Zlatý fond > Diela > Zábavné večery II


E-mail (povinné):

Stiahnite si Zábavné večery II ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ľudovít V. Rizner:
Zábavné večery II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Marián André, Andrea Jánošíková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 15 čitateľov

Ktoré zvieratá nám poskytujú látku k odevu a jaká rozmanitosť v potrave ľudskej panuje?

Všetky veci, ktoré pán Boh stvoril, nazývame tvorami — a ktoré tvory ešte ľudskou rukou nie sú premenené, tie sa zovú prírodninami. Človek tieto prírodniny umelou rukou všelijako premeňuje a rozličné veci k svojmu prospechu a užitku z nich vyrába. Také veci nazývajú sa výrobkami lebo výtvorami. Tak na pr. zrno obilné je prírodnina, múka je výrobok; vlna je prírodnina, súkno je výrobok; ruda železná je prírodnina, veci so železa shotovenévýrobkami.

Poznávať prírodu, učí nás veda o prírode lebo prírodopis.

Tvory sú lebo žijúce, lebo nežijúce. Tvory žijúce prijímajú potravu, rastú, rozmnožujú sa, môžu sa samovoľne pohybovať, a keď dosiahly určitej staroby, umierajú, hynú. Tie sa menujú živočíchami lebo zverami. Druhé nemôžu pozorovať veci vôkol seba, necitia — ony len rastú a sa rozmnožujú — preto sa menujú rastlinami.

Tvory nežijúce neprijímajú potravu, ba sa ani samovoľne nepohybujú a necitia. Tyto tvory nazývajú sa nerastami.

Z tohoto videť, že všetky pozemské tvory rozdelené sú na tri oddiely či ríše. Jedna ríša zove sa ríšou živočíchov, druhá ríšou rastlín a tretia ríšou nerastov.

Po tomto predbežnom poučení prejdeme už teraz k predmetu, o ktorom hovoriť chceme.

Človek od prírody odevom neobdarený prezeral a zkúmal všetky tri ríše tvorstva, aby zakryl svoju nahotu a ozdobil svoje telo. V ríši nerastov našiel zlato, striebro a rozličné vzácne kamene (diamant, granát, rubín a t. ď.), ktoré užíva jako šperky či ozdoby. Z ríše rastlinstva poskytujú mu ľan, bavlna a ešte niektoré iné rastliny vlákna na tkaniny ku zakrytiu a ochrane tela. Najviac a to najtrvanlivejších a najužitočnejších látek na odev poskytuje ale ríša živočišstva i divokým i usadeným a vzdelaným národom. Prvé miesto medzi týmito látkami zaujíma koža, ktorou odievame bosé nohy svoje. Je aj obuv najdôležitejšiou čiastkou odevu nášho; lebo len obutý človek môže isto kráčať a všelijaké cesty konať. Neznáme dosial inej látky, ktorá by sa na obuv lepšie hodila, než pružná a zároveň pevná koža živočíšna (zvieracia). Chudobní i bohatí a vyvýšení, sprostí i učení, opatrujú nohy svoje koženou obuvou, užívajúc len výminečne obuv drevennú, slamenú, súkennú, srstennú a t. ď.

Druhé, málo menej dôležité miesto zaujímajú kožušiny a srsť, služiace nám k ochrane proti nepriaznivému počasiu. Dokial neznal človek srsť zvieracu ešte zrábať, odieval sa surovou kožou, ktorú stiahol so zabitého zvieraťa, jako to robia dosial národy lovecké a kočujúce či z miesta na miesto sa prevlakujúce a stáleho bydliska nemajúce. Mnohé kožušiny majú vysokú cenu buď pre hebunkú srsť a krásnu farbu alebo pre vzácnosť svoju. Takými krašlievajú za našich časov boháči a veľmožovia odev svoj. Čo sa užitočnosti ale dotýka, žiadna kožušina ani iná srsť ovčej vlne sa nevyrovná; nedá sa žiadna iná srsť tak dobre a pekne priasť a tkať. Mnohé plemená oviec poskytujú vlnu na tkanivo pevné, hrubé a lacné i na tkanivo jemné (fajnové) a drahocenné, dávajúc takto látku na odev človekovi chudobnému i bohatému.

