Zlatý fond > Diela > Zábavné večery II


E-mail (povinné):

Stiahnite si Zábavné večery II ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ľudovít V. Rizner:
Zábavné večery II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Marián André, Andrea Jánošíková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

Škriatok lebo zmok

1

Pozorný má škriatka, kmotrenko moja, šopkala Jazýčková svojej susede Svatúške, keď z kostola išly, a nový úhľadný dom Pozorného boly obišly. Voňahdy tetka Horehládková na svoje vlastné oči videla, jako ohnivý drak letel povetrím a rýchlosťou blesku spustil sa do jeho dvora.

„To bol škriatok“ — svedčila Svatúška, robiac kríž na čele. „Ľahko je domy staväť, sady vysádzať a statky kupovať; ale — Bože odpusť moje hriechy — nechcela by som spať pod tou strechou alebo jesť ovocia z jeho sadov.“

„Tu ide o spasenie“ — riekla zase kmotra Jazýčková. „Všetko má jakoby z vody. Len sa pozrite na jeho dobytok, kone, kravy, voly, ovce, jaké je to všetko bujné a tučné; a s obilím nevie toho roku čo a kam; dve stodoly plné a ešte vysoký kozel (stoh, kobylina). Vravia, že neprestajne v knihách trčí, a vie predkom, čo sa má stať. Kmotrenko moja, on vám povie: bude dážď, a dážď istý jako hodina; bude jasno, a ono vám je jasno jako v oku.“

„To neide svojou cestou,“ — doložila Svatúška — „on má dozaista v dome svojom toho škriatka.“

„Pozorný má v dome škriatka!“ — letelo jako na drôtoch od jednoho k druhému. „Tam je pokladov!“ — pridávali k tomu mnohí, nie bez tajnej závisti. Iní obávali sa tak blízkeho susedstva s nečistým duchom, a ktorí povestiam o zmokoch a škriatkoch predtým neverili, teraz s podivením v pochybnosti sa klátili. — Kto prvých osem dní okolo domu Pozorného mal ísť, radšej ho obišiel, a len zďalaka díval sa plachým okom na vráta zeleno zafarbené, na čisté veliké obloky a na strechu červenou škrydlicou pokrytú. Mráz ale prechádzal toho, kto so samým Pozorným sísť sa musel; diviac sa jedine tomu, že sa jeho tvár nezmenila, ale jak predošlú farbu, tak aj prívetivú veselosť na javo dávala. Myslel si, žeby ten, kto so zlými duchami obcuje, niečo strašlivého, peklom páchnucého, už v samej tvári mal mať. — „Alebo čí je to dobrý duch ten škriatok?“ — mudroval prvý sused Dúbrava, že neškodiac nikomu, vyvolencov svojich pokladami obsýpa? A osmelil sa k samučičkému domu, a po krátkom rozmyslení aj do ňútra vošiel. Sám sebe sa ľúbil vo svojej srdnatosti, a zvala ho všetečnosť, jestli nie samého ducha, aspoň poklady, o ktorých sa toľko v osade hovorilo, videť vlastnýma očima: ba jakási nádeja rýchlosťou blesku myslou mu prebehla, keby snáď aj on tiež mohol — — —. Ale nikde nič; čo inokedy vídaval, to videl i dnes; priestranný štvorhranatý dvor, maštale, chlievy, stodolu, šopu a obydlie dôkladne staväné a pre gazdu až pekné; všetko v krásnom poriadku. A domáci? Tí, myslel on, že budú so založenýma rukama sedeť a vartuvať poklady — lež veľmi sa zmýlil, lebo jak gazdiná tak aj ostatná čeľaď bola so svojou prácou zaneprázdnená. Nad čím keď kývaním hlavy zadivenie svoje nemo vyjavoval, zrazu chytený bol za ruku, a jako zo spánku vytrhnutý, vidí stáť pred sebou — Pozorného. „Vítajte, Dúbrava! Čo tak bojazlivo jako cudzinec? Medzi spoluobčanmi dôverne. Musíme spolu aj dobré aj zlé snášať; sused so susedom povinný je, vravievajú, plané hrušky jiedať. Sused stojí za priateľa, ba lepší blízky sused, než ďaľaký priateľ. Čo by ste radi, susedko?“

