ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ale som vás len vyplatil, ha ha ha!“

S takýmito slovami pripálil Jožko domov, a najdúc v chyži pána Chvojínskeho, vyrozprával mu v smiechu, že Pokrížovci otcovské dedictvo a jakýchsi sto aj päťdesiat toliarov od neho požadovali, ale že jim právo dokázalo nespravodlivosť jích nestydatých požadaviek.

„Tak jim treba!“ rečie Chvojínsky, „mohli sedeť v pokoji a radšej čušať, nežli dať sa takto zahaňbiť. No, ten súd dlho trval. Ja vás tu čakám už vyše pôldruhej hodiny. Nevedel som, že ste nie doma. Medzitým dvanásta hodina už odbila, a ja by som rád čo skorej s vami prehovoriť.“

„Len vravte!“ núka Jožko Chvojínskeho, „ale dačo dobrého.“

„Myslím, že bude dobré,“ sloví Chvojínsky. „Prišiel som ponúkať vám moju zahradu na pieskach. Kúpte si ju, pane Ondrejský, je to hodný a dobrý kus zeme.“

„A ktorá že je to?“

„Tá, čo je v nej studňa na prosriedku.“

„Aha, už viem!“ vetí Jožko. „A začože mi ju predáte?“

„Bude dobre, keď si ju najprú prezriete,“ hovorí Chvojínsky. „Ak máte po poludní čas, môžeme vynsť do nej.“

„Ja nedbám,“ povedá Jožko, „pôjdeme. Ale by som predca rád vedeť jej cenu.“

„Nuž ja myslím,“ začne po chvíľke Chvojínsky, „že je pôlsiedma sto otcu materi hodná.“

„Ale v sriebre?“ opytuje sa Jožko.

„Ak vyplatíte sriebrom, bude v sriebre,“ odpovedá Chvojínsky; „ale ja myslím len šajnové zlaté.“

„Aj za to je ešte veľmi drahá,“ sloví Jožko.

„Pojednáme sa, ale najprv nádobno vám videť ju. Poviem vám po poludní ostatniu cenu.“

„Dobre!“ vetí Jožko, a Chvojínsky poberá sa domov.

„Hej,“ začne Jožko sám k sebe po odchode Chvojínskeho, „kúpim si tú zahradu, a to za Johannine toliare, aspoň budem mať večnú pamiatku na dnešný výplatok Pokrížovcov. Ha ha ha! Ale ešte pozrem na tie toliare, počím jich mám, sú to od nebohej mojej ženy. Jako to môže človek ľahko dostať, len nádobno mu prísahu zložiť, a má, po čom túži jeho srdce. Ale bodajže vás aj s toliary! Zdáte sa mi jakési načervenalé a či jaké.“ A po týchto slovách vezme jedon toliar zo stola, kde si bol vykládol všetky po čas svojej reči, a ide s ním k obloku a hľadí naň, či je ozaj nie načervenalý, a aj tam zdá sa mu taký. Vytiera si oči, pošucháva toliar a obracia ho z boka na bok, a zdá sa mu predca načervenalým byť.

„Bodajže ťa porantalo!“ začne si po chvíľke, „predca chcem vedeť, či je skutočne taký.“ A po tejto reči otvorí dvere a volá dnu svoju ženu.

„Čože chceš, Jožko?“ opytuje sa táto, vkročiac do chyže.

„Pozriže, žena moja, jaký je tento toliar? Mne zdá sa byť akýmsi načervenalým a či jakým.“

„Ale čože chceš mať, Jožko?“ sloví Ondrejská. „Veď je tento toliar biely, jako padlý sňah.“

„A tie ostatnie?“

„Aj tie sú krásne, jako srieň. Či jich už ideš vyplatiť?“

„Áno,“ sloví Jožko; „dnes lebo zajtrá vyplatím jich všetky.“

„Chvála Pánu Bohu!“ vzdychne si Ondrejská a utierajúc si zaslzené oči zásterkou, poberá sa do kuchyne, posielajúc Jožka do druhej chyže k obedu.

„Či už pôjdeme, pán sused?“ prehovorí o pôl hodiny za týmto Chvojínsky k Jožkovi, ešte pri stole sediacemu. „Dlho obedujete.“

„Už idem,“ hovorí Jožko, vstávajúc od stola a obliekajúc kabát.

Chvojínsky bere sa po predku a Jožko ide za ním.

O štvrť hodinku sú na mieste.

„No vidíte,“ začne Chvojínsky, ktorý mlčal po celej ceste jako ryba, „jaký je to pekný kus zeme. Nepredal bych túto zahradu, kebych nebol prinútený.“

Jožko mlčí a chodí s Chvojínskym po zahrade. Prezerá osredky, prezerá i stromy. Hľadí na trávniky, hľadí i do studne. A z tejto vyškiera sa na neho dákasi strašlivá obluda. Jožko trhne sebou a ide ďalej. — Príde s Chvojínskym k napolo zborenému plotu, potrasie ho a celý plot leží v okamihu na zemi. Chvojínskeho tvár zaťahuje škaredý mrak nevôle, a Jožko smeje sa z plného hrdla. — Obzreli celú zahradu i začína sa jednačka. Chvojínsky chváli, Jožko haní; Chvojínsky zpúšťa z ceny, Jožko dohadzuje. Po hodine pleskne Chvojínsky dlaňou svojou v dlaň Jožkovu i rečie: „Vezmite si ju teda za tých päť sto. Ale ukrátený som pri nej náležite.“

„Tu máte závdavok!“ sloví Jožko s iskriacim okom, odčítajúc na dlaň Chvojínskeho dvacať toliarov. „A teraz poďme našu záležitosť kroz vrchnosť dať potvrdiť.“

Idú a v tretí deň zatým odbavuje sa v zahrade kroz Jožka od Chvojínskeho odkúpenej veselá hostina. Slavná vrchnosť oddáva pánu Jozefovi Ondrejskému túto zahradu na večité časy.

A Jožko stará sa verne o sporiadanie svojej kúpy; bo neminuly ešte ani dva týždne od tých čias, jako kúpil túto zahradu, a už stojí na mieste starého a shnitého nový, pekný plot.

„S týmto by som už bol hotový,“ hovorí si veselo, prezerajúc s úľubou dohotovený nový plot. „Teraz to už všetko vyzerá po pansky. Ale ma to aj stálo pekný peniaz! Za zahradu som dal Chvojínskemu sto toliarov, a tento plot stojí ma úplných tricať. No nič to, aspoň už krásne vyzerá, a ešte mi zostalo dvacať z toliarov Johanniných. Čože s tými ešte robiť? — Snívalo sa mi tejto pominulej noci, že som mal všetkých sto aj päťdesiat toliarov na stole. Dívam sa na ne, dívam, tu ti mi zrazu začnú volať: „Jožko, prísaha!“ a čím dial, tým vätšmi. Ja hľadím a divím sa, že aj toliare hovoria, a hľa! neboly to už toliare. Na mieste toliarov prtily sa na stole samé drobné červíky. Chcem jich shrnúť dolu zo stola, a hľa! prilepily sa na moju ruku, a v malej chvíľke rozlezly sa po mne a štípaly ma hrozne i volaly mi do uší: „Jožko, prísaha!“ Huj, a takéto škaredé sny trápä ma už vyše týždňa. Bodaj vás porantalo! Ale z tých toliarov nestanú sa mi červíky, bo tých sto tricať tára sa už kto vie kde, a týchto dvacať oddám tiež čo najskôr preč. Ale kde? Rád by som všetky Johannine toliare vynaložiť na túto zahradu, a tu netreba už nič robiť. Škoda, že som jich nedal všetky za plot! Ale čo? Dám vyčistiť studňu, nuž ale tú dal čistiť Chvojínsky len pred pol rokom. Oh, ja starý blázon! Vidím, že budem mať hojnosť ovocia, a nesíde mi na um, že budem potrebovať sušiereň. — Mojim detvákom nedám sožrať ani jedinej slivky z tejto zahrady, všetko posuším: aj slivky posuším, aj hrušky posuším, aj jablká posuším. Jožo! či ti príde za peniaz za sušenú ovocinu. Hej a to každoročne. No bude z teba chlap! Len teraz tú sušiereň. Ale kdeže ju postaviť? Aha, už viem. Tamto ju dám, tam jej bude dobre.“

A po týchto slovách ide Jožko ku plotu, zahradu jeho proti pôlnoci ohradzujúcemu, a vymeriava miesto na sušiereň.

„Tak! To by bolo všetko dobre! A teraz si ešte vypočítam, koľko bude stáť.“

A Jožko počtuje, čo bude platiť za tehly, čo za vápno a za drevo, a čo robotníkom.

