ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Mamičko, prečo sa vždycky zastavíte, keď ideme okolo tohoto domu, podívate sa naň a vzdycháte?“ Tak pýtal sa dvanásťročný chlapec blädej, čisto oblečenej ženskej, po jejž boku kráčalo osemročné dievčatko, jej dcéruška.

„Ach!“ odpovedala žena, „k tomuto domu vzťahujú sa pre mňa veľmi smutné zpomienky. Ktože by mi bol mohol pri mojej kolíske predpovedať, že sa uvidím kedysi s vami v takejto núdzi! Tento veliký, pekný dom prináležal kedysi mojim drahým rodičom, ktorí v ňom mávali dlhý rad krásne upravených a zariadených izieb, a oni sami riadení boli ku najvzácnejším obyvateľom nášho mesta. Môj ujec, ktorý u nás býval, bol najvyšším komisárom potravnej dane a držal si sluhu, ktorý v nedeľu a vo sviatok v peknom obleku za mojou matkou modlitebnú knihu do kostola nosieval, tiež nás deti na prechádzku vodieval, tak že nám to naši susedia závideli. A teraz!“

„Teraz som stavačom kolkov u ,zlatého jeleňa‘“ — skočil chlapec matke veselo do reči — „a jestli chcete, budem za vami tiež nosiť modlitebnú knihu do kostola, a pomyslite si, že som váš sluha, bárs aj nemám vyšnorovaného obleku. Ale jako ste o ten dom prišli? Rozprávajte mi to, mamičko moja.“

„Vojnou,“ — odpovedala matka — „alebo skorej ubytovánim vojska. Bolo to r. 1813, keď francúzska armáda ruské a pruské vojsko po jakejsi bitke do Sliezka zahnala. Od jary do jasene museli moji rodičovia bez prestania toľko Francúzov zaopatrovať, že jich bolo mnoho tisíc. Obyčajne pritiahlo sto a päťdesiat mužov sprostého vojska a poddôstojníkov, šestnásť dôstojníkov (oficierov) a jeden major naraz, a tí všetci chceli dobrú nocľah a hojne jesť a piť. Dľa úradného predpisu musel dostávať vojak ku raňajkám kávu so žemlou, denne pôl funta mäsa s privarou, fertálik pálenky, máz piva a dva funty chleba; poručík (lajdinand) na obed trojaké jedlo a flašu vína, večer pôl flaše vína a studenú pečeňu; kapitáň raz toľko a major až štyrirazy toľko. Pomyslite si, deti, čo sa stalo! Kto svojich ubytovancov nemohol sám zaopatriť, musel platiť za vydržanie vojaka denne pôl druhej zlatovky. Aby tieto veliké výdavky, ktoré len majitelia domov niesť museli, zapraviť mohol, musel robiť môj otec dlhy; a poneváč ani tieto, ani úroky z nich zaplatiť nemohol, bol náš dom na verejnej licitácii predaný. Cena domov padla ale vojnou tak, že náš dom takrečeno za pohlavok bol predaný. Na ten deň nezabudnem nikdy, keď sme chudobní a všetkého zbavení zo svojho otcovského domu odtiahnuť a do biednej podstrešnej izbičky v predmestí odsťahovať sa museli. Preklínanie veriteľov, ktorí následkom nízkej kúpnej ceny nášho domu len malú čiastku svojich požiadavok obdržali, alebo s nimi celkom prepadli, vyprevádzalo nás. Moji rodičia ranu túto ťažkú neniesli dlho — o pár rokov zomreli a zanechali nás neopatrených. Od rána až do večera musela som si šitím núdzne na živobytie vyrábať, až si ma váš otec, ačkoľvek bol sám len chudobným kancellistom, za ženu vzal a mňa dosť šťastnou urobil. Moje šťastie trvalo dotial, dokial ho pan Boh živil, — keď nám ale pred dvoma rokami na horúčku zomrel, bolo po šťastí. Viete samy najlepšie, jako sa nám od toho času viedlo. Ach, keď si pomyslím, že sme mali domáceho učiteľa, vy ale že musíte navštevovať školu chudobných, kde so surovými, nečistotnými a zkazenými detmi často obcovať musíte a od nich i vy zkazenými byť môžete, tu sa so mňou celý svet točí, a neraz ani neviem kde som, na ktorom mieste!“

„Mamičko,“ — odpovedal chlapec — „náš pán učiteľ hovorieva, že vyučoval vo školách, ktoré navštevujú deti vznešených a bohatých rodičov, a tam že mával často surovších a nemravnejších žiakov, než vo škole chudobných. Taktiež, vraj, tí mužovia, ktorí dôležitými vynálezami lebo velikými a pamätnými činami a skutkami vynikli a sa vyznačili, najviac z nízkeho stavu pochádzajú, a sám že, vraj, tiež býval chudobným žiakom.“

„Mamičko,“ — vravelo dievča — „tamhľa ide pan ujček. Keď nás uvidel, obrátil sa rýchle stranou. Prečo vždycky robí, jako by nás nevidel, a keď sa nám nijako vyhnúť nemôže, býva veľmi nevľúdny a takú tvár robí, že sa ho až bojím?“

Pani Sokolová hlboko si vzdychla. „Môj brat, váš ujček,“ — odpovedala smutno — „mal by k nám byť veru laskavejším a spoluútrpnejším. Nenávidel vášho otca, bars proti nemu ničoho zlého povedať nemohol, a nechcel, aby som sa zaňho vydala. Že som za vášho otca predsa išla, nemôže mi od trinásť rokov odpustiť a dáva aj vám to cítiť.“

„Je ujček tiež takým chudobným, jakými sme my?“ — pýtal sa chlapec.