Vďaka budiž Bohu nebeskému za to, že tak nesmierne užitočné zviera je spolu veľmi krotké a príchylné k človekovi, ktorého do všetkých čiastok sveta nasleduje, že ho možno vo velikých stadách opatrovať a živiť a že sa chytro rozmnožuje; lebo vlnený odev hodí sa človekovi či už žije v studenom, či miernom a či v horúcom podnebí. Na vlne učil sa človek bezpochyby najprv pradeniu a tkaniu; vyznávali sa v tom národy kočovné (nestáleho obydlia) skorej než roľníctvo sa ujalo a skorej než sa oboznámili s ľanom a inými rastlinami, ktorých vlákno ku pradeniu a tkaniu sa hodí. V Azii žijúce kočovné národy odievajú sa všetky skoro len tkaninami vlnenými. Ba aj teraz, bars známe viac látek na odev, najmilší je nám Europčanom predsa len odev vlnený.

Okrem vlny našla upotrebenia ku hotoveniu tkanín na odev ešte srsť ťavy, lamy a niektorých kôz. Ba aj v mori vyhľadal si človek pradivo a tkanivo, ktoré poskytuje mušla, nazvaná kyjovka, v spôsobe dlhého, hodbábitého chvostu, z ktorého mnohý talár (dlhé kňazské rúcho) pre vysoko postavených kňazov a pre panovníkov alebo jejich námestníkov bol zhotovený. Ale keď všetky tieto látky s vlnou porovnáme, vidíme, že vlna má len predsa najväčšiu dôležitosť.

Jedine hodbábnika, jehož húsenica listím maliny (moruše) bielej sa živí, možno ku ovci prirovnať — lebo tkaniny hodbábne čo do jemnosti (fajnovosti) a krásy všetky iné prevyšujú. Nenie sa tedy čo diviť, že za dňov terajšej nádhery, ktorá sa nie len v dome boháčov usalašila, ale už i príbytky remeseľníctva a majetnejšieho roľníctva navštívila, kde sa k vôli nej (rozumej paráde a nádhere) v odeve, bohužial, toľko peňazí vyhadzuje, po hodbábe siaha i ten (vlastne by sa malo povedať tá), kto k vôli svojej márnivosti dôležitejších potrieb odreknúť sa býva prinútený.

Robily sa už mnohé pokusy, či by sa nedalo vláken iného hmyzu ku pradeniu a tkanín upotrebiť — ale všetko darmo. Húsenicu motýla hodbábneho žiadon iný hmyz nezatienuje. Príroda, ktorá je inak na iné dosť štedrá, v mnohom ohľade zvláštnou sporivosťou a gazdovlivosťou sa vyznamenáva. Má mnohých miláčkov, ktorých rozličnými prednosťami obdarovala, ku mnohým deťom svojim ale je macochou neprajnou. Medzi tisícami druhov hmyzu, pavúkov a červíkov sa zaprádajúcich (do kukiel zamotávajúcich) len jeden je, ktorý vláknom hodbábnym sa vyznamenáva; zo všetkých savcov (cicavcov, zvierat, ktoré sa živé liahnu a z mladi mliekom materinským chovajú, ktoré ssajú, cicajú) jediná ovca a niektoré kozy poskytujú srsť k pradeniu a ku tkaniu úplne spôsobnú; z nepriehľadného počtu rastlín len ľan, bavlník, konope a žihlava pevným a hebunkým vláknom k pradeniu spôsobným, obzvlášte vynikajú.

I perie vtačie stalo sa čiastkou odevu, ale slúži skôr za okrasu než k ochrane. Slovenský šuhaj od Trnavy zdobí svoj klobúčik kosierikami kohútimi; strelci, jágri a dôstojníci vojanskí okrášlené nosia svoje klobúky perím, ktorým kohút, tetrev alebo volavka sa pyšnili. A čo ženské, jak vyšších tak nižších stavov, či nenosia na vyfintených klobúkoch perá afrikanského vtáčiska pštrosa a iných vtákov s takou mnoho razy nadutosťou a pýchou, jako keby boly vyrastly na jich hlavách s vlasami?

A teraz prejdime ku druhej čiastke článku nášho, k tomu totiž: jaká rozmanitosť v potrave ľudskej panuje?

