ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred mnohými rokami žil v jednej krajine človek veľmi chudobný. Pracoval neunaveno po celý takmer deň, a predsa sotvaj kedy zbývalo mu, aby sa mohol dosyta najesť; ba niekedy nemal ani kúska chleba, ktorým by mohol hlad svoj uspokojiť. Ale pri tom bol Dolinský — tak sa totiž menoval ten človek — mysli veselej, a málo kedy bolo počuť, že by sa na svoju biedu a na svoje ťažkosti bol niekomu žaloval. Spokojno od časného rána až do večera tĺkol na hradskej ceste kamenie a pretrhol prácu svoju len vtedy, keď si chcel zakúsnuť kúsok chleba a zapiť ho čerstvou vodou z blízkej studienky. Pri práci bol veselý; spieval si, hvízdal si a hovorieval sám so sebou. Dolinský pri všetkej svojej chudobe bol spokojný. Spokojnosť je väčší dar neba, nežli bohatstvo. Kto ztratil bohatstvo, ztratil mnoho; kto ale ztratil spokojnosť, ztratil všetko.

Ale naraz stala sa s veselým Dolinským veliká zmena.

Išiel jednoho dňa cestou, na ktorej Dolinský tĺkol kamenie, skvostný kočiar, v ktorom sedel jakýsi vznešený pán. Tu stalo sa, že kočiar sa jakosi zvrtnul a tým sa koleso trochu porúchalo. Pan sišiel s kočiara, a sluhovia spravovali koleso.

Medzitým čo sluhovia pachtili sa, aby porúchané koleso čím skôr aspon natoľko spraviť mohli, že by sa na ňom do najbližšej dediny dôjsť mohlo, dal sa pán do reči s chudobným Dolinským. Vznešený pán divil sa jednoduchej veselej mysli jeho a hovoril: „Povedzte mi, človeče, jako to môže byť, že taký chudobný jako ste, môžete byť i spokojným?“ „To ja, milý pane, sám neviem. Mňa nič netlačí, ešte aj vtedy, keď trpím núdzu, nikdy mi ani na myseľ nepríde, aby som bol smutným a mrzutým.“ „To je snád preto,“ — riekol pán — „že ste nikdy neskusili, čo to je byť boháčom. Keď sú peniaze, môžete si kúpiť veľký dom, prijať sluhov a služky, mať skvostné šaty, jesť dobré jedlá a pri tom pri všetkom nič nerobiť. Keby ste taký život poznali, zaiste by ste si priali, aby vám Pán Boh bohatstvo dal.“

Dolinský sa zamyslel: „Veru, vy môžete mať pravdu, vznešený pane. Prial by som si byť bohatým. Ale mne sa nikdy nepodarí, aby som nejaké bohatstvo nadobudol.“ —

Medzitým dokončili sluhovia prácu. Kočiar bol zase ku krátkej ceste spôsobilý. Skôr než ešte vstúpil pán do kočiara, obrátil sa k Dolinskému a podávajúc mu dukát vravel: „Toto si vezmite! Tento malý peniaz, ktorý zrnkom piesku je v mori môjho bohatstva, vás presvedčí, jako bohatstvo blaží.“ Doriekol a nečakajúc ani vďaky, pokynul kočišovi, a už kočiar zahalený v oblaky prachu zmiznul Dolinskému dosť skoro s očú.

Dolinský bol jako omámený. Slová velikého pána podivné v ňom vzbudily myšlienky. Obracal peniaz na dlani a rozmýšľal, čo s nim má urobiť. Nemal nikdy takého peniaza v ruke a bál sa ho takmer v ruke stisknúť. Skôr než obyčajno skončil svoju prácu a odobral sa do mesta, kde býval. Poponáhľal do hostinca, kde dobré pokrmy predávali, a rozkázal si večeru. Ešte nikdy nejedol takých dobrých pokrmov a predsa pri tom všetkom nebol spokojný. Premýšlal, jako by inak a lepšie mohol žiť, keby bol bohatý. Ostával nespokojným. — Keď sa nasýtil, rozkázal si dobrého vína. Poneváč ale nebol vínu navyknutý, vešlo mu toto chytro do hlavy a tým ešte viac pobúrilo jeho nespokojné myšlienky. Chcelo sa mu spať, a preto zavolal kelnera, aby zaplatil. Dostal nazpät ešte mnoho peňazí, ktoré on by sotvaj za týdeň bol vyrobil.