„Ja,“ — zatŕhal pomatený Dúbrava — „ja by som — nehnevajte sa — počul som — —“

„Niečo o škriatkovi alebo zmokovi a pokladoch, či nenie pravda?“ — navrhoval Pozorný.

„Veru hej,“ — odpovie Dúbrava.

Pozorný o všetkom už vedel, čo sa v obci vravelo, a poradiac sa s výborným duchovným, ku ktorému, jako múdry k múdremu neobmedzenú mal dôveru, radoval sa, že sa mu naskytla príležitosť ospravedlniť sa u svojich pôverčivých spoluobčanov. „Milý susedko!“ vravel s prívetivým usmianim, „žiadosť vaša bude tiež žiadosťou niektorých iných našich spoluobčanov; preto, aby sa to razom všetko odbavilo, uhovorte sa, a ktorým sa ľúbiť bude, zajtra je nedeľa, teda ma po nešporných službách božích navštívte a prídite na pohár vína. Ja pred svojimi spoluobčanmi žiadnych tajností nechcem mať, a ukážem vám vďačne svojho škriatka. Zlé sa nedá utajiť a s dobrým môžeme aj pred Boha aj pred ľudí.“

„S dobrým? — Tedy som uhadol, a nemáme sa čoho báť.“ Tak si hovoril Dúbrava odchádzajúc a krutiac hlavou nad Pozorným, nad jehož prostosrdečnosťou nemohol sa naprediviť.

2

Na druhý deň sedeli za stolom u Pozorného spoluobčania Sťahlík, Podiva, Skovajsa, Riecky a iní, ktorí sa dali Dúbravovi nahovoriť, aby sa na ten div a zázrak podívali. Každému z nich dalo sa iné z tváre vyčítať. Jedni pochybujúc o dobrote ducha Dúbravom tvrdenej, s premáhaným strachom jeho pohľad očakávali, iní s nedôverou hľadeli na Pozorného, s pravdou-li vyrukuje a či s klamom obejde; čiastka závidela mu tak náhleho šťastia a ľahkého zbohatnutia; a iní, medzi ktorými bol aj sused Dúbrava, tajno si mysleli, že by snád podobné šťastie aj jich mohlo doísť. Darmo chválil Pozorný svoje víno: nebolo smädu. Konečne vidiac jejich nespokojnosť a netrpezlivosť, nasledovne započal:

„Milí priatelia a spoluobčania moji! Nenie mi tajnosťou, čo sa o mojom dome v obci od nektorého času rozpráva, že vraj — nech hovorím bez vytáčania — duch jakýsi, ktorého škriatkom lebo zmokom menujú, u mňa svoje má bydlisko. Že som pod ľudské padol jazyky, nemôžem za to. Vravieva sa: Jestli chceš múdrym byť, pusť reči mimo seba; aby človek všetkým ústa zašil a zaviazal, potreboval by veľa cveren a plátna. Netajím, je u mňa chvála Bohu, jakýsi dobrý duch, ale duch ten u každého rád býva, kto mu nebráni k sebe prístupu. On nehľadí k osobám jako nespravedlivý sudca, netiahne za bohatými jako ziskuhľadatelia, áno rád robí z chudobných bohatých; snáša potravu, šatstvo, pomáha stavať domy, obrábäť role, vysádzať sady a robí z pustatín raje. Je to duch hospodársky, drahí bratia moji, vám všetkým známy, len že nie od všetkých rovnako ctený. To je ten pravý duch — to je ten škriatok, jako ho vy nazývate. Takému duchovi môže sa každý z vás veselo podpísať, bez ublíženia na svedomí, ba bude to aj samému Bohu milé. Čujte ale výminky a zákony, jaké predkladá tomu, u koho chce bývať.