„Veru nenie,“ — odpovedala matka — „lebo zanechal svoju predošlú živnosť a žije z kapitálov. Je vyučený zlatníkom a bol mnoho rokov v Ruskom Petrohrade, kde, vraj, nadobudol dosť veľký majetok. Bývanie jeho je síce malé a chudobno zariadené, tiež na šatstvo a chôvu mnoho nevydáva, ale ľudia hovoria, že sa to stáva skôr z lakomstva než z núdze. Ale detičky, kedykoľvek sa s mojim bratom sejdete, buďte ku nemu len hodne vľúdne, lebo on je a zostane vždy vaším ujcom a najbližším príbuzným.“

„Ó ja takmer každý deň sa s ujčekom schádzam,“ — vravel chlapec — „u zlatého jeleňa, kde hráva s pasiou v kolky. Ale on robí, jako by ma neznal, a keď som ho raz pomenoval pánom ujčokom, zaškaredil sa a pohrozil mi, že prinúti hostinského, aby si vzal iného stavača, jestli si to ešte raz dovolím. Keď tí páni srazia viac kolkov alebo všetkých deväť, dostávam po krajciari lebo i po viac, ale ujček mi nikdy nič nedá. Poneváč je takým skuhrošom, nemôžu ho druhí hostia vystáť; hovoria mu za chrbtom: Skučko cibulový.“

„Skučko cibulový! hahaha!“ — smialo sa dievča; „to meno som ešte nepočula.“

„Ticho!“ — rozkázala matka. „Rudolfe, Boženko, zakazujem vám, aby ste si zo svojho ujčeka posmech nerobili a mu nenadávali.“

„To my nerobíme,“ — odpovedal Rudolf. „Ale mamičko, mali by ste videť tie posuňky, ktoré náš ujček pri hre v kolky robí. Vesluje rukama a nohama, telo nahýba hneď v pravo hneď v ľavo, ústa nakryvuje, líca nafukuje, robí krik a hrmot, jakoby len najlepšie guľou kolky poválať mohol. Keď má hádzať, štuchajú sa hostia so slovami: „Skučko hádže!“ a tu sožene sa divákov, ktorí sa posuňkom ujčekovým hlasito vysmievajú: on ale si toho ani nevšíma.“

„Z toho môžete poznať,“ — vravela matka, — „jako je ťažko špatné zvyky odvyknúť.“

„Ujčekovi podobá sa trochu kupec Mikuláš,“ — vypravoval Rudolf ďalej. „Ten najprv chvilu guľu v ruke poťažkáva a obracia, a keď ju vyhodil, beží za ňou až do prostred kolkárni a volá: ,Guličko, guličko, drž sa dobre!‘ Ale ten je štedrejší než ujček a vždycky mi dá za všetkých deväť tri krajciare. Ba ma aj pochválil, že znám rýchle a dobre stavať, a že nezhadzujem nohou kolky, jako robievajú druhí chlapci, aby dostali viac krajciarov.“

„S poctivosťou najďalej sa dôjde!“ — hovorila matka. „To si pamätajte vždycky, milé detičky.“

„Hostia hovorievajú tiež, že jim ujček potajmo pivo odpíja,“ — pokračoval Rudolf.

„Ticho!“ — rozkázala matka vážne; „ani slova ďalej! či vieš len špatné veci o bratovi svojej matky rozprávať? Hanbi sa, Rudolfe!“

Chlapec sa zahanbil a kráčal kúsok cesty mlčky vedľa matky. Konečne zase počal: „Mamičko, musím si kúpiť za tri krajciare tynty. Pán Mikuláš má najlepšiu, najčernejšiu, ktorá nikdy neožlká. Tamhľa je jeho sklep.“

„Choď len,“ — vravela matka. „Mňa najdeš u pančuchára Millera, ktorému nesem tucet pančúch.“

Zvonček zacingal, keď Rudolf dvere na sklepe otvoril; ale kupec Mikuláš cingať nepočul, lebo bol zahrúžený v rátaní, obrátený súc ku dverám chrbátom.

Mikuláš bol asi šestdesiať ročný muž malej postavy, suchý, plechavý a šedivý; na sebe mal tmavý kabát z grobovitého súkna, hodne zamastený a škvrnami tyntovými jakoby posiaty. Sedel za malým stolíkom a sčítoval: „17 a 13 je 30, a 22 robí 52, a 11 je 64 —“

„Nie, pane Mikuláš,“ — prerušil ho Rudolf, — „52 a 11 robí len 63, nie 64.“

Kupec zarazený vyskočil so stolice. „Kto tu hovorí?“ — zkrikol. „Ha! jako si sa sem dostal? veď som nič nepočul.“

„To nenie moja vina,“ — odpovedal Rudolf. „Ale viem, že by som celý váš sklep bol mohol vyprázniť, čo by ste nič neboli spozorovali, tak hlboko boli ste zabraní do rátania. Rád bych za tri krajciare tynty.“

„Tynty?“ — pýtal sa kupec — „čiernej? To je pekne od teba. Iné deti chcejú cukrovinky a kadejaké maškrty. Daj sem flaštičku. — Ah, nestavávaš kolky u zlatého jeleňa? To ti musím priliať. Nepotrebuješ pier? Mám prekrásne brká, jedno za krajciar.“

„Píšem ocelovými perami,“ — odpovedal Rudolf berúc flaštičku s tyntou do ruky.