„No, tisíc medenných! na to mi je málo dvacať toliarov, a viac už nevopchám do tej zahrady. — Ale počkaj, Jožko! bolo by to vari takto: za tehly bys’ platil šesť toliarov, nechaj tehly stáť a kúp skalia. A načo kupovať? Hľa, v tamto tom brehu mojej zahrady mám dosť veľké skaliská, tie dám roztrhať, a budem mať i skalia na sušiereň, i krajšiu zahradu. Áno, tak bude! Ale robotníci, — tých bude treba platiť. Eh! čert to vezmi! Dosť som ešte mocný, nalámem si sám potrebného skalia, a pláca pre robotníkov zostane mi vo vrecku. Veru to bude takto najlepšie. Vystavím si sušiereň, a nebude ma stáť viac, jako dvacať toliarov. No Jožko, len sa do práce!“ —

A Jožko je dobrý gazda, rád zavaruje groš, kde môže. A do práce duriť ho netreba, on napomenie sa i podurí. A čas mu je drahý. Opakuje si často: čas je peniaz, zmeškaj si okamih a utratíš groš, zameškaj hodinu a utratíš zlatý. A verný zásadám i poslušný napomínaniam svojim ponáhľa sa zo záhrady, a prijdúc domov vezme jedon z dvaciatych toliarov a ide do sklepu, kupuje banský prach, i zaskočí ku kováčovi, kúpi si dva nebožiece na vŕtanie skál. Ešte mu zostáva kúsok dňa, i chytá pílnik a ostrí nebožiece, a súc s tým hotový, robí si nábitky a len pozde večer ukladá sa spať.

Pominie sa noc. A ona zase potrápila Jožka špatným snom, bo Jožko vychodí z postele s hromovaním.

Ešte len prvé červánky začínajú zkvitať na utešenej oblohe, a už hľadia z raňajšieho chválospevu neobyčajným buchom vytrhnuté vtáčky na úsilno pracujúceho Jožka.

Sedí si na zemi pri hodnom skalisku, a pravá ruka jeho trepe všetkou silou na železný, do skaly opretý nebožiec, ktorý ľavá ruka drží a za každým uderením zkrúca. A čelo Jožkovo prikrývajú ťažké krupäje potu, a zo štice parí sa mu jako z vriacej vody.

„Eh! čert ťa vezmi skala, jaká si tvrdá!“ vzdychne si Jožko, a utrúc premočenú tvár svoju, pracuje usilovne ďalej.

„No, tisíc striel okovaných!“ mrmle si pod nos, „či to nebol starý blázon ten Lesecký! Ešte mi radil, aby som navrátil Pokrížovcom, čo jim patrí. No, bol by som mal čerta s rožkami, a nie zahradu, keby som ho bol počúvnul. Teraz by mi bolo bývalo nádobno pri kláte sedeť a šiť, — krčiť sa — a prisám Bohu! to mi je už zhnusené. Práve dnes je päťdesiat aj dva roky, jako žijem na svete, a štyricať, ako sedávam pri kláte. Eh, čert ťa vezmi aj s klátom! už som ho sýty až po krk. — No ale už bude skoro jedna diera hotová. Eh! či to zhučí, až zapálený prach roztrhá a rozmece túto skalu na kusy.“

A Jožko utíchne a pracuje ďalej.

„Ale ten sen!“ začne si zas po chvíľke. „Eh, čert ma po ňom! Sen je iba sen, nech veria si naň staré baby, ale nie ja! — No už je diera.“

A Jožko odloží nebožiec i kladivo. Nabije prachu do skaly, zatlčie ho hlinou a zapáľac von visiaci trúd, odskočí na stranu.

„A ten môj brat! Ten kazateľ!“ hovorí si, čakajúc na výbuch nábitku, „ten mi už nahúdal plné uši. Kaj sa — vraj — z hriechov, privolával mi ešte vtedy, keď som mu oznámil, že sú Pokrížovské siroty už vyplatené. A neminie ťa — vraj — trest božský. Ha ha ha! nuž čože je Boh? Bájka, čo kňazia vymysleli, aby mali ľud čím strašiť. Akože také vymyslené strašidlo môže trestať? Ha ha ha! Ale čože tá skala nepáli?“

A Jožko netrpezlivý vynde z úkrytu, a ide obozretne k nabitej skale. Blisne sa tu, zahrmí, a skala na nepočetné kúsky rozmrvená rozletí sa po celej zahrade. A Jožko zvolá strašným hlasom: „Jaj Bože môj!“ a zrúti sa bez seba na zem.