Prvý zákon je bázeň Božia, z čoho vidíte, že je sám z Boha a duch dobrý. Bázeň tá nesmie byť púhou bázňou, lež opravdivou vierou, nádejou a láskou k Stvoriteľovi neba i zeme, odhodlanosť ku všetkému a spokojnosť so všetkým, čo by koľvek človeka potkalo, či dobré či zlé, pri všetkom rovnaká, veselá, Bohu oddaná myseľ. Veď čo je platné Bohu sa protiviť? More nevypiješ, Boha neprevalíš. Nech sa teda voľa Božia deje. Chráň sa hriechu, za hriechom pokuta v zápätí chodí. Odtial vraj až potial. Dotial žbán do studni chodí, dokial sa nezabije. — Jestli sa ti niečo v gazdovstve tvojom nepodarí, pomysli si, že nenie vždycky úroda, ale tiež niekedy i škoda, a jak príslovie hovorí: Nie vždycky rak, niekedy aj žaba. — Jestli ťa čo trápi a sužuje: pomysli si na to, čo ťa kedy tešievalo. Kto vypil víno, nech vypije aj kvasnice, a kto sladké veci chce užívať, musí tiež aj kyselé okusiť. Jestli si ztratu utrpel, mysli: Čo tam, to tam, o to hlavu nelám. Pán Boh dal, pán Boh vzal, buď pochválené meno jeho. — Neraduj sa veľmi zo šťastia ani nezarmucuj z nešťastia. Múdry blázon usmieval sa idúc do vrchu; plakal, idúc z vrchu. Vravievajú: Nešťastie ujde jako mračno, a bude aj pred tvojimi oblokami slnko. V každom stavu mnoho davu. Každý stav má svoje príjemné i nepríjemné stránky: či má len tvoj roľnický stav výminku robiť?

Druhý zákon je dôvera k vrchnosti, jak duchovnej tak i svetskej. Daj, čo je císarovo, císarovi, čo je Božieho, Bohu. Nežaluj sa na dane a občanské povinnosti, bez ktorých žiadon občan nemôže byť. Obec ťa ochraňuje.

Nehreš na výdavky a poplatky, ale si pomysli, že sú to výminky, pod ktorými bol ti tvoj majetok sverený. — Máme, priatelia moji! iné výdavky a poplatky, ktoré nám viac ujímajú jako tie, ktoré z povinnosti máme splácať. Platíme záhalke, platíme hrám a rozkošiam svetským; pracujeme nádhernému šatstvu, pracujeme starým škodlivým zvykom, pracujeme sprostosti a hlúposti.

A preto tretia výminka, ktorú škriatok lebo zmok predkladá, je umenie hospodárske. Mnohý síce myslí, že keď je gazdom, že zná aj gazdovať; ale nenie každý majstrom, kto sa s remeslom zapodieva, nenie oráčom, kto zná pluh do ruky chytiť. Nikto sa v svete nepreučil. V každom remesle a umení ľudia postupujú a pokračujú: či len naše hospodárske umenie má až do skonania sveta na jednom stáť stupni? Nestojí, priatelia moji drahí! Tisíce a tisíce výborných hospodárov premýšľa o tom ustavične, jakoby sa to lebo to vykonalo a lepšie poviedlo; deň jak deň vychádzajú na svetlo rozličné vynálezky vo všetkých triedach umenia, ktoré múdry hospodár k svojmu užitku obrátiť sa vynasnažuje. Vychádzajú knihy, vedúce ku zlepšeniu poľného hospodárstva. Nenie možné síce, aby roľník každú mohol čítať; ale inšie je, čítať všetko, inšie zase čítať v potrebe. Kto číta, dočíta, sa. Dobrá kniha je dobrá rada v potrebe, a kto sa drží múdrej rady, nedôjde tak chytro do vady. O čom sa nedočítaš, pýtaj sa ľudí, lebo príslovie vraví: Kto chce všetko vedeť, znať, musí ústa otvárať. Viacej ľudí viac vie, a všetci všetko. Čomu si sa naučil, probuj sám. Cvičenie dáva umenie. Nevrav, že len boháč môže všetko zkušovať; môže to aj chudobný, len že v svojej miere. Kto má krátke nohy, drobné rob kroky, a jakú duchnu máš, s takou sa prikrývaj. Kto na zkušenie mnoho nakladá, ten na zlatú udicu ryby lapá. Hľadá ihly a páli sviečku: a kto spravuje sa dľa cudzej skušenosti, ten sa neutopí, lebo sa drží breha."