„Ach tie ocelové perá! tie perá!“ — durdil sa kupec. „Tie robia, že moje brká mole a červíci kazia, ale i to, že všetci pisári dostanú tvrdé ruky a konečne trasenie do nich. Nešťastný železný vek! Teraz je všetko železné: cesty, vozy, kone, kachle, hrnky, panvy, randlíky, ba i domy. Tuším, že budú hádzať i železnými guľami do železných kolkov; potom bude veta po zábave. No synku, dnes odpoludnia uvidíme sa na kolkárni zase?“

„Ano!“ — odpovedal Rudolf. „Jak bude odpoludnia o tretej hodine po škole, musím na kolkáreň, ktorú čisto vymetem, vyrovnám a všetko do poriadku uvedem; kým sa hráči sejdú, vyčistím lampy, nože a vidličky, prinesem vody a vykonám rozličné veci, začo mi dá hostinský niekedy pohár piva, chleba s maslom a niekedy i niečo od obedu. Tiež dostanem niekedy šálku kávy; to sa stáva obzvlášte vtedy, keď sa páni hrajú dlho v noci kolky, aby som nebol ospalý.“

„Či si mnoho vyrobíš stavaním kolkov?“ — pýtal sa kupec.

„Jako kedy,“ — odpovedal Rudolf — „ide to od desiati až do päťdesiati krajciarov; ba raz som to priviedol až na osemdesiať.“

„A čo robíš s tými peniazami?“ — vypytoval sa kupec.

„Dávam jich mamičke,“ — odpovedal Rudolf.

„A sebe nič z nich nenecháš?“

„To by bol hriech!“ — odpovedal Rudolf vážne. „Moja matka musí sa beztoho trápiť až do noci šitím, pránim, bigluvaním, a predsa dosť často musíme trpeť núdzu. Najviac bolí mamičku to, že musíme chodiť do školy chudobných. Ale či nenie pravda, pane Mikuláš, že chudoba nenie hanbou, ba že chudoba cti netratí?“

„Obzvlášte keď nenie zavinená,“ — podotknúl kupec.

Rudolf odišiel. —

Budúcej soboty mala pani Sokolová plné ruky práce: čistila čepce, bigluvala šaty, prala rukavice, všetko cudzým dievkam služebným, ktoré druhého dňa chcely ísť do tanečnej zábavy alebo na prechádzku. Keď s tým bola hotová, vyčístila svoje bývanie a umyla skrovné svoje kuchynské náradie, pri čom jej malá Boženka pomáhala. Zatým bilo desať hodín, a ustatá ľahla si matka s dcérkou, zavesiac najprv kľúč od domu na špagáte oknom na miesto, ktoré syn Rudolf dobre znal. Boly tri hodiny po pôl noci, keď sa pani Sokolová zobudila. Pohľad na nedotknuté lôžko synové hovoril jej, že ešte neprišiel domov. Tak dlho ešte Rudolf nikdy neostal z domu. Naľakaná vstala, obliekla sa, vzala kľúč od brány a rýchle odobrala sa do hostinca ku zlatému jelenovi. Na blízku hostinca stretol ju jeden muž, ktorý na kolkáreň huboval. Pani Sokolovej sa zdalo, že je to jej brat, a už sa ho chcela pýtať po svojom synovi, ale spomenúc si na nebratské a nevrlé jeho chovanie, neurobila to, a šla mlčky svojou cestou ďalej. Príduc do zahrady, začula padanie kolkov a hrčanie gulí. Na konci kolkárni našla syna, ktorí pri mdlom svetle lampy petrolejovej službu svoju konal a veľmi sa podivil, keď naňho matka zavolala.

„Rudolfe,“ — počala Sokolová — „skoro bude svitať a rannie služby božie sa začnú. To je hriech, až do nedelného rána kolky stavať. Jako to môže vrchnosť dovoliť, ktorá nedopustí ani, aby sa v nedeľu s menším hrmotom spojené práce konaly.“

„Tiež sa tomu divím,“ — odpovedal Rudolf — „jako i tomu, že susedia noční ten hurhaj trpelive snášajú. Ach, mamičko, som náramne ustatý a sotvaj že oči ešte otváram.“

„Tak to nesmie ostať,“ — rekla matka. „Veď sa účastníš v hriechu nesvätenia nedele a privykáš tak nepravideľnému, pustému životu; si, keď dlho do noci staváš kolky, mrzutý k učeniu, a nezbyvá ti ani času, aby si školské svoje práce vykonal.“

„Ale mamičko,“ — vravel Rudolf, „vyrobím mnoho, dnes viac než zlatý!“

„Bárs,“ — odpovedala matka. „Blaho duše má ísť nad blaho tela. Boh nám zahynúť nedá, ani keď nebudeš stavať kolky. Poď, dieťa moje!“

„Veď nemôžem v prestred hry utiecť?“ — podotknúl Rudolf v súroch. „Myslím, že by ma hostinský navždy od kolkárni odohnal.“

Tu povstala medzi hráčami hlasitá hádka. Guľa, jakoby ju niekto z kanóna bol vypálil, letela prudko po kolkárni, vrazila do prvého kolka, odrazila sa od neho a uderila Rudolfa do stehna tak mocne, že chudiak chlapec boľastne zkriknúc na zem klesnúl. Nastrašená matka skočila do kolkárni, schytila dieťa svoje a vytiahla ho z obvodu hrčiacich gúľ. Nedbajúc na hráčov, ktorí po hádke a zvade dali sa do bitky, pýtala sa starostlive: „Preboha, dieťa! nemáš prerazenú nohu?“

„Myslím, že nie,“ — odpovedal chlapec, boľasťou zuby zatinajúc. „Však môžem ešte chodiť.“

„Teda ujdime z tohoto nešťastného miesta,“ — vravela matka objímajúc syna. „Opri sa o mňa, dieťa moje drahé!“

Napolo matkou nesený kríval chlapec vedľa nej zo zahrady. Krik hádajúcich sa hráčov jich sprevádzal.

„Čuješ?“ — pýtala sa matka syna; „to sú nedelnie rannie služby božie! A čo asi zakusia manželky týchto divokých hráčov! Ach, koľko obetí uchytila už náruživá hra ktorákoľvek!“

Rudolf musel niekoľko dní ostať na posteli a v izbe, a keď sa zase uzdravil, cítil ešte dlho boľasť v stehne guľou trafenom. Na kolkáreň už nevstúpil. Ačkoľvek sa tým príjmy vdoviné umenšily, mohla predsa kúpiť si funt vlny, z ktorej Boženka tri páry mužských pančúch uplietla.

Zatím priblížila sa jaseň. Tu hovorila raz pani Sokolová svojej dcérke: „Boženko, tvoj ujček, môj brat, nenie práve k nám laskavý, ale nesmieme mu to tak veľmi mať za zle, lež vyhovoriť ho tým, že sa dostal skoro z domu rodičovského medzi nemilosrdných ľudí, a obcovanie s nimi urobilo myseľ jeho zatvrdnutú. Môj brat býval vždycky otčímom k telu svojmu, preto by som sa stavila neviem o čo, že nemá žiadnych teplých pančuch. Zanes mu tedy tieto tri páry darom.“

„Ach mamičko moja, ja sa ujčeka bojím,“ — vravelo dievča; „a keby sa so mnou tak ešte vyvadil?“

„To sa nerobieva,“ — odpovedala matka — „keď sa niečo dostane darom. Len choď a vykonaj svoju vec dobre.“

Boženka posluchla a dala sa na cestu. Ujček býval v prízemí v zahrade na predmestí. Keď Boženka prišla do nízkej izby s malými oknami, sedel skrčený pri železných kachličkách, ktoré náramne kädily a preto len málo hrialy. Podlaha nebola už dávno drhnutá, a nábytek, záležajúci v starej, črvočou sožranej almare, dvoch stolíc a stolu bol pokrytý prachom a špinou.

„Dobré ráno, pán ujček,“ počalo dieťa trasúcim sa hlasom. „Mamička vás dáva pozdravovať a tu vám posiela tohľa,“ — ukázala balíček s pančuchami.

Zdálo sa ale, že ujček ani nevidí ani nepočuje, a že len kachlami sa zapodieva. Zaražené mlčalo dieťa, a poneváč si ho ujček vôbec ani nevšímal, ozeralo sa strachovito vôkol seba. Tu zazrelo na najbližšom obloku malé, len dva centimetry dlhé bábky (panenky) z bieleho papieru vystrihnuté pohybovať sa hore a dolu, aniž by videť bolo, jaké tajné perá a struny ten život pôsobia. Teprv keď taká bábka padla na znak dolu na okno, poznala Boženka, že mucha nosila prilepenú na sebe panenku. Okrem týchto trápených, svojich krýdeliek zbavených múch videla Boženka na okne ešte množstvo škaredých trpaslíkov, ktorí boli složení z rezaných kôstek čerešňových, slivkových a breskyňových a račích klepiet. Z tohoto spôsobu zamestknania možno bolo súdiť o spôsobe mysli obyvateľa tej izby.

Konečne snáď predsa mu bol čas dlhý; preto obrátil tvár svoju ku dieťaťu, a pýtal sa ho nevrlo: „Čo chceš, há?“

„Mamička,“ — odpovedala Boženka so slzavýma očima, „vás dáva prosiť, aby ste tieto pančuchy, ktoré som já plietla, prijali a nosili.“

„Nepotrebujem pančúch,“ — okrykol starec dievča; „povedz svojej matke, že sa mýli, ja že som dal svoj majetok na doživotné dôchodky — čuješ? na doživotné dôchodky — čuješ! na doživotné dôchodky!“

„Životné dôchodky!“ — opakovalo dieťa slová, nerozumejúc jejich významu.

„Životné dôchodky!“ — prisvedčil ujec; „preto nemôžete ničoho odo mňa obdržať. Ale počkaj, celkom nadarmo si predsa neprišla.“ Vstal, vytiahol z almari naplnené plátené vrecúško, ktoré dieťaťu doručil. „Z toho si môžete,“ — doložil pichlavo sa usmievajúc, „uvariť pokrm. A tu je niečo pre teba!“

Panák z račích klepiet vkĺzol Boženke do ruky. Dieťa odišlo ťažko plač potlačujúc.

Keď pani Sokolová vrecúško to prezerala, bola v ňom zplesnivelá krupica od myší zanečistená. Toto nebratské počínanie dotklo sa veľmi boľastne srdca vdovinho, na chvíľku sa zamlčala jako omráčená; potom ale zkalený jej zrak sa vyjasnil a usmievajúc sa pritúlila deti svoje k sebe a vravela mierne: „Poľutujte svojho ujca, ktorý je o veľa chudobnejší než my. Ó jak o veľa bohatšou som ja majúc vás, než on, keby mal aj stotisíce! Boh mu odpusť, že nám tak boľastno ubližuje a našej láske sebecké úmysly podkladá!“ —

O dva mesiace bral sa ulicami mesta nádherný pohrebný sprievod. Zomrelý poručil celý svoj majetok, viac než 15,000 zlatých, mestskému sirotčíncu; preto šiel za rakvou dlhý rad sirôt. Nad otvoreným hrobom mal vysoko postavený mestský úradník reč, v ktorej veľké zásluhy zomrelého, jeho ľudomilnosť, dobročinnosť a bratskú myseľ a lásku velebil, vychvaloval, ktorý nemajúc žiadnych bližších príbuzných, celý svoj majetok sirotám poručil a tým si nikdy nehynúci pomník postavil. Ničmenej pochvalne zmienil sa i duchovný otec v druhej reči o nebožtíkovi a o pravej ľudomilnosti jeho. Nábožné, dojemné spevy počaly a ukončily smútočnú slávnosť, pri ktorej i pani Sokolová so svojimi dietkami prítomná bola, lebo vychválený nebožtík bol — jej jediný brat, ktorý s dvojnásobnou lžou zo sveta sa odobral. Svoje peniaze na doživotné dôchodky neuložil, a neboly jeho sestra a tejto deti jeho príbuznými?

