ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hroby Turkov. Turci majú ten obyčaj, že hroby priateľov svojich zemou nezasypávajú, ale z ďaleka privezenými velikými kameňami prikrývajú, a to z nasledujúcich príčin: Keby zlý duch na mrtvého žaloval a počty z myslenia a skutkov jeho požadoval, dobrý ale duch ho zastával, aby tedy mrtvý mal miesto sa posadiť a takto pravotu svoju volnejšie viesť mohol. Vätšie a ťažšie kamene preto na hroby kladú, aby telá mrtvé pred psami, vlkami a inými dravými a telá ľudské požierajúcimi zvieratami tým bezpečnejšie zachrániť mohli. Prvé miesto medzi tymito dravcami zaujíma hyena, dravec v aziatských krajinách obyčajne známy, ktorý hroby ľudské podkutáva, a vyvlečúc z nich telá pochovaných do úkrytov svojich zanáša, kde jich sožiera, takže tam veliké hromady jak ľudských tak i zvieracích kostí videť možno.

Pôvod marcipánu. Roku 1407 bolo v Sasku tak studené leto, že všetko ovocie a obilie zmrzlo a tak veliká drahota nastala, že ľudia seno a trávu jesť museli, lebo kúsky chleba velikosti vlaského orecha len majetnejší kúpiť si mohli. Tieto malé chlebíčky nazývaly sa Markov chlieb a piekavaly sa k rozpomienke na tento smutný čas vždy na deň sv. Marka, neskôr ale sa tiež korenily a obecné meno marcipán od latinského slova Marci panis t. j. Marka chlieb, obdržaly.

Billion je millionrazy million a kto by v každej sekunde 8 napočítal, potreboval by k vypočítaniu 1.000.000.000.000 (jednoho billionu) 5962 rokov. —

Farby smútku. V Italii znamenala kedysi smútok u ženských farba biela, u mužských farba barnavá. V Číne podnes farba biela je farbou smútku. V Turecku, v Syrii, Armenii smúti sa v modrej, v Egypte v žltej a v Ethiopii popolavej farbe. Každá z týchto farieb má svoj zvláštny význam. Biela je znakom čistoty; modrá poukazuje na miesto, kam duch po smrti sa vznáša; žltá znamená smrť jako koniec všetkých pozemských nádejí a ukazuje človeka jako uschnutý list, ktorý v jaseň opadáva; šedá (popolavá) upamätúva na zem, našu spoločnú matku; a čierna, ktorá teraz v celej Europe za farbu smútkovú platí, značí večnú noc. V Anglicku smúti kráľ dosial vo farbe červenej. Až do Karola VII. bola v celom Francúzsku farba biela farbou smútku. Vdovy po nemeckých císaroch neodkladaly nikdy svoj smútok a izby jejich boly až do jejich smrti čierno obtiahnuté. Príbuzní pápežoví nenosia nikdy smútku po jeho smrti, lebo vraj šťastie, pápeža mať vo svojej rodine, je veľmi velké a neslušalo by, aby odchod jeho do neba mal byť oplakávaný. —

Strašná poprava. Roku 1514 sedliaci uhorskí neľudsky utláčaní súc od pyšných a nadutých zemänov, urobili zbúrenie a vedení istým Jurom Dóža, hroznými ukrutnostiami pomstili sa na nepriateľoch svojich. Ale zbúrenie dosť skoro brannou rukou bolo potlačené a náčelníci či vodcovia povstalcov strašným spôsobom potrestaní. Juro Dóža za živa upečený bol na rozžeravenom trône železnom a mnoho vážnejších sedliakov vo väzeniach hladom zmorených, muselo jesť mäso z neho. Poprava táto stala sa návodom Jána Zápoľa a je dôkazom neľudskej surovosti z tých smutných časov. —

