ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Domov išiel otec na oslovi, pešky bežať ušlo sa synovi. Pomaličky konali svú cestu k vzdialenému a rodnému mestu… Pocestný sa pri nich zastaví, a k otcovi takto vraví: „To máte, milý tatíku, zlú taktiku a praktiku, že sa nesete, bárs aj máte staršie nohy, a slabý, mladý syn váš úbohý musí pri vás pešky ísť, — veru by ste mohli dolu zísť.“ Otec zešiel a posadil syna; cesta sa jim pomaličky míňa. Idúc, stretli zas kohosi a ten kdesi čosi osopí sa zas na syna, nešetrnosť pripomína. „Veru, synu, ty si nestydatý, bars máš mladé, zdravé hnáty, neseš sa, a otec pešky musí ísť, ver my, mohol by si z osla dolu zísť.“ Otec a syn dlho sa nestará, a tak sadli oba na somára. Nešli dlho, už jim tretí dohovára: že jaký to nerozum a hriech, neslušnosť, potupa a smiech, dvaja chlapi na jednom oslovi, zišlo by sa podať otcu i synovi. Na to potom zešli oba zo somára dolu a kráčali pešky všetci traja spolu. Idú vám tak cestou ďalej, a po chvílke malej postretnú jich ľudia dáki asi takí, jako boli tam tí predešlí, s ktorými sa predtým zešli. Tí vám hľadia, a hneď vravia: „Veru ste vy za mudráci, nerozumní vtáci, miesto toho, žeby dvaja pešky išli, idú všetci traja; bláznov takých málo veru, osla chrania — seba derú. Otec a syn osla zviazali, na kôl a plecia ho vzali a bez krikov a bez lomov niesli vám ho domov. Ale ľudