ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jajže, Bože, strach veliký: Padli Turci na Poniky; Padli, padli o pol noci: Jajže, Bože, niet pomoci. Ľudia Boží, utekajte; Zajať Turkom sa nedajte: A čo mladé — zutekalo; A čo staré — nevládalo. Skočil Turčín bystrým skokom Do jelšiny nad potokom; Našiel on tam starú ženu, Medzi krovím učupenú. Také jej on robí múky: Do železa dal jej ruky; Provaz hodil jej na šiju, A o koňa pripal si ju. Vláči Turčín starkú, vláči, Po hrobline, po bodliači: Starkej krev sa z nôžok leje, A Turčín sa iba smeje. A keď ona už ustáva, Kančukou ju pošibáva; A keď ona na zem padá, Ostrohami v bok ju báda. Hučia, hučia Turkov čaty, Poháňajú ľud zajatý: Triráz mesiac už omládol, A oni vždy tiahnu na dol. — Ten Turecký svet ďaleký: Prešli oni pres tri rieky, Zašli oni za tri hory, Zastali pri šírom mori. A nad morom mesto leží; Tyčí k nebu tisíc väží: Jaj, Bože, len smutno je to: Na tých väžách kríža nieto. — A keď blížili sa k mestu, Turkyňa jim zašla cestu: A Turkyňa, jako ruža, Pekne víta svojho muža. „Vítaj, mužu, vítaj-že mi Z tej uhorskej krásnej zemi, Či sa dobre vám vodilo? Či vám šťastie poslúžilo?“ „Dobre, dobre sme chodili: Maďarov sme si podbili, A Slováci sa nedali; Preto sme ích zrabovali. A čože je tu nového? Povedz, žienko, dač dobrého:“ — „Dobrá, dobrá tu novinka: Požehnal ti pán Boh synka.“ — „A ja vedem otrokyňu, Nášmu synku varovkyňu. Keď ho bude kolísavať, Pekne bude mu spievavať. Slovenka to, tam od Hrona; Veľmi pekne spieva ona: Bo spevu na božom svete Nad slovenský nenajdete.“ — Turčín sedí, kávu pije, A Turkyňa zlatom šije: A starká si spieva tíše, A Turčiatko im kolíše. „Hajaj, buvaj krásne dieťa! Donesiem ti z hája kvieťa; Donesiem ti z ruže púčok: Veď si ty môj milý vnúčok.“ Dopočul to Turčín mladý, Hneď so starkou stal do vady: „Jako ti smieš to spievati? Či si mu ty stará mati?“ — „Raz Poniky rabovali, Syna môjho sebou vzali; Syna môjho v treťom roku: Mal on hviezdu, znak na boku.“ A Turčín a jeho žena Hodili sa na kolená: „Odpusť, mati, svojmu synu Prevelikú jeho vinu. Nebudeš už otrokovať; S nami budeš tu panovať, Chodiť, jako my, vo zlate, A spočívať na zamate.“ — „Udel vám Boh, deti moje, Svaté požehnanie svoje: Ale túžba moja letí Len ta, kde kríž z väži svieti. Ta do vlasti mojej lôna Na tie krásne brehy Hrona: Tam kvitol kvet mojej mladi, Inde sa mne žiť nesladí. Tam pod krížom starší moji V tichých hroboch spia v pokoji, Tam — keď bude vôla Božia — I mňa ku ním nech uložia.“ S. Chalupka