Posledný zvuk smútočného spevu doznel, ľud z hrobitova sa rozišiel. Tu sa priblížila matka so svojimi deťmi k nezasypanému ešte hrobu. Polohlasito pomodlili sa Otčenáš a potom hodili obvyklým spôsobom po tri hrsti zeme do hrobu. Keď z hrobitova odchádzali, začala hovoriť matka ku svojim deťom takto: „Opätujem vám, že pri svojej chudobe som o veľa bohatšou, než bol môj brat, ktorý za svojho živobytia svoj majetok prospešne neužíval, neznajúc pomimo hry v kolky inej radosti. Čo on leží teraz v chladnom, tmavom hrobe, my tešíme sa zo života, zdravia a iných požitkov. Menovite otvára sa vám nádejná budúcnosť, zostanete-li statočnými a usilovnými. Práca je korením života, a odtial sa dá vysvetliť samotárska, sebecká a nevrlá povaha môjho brata, ktorý práce sa zriekol, a po celý deň nič nerobil.“

„Nie, mamičko,“ — vravela Boženka horlive, „robil, veď chytal muchy, na ktoré nalepoval papierové panenky. Čo sa stalo s tými panákami, ktoré ujko z čerešňových, slivkových a breskyňových kôstok zkladal? — I tých siroty zdedily?“

Na to nedostalo dieťa žiadnej odpovede. —

Rudolf sa usiloval, zanechajúc stavanie kolkov, aby inou prácou príjmy matkyné rozmnožil. Keď raz opäť u kupca Mikuláša tyntu kupoval, našiel ho vo veľkom rozčúlení, ktoré sa javilo neobyčajnou bľadosťou tváre a trasením rúk. Keď kupec tyntu nalieval do flaštičky, veľmi sa hneval a huboval. „Nevďačník!“ — mrmlal. „Čo by sa bolo z neho stalo, kebych sa ho nebol zaujal? Žebrotou by bol musel chodiť alebo do sirotčínca ísť. Teraz nech chlapčisko pohýňa rozumom, jako bez strýčka obstojí. Chlapče!“ — obrátil sa k Rudolfovi uderiac flaštičkou s tyntou hrmotne o stôl, „chráň sa, abys to tiež ty niekedy tak neurobil jako ty terajší výrostkovia. Po celý deň drahé cigare smoliť, až do pôlnoci po kaviarňach a hostincoch sa túlať, dobre jesť a piť, v karty hrať, tančiť, divadlá navštevovať, dľa najnovšej módy sa šatiť, a aby všetko to robiť mohli, svojich blížnych klamať lebo okrádať — to je v terajšej dobe zvyk a mrav.“

„Boli ste oklamaný lebo okradený, pane Mikuláši?“ — pýtal sa Rudolf spoluútrpne.

„A jako!“ — odpovedal kupec zlostne. „Žiadnemu človekovi nemožno teraz veriť.“

„Mojej mamičke môžete veriť,“ — odpovedal Rudolf horlive, „a mne a sestre mojej tiež.“

„To by sa muselo osvedčiť,“ — odpovedal kupec. „Každá nová metla dobre zametá. Duch je ochotný, ale telo slabé. To som videl na tom naničhodnom Karolovi.“

„Na svojom pomocníkovi?“ — pýtal sa Rudolf zvedavo. „Ten vás oklamal lebo okradol?“

„Potichu!“ — rozkázal kupec; „nevravme o tom. Ja o svojom synovcovi Karolovi už vedeť nechcem. Ale až najdem dajakého spoľahlivého človeka — ty si býval hodným chlapcom pri kolkárni — povedz svojej matke, že by som s ňou rád prehovoril.“ —

O tri dni neskôr nachodíme Rudolfa so zelenou súkennou zásterou v Mikulášovom sklepe, kde konal učňovské práce. Mimo nadania rýchle soznámil sa s obsahom rozličných tých truhlíkov a škatúl v sklepe, s cenou tovaru, s mierou a váhou, s robením škarniciel a papierových vrecušiek i s inými povinnosťami svojho nového stavu. Pilne tĺkol korenie, škoricu a kávu v železnom mažiari, ba znal už i kávu upáliť. Pán Mikuláš videl, že je i hoden, aby ho zasvätil v robenie svojej vôbec vychvalovanej černej tynty, ktorá bola takmer hlavným tovarom v jeho obchode a preto vždycky vo značnom množstve v zásobe. Tu musel Rudolf dubové šišky a gumu arabskú roztĺkať, vodu prinášať, kamenec odvažovať a horúcou ešte tyntou celé hodiny pohybovať a ju miešať. Pán Mikuláš len niektoré prídavky vlastnou rukou do veľkého, paru vydávajúceho žbána s tyntou nasypával.

Čo sa kupcovi veľmi ľúbilo, bolo, že Rudolf nemaškrtil jako iní kupeckí učňovia, keď vážil a zaobaloval hrozienka, mandle, cukrovinky alebo iné ku jedeniu sa hodiace veci. Tiež jeho statočnosť pán Mikuláš zkúšal, nechávajúc naschvál truhlík s peniazami otvorený, alebo rozhadzujúc jednotlivé peniaze po zemi, tak že jich Rudolf zametajúc sklep, najsť musel. Ale vždy vychádzal šuhaj náš z takých nástrah jako víťaz, čo mu získalo u pána ešte väčšej dôvery a priazeň.

Ku štedrému večeru obdaril pán Mikuláš svojho malého pomocníka novým teplým rúchom, matke ale poslal kávu, cukor a ešte peňažitý dar. Viac ešte než tento dar tešily vdovu slová, ktoré k nej hovoril, keď mu prišla ďakovať: „Keď sa váš syn i ďalej tak bude držať jako teraz, prijmem ho za skutočného pomocníka, ktorý svojim časom celý môj obchod nielen viesť, ale i prevzať môže. Bars aj obchod ten za terajších časov žiadne bohatstvo nenese, predsa môže pri skrovnosti celú rodinu slušne vyživiť.“

Zamestknanie Rudolfové nebolo, zvlášte v zime, ani príjemné ani ľahké. Sklep nemohol byť kúrený a preto mu mrzly nohy i ruky. Hneď musel holou rukou siahať do súdka pre harinky, hneď zas nalievať tyntu, tu korenie tĺcť, tu cukor sekať a podobnú prácu robiť, tak že mal ruky dost skoro opuchnuté a rozpukané. Keď ale videl kominárskeho učňa, ktorý v koženom svojom obleku bosý a holé ruky pod pazuchy pchajúc po vŕzajúcom a druždiacom sňahu kráčal a pomocou svojich kolien a lokťov úzkymi, tmavými, niekedy i dusivým dymom naplnenými komínami predierať sa musel: tu sa pokladal pri porovnáni s ním za šťastného a snášal svoje ťažkosti bez reptania. Keď blížilo sa jaro, boly ťažkosti tie už menšie, a zvyk učinil jich snesiteľnejšími.

Bolo to v prvej polovici marca, keď jednoho rána prišlo do Mikulášovho sklepu malé dievčatko a k nemu hovorilo: „Jakýsi dobrý priateľ posiela vám tohľa a praje vám dobrého chutnania.“ To vraviac postavilo dievča na stôl kávový žbáneček z porcelánu, a k tomu položilo ešte v papieri zaobalený, cukrom posypaný koláč. Zo zbánčoka vychádzal ľúbezný zápach ešte teplej čokolády.

„To je divné!“ — vravel Mikuláš. „Jako sa menuje ten dobrý priateľ, a jako si k nemu prišla? Snád si sa zmýlila, a dar ten prislúcha niekomu inému?“

„Išla som do školy,“ — vyprávalo dievčatko. „Keď som šla na rynku okolo jednoho domu, kýval na mňa jakýsi muž vo dvore a pýtal sa ma, či by som si nechcela vyrobiť niekoľko krajciarov? Povedala som: áno, i dal mi tento žbáneček a balíček do ruky, pričom mi rozkázal, aby som všetko doručila vám; menoval mi vaše meno a ukázal mi z dialky váš sklep.“

„Jako vyzeral ten muž?“ — vypytoval sa Mikuláš. „Bol už starý?“

„Mal na sebe čierny kabát,“ — odpovedala dieťa, „a mohol mať tak asi dvadsať lebo päťdesiat rokov.“

„Nepovedal ti,“ — pýtal sa Mikuláš, „aby si pre ten žbáneček zas ku mne prišla a na isté miesto ho zase odniesla?“

„Nie,“ — odpovedalo dievčatko. „Ďalej nemala som nič robiť, jako obe tieto veci odovzdať. S bohom ostávajte! musím zase ísť, aby som neprišla neskoro do školy.“

Keď dievča odišlo, Mikuláš krútiac hlavou vravel k Rudolfovi: „Divná to udalosť. Snáď si urobil niektorý môj spoluhráč od „zlatého jeleňa“, ktorý náhodou vie, že je dnes deň môjho narodzenia, ten žart; ale ja o čokoládu nestojím a mastným koláčom nebudem si kaziť žalúdok. Vezmi čokoládu i koláč domov, Rudolfe, a sedzte to spoločne na moje zdravie.“

Rád poslúchol Rudolf tento rozkaz. S vďačnou radosťou prijala jeho matka tento dar a chystala sa s detmi svojimi ho stroviť. Na každého sa ušla šáločka čokolády a kus koláča, pochútka to už od dávnych časov nepocítená.

V tom okamžení, čo všetci traja za stolom sedeli a lahodný dar už okúšať chceli, vstúpil do izby jakýsi pán, ktorému vdova Sokolová právala šaty. „Kýho paroma!“ — počal usmievajúc sa, „dnes to je u vás jakosi po pánsky. No prajem dobrého chutnania a zažitia. Chcel som sa vás len opýtať, či dostanem do nedele svoje prádlo?“

„Ach, milý pane Lipovský!“ — odpovedala vdova, „nemyslite si, že svoje skrovné príjmy na čokoláde a koláčach premaškrtíme; čo tu vidíte, dostali sme darom.“ A teraz vyprávala, jakým neobyčajným spôsobom k daru prišli.

