorý za svojho života v špatnom chýre stál. — Čože ešte máte, páni Pokrížovci?“

„Keď naša nebohá matka zomierala,“ hovorí Samuel Pokríž, „poručila nám sto aj päťdesiat tvrdých toliarov, a —“

„A či máte svedkov?“ pretrhuje v reči Pokríža Cérovic.

„Naša matka poručila nám tieto toliare pri prítomnosti pána Daniela Ondrejského, Petra Dolniara, Jána Skubínskeho a Anny Černíkovej. Toto sú svedkovia jej poslednej vôle.“

„Zavolajte si jich na svedectvo,“ hovorí úšklebne Jozef Ondrejský.

„Tak je!“ svedčia prísedníci jednohlasne. A čelo predsedníkovo zamraští sa nevôľou, a on prísne rečie: „Vy, páni prísedníci, neprekvapujte sa; a vy, pane Ondrejský, len vtedy odpovedajte, keď vám predložím nejakú otázku. Na svedkov dopytovať sa prináleží iba súdcom, a nie obžalovanému. Rozumiete?“

Ondrejský zatne zuby i päste vo vrecku, a za chviľku nastane mrtvé ticho.

„Máte tie toliare?“ opytuje sa po krátkom mlčaní predsedník Ondrejského.

„Nemám, ani som jich nikdy nemal!“ odpovedá Ondrejský.

„Prosím za slovo!“ vetí Samuel Pokríž.

„Hovorte!“ káže predsedník.

„Keď Anna Černíková zomierala,“ začne Pokríž, „povolala k sebe pána Daniela Ondrejského, Dolniara a Skubínskeho, a pred týmito povedala nám Pokrížovcom, že videla, jako pán Jozef Ondrejský truhličku našej matkinu hneď v ten večer, keď Lesecký zomrel, o zem hodil, a jako rozkotúlaly sa z nej naše toliare. — Následkom jej upomienutia šli s nami po jej smrti ostatní svedkovia poslednej vôle našej matky k pánu Jozefovi Ondrejskému, a pri jích prítomnosti ukázal nám pán Ondrejský našich sto aj päťdesiat toliarov, i sľúbil, že nám jich spolu aj s našim otcovským dedictvom o krátky čas vydá. Medzitým počím Dolniar a Skubínsky žil, nachodil rozličné výhovorky, ale sľuboval nám jich ustavične. Lež po smrti Dolniara a Skubínskeho povedal nám zrovna, že nedostaneme od neho nič. Od smrti našej matky minulo už dvacať, a od smrti Anny Černíkovej je už šesť rokov, a posiaľ nedostali sme zo všetkých sto aj päťdesiat toliarov ani jednoho.“

„Ja som vám neukázal nič, ani nesľúbil,“ odporuje Ondrejský.

„Ba riekli ste nám tak,“ tvrdia oba bratia Pokrížovci.

„Dokážte to svedkami!“ žiada Cérovic.

„Z tých, ktorí vtedy tam boli s nami, žije už iba Daniel Ondrejský,“ hovorí Samuel Pokríž. „Dolniar a Skubínsky sú už mrtví.“

„Aj to je taký orech, jako ten prvý,“ vetí predsedník, „ani pán Ondrejský, ani vy nemáte svedkov.“

„Ba my máme,“ rečie Samuel Pokríž. „Veď Daniel Ondrejský ešte žije, a povie i to, čo videl sám, i to, čo nám nebohá Černíčka povedala.“

„Jedon svedok a žiadon svedok — všetko jedno,“ hovorí prudko Cérovic. „A povedala, povedala, povedala — na to nedáme nič.“ A pri týchto slovách hniezdi sa v mäkkom stolci sťa by ho dač omínalo.

„Odstúpte na chvíľku do bočnej chyže aj vy pane Ondrejský, aj vy páni Pokrížovci,“ rozkazuje predsedník; a keď títo odišli, začne poradu s prísedníkami, jako by bolo nádobno otázky tieto rozlúštiť. Jedon radí tak a druhý inak, ale všetka jích rada je marná. Za hodnú chviľu nemôžu dojsť súdcovia konca kraja. Napokon prerečie predsedník, vypočuvší rozličné mienky svojich prísedníkov: „Ak chceme dozvedeť sa pravdy, potrebná je tu prísaha. Moja mienka teda je, aby Pokrížovci odprisahali, že je to jích spravodlivý majetok, ktorý požadujú od Ondrejského.“

„Ja tiež myslím, že je tu potrebná prísaha,“ hovorí Cérovic; „lež nie Pokrížovci, ale Ondrejský nech prisahá.“

„A prečo to?“ opytuje sa predsedník.

„Že je starší,“ odpovedá Cérovic, „bude mať vätšiu vážnosť pred prísahou, jako mladí Pokrížovci.

„My s touto mienkou úplne súhlasíme,“ hovoria ostatní prísedníci.

„Dobre teda,“ sloví predsedník, „ja sice myslím, aby Pokrížovci prisahali; medzitým podrobujem sa vätšine hlasov. Jozef Ondrejský nech prisahá, že Pokrížovský majetok starej Pokrížovej úplne prinavrátil, a a že tých sto aj päťdesiat toliarov Johanniných nemá, ani nemal.“

„Staň sa tak!“ slovia všetci prísedníci jednohlasne.

Zvončok predsedníkov ozve sa srieborným svojim hlasom, a z bočnej chyže vstúpä do súdnej siene Pokrížovci a Jozef Ondrejský.

„Pane Jozef Ondrejský!“ začne predsedník vážnym hlasom, „či môžete prisahať, že ste Pokrížovský majetok úplne prinavrátili starej Pokrížovej?“

„Môžem!“ odpovedá Ondrejský.