Z hostinca šiel Dolinský domov. Mal skrovnú izbičku v malom domku, kde vzorný udržoval si poriadok. Inokedy, keď domov prišiel, zdálo sa mu, že všetko sa naňho usmieva; ale dnes zdala sa mu tá chyžka jeho veľmi chudobnou, opovrhnutou. Zas nová príčina ku nespokojnosti!

Mrzuto podoprel hlavu o stôl. Myšlienky jeho obiehaly kolom jediného bodu, a ten bol: bohatstvo. Konečne zvolal: „Kde si, dobrý duchu, kde, kde si, abys’ mi pomohol ku bohatstvu?!“ —

Sotvaj dopovedal tieto slová, pomaly otvorily sa dvere a nimi vstupoval vysoký, vážny starec v bielom rúchu, s bielymi dlhými fúzami a bradou a zlatou ťažkou retiazkou okolo krku. Vážno pýtal sa Dolinského: „Čo si žiadaš, dobrý mužu, odo mňa?“

Vytreštenýma očima díval sa Dolinský naňho. Je to sen či skutočnosť?! Prekvapením a ľaknutím nemohol ani odpovedať.

Duch opakoval svoju otázku a dodal: „Neboj sa ma, neublížim ti, ale každú žiadosť tvoju veľmi rád vyplním.“

Po chvíli teprv zbadal sa Dolinský. Veď, hľa, duch vyplniť chce každú prosbu jeho — iste že dá mu bohatstvo! — Vstal od stolu, poboskal starcovi ruku a vravel: „Keď mi chceš vyplniť každú prosbu, tu, prosím, daj mi bohatstvo.“ A duch odpovedal: „Stane sa.“ Siahol do bieleho naráseného odevu, a vytiahol z neho malú zlatú škatulku a podávajúc ju Dolinskému hovoril: „Tu vezmi. Kedykoľvek budeš chceť, povedz ku škatulke: „Buď plná“ a hneď naplnená bude samými dukátami. To môžeš robiť kedy sa ti zapáči.“

Dolinský nevedel čo má robiť radosťou. Chcel ďakovať dobrému duchovi — ten ale zmiznúl. —

Sotvaj cítil sa byť samotným, hneď chcel zkusiť, či duch pravdu hovoril. Sadol ku stolíku, chytil škatulku do ruky a vravel: „Buď plná!“ Kde sa vzaly, tu sa vzaly — škatulka bola plná dukátov. Oj, jako tu iskrily oči Dolinského! — Opätoval nekoľkorazy; „Buď plná!“ a za chvíľu bol celý stôl pokrytý samými dukátami. — Teraz mu išlo o to, kam by poklady svoje ukryť mal. Stála v jeho chyžke malá truhielka — do tej skoval dukáty. Škatulku ale skoval pri sebe.

Sotvaj svitalo, už ponáhľal, nekoľko dukátov vstrčiac do vačku, do mesta. V blízkom sklepe kúpil si nové šaty, do ktorých sa zaraz pristrojil. — Ale dosť skoro okusil, že bohatstvo samo v sebe neblaží. Prišlo mu na myseľ totiž, že by ho mohol niekto okradnúť, lebo mal plnú truhielku dukátov. Bohatstvo urobilo ho úzkostlivým. Úzkostlivosť táto hnala ho domov. Rýchlym krokom ponáhľal do svojej chyže. Ale tam bolo všetko v poriadku. Dolinský sa na chvíľu uspokojil. Ale už nemal v svojej chyžke pokoja. Umienil si. že jaknáhle sa zmrkne, z mesta odíde; a dakde v ďalakom peknom meste kúpi si nádherný dom, kde by so svojími pokladami bez strachu žiť mohol.

Sotvaj večer nastal, už obťažený truhličkou dukátami naplnenou ubieral sa z mesta. Jako bojazlivo sa ozeral, aby ho nikto nevidel! Obával sa zlodejov a lupičov. Bohatstvo urobilo ho bojazlivým. — Dokial bol chudobným, tu o pôl noci do najtmavejšej by sa bol odvážil hory. A teraz boháč prenesmierny obával sa najmenšieho šustu listia stromového a tu i tam zo sna prebudeného vtáka.

Po nekoľkodennej ceste prišiel konečne do mesta, vo ktorom sa mu ľúbilo. Neznal ho tam nikto, preto smelo vešiel do najlepšieho hostinca, kde dal sa voviesť do skvostnej izby. Keď si bol zajedol a do nových šiat sa obliekol, zavolal si hostinského, a pýtal sa ho, či by nevedel o dajakom peknom dome, ktorý by bol na predaj. Hostinský odpovedal, že ano; ale cena toho domu že je veľmi veliká.

„Nič nerobí“ — riekol Dolinský — „splnomocňujem vás, by ste kúpili dom pre mňa za jakúkoľvek cenu. Pri tom ani vy škody mať nebudete.“

Hostinský sa skoro vrátil. Dom kúpený za velikú cenu dvatsat tisícov dukátov. Pomocou svojej zázračnej škatulky zaplatil Dolinský túto cenu a hostinskému dal velikú odmenu. Hneď na to presťahoval sa do svojho domu.

Dom ten bol veľmi skvostný a nádherný. Všetko sa lesklo zlatom a striebrom. Mnoho sluhov čakalo na najmenšie pokynutie pánové, aby mu slúžilo. —

Z počiatku ľúbilo sa všetko Dolinskému. Niesuc zvyknutý takému životu domnieval sa, že poznal velikú cenu bohatstva. Ale dosť skoro znechutilo sa mu všetko. Nemal čo robiť, a to ustavičné lenošenie ho, práci zvyknutému, dosť skoro omrzlo. Trápil sa dlhým časom. Vzdelanosti nemal — neznal ani čítať — čítaním sa tedy baviť nemohol. Veľmi, veľmi často rozpomínal sa na chudobnú svoju chyžku, na svoje kladivo, ktorým tvrdé roztĺkaval kamenie. Túžil po práci.

I jedlo sa mu znechutilo. Dokial bol ešte chudobným, jako tu kus čierneho tvrdého chleba chutnal mu po práci celodennej! A teraz?! Najvzácnejšie a najchutnejšie, pokrmy pokrývaly jeho stôl — a on najmenšej chuti nemá k jedlu, jemu hnusí sa pohľad na pokrm. Nuž či ho blažilo bohatstvo?

Neskôr omrzlo ho všetko. Jeho zázračná škatulka odpočívala v pevnej železnej truhielke — jeho kasne naplnené boly samým zlatom — a Dolinský je predsa nespokojným, nešťastným.

Ľutoval svoje previnenie, ktorého tým sa dopustil, že nebol spokojný s tým stavom, ktorý Boh každému človekovi v nevyzpytateľnej múdrosti Svojej usudzuje. — Ale miera útrap jeho nebola dosial dovršená. Rozstonal sa veľmi chorobou nákažlivou. Všetci sluhovia ho opustili a zanechali ho v biede duchovnej i telesnej. Hroznými boľasťami trápený cítil na sebe, že zanedlho zomre. Tu skočil v blúznivom záchvate s postele, schytil zlatú škatulku, ktorá všetkeho nešťastia jeho príčinou bola. Sadnúc do prostredku nádhernej izby svojej povedal: „Zlato je príčinou mojho trápenia, v zlate nech zomrem!“ A neprestajno hovoriac: „Buď plná“, vysýpal škatulku za škatulkou dukáty kolo seba. Zlato takmer rástlo: vyšej a vyšej zdvihali sa dukáty — už siahaly mu po pás a ruka jeho neviditeľnou mocou núkaná stále, sype dukáty. — — — Izba už už plní sa samým zlatom — — jemu siaha zlato už po krk — — — a zo škatulky sype sa vždy viac a viac dukátov — — — Dolinský už nemôže dýchať — — — zlato dusí jeho slová: „Buď plná,“ — smrteľný pot vystupuje mu na čele — — —

Dolinský sa zobudil. Bol to len sen! — Zadivený pretieral si oči a prekvapený ozeral sa vôkol seba. Bol zase vo svojej chudobnej chyži, bol zase tým starým veselým a chudobným Dolinským! — Keď známym svojim vyprávaval tento hrozný sen svoj, vždy vravieval: „Radšej chcem byť chudobným než bohatým. Chudobný človek vždy môže spokojnejšie byť živým než bohatý, nemusí sa obávať, že zlí ľudia ho okradnú, že bude nespokojný. Veď sa Pán Boh stará i o vtáctvo nebeské, o všetky zvieratá a rastliny — tým viacej stará sa i o človeka. Bohatstvo bez spokojnosti neni ničím.“

Preto i vy, milí čitatelia, buďte spokojní s tým čo máte, a nikdy neukazujte na iných, že lepšie sa majú nežli vy. Vždy pamätajte na príslovie: „Chudoba cti netratí“ a „bohatsvo neblaží“.

„Besídka M.“