Lipovský, ktorý bol v apatéke pomocníkom, sa zamračil a hovoril: „Ja na vašom mieste nepožíval by som tak hneď niečoho, čo ktosi neznámy kupcovi Mikulášovi spôsobom tak tajuplným poslal. Darca môže byť tajným jeho nepriateľom, ktorý ho jedom zo sveta sniesť chce. Mne je celkom podobný prípad známy, ktorý pred nekoľkými rokami v našom meste sa prihodil. Jakási komorná u jednej grófky mala dobrú priateľkyňu, ktorá výnosné jej postavenie jej závidela a sama by ho rada bola dostala. V tom úmysle poslala komornej práve tým istým spôsobom, jako sa stalo tu, žbánček čokolády, ktorú komorná, ničoho netušiac, požila, a potom boľastnou smrťou zahynula.“

S výrazom prestrašenia na zbľadnutých lícach počúvali všetci traja vyprávanie Lipovského. „Dobrý Bože!“ — vravela pani Sokolová trasúc sa, „keby vás tak Prezretelnosť čo nášho anjela strážca k nám bola poslala, abyste v posledňom okamžení strašné nešťastie od nás odvrátili! Jako sa ale máme domakať pravdy?“

„Obyčajno zkušuje sa na zvieraťu, na psovi lebo mačke, či je niektorý pokrm jedovatý,“ — odpovedal apatekársky pomocník; „ale tu tak ukrutnej zkúšky nenie treba. Snád máte nejakú pľachovú lopatku do kachiel lebo na uhlie? Podajte mi ju a k tomu horiacu sviečku.“

Soškrábal cukor s koláča na lopatku a pod tým držal horiacu sviecu. Keď železný plech až do žerava bol rozpálený, bolo cítiť cesnakový zápach po izbe.

„Je tomu tak,“ — hovoril apatekár vážne, „ten cukor je silne s arsenikom (veľmi prudkým jedom) smiešaný a taktiež má sa to iste i s čokoládou. Tú si vezmem do lekárni a bedlive ju prezkúmam. Ale jako príde pán Mikuláš, ktorého znám jako muža hodného a statočného, k takému úhlavnému nepriateľovi, ktorý spôsobom tak hanebným so sveta sprevodiť ho zamýšľa?“

„Má synovca,“ — odpovedal Rudolf vo veľkom rozčúlení, „ktorý ho ošudil a okradol a preto od pána Mikuláša bol zavrhnutý.“

„Jako pán Mikuláš tak aj úrad musí sa o tejto udalosti hneď dozvedeť,“ — vravel apatekár, „aby travič bol vykutaný a potrestaný. Ja to oznámim sám. Vy ale nikomu ani slovom o tej veci sa nezmieňujte a koláč skovajte.“

Vrúcimi vďakami zachránenej rodiny vyprovodený odišiel pán Lipovský s čokoládovým žbánečkom domov.

Keď bol preč, vravela matka: „Život náš visel na vlase. Jaký trápny bol by býval koniec náš, keby nám pán Boh nebol v posledňom okamžení vysloboditeľa poslal! Ó milé dietky! zapíšte písmom plamenným dnešný deň v srdcách svojich a nepochybujte nikdy o milostivej ochrane nebeského Pána!“ —

Mikuláš počujúc o tomto pokuse otrávenia veľmi sa naľakal. I on hádal hneď na svojho synovca Karola, že je pôvodcom toho, dal ho tedy zavreť. Vyšetrovanie trvalo dlhšiu dobu. Poneváč ale dokázať mohol, že toho istého dňa, keď pokus vraždy sa stal, v meste nebol, a tiež opísanie muža, ktorý dievčatovi žbáneček a koláč doručil, s osobou Karolovou sa nesrovnávalo, musel byť zlý ten mladík pre nedostatok dôkazov z väzenia prepustený.

Od toho času ostal kupec Mikuláš veľmi zamyslený — všade sprevádzala ho myšlienka, že na obe strany ostrý meč na vlase nad hlavou mu visí. Už ho ani hra v kolky viac netešila; ba obával sa už večer i z domu vykročiť, poneváč myslel, že naňho za každým uhlom číha vrah. Nedostatkom pohybovania zhustla mu krv, to mu pôsobilo často závrat, a on po celé noci spať nemohol. Tento stav hrozil stať sa ešte horším, keď sa priblížila jaseň so svojimi nepríjemnými plúštivými dny, kedy nikto rád z domu nevychádza.

Raz večer cítil neobyčajnú nespokojnosť. „Tak mi ešte nikdy nebolo,“ — žaloval sa Rudolfovi. „Zdá sa mi, jako by som bol spáchal vraždu a mal byť zato odpravený. Keby už len skôr svitalo!“

„Ja u vás zostanem,“ — ponúkol sa Rudolf.

„Veď mi nemôžeš pomôcť,“ — odpovedal Mikuláš, „a i tak nenie tu miesta, kde by sis’ mohol ustlať niečo.“

„Ale aspoň môžem zabehnúť k lekárovi, alebo niekoho iného vám na pomoc zavolať,“ — odpovedal Rudolf, „keby sa vám niečo malo prihodiť. A čo sa spania týka, posadím sa v sklepe do vašej veľkej stoličky, alebo budem spať na vašej vysokej, velkej truhle.“

„Ano,“ — skočil mu do reči kupec, „a zhodíš ten velký plný žbán tynty a roztrepeš mi ho na capart.“

„Tak ďaleko nesiahajú moje nohy,“ — odpovedal Rudolf, „a krom toho sa ani nehnem, keď zaspím. Zabehnem domov a poviem matke, že dnes ostanem tu, aby na mňa nečakala.“

Mikuláš proti tomu nič viac nehovoril, i odbehol Rudolf a za chvílku vrátil sa s poduškou a vlnenou prikryvkou. Mládež obyčajne miluje vždy niečo zvláštneho, preto si vyvolil Rudolf velikú truhlu v priliehajúcom ku sklepu sklade (magazíne) za lože, totiž jej široké a dlhé veko, poneváč ňútro tovarom rozličného druhu naplnené bolo. Kupec nemal nič proti tomu nápadu chlapcovmu. Keď si chcel ustlať, upotrebil najprv sklepné schodíky, aby mohol na truhlu vyliezť; potom oproboval to bez schodkov, pričom mu veľmi pomáhaly rozličné rezby na starožitnej tej truhle popribíjané.