„Pre Pána Boha!“ vykríkne na výjav tento cez plotové škárky dívajúci sa Danko Ondrejský, a jedným skokom presadí plot a letí jako bez duše nešťastnému bratovi ku pomoci.

Jožko leží na zemi. Cez oblädlú tvár jeho valia sa celé potôčky krve a kropia zem, na ktorej je Jožko vystretý. Danko hľadí s náramnou úzkosťou na nešťastného Jožka a beží k studni, spustí vedro, vytiahne a vyleje načrelú vodu do svojho klobúka, a beží k nešťastníkovi. I umýva mu tvár a snaží sa zastaviť hrčiacu krú. Nemá sice ani kúska plátna pri ruke, no bratská láska nachodí si pomoc v okamihu. Danko zhodí kabát i náprsník, a košelu svoju driape na kúsky a máčajúc tieto do studenej vody, vymýva rany bratove.

„Pane Bože večný!“ vzdychá si pri tejto smutnej práci, „strašne si potrestal krivoprísažníka! Teraz hrnuly sa z úst jeho slová rúhavé, a už sú nešťastné ústa tieto dotlčené na strach. A pravé oko je načisto vybité, a do hlavy sú diery, že možno pchať prsty do nich. Bože môj, Bože môj! veru je trest tvoj hrozný! — No ešte dýcha, ale je to dych slabý. Jožko môj, brat môj!“ volá Danko, chtiac nešťastného brata vzkriesiť a priviesť k povedomiu. A Jožko otvára ľavé oko, a kričí srdce prenikajúcim hlasom v strašných bôľach.

„Jožko, ticho buď!“ prikazuje Danko, a Jožko skutočne zatichuje, bo na chvíľku otvorené ústa naplňuje horúca krú a núti Jožka k mlčaniu.

Dlhý to trvá čas, počím prestane tiect krú z rán hlbokých, a Jožko stavia sa pri výdatnej pomoci bratovej len s veľkou biedou na nohy.

Predca vstal a pobral sa s hlavou, strapmi Dankovej košele poobväzovanou, s tichým bedákaním domov. Danko podporuje nešťastného brata v slimačom jeho kroku, je ale prinútený často zastávať a brata nechať odpočívať.

Na ceste postretne jich predsedník oňahdajšieho súdu a dopytuje sa, čo je Jožkovi; i dovediac sa o nehode jeho, hovorí k nemu prísnym hlasom: „Práve teraz sú dva týždne, čo ste prisahali,“ a ide ďalej.

Porozumel Danko rečiam predsedníkovým, no porozumel jim aj Jožko, bo iskriace jeho ľavé oko vysiela jedovaté šípy hroznej nenávisti za odchádzajúcim, a zuby zaťaté škripia v zlosti.

Novina o nehode Jožkovej rozšírila sa v okamihu po celom meste, a dostala sa aj Ondrejskej do uší. A ona s hrozným plačom prijala zraneného muža svojho, doprevádzaného bratom. A boľasť jej dočiahla najvyššieho stupňa, keď Jožko bol do postele uložený, a lekár prezeral rany jeho. Tu ešte len dokonale bolo vídať dotlčenú hlavu jeho v úplnej hrúze, a so zalomenými rukami stála vedľa lekára sťa kamenná socha, a s dychtivosťou očakávala výrok jeho.

„Rany sú nie sice smrtedlné,“ ohlásil sa tento po náležitom prezrení dotlčenej hlavy, „ale sú predca veľmi nebezpečné. Pán Ondrejský bude dlho ležať, počím mu zacelejú. A pravé oko mu viac nenarastie, bo je na čisto vybité.“

„Smutná to potecha,“ hovorí Danko v hlbokom žiali. A Ondrejskej oči vylievajú celé potôčky sĺz.

„Ináč je nie,“ odpovedá lekár. „Pán Ondrejský bol priveľmi odvážlivý, a teraz nádobno mu trpeť hrozné následky vlastnej odvážlivosti.“

Lekár poučiac ešte domácich, jako majú zaobchodiť s nemocným, odišiel preč, zanechajúc smutných v trápnom bôli.

„Hej,“ začne Danko po odchode lekárovom k Jožkovi u prítomnosti Ondrejskej, „brat môj, či vieš už teraz, že jesto Boh? Či veríš, že hrozne tresce krivoprísažníkov? Ako rúhave hovoril si naproti Bohu len v malej chvíľke pred výbuchom tvojho nábitku! Hovoril si o Bohu, že je on len od kňazov vymyslené strašidlo pre sprostých ľudí, a takéto strašidlo že nemôže trestať nikoho. Vidíš, ako Boh strašne ztrestal rúhanie tvoje! Tvoje vybité pravé oko nech ťa upomína na veky, že Boh je skutočne a že strašne tresce zlé skutky ľudské. Napomínal som ťa často, abys’ opustil tú strašnú cestu, po ktorej si kráčal; privolával som ti často: brat môj, kaj sa z hriechov! a tys’ nepodbal nič na výstrahy moje. Zatvrdil si v hriechoch srdce tvoje, a ku spáchaným vinám pridával si každodenne nové a nové neprávosti. A to trvalo už za úplných desať rokov. No teraz, keď dovŕšil si už mieru ohavností, keď zohyzdil si dušu svoju krivou prísahou: teraz už začiahol ťa trest božský. A pamätaj, brat môj, na tieto moje slová, toto je ešte iba počiatok tvojho trestu, Boh bude trestať ťa ešte príkladnejšie. Uteč sa teraz už aspoň k jeho milosti a pros Hospodina, aby ti pomáhal tresty, spravodlivo zaslúžené, trpezlive snášať, alebo — jak možná — aby odvrátil jich od teba. Nešťastný človeče! Tebe videl sa Boh bájkou byť, a pohrával si ľahkomyselne s prísahou. Čo ti teraz pomôže ukradený majetok Pokrížovský? Čo ti pomôže ukradených sto aj päťdesiat toliarov Johanniných?“

A Jožko mlčí a počúva reči bratove, ale neodpovedá ani slova.

A Ondrejská dozvediac sa o krivej prísahe mužovej, nevie potešiť sa v žiali.

A deti Jožkove hľadia strachom na otca krivoprísažníka.

A boľasti zraneného ešte len teraz počínajú zúriť, a Jožko začína kliať i na deň svojho narodenia, a sobravší poslednie zbytky síl svojich, hádže sebou po posteli, tak že nádobno prítomným sobrať všetky sily svoje, aby udržali nemocného pri pokoji.

O hodinu začala triasť Jožkom hrozná zimnica, a zuby jeho hrkotaly sťa mlynské kamene v prudkom obehu. Po zimnici vystávajú veliké kvapky potu po tvári Jožkovej; a jako predtým hrozná zima, tak teraz náramná pálčivosť rozlieva sa po všetkých žilách nemocného. A stav tento trvá celý deň i celú noc, a ešte jeden deň a jednu noc, až naposledy prejde v horúčku. Jožko blabolí i trhá obväzky z rán svojich v divej šialenosti, a nádobno mu ruky o posteľ popriväzovať.

Strašné boly predošlé nemoce Jožkove, no napadla ho teraz ešte strašnejšia. Terajšia šialenosť podobá sa úplnej besnote. Nezatichujú ústa nešťastníkove vo dne, ani nezatichujú v noci, hlas je už úplne zachrípnutý a zmorené telo tratí sa ustavične. Jožko ani nežije, ani nemrie; ani nespí, ani je nie prebudený. Stav jeho podobný je topiacemu sa, ktorý hľadí už do hroznej tváre smrti, a ešte driape sa silou mocou z kostnatých jej hnátov.

A Danko, tento dobrý brat, neodchodí od nemocného. Sedí pri jeho posteli vo dne i v noci, a opatruje ho svedomite.

Mnoho vody pretieklo dolu Hronom popri Chytrici, počím Jožko ležal; a mesiace tie dlhé boly Dankovi, ktoré presedel pri nemocného bratovej posteli. No nemoc Jožkova predca pominula, a iba pozostalá po nej slabosť držala ho ešte v posteli. A Danko použil chvíle tieto k tomu, čo uznával pre svojho brata za najpotrebnejšie. Sedával u neho ešte aj potom celé hodiny a napomínal ho, prosil a zaklínal pre spasenie duše jeho, aby predca už raz do seba vstúpil a polepšil sa, lež hlas jeho bol hlasom volajúceho na púšti. Jožko počúval, ale neodpovedal slova. A keď neprestával Danko v napomínaní, osopil sa napokon nevďačný Jožko na neho, hovoriac zlostne: „Ty prekliaty kazateľ! prestaň už raz podpaľovať ma k zlosti. Zložil som krivú prísahu, a to je moja radosť. Vysmejem sa každému trestu božskému. Amen!“

A Danko na najvýš rozžialený opustil dom ztrateného brata svojho.