3

Pozorný v svojej reči takto pokračoval: „Ďalej predpisuje môj hospodársky duch pilnosť. Pilný hospodár hľadí na čas, a nie len čo, ale aj kedy a jako čo má robiť. Hovorievame, kto má k čomu príhodný čas, nech na iný nečaká zas. Kuvať železo, dokial je žeravé, a keď sa bukva má sbierať, treba ísť na ňu aj s detmi. Varuj sa záhalky — ona je všetkých hriechov začiatok. Ktorá voda dlho stojí, sosmradí sa. Boha vzývaj a ruku k dielu prikladaj. Nikto bez práce nejie koláče, a pečené holuby nikomu nelietajú do huby. Kto chce jadro jesť, musí najprv škrupelinu rozbiť. Kto neseje, ten neveje. Príde čas, že sa spýta zima, čo si robil v lete. A moja stará kniha hovorí: ktorí hody často svätia, tým husy, kury odletia; dom, dvor, lúku i dedinu, tie privedú na mizinu! — Buď opatrný. Opatrnosti nikdy nezbýva. Dobre mať oči aj na predku aj na zadku. Dobre včas iskru zadusiť, ale pozde zavierať klietku, keď vtáci odleteli a robiť zátvory a zámky vešať, keď voly ukradli. Poraď sa s rozumom, kým niečo počneš, lebo po účinku zlá rada.

Prizeraj k čeľadi. Vravievajú: Jaký gazda, taký sluha; jaký pastier, také ovce; jaký otec, taký syn, jaké drevo, taký klin; jako veliké hodiny ukazujú, tak sa malé vedľa nich spravujú; jako ide starý rak, probuje aj malý tak. Oko gazdovo najlepšie kone vykrmí, a kde gazda sám do kútov nazerá, tam hospodárstvo dobre stojí.

Nebudz márnotratný ale schránlivý. Kto chráni, ten má. Kto počtuje, ten gazduje. Kto groše stíska, vystíska. Hovorí sa: Neutrácaj viac, jako utrácať máš, síce sa na hlavu potrieskaš. Keď je toho potreba, jedz chlieb jedným zubom.

Dlhov sa varuj! Dlh s tebou z míse jedáva, a čím dial, tým je mladší. Dlh, hovorí moja stará kniha, má nohy, vede ťa do Núdzoviec a z tadial na koráb, a koho koráb zachváti, nie tak skoro sa z neho vráti.

Požičanú vec opatruj. Za stratenú cudzú šnôrku remeňom zaplatíš.

Nehraj! Prvé vyhranie z vačku vyhnanie a posledné prehranie z kabáta vyhnanie.

Nestoj o cudzé. Kto o cudzé stojí, prichádza o vlastné. Čokoľvek býva zle nashromaždeno, to neužije tretie koleno. Idz pre cudzé s hrsťou, pre tvoje vlastné príde čert s vrecom. Jaký nábytok, taký pozbytok. Jako príde, tak aj ide. Na tom, čo cudzému vezmeš, nikdy nenie požehnania božieho.