O desiatej hodine, keď boly dvere jak sklepové na ulicu tak i skladové do dvora vedúce dobre a opaterne pozamikané, odobral sa pán Mikuláš na postel. Rudolf vyhrabal sa na truhlu a tiež sa uložil, súc tomu rád, že povetrie hore je o veľa teplejšie než dolu a vo sklepe. Ustatý chlapec skoro zaspal, nie tak jeho pán, lebo na tohoto až po pôl noci spánok prišiel.

Mohla byť asi hodina po pôlnoci, keď Rudolf následkom jakéhosi svetla sa prebudil. Zároveň začul polohlasité slová dvoch neznámych hlasov, ktoré jakoby prichádzaly z tadial, kde jeho pán odpočíval.

„Skôr musíme videť,“ — bolo počuť, „či nás ten starý neoklamal. Potom bude na čase zapchať mu ústa na veky. Hľadajme teraz to hniezdo, do ktorého ten škuhrák svoje zlaté a strieborné vajíčka toľko rokov snášaval.“

Opatrno podvihol Rudolf hlavu a pozeral dolu. Poznal dve mužské postavy so začernenými tvárami, z ktorých jedon niesol zlodejský lampáš a teraz na dlážku ho postavil. Hneď nato pocítil, jako sa pod ním hýbe truhla, ktorá, jako na obvinutých súknom válkoch spočívajúc pri všetkej svojej velikosti a ťarche dosť zľahka sa pohybovala a za chvílku zase sa zastavila. Pohybovanie truhly dialo sa tak potichu a bez všetkého otrásania a vŕzania, že hlinenný žbán neďalako od kraja stojaci a viac než 20 litrov tynty obsahujúci, za ktorým Rudolf na postriežke ležal, ani sa nepohnúl. Oba mužovia potom kľakli a vyzdvihli jakési padajúce dvere, ktoré súc vo dlážke zapravené dosiaľ velikou truhlou zakryté bývaly. Mužovia si posvietili do tmavého otvoru a prezerali si ho.

„Ha, tu stojí skutočne ten železný drak!“ — zaradoval sa jeden skoro hlasito. „A tu visí tiež kľúč k nemu, jako ten starec sa priznal. Bolo mu dosť ťažko úkryt svojho pokladu prezradiť, ale ja som mu sťahoval hrtán tak, že div dušu nevypustil a jako pristupený červík sa svíjal. Teraz rýchle do práce! Martine, posvieť mi, aby som nemusel kľúčovú dieru dlho hľadať.“

Kľúč vošiel do plechu, jehož dvojité zátvory dosť hrmotne odstrčil. Zároveň očuť bolo zádušný chrapot pánov Mikulášov. Hore na truhle hýbal Rudolf rukama a nohama dvojušatým žbánom s tyntou, a skôr než lúpežníci svojou korisťou zamestknaní hlasitým vŕzaním truhly upozornení boli, zvalil sa ťažký žbán dolu, rozbil sa s buchotom na hlavách a chrbátoch klačiacich lupičov, omaloval jich svojou čiernou tekutinou, zhasil svetlo v lampáši a zahalil miestnosť v najväčšiu tmu. V pridusené preklínanie zlodejov a šumot rýchleho jejich úteku, spojovalo sa hlasité volanie Rudolfovo: „Pomoc! pomoc! Kmíni! zlodeji! vražedlníci!“

Chytrejšie než na truhlu vyliezol, sošmyknul sa chlapec z nej dolu a šmatrajúc po tme, hľadel sa dostať ku svojemu pánovi, ktorému najprv ručník z úst vytiahol a potom ruky a nohy posväzované oslobodil. Domáci obyvatelia sbehli sa v najpodivnejších oblekoch; niektorí prispeli pomocou polomrtvému kupcovi, iní ale sliedili po lupičoch. Stopa tynty a krve viedla k jame na smeti, druhá ku veľkej hromade koňského hnoja. V jame a v hnoji najdení boli dva muríni až na kožu tyntou premoknutí a začiernení, jako i na hlavách a chrbátoch poranení.

Lapení zlodeji chovali sa teraz jako lišky do pästi chytené. Keď boli súdu odovzdaní a murenínstva svojho zbavení, poznaný bol v jednom Mikulášov synovec Karol, v druhom ale zlodej niekoľkorazy už trestaný, ktorý s Karolom sa spojil a tiež vyše spomenutý pokus otrávenia spáchal, aby podozrenie od Karola odvrátil. Oba odsúdení boli ku dvadsaťročnému trestu v žalári.

Mikuláš bol jako znovu zrodený, nadobudol zase pokojnú myseľ, stal sa najveselším človekom, hrával v kolky, a prvou jeho prácou po tej strašnej noci bolo, že paní Sokolovej a jej deťom bezstarostný život opatril, prijmúc ju do svojho domu a sveriac domáce hospodárstvo svedomitej a pilnej tejto žene.

Keď po desiatich šťastno strávených rokoch pán Mikuláš jako 76-ročný starček na druhý svet sa odobral, zdedil vždy dobrý a statočný Rudolf celý kupecký sklep s tretinou celej ostatnej pozostalosti, ktorej dve tretiny jeho matke a sestre pripadly. Mikulášov majetok obnášal 30.000 zl., tedy o veľa viac než nevľúdny brat pani Sokolovej po sebe zanechal. — Divná vec! V oboch práve rozprávaných prípadoch nededili najbližší príbuzní nič, ale celkom cudzí ľudia; v jednom prípade bol toho príčinou nevľúdny brat, v druhom nehodný synovec. — Šťastný je človek, ktorý na neistom dedictve šťastie svoje nezakladá, ale v sebe samom dosť sily a prostriedkov nachodí, aby spokojne žiť mohol! —

(Z Nieritza.)