Po prestáti nemoce slávila Jožkova dcéra veselú svadbu. Anička jeho vydávala sa za všeobecne váženého mešťana chytrického, a Jožko tešil sa v šťastí dieťaťa svojho. Ale v prosried najvätšej radosti trhnul sebou, tvár jeho pokryl škaredý mrak, a Jožko vybehnul z pomedzi veselých svadobníkov, a jakoby nejakou nadzemskou mocou hnaný, kráčal v tuhom kvapu von do poľa, a blúdil tu sťa by v divej šialenosti až do úplnej tmy. Iba keď prikryla čierna noc pustými krýdlami svojimi okršlek zemský, vrátil sa celý upachtený domov a zamknul sa do svojej chyže. Svadobníci týmto neobyčajným výstupom poľakaní, chceli dovedeť sa o príčine nápadného počínania Jožkovho, lež on nepustil k sebe nikoho. Šli k obloku jeho chyže, aby videli čo robí; a hrúza prikovala jich na jedno miesto. Jožko mal na stole šesť sviec rozsvietených, a on stál na prosried chyži a dvíhal tri prsty hore. Ľavé oko jeho blískalo strašným plameňom, a ústa hýbaly sa rezko, ale hlasu nebolo počuť. Zpustil pozdvihnutú ruku a obozrel sa okolo seba divoko, i krútil sa do kolesa ruky od seba vystierajúc, i trhal sa a svíjal, sťa by chcel vykrútiť sa z objatia dákeho, a napokon pochytiac palicu, skákal z kúta do kúta a máchal ňou v povetrí, jakoby chcel niečo biť, až naposledy udrel sa päsťou po čele a ľahnul nevyzvlečený na stôl, rozostaviac horiace sviece okolo seba. A ustrašení svadobníci šeptali si desno: „To je hryz svedomia krivoprísažníkovho,“ i opúšťali chvatom dom tento.

No minulo sa aj toto veselie, a Jožko oddal sa poznovu do premýšľania, jako by mohol vystaviť tú sušiereň za zbývajúcich mu ešte devätnásť toliarov Johanniných. Po dlhom premýšľaní ustanovil sa na tom, že prinúti svojich synov nalámať potrebných skál. Aj urobil tak. Jeho synovia, Janko a Samko, oddali sa s veľkým strachom do tej práce, ktorá stála jích otca jedno oko a veľa hrozných rán; lež vykonali ju šťastne, bo konali ju s velikou opatrnosťou.

Bez všetkých okoľkov oddal sa teraz Jožko do stavania sušierne, a žiadal ju mať čo najskorej úplne dohotovenú. Povolal síce k dielu tomu dosť robotníkov, ale práca šla mu predca prineskoro. I zdvojnásobnil počet zedníkov i tesárov, a sušiereň stála v krátkom čase úplne dohotovená.

„Vyplatil som už všetko, a ešte mi toliar zostal,“ hovorí Jožko sám k sebe, dívajúc sa na dohotúvajúcich robotníkov spokojne; „aj ten nech ide het! Je to poslední z tých prekliatych toliarov Johanniných, ktorým k vôli stal som sa krivoprísažníkom. Hu! čože ma to štuchlo?“

A po týchto slovách obráti sa Jožko, aby videl pôvodcu nemilého štuchnutia, a nevidiac nič, udre sa päsťou v čelo a sloví: „Ty starý blázon! Ešte aj vo dne bojíš sa mátohy, ktorá ťa v noci dosť nepokojí. — Ďurko!“

Na toto zavolanie prichodí jedon z robotníkov, aby očul rozkazy pána Jozefa Ondrejského.

„Tu máte tento toliar,“ sloví Jožko k Ďurkovi, „choďte do mesta a doneste zaň pálenky a chleba. Občerstvite sa, keď je sušiereň už hotová.“

A Ďurko rád, že preplákne vápnom zasadnutý gágor, spiecha ochotne do mesta, aby vyplnil na vlas rozkaz pánov.