Nebuď lakomý, ale dobročinný. Lakomec nikomu dobre nepraje — a keď zomre, majetok rozchvátajú vrany. Zase hovorí moja stará knižka, že lakomec múdrosti a bázne Božej nemá, u neho pravdy nenie, úprimnosť pred ľudmi zakopal a spravedlnosti oči vyklal, vieru do vreca zašil, nádeju udusil a lásku v komíne usušil; kostol mu ďaleko a pán Boh vysoko; modlitbu nemiluje, chudobu opovrhuje; a jestli by kde pred ľudmi pre hanbu chudobnému krajciar mal dať, najprv ho ostrúha. Vravievajú: Kto sa bojí núdze, nerád groše vyhadzuje; kto ale rád zo svojho dáva, toho i Boh požehnáva. Neodkladaj s dobrým skutkom! Zakial si zdravý a čerstvý, čiň ľudom dobre, po smrti nebudeš mať času. Pomáhaj spoluobčanom, pomôžu aj tebe. Ruka ruku umýva — alebo keď ruka ruku myje, sú obe biele.

Buď dobrej vôle jak doma tak i von z domu; dobrá vôľa koláče jie, zlá hlavu bije. Nehľadaj žiadnych veselých spoločností, ale hľaď, aby si sa v svojom dome zo svojej zádumčivosti vyraziť mohol. Kto nemá radosť doma, inde ju darmo hľadá, lebo každý svojho šťastia lebo nešťastia pôvodcom. Jako kto robí, tak sa mu vodí. Jako si kto postele, tak leží.

Toto sú tedy tie výminky a zákony, drahí bratia! Ktoré jestli vyplníte, duch hospodársky, ktorého môžete pre mňa bars aj zmokom alebo škriatkom menovať, osadí sa u vás, a poklady, rozumejte požehnanie božie, zdarilosť obilia a dobytka, a jestli to nie, aspoň spokojnú a veselú myseľ, chlieb so soľou s dobrou vôľou, vám prinese v hojnosti. Za tieto poklady — iných u mňa jednoduchého gazdy nehľadajte — neprestajne Pánu Bohu ďakujem, a vám jich tiež zo srdca vinšujem a prajem. No teda, spoluobčania a priatelia moji drahí! ešte pohár za naše spoločné zdravie!“

Jeho posluchači, ktorí sa boli počas tejto reči nie jedonraz v tvári zmenili, nemohúc inak, nežli zdvorilosť a srdečnú prívetivosť Pozorného, tiež len zdvorile prijať, vľúdne ďakovali, prosiac, aby jim v ničom za zlé nemal, a odišli v tichosti, ačpráve s nerovnakou myslou; niektorí smiali sa svojej vlastnej ľahkovernosti, že takým hlúpym babským klebetám uverili; iní sa mrzeli, že jich Pozorný zahanbil; sused Dúbrava skoro ľutoval, že tá celá vec púhou bájkou bola, a tak jeho pekná nádeja nazmar prišla; najmúdrejší z nich Skovajsa rozchádzajúc sa s nimi, usmievavo prehovoril: „Pozorný nám svojho škriatka ukázal, teraz sa aj my postarajme, abysme mu ho aj my čím skôr ukázať mohli.“

Na druhú nedeľu držal pán farár kázeň o poverách, kde zvlášte úkaz lietajúcich ohnivých drakov prirodzeným spôsobom vysvetlil a poučoval o jednom druhom svojich posluchačov; kladúc jim na srdce pilné posielanie dietok svojich do školy a vzdelávanie samých seba. Od toho času o škriatkoch, zmokoch a všelijakých tých vymyslených obludách celkom inak v dedine sa rozprávalo.

Aj my, priatelia moji milí! jestli máme čisté svedomie, dobrú, pokojnú myseľ, môžeme tiež povedať, že v domoch našich „škriatok“ prebýva.

(Dľa Jungmana.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.