Ktoré pokrmy dávajú najviac záživnosti. Ze sto funtov dotyčných potravín dáva potravy skutočne živiacej chlieb pšeničný 70 funtov, fazula 92 funtov, hrach 93 funtov, šošovica 94 funtov, repa a kapusta 8 funtov, mrkva 14 funtov, zemiaky 25 a mäso asi 36 funtov. Z toho videť, že šošovica najviac telo živí, jako zase pečené mäso asi o tretinu viac vydá pre výživu tela nežli mäso varené. —

Odkial pochádza obilie? Jak pre hospodára tak i pre všetkých priateľov bylinstva vôbec zajimavá je otázka: odkial pochádzajú obilné druhy naše? Odpoveď táto je: pšenica, nepochybne najstaršie obilie, je ľudskýma rukama pestované a pošlé z východnej Azie. Najdávnejšie kytajské (činské) zápisky udávajú, že císar Chinong uviedol pšenicu do ríše kytajské (činské) roku 2822 pred Kristom Pánom; odtial rozšírila sa ďalej na západ i do našej čiastky sveta. Raž je tiež aziatského pôvodu; bezpochyby v čas tak zvaného sťahovania sa národov dovezená bola z krajin za Kavkazom ležiacich. Obilia tohoto neznali najvzdelanejšie národy starého sveta ani Egyptčania, Rekovia ani Rímania. Naproti tomu jačmeň patrí medzi najstaršie obilie, jako starorímsky spisovateľ Plinius v prvom storočí po Kristu o ňom píše; krmenie koní v starovekom svete stávalo sa výlučne jačmeňom. Ovos dľa tohože spisovateľa priniesli do našeho sveta predkovia terajších Nemcov, Germani, ktorí vraj z neho chlieb piekli. Ani tento druh obilia starovekí národovia europejskí neznali; ba v Récku oves i teraz ešte zriedka videť. Najnovšia medzi obilím v Europe je kukurica, pred objavením Ameriky (1492) vo všetkých iných dieloch sveta neznáma; z Ameriky dostala sa do Europy len asi pred 370 rokami.

Pekné hádanky. Istý kráľ vyviezol sa jednoho dňa sám na prechádzku a tu videl oráča veselé si vyspevujúceho. Zastaviac sa pri ňom, oslovil ho: „Musíte sa mať dobre, že je vám tak veselo; je to vaše pole?“ „Nenie“ — odpovedal oráč — „som len nádenníkom.“ „Či si mnoho vyrobíte deňne?“ „Osem grošov,“ bola odpoveď. „To je trochu málo,“ hovorí kráľ; „či vám to stačí k výžive?“ Oráč sa usmial, reknúc: „Či to stačí? To musí stačiť ešte k niečomu inému, než k výžive. Dva groše máme deňne so ženou na živobytie naše, dva grošami splácame starý dlh, dva požičiavame, a dva rozdáme pre Božie požehnanie.“ „To je hádanka,“ hovorí kráľ: „jako že sa tomu má rozumeť?“ — „Ráčte tedy počúvať,“ riekol oráč, „tie druhé dva groše dávam svojim starým rodičom, aby som sa jim odmenil; dva groše vynakladám na učenie svojich dietok, aby som z nich mal kedysi potešenie a ostatné dva groše dávam svojim chorlavým sestrám s bratskej lásky.“

Kráľovi sa veľmi ľúbila ta reč, i vravel: „Výborne. Teraz zase ja dám vám niečo k uhadnutiu. Videli ste ma už kedy?“ — „Nevidel,“ riekol oráč. „Hľaďte tedy, skôr než ujde päť minút, uvidíte ma päťdesiatrazy, a vopcháte ma do vačku päťdesiatrazy.“ — „Nemôžem pochopiť, jako by sa to stať mohlo.“ Kráľ v tom vytiahol z vačku 50 nových dukátov, na ktorých hlava jeho bola vyrazená, a vyčítal jich do ruky milému oráčovi, ktorý sa na celý výjav s veľkýma očima díval. „Sú to dobré peniaze,“ — riekol kráľ — „lebo dáva jich sám Boh, a ja som pokladníkom (kasírom) jeho. Majte sa dobre!“