„Dobre,“ pokračuje predsedník. „A budete v stave prisahať aj na to, že ste sto aj päťdesiat toliarov, ktoré páni Pokrížovci dohľadúvajú od vás, nikdy nemali?“

„Budem!“ je druhá odpoveď Ondrejského.

„Pane Ondrejský!“ začne predsedník slávnym hlasom: „pamätajte na vševedúceho Boha. On hľadí aj do najtajnejších záhybov srdca vášho. On zná každý skutok váš, i každé slovo vaše, i každú myšlienku vašu. On vás i teraz vidí a vie, čo zamýšľate robiť. Ak je vec vaša spravodlivá, môžete prikročiť smelo a volať si za svedka Boha vševedúceho. Jestli ale cítite, že to, čo ste prú hovorili, nezakladá sa na čistej pravde, pamätajte na hodinu smrti vašej, pamätajte na súd spravodlivého Boha, ktorý vyvedie ráz na svetlo aj tie najtajnejšie skutky vaše, a trestať vás bude hrozne, jestli krivú prísahu zložíte. Ešte ráz napomínam vás, ak nestoja slová vaše na čistej pravde, odstúpte radšej preč. Ste už starý, a nemáte ďaleko do hrobu; rozvážte si teda slová moje a pamätajte na svoju dušu, na svoje večné spasenie!“

„Znám to všetko predobre,“ hovorí Ondrejský, „a rozvážiac vaše slová, chcem pri zachovaní čistého svedomia pred vševedúcim Bohom prisahať, že nemám z majetku Pokrížovského a Johanninho ani babky.“

„Dobre teda,“ sloví predsedník, „staň sa tak! — Zapáľte pánovia sviece!“

Jedon z prísediacich pokryl stôl na rozkaz predsedníkov čiernym súknom, a postaviac naň podobizňu Ukrižovaného a položiac pred ňu bibliu, zapaľuje sviece.

„Pristúpte sem, pane Ondrejský!“ rečie predsedník. „Tak! A teraz zdvihnite tri prsty hore!“

Ondrejský na smrť blädý urobí dľa rozkazu predsedníkovho, a prisahá pred tvárou vševedúceho Boha, že majetok Pokrížovský prinavrátil úplne, a sice hneď po smrti svojej ženy Johanny starej Pokrížovej a sto aj päťdesiat toliarov, ktoré Pokrížovci od neho požadujú, že nemá ani nemal.

Dokoná prísahu a zrak jeho zablúdi na podobizne bývalých rychtárov chytrických, po oprotivnej stene rozvešané, a podobizne šedivých starcov týchto dívajú sa naň prísnym okom. Trasú sa kolená Jožkove, a oči zaťahuje mu hrozná mrákota. No zmuží sa v okamihu, a ľadovým okom pozre na podobizňu Ukrižovaného; lež i táto hľadí zasmušile na krivoprísažníka, a on upre splašený pozor k zemi.

A čelá Pokrížovcov pokrývajú sa veľkými kvapkami potu.

„Od týchto čias patrí všetok ten majetok, ktorým teraz vládzete, vám, pane Ondrejský,“ sloví s ľadovou prísnostou predsedník.

„Neopustil nás Boh posiaľ,“ prejíma slovo Samuel Pokríž, „neopustí nás aj na ďalej. A vám, pane Ondrejský, odpusť sám Boh ťažké viny vaše!“

„Tak je dobre, páni moji!“ dokladá predsedník jemným hlasom. „Dôverujte sa v Boha, on vás neopustí. Skončená je vaša pra.“ —

Odídu Pokrížovci, odchodí i Ondrejský. Vynde z radnej chyže, utre si ťažké kvapky studeného potu, ktoré sedia na čele jeho, a s vzdychnutím: „Eh! čert to vezmi!“ letí divým cvalom dolu schodmi a von z mestského domu na námestie.

„Viete, bratia, že Ondrejský dnes prisahal?“ ohlási sa jedon z mestských drábov, vidiac utekajúceho Jožka Ondrejského.

„Ale naozaj? Nuž a prečo?“ opytujú sa drábi rečníka.

„Pre Pokrížovský majetok,“ sloví tento.

„Aha! Ak iste zložil krivú prísahu, bo uteká, sťa by mu horela hlava. Ženie ho bezpochyby zlé svedomie,“ hovoria drábi medzi sebou, dívajúci sa za ponáhľajúcim sa Ondrejským.

No, Ondrejský to nečuje. On vykročí na ulicu, zastane na okamih, vzdychne si a berie sa rezkým krokom ďalej.

„Kdeže tak rezko, pán strýček, kde?“ opýta sa ho ktosi.

„A tak! Tos’ ty Lesecký? Domov! Už som vyplatil siroty Pokrížovské. Ha ha ha!“

A beží ďalej.

„Kdeže tak rezko, pán sused, kde?“ zastaví ho zas druhý.

„A tak! To ste vy súsedko? Domov! Už som vyplatil siroty Pokrížovské. Ha ha ha!“

A zas letí ďalej.

„Bodaj bys’ jim bol skutočne navrátil, čo jim všetkým právom patrí!“ zamrmle sused.

No Jožko to nečuje a nezastane skôr, jako pod oblokom svojho brata.

„Už som vyplatil siroty Pokrížovské,“ zavolá otvoreným oblokom do chyže.

„Kaj sa z hriechov!“ káže Danko.

„Ha ha ha!“ rozosmeje sa Jožko a cvála domov.




Pavel Križko

— autor historických štúdií a článkov, pedagóg, archivár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.