Jaký vplyv má podnebie na ústrojnosť života ľudského, vidí každý; zmeny podnebia pôsobia zároveň zmenu v spôsobe života. Len si predstavme spôsob žitia v zime i v lete, a vidíme, jaká tu rozmanitosť. V lete dostačí nám odev ľahký, v zime musí to byť odev ťažší, teplejší. Keď zajdeme ďalej na sever (k pôlnočnej strane sveta) do krajín ľadových, sejdeme sa tam s čulými severanmi — skutočnými to rozumnými medveďami — lebo zašitý v medveďacej nevyrobenej koži, že mu skoro ani očú videť nenie, behá po zamrznutom sňahu a hrubom ľade, aby zaopatril si potrebnú potravu. Keď ale zajdeme od nás ďalej na juh do krajin horúcich, jakú protivu tam uvidíme! Tu vyvaluje sa v chládku polonahý černoch strednej Afriky — nepotrebuje sa lepšie obliecť, papršleky (lúče) slnečné dodávajú mu v prevelikej ba nesnesiteľnej miere toho, čoho zaopatruje si obyvateľ studeného severa medveďacou kožou. A tak keď prejdeme všetky krajiny od severu až po juh (od pôlnočnej strany až po stranu poludňajšiu), poznáme, jako jedine podnebie určuje obyvateľom nielen odev ale aj iné potreby k živobytiu.

Ešte ale nápadnejšie je pôsobenie podnebia na zažívanie potravy. Známo je, že potrava ľudská dodáva telu nielen stavebného materialu, z ktorého sa telo vyviňuje, roste, ale i tepla, ktorým udržuje sa krv a celé telo vôbec v rovnakej teplote. V zdravom tele býva istý stupeň teploty, ktorý sa ani nevýši ani neníži. Či v zime, či v lete, či v najstudenejších lebo i najhorúcejších krajinách, vždy je krv v tele ľudskom rovnako teplá. Je pravda, že k dosiahnutiu tejto rovnováhy rozličné sú pomôcky, z ktorých predovšetkým potravu a odev menovať sluší.

Najviac tepla dodávajú telu našemu mastnoty: tuky, oleje, sadlo; najmenej múčne jedlá a ovocie. Nedivme sa tedy, keď čítame, že obyvateľ studených krajin severných pochutná si najlepšie na tučnom mäse rybacom, ku ktorému ešte i rybací tuk (olej) pripíja; potrebuje toho, lebo telo jeho požaduje v studených krajinách viac „paliva“, aby udržalo sa v potrebnej teplote. Ľudia títo spotrebujú pomerne veľmi mnoho potravy. Jedia viacrazy denne a vždy hodne mnoho.

Hovorí sa, že Eskimák (obyvateľ severu studeného) do 10 kilov mäsa za deň požije, ano ruský Tatár i do 15 k. Jeden vojanský kapitáň píše, že videl a poznal na svojich cestách muža, ktorý za deň celý zadok z vola požil a k tomu ešte 10 k. tuku vypil. Keď by tomu aj celkom tak nebolo, predsa isté je, že ľudia čím v studenejších krajoch bývajú, tým viac jedia. Ale nemusíme ani ďaleko na sever zabiehať a najdeme k tomu dosť dokladov. V Kolíne nad Rýnom žil pred niekoľko rokami muž, ohromný to žráč, ktorý pred mestskou branou z 5 funtov syra 5 grošov cla (dane) platiť mal. Zdálo sa mu toho trochu mnoho, a preto posadil sa pred branou, a — žeby nemusel od neho platiť, popratal ho do — žalúdka.

Potrava je medzi ľudmi nerovno podelená. Tu vidíme chudobného človeka, ktorý svojim dietkam toľko dať v stave nenie, aby hlad utíšily; tam zase boháča, ktorý nové a nové maškrty denne vymýšla, aby len hubičke svojej vyhovel. Tu lazar, ktorého žalúdok málokedy je uspokojený, tam boháč, ktorého hodovanie konca kraja nemá.

Povedzme si teraz, čo všetko ľudia pojedia.

Čínania, veľký národ v Azii, cenia najviac rybacie žalúdky, nedoliahnuté kačičky a kuriatka, morských slymákov a hniezda istých lastovičiek. Eskimák, tento obyvateľ studených severných krajov, najlepšie si pochutná na lojovej sviečke, ktorá zriedka sa mu dostane do ruky z krajin južnejších. Abyssiňan opíja sa takvraviac surovým mäsom a krvou, čo je skutočne asi tak opojné jako u nás pálenka. Pred niekoľko rokami míňalo sa v Paríži, hlavňom meste Francúzska, toľko mäsa koňského, že už kone nestačili a na výstave r. 1851 v tomže meste odbývanej predávané boly koláčiky a cukríky, pripravované z volskej krve. Tam bolo vystavené aj isté pečivo z mäsa, určené zvlášte pre vojsko námorské. Vyzeralo jako popoľavej farby koláčiky a jeden funt z neho obsahoval viac záživných látek než päť funtov inej mäsitej potravy. Obyvatelia siamskí udia mäso zo slonov asi tak, jako my mäso bravčové alebo hovädzie. A v Amerike prevádza sa veľmi silný obchod s mäsom sušeným, ktoré býva už aj k nám do Europy posielané.

Prizrime sa ale, čo za lahôdky požívajú obyvatelia studených severných krajov. Zo všetkých lahôdek obyvateľov týchto prvé miesto zaujíma rybäcí tuk, ktorý u nás bežne fištronom sa zove, a ku ktorému i sobami rozžuvaná a nezažitá potrava jako šalát pripravená, chybovať nesmie, potom koža z veľryby na malé kúsky porezaná a sladko, vraj, chutnajúca. Pri jednej hostine, jako cestovatelia píšu, došly na stôl medzi iným aj tieto maškrty: surové a shnilé mäso, shnilý veľrybäcí ocas a s rybäcím olejom smiešaný obsah čriev zvera soba. Mrož (v mori ľadovom žijúce zviera i morským psom zvané) je ale v skutku dobré jedlo, chutná skoro jako hovädzina. Zmrzlý tuleň je vraj znamenitým pokrmom; zakutávajú ho vraj do trávy a nechávajú tak po celé leto až shnije a tak upravený slúži jim jako obľúbená potrava zimnia. Zo sobích žalúdkov pripravujú pokrm „nerakuk“ zvaný; posielávajú si jeden druhému z neho po kúsku asi tak, jako u nás robievame s dobrou zverinou. Sob je Eskimákom najlepšou pochutkou vôbec — a zvlášte, keď je mäso z neho premrznuté.

Jako v severnej tak aj v južnej Amerike sú korytnačky (želvy) koncom leta chytené, veľmi hľadané, ano aj vajcia korytnačky majú velikú hodnotu. Ba i mäso jednej ohyzdnej, šupinami krytej jašterky sa požíva; musí byť ale veľmi dobre pripravené a vtedy chutná asi tak jako kurátko. Vajcia všetkých plazov (hadov, jašteríc, korytnačiek) sú veľmi vzácne.

O krokodílovi — tejto najväčšej jašterici — ste už počuli niečo. Jeho mäso chutná vraj, jako telacina, iným chutná zase jako mladá bravčovina a iným zase jako morský rak lebo morské ryby. Mäso krokodílovo predávané býva miestami za veľké peniaze a v Číne preto tak po ňom túža, že jim poskytuje veľmi dobrú rosolovitú polievku.

V Austrálii požívajú mäso i najjedovatejších hadov a Europčania, ktorí mäso to ochutili, vravia, že chutná jako ryba úhorom zvaná; všeobecne je ale známe, že mäso haďacie dá sa porovnať s mäsom telacím.

Francúzi známi sú jako velikí milovníci žiab, ktoré na trhoch francúzskych miest dosť dobre platené sú. Stehienka zelených skokanov ale, so „škvarelinou“, vedia pripravovať i na dolňo-trenčanskom Považí, a majú výborne chutnať. V Číne jedia žaby všetky — vôbec Číňan všetko pojie, čo je z mäsa a krve. Na mladé mačky bývajú po čínskych mestách každodenné jarmaky.

Že sa aj mäso z opíc jedáva, by sme v Afrike zkusili. Chutná vraj jako mäso našich králikov (zajacov), a je vraj potravou sytou a príjemnou.

Ani netopiery neušly zubom ľudským. Majú ale nepríjemnú, zapáchajúcu chuť, ale preto predsa s dosť veľkou dychtivosťou je mäso jejich požívané od obyvateľov ostrovov indických.

I mäso ľudské sa požíva. Niektoré divé národy miešajú ho s mäsom iných zverov, a hovoria, že takto pripravené jedlá sú veľmi chutné. Dobré chutnanie!

Nuž a čo poviete na to, keď vám sdelím, že aj mnohý hmyz za potravu človekovi slúži? Mnohí ľudia majú znamenité žalúdky. Ale to je tak. My nachádzame dobrú chuť v pokrmoch našich, iné národy pochutnávajú si na pokrmoch svojich. Ale aj následkom nedostatku inej potravy, siahajú mnohé národy, menovite v divokosti a polodivokosti žijúce, po veciach, na ktoré my s ošklivosťou pozeráme. Sú národy, ktoré takmer po každom vyhladovaní rôznym hmyzom žalúdky svoje nasycujú — iné zase vedľa iných pokrmov uznávajú len jednotlivé druhy hmyzu za vzácnu lahôdku. Tak na pr. starí Rimania — ale len tí, čo si ľúbili dobre zapapenkať — s chuťou pojiedali larvy {červy) našich najvätších chrobákov, ktorých my roháčmi lebo kliešťarmi zoveme, a ktorých larvy žijú v pňoch dubových a bývajú i na jeden decimeter dlhé a jako stredný prst hrubé.

Veľmi rozšíreným, obľúbeným a od dávna známym pokrmom sú kobylky, menovite v krajinách, kde hojne sa vyskytujú. Už v starom Zákone v 3. knihe Mojžišovej čítame o nich: „Tytoť pak jsou, kteréž jísti budete: arbes vedle pokolení svého, salem vedle pokolení svého, chargol vedle pokolení svého, a chagab vedle pokolení svého.“ Arbes, salem, chargol a chagab sú rozdielne druhy kobyliek. Ba aj v Novom Zákone čítame o Jánovi že „jedával kobylky a mäd lesní“. Kobylky stehovavé sú až podnes dôležitou potravou mnohým národom. Zvlášte v čas neúrody bývajú húfy tiahnucích kobyliek radostne vítané jako osloboditelia od hladu vniutornosti svierajúceho. A aby krajinu neúrodou zasiahnutú nepreletely a inde sa neusadily, zapalovali mnohé národy na primeraných miestach ohne, hojný dym vydávajúce, nimž kobylky omámmené na zem popadaly. Kobylky jedia sa lebo surové alebo rozličnými spôsobami pripravované. Niektoré národy varia jich v slanej vode a potom na slnku sušia, alebo múkou posypané smažia na plechách olejom pomastených. Inde pripravujú z nich cesto, z ktorého pečú „šišky“. Herodot vypravuje o Nasamonoch, že kobylky na slnku sušené rozmelnili a s mliekom jich požívali. V Syrii živí sa kobylkami len chudoba. V mestách arabských predávajú jich vo sklepoch jako iné potraviny. Taktiež nechybujú nikdy na trhu, ale privážajú sa tam buď sušené a na šnorách navešané alebo rozlične pripravené. Hottentotom, národu v južnej Afrike žijúcemu, chutná i polievka z jejích vajíčok pripravená. Pokrm kobylkový ide Horttentotom k užitku, takže v tom čase, keď kobylky v jejich krajoch sa vyskytujú, obyvateľstvo vraj značne tučnie. Niektorí černochovia radšej majú kobylky než holubov a osoba sje jich na posedenie 200 — 300.

Okrem kobyliek chutná divochom rôznych krajin aj iný hmyz. Húsenice a pupy rozličných motýlov (lyšajov) denních sú pokrmom obyvateľov kalifornských v Amerike. Pražené pupy hodbábnikové sú v Číne vzácnou maškrtou a v čas najslávnejších hostín polievka z húseníc a hodbábnikových pup pripravená nikdy nechybuje. I mravenci slúžia za potravu menovite v južnej Afrike. Hlavne obľúbené sú samice v dobe rojenia, keď zadečky jejich bývajú nevyvinutými vajíčkami preplnené. Podobne v južnej Afrike žije na stromoch istý druh mšic, povestný svojou sladkou chuťou. Tamejší obyvatelia mšice tie za pochútku považujúc, pilne jich sbierajú. Konečne zmieňujeme sa ešte o požívaní vší na vlastnom tele nasbieraných. Hnusný ten zvyk nachodíme dosial u Indianov Amerikanských, Hottentotoch v Afrike, obyvateľoch nektorých australských ostrovov a inde.

A nektorí naši chlapci nevycecávaju šťavu z chrústov na jar sa zjavivších?

(Dľa viacerých.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.