O pôl hodinu pozdejšie vídať robotníkov Jožkových na uvädlom trávniku do kolesa sediacich, a v prosriedku medzi nimi pôldruhej bochne chleba, a vedľa toho za krbku pálenky. A robotníci nazerajú sa pilno do sklenice okolo ních cestujúcej. Jožko sedí medzi nimi a pripíja jim na zdravie. A zrazu vyskočí i zahromuje a rezkým krokom chodí krížom krážom po záhrade. Robotníci neznajú vysvetliť si toto nápadné počínanie jeho, i hľadia jedon na druhého, a napokon všetci na pána Ondrejského. A tento zastane na prosried zahrade, pozdvihne zaťatú päsť proti nebu, rozrehoce sa divokým chychotom a z úst jeho hrčia slová: „Čože mi urobíš už teraz, ty starý? Už stojí sušiereň! Predca zvíťazila vôľa moja. A tvoj trest mi je k smiechu. Oj, nebojím sa ťa; nie, ani len najmenej, bo ani neverím, že si!“ —

A robotníkom vlasy na hlavách dúbkom vstávajú, a mráz drví jim kosti. I prežehnávajú sa a nechajúc všetko stáť, opúšťajú kvapom zahradu bohoruhačovu — krivoprísažníkovu.

Rozrehoce sa tento poznovu, hrozí zaťatou päsťou proti nebu, a z úst jeho kydajú sa slová pekelné.

Nestačí dopovedať, a už stojí pred ním chlap celý upotený a upachtený na smrť. Pohybujú sa pery jeho, a nedá mu hovoriť krátky dych. A Jožko zblädne jako stena, a potriasa omrazenými údami pri vide tomto, bo nič dobrého nezvestuje prišlého chlapova uľakaná tvár.

„Čože chcete?“ opytuje sa s veľkým napnutím Jožko Ondrejský.

„Nesiem vám novinu,“ odpovedá chlap z hlboka vydychujúc.

„Akú?“ sloví Jožko v náramnej úzkosti.

„Vaša dcéra je mrtvá,“ rečie chlap, vťahujúc povetrie dúškom do seba.

A Jožko pochytí ho za plece, trasie ním a kričí desným hlasom: „Čo stalo sa jej?“

„Zabilo ju,“ vetí chlap.

„Nedávajte mi jed po kvapkách,“ prosí Jožko; „povedzte mi razom tú nešťastnú príhodu!“

„Včera bolo Šimona a Júdy,“ sloví chlap od prudkého behu už zotavený, „bola teda na výročnom trhu v Škrupine, a vracajúca sa ztadiaľ sedela na voze. Voz tento prevrhnul sa pri Nesnici, a truhly z neho vypadlé zabily dcéru vašu aj s dieťaťom, ktoré pod srdcom svojim nosila.“

„Nešťastný posle!“ začne Jožko v divej zlosti, „tu máš výplatok za tvoje poselstvo!“ a rázny kyj rukou Jožkovou vyhodený zahučí okolo hlavy chlapovej, ktorý vidiac nebezpečenstvo, spešne uteká od Jožka a von zo zahrady.

A Jožko chytí sa za vlasy a vytrhne si chumáče šedín svojich, padá tvárou k zemi a rýpe ju zubami i nehtami v bezmedznej boľasti.

No prešiel ho tento divý nával bôľu, a on sadne, podoprie hlavu rukou, a z oka jeho ronia sa celé prúdy sĺz.

„Stala si sa teda červom mojím, nešťastná dcéra moja, tak ako si mi to sľúbila pred šestnástymi rokami. Oh, rýpe to vo mne hrozne! Ty vytrpela si za zlosti otcove, tys’ vzala pokutu za hriechy moje, dcéra moja drahá. Oh! Bože, Bože! tresceš ma strašne! No zaslúžil som si ten trest ja, a tys’ ho obrátil na hlavu môjho nešťastného dieťaťa. Dieťa moje, dieťa milé, dieťa moje drahé!“

A v plači tomto rozžialený a v kviľbe tejto pomorený sedí Jožko Ondrejský dlhú chviľu na zvädlom trávniku, a len pozde pred večerom poberie sa v slzách skúpaný, aby ešte raz nahľadel sa na tvár dieťaťa svojho, ktoré vytrpelo trest začahujúci strašne aj jeho — otca to, otca — krivoprísažníka.