Zlatý fond > Diela > Zábavné večery II


E-mail (povinné):

Stiahnite si Zábavné večery II ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ľudovít V. Rizner:
Zábavné večery II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Marián André, Andrea Jánošíková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 15 čitateľov

Rozhovor o včelách

U Novotných je už po večeri. Dietky, sediac ešte kolom stola, pýtajú sa: „Tatíčko, tatíčko, čo nám budete dnes rozprávať?“

„Ostaňte len sedeť, Janko a Anička. Dnes si porozprávame o včeličkách. Ty, Janko, či poznáš dobre včeličku?“

Janko: Jako by som neznal. Však nám pán učiteľ rozprávali, že je včelička hmyz, ktorý má šesť nožičiek. štyri blankovité krýdelká, dve tykadlá a ohnutý, vo zvláštnej pošve skovaný jazýčok; na tele ale má šesť kružkov, ktorými sa jej vypotuje mäd a vosk, celé telo jej je chlpaté a pre obranu má ostré žihadlo.

Otec: Dobre, synku. Včela má ale tiež zadnie nožičky chlpaté a vo stehienkach jamky, do ktorých na pastve pel shromažďuje. Neraz si videl, keď niesla obnôšku. Jej jazýčok nenie k cucaniu upravený, ale je celý chlpatý, ním olizuje kvetiny a sladkú šťavu do úst privádza.

Anička: A či si včeličky nezmytúchajú cestu z pastvy domov?

Otec: Ony sú veľmi všímavé a pozorlivé, k čomu jim napomáhajú hlavne jejich oči, ktoré z mnohých maličkých, kolkolom hladiacich očičiek pozostávajú, aby všetko chytro a dôkladno pozorovať mohly a to práve dopomáha jim k tomu, že sa z veľkej vzdialenosti navracujú domov. Čože ste nevidely v našej zahrade, jako mladé včeličky, keď poprvýraz z úlu vyletujú, sem tam obletujú, vždy väčší a väčší kruh robiac a ďalej a ďalej sa púšťajúc. To robia tak dlho, kým nepoznajú svoje okolie dokonále. A potom, keď by aj na hodinu cesty zaletely, lietajú všade bezpečne a s určitosťou svoj úl nachádzajú.

Anička: Rada by som ale vedela, prečo včeličky vo tmavých úkrytoch stavajú svoje dielo. Jaké krásne by muselo vtedy byť, keby ho niekde na svetle staväly.

Janko: Anička, Anička! Jakožeby mohly včeličky na svetle staväť! Kam prichádza svetlo, tam prichádza tiež teplo, vietor a dážď. Teplo by včelám mäd a vosk roztopilo; silný lejak by jim jejich krásne dielo zničil.

Otec: Ešte inú príčinu majú včeličky. Veď majú mnoho nepriateľov, pred ktorými by sa vonku nemohly tak brániť jako v tmavom úkryte, len jedným vchodom, letákom opatrenom. Preto sa nemá nikdy robiť viac letákov, aby sa po nich strážne včely nemusely rozdelovať. Keby na svetle bývaly, tu by nemohly iné robiť, než pred nepriateľmi sa brániť. Tiež potrebujú teplo k zahrievaniu plodu, ktoré si, keď nahromadené sedia pospolu, spôsobujú.

Janko: To je mi najnápadnejšie, že včelička, jak sa narodí, už všetko zná, a nemusí sa ničomu učiť. Vo škole som počul, že jej staršie sestričky pomáhajú zo zabednenej buňky, a sotvaj že ju olízaly a očistily, už vyletuje a za malú chvílku sa vracajúc, potravu sebe a svojim sestričkám prináša. Čo to na príklad človeka stojí, než sa naučí chlebíčok sebe vyrábať!

Otec: To je, milý Janičko, prednosť len zdánlivá. Včela ale tiež, bars by aj sto rokov žila, zostáva na tom istom stupni dokonalosti, kdežto my ľudia deň po dni sme dokonalejšími a múdrejšími.

Anička: Ale to sa mi veľmi ľúbi, že jich tak mnoho pohromade svorne žije.

Otec: A jako sa majú rady! Počujte, dietky! Jedna druhú z pastvy víta, jedna druhú krmí, z cesty jej ustupuje, pomahá jej prinesené bremä skladať, ju líže a čistí a konečne, keď niektorá sestrička zomre, šetrno ju vynášajú a niekde odkladajú a obletujúc ju, s ňou sa lučia. Ano včeličky sa milujú v živote i smrti. — Dietky! Jako velice včeličky zahanbujú mnohých ľudí, ktorí sa nenávidia a jedni druhých prenasledujú. — Ale bez tej svornosti a lásky vzájomnej ničoho by včeličky nevyviedly. Jednotlivé včely o samote nemohly by sa ani množiť, ani mäd a vosk robiť. K tomu jich musí byť celý roj.

Janko: K takému roju, kerl má byť dokonalý, patrí jedna matka či kráľovna, asi 600 trubcov a asi 30.000 robotných včiel.

Otec: Tak je. Včely tvoria krásny celok na spôsob reťaze, jejž každý článok má svoju, dôležitú úlohu. Jak jedny z robotníc sú na stráži, odháňajúc nepriateľa, druhé čistia úly a odnášajú mrtvé, tretie krmia a vychovávajú plod, štvrté obsluhujú kráľovnu či matku, z úst svojich jej najčistejšieho mädu podávajúc, piate zo seba pletú rebríčky, po ktorých iné, nesúc obnôšku (pel) a mäd, hore k buňkám lezú, šieste krmia predošlé, aby posilnené, ďalej v ťažkom postavení vydržať mohly, iné zase nosia mädovinu a zase iné ju v žalúdku prevárajú a do buniek ukladajú. Všetky ty práce vykonávajú včeličky obratne, ochotne, poriadne a dokonále.

Janko: To by ani nebol v stave človek toľko tisíc ľudí pri tak rozličných prácach spravovať, aby sa chyby a sváry nestaly!

Anička: Tatíčku, prosím vás, povedzte nám ešte niečo o kráľovnej.

Otec: Kráľovna je o niečo väčšia od obyčajnej včely robotnej. Ona nepracuje, ale drží celú spoločnosť včiel pohromade, prítomnosťou svojou ku práci jich posilňujúc a povzbudzujúc. Kamkoľvek sa v úlu blíži, tam sa pracuje s dvojnásobnou pilnosťou, jako keď prichádza gazda ku svojím robotníkom. Včely majú k nej ale aj nevýslovnú vážnosť a úctivosť; kamkoľvek ide, všade ju sprevádzajú, jedny ju po tele lížu, druhé jej mäd do úst podávajú a ostatné ustupujú, jako by sa jej korily.

Janko: A prečo to všetko včely robia?

Otec: Ony všetky cítia veľmi dobre, že keby dajakým spôsobom zomrela, a k vyopatrovaniu novej nebolo by príhodného času, že všetky v krátkom čase zahynúť musia. Jako by si ju tedy nemaly vážiť, keď jejich život od jej života závisí? Jak mnohé dietky, rodičom, ktorí jich vychovávajú, živia a šatia, nezdvorilo odhovárajúce bývajú od včiel zahanbené.

Dietky, láska a vďačnosť včeličiek ku kráľovnej, jejich matke, nech slúži všetkým dietkam za vzor. Ony len ten najčistejší mäd kráľovnej podávajú, samé súc živé z väčša múčkou — lebo len vtedy, keď v úle múčky nenie, trošičku mädu požijú. Ano, keď časom všetky včely hladom umierajú, ponechávajú svojej matke a niekoľkým pozostalým včelám predsa ešte trochu mädu. To je vďačnosť!

Janko: Jedno sa mi na včeličkách predsa len neľúbi.

Otec: A čo je to?

Janko: Že vyháňajú z úlu trubcov, ktorí jim pomohli plod zahrievať a vychovávať.

Otec: Mýliš sa, dieťa moje. Každé zvieratko má vytknutý cieľ na svete. Keď ten cieľ dosiahlo, umiera. Tak ku príkladu hodbábna húsenica sa zapriada, potom zo svojho zámotku vylieza, klade vajíčka a umiera. Tak aj trubci, keď úlohu svoju vykonali, hynú, a ktorí nezhynuli, tých vyháňajú včely z úlu. Pýtate sa, prečo? Nuž preto, že trubec nesnáša mäd, za to ale mnoho k nasýteniu potrebuje. Svoju úlohu vykonal za tri mesiace — máj, juni a júli, — ostatních deväť mesiacov by žili z hotového, v potu tváre nashromaždeného mädu a keď sa pováži i to, že trubec dvarazy toľko mädu jako včela spotrebuje, musely by v jednom roku na celom svete všetky včely hladom pohynúť, keby za včasu trubcov nepovyháňaly z úlu. Aby sa včelám brániť nemohli, nemajú žihadiel.

Ale jako vidím, detičky, začínate už driemať. Pomodlite sa a ľahnite si. Jestli budete poriadne, budem vám zajtra zase o niečom inom rozprávať.

O malú chvíľku spaly sladko obe dietky Novotných, a iste sa jim snívalo o pracovitých včeličkách.

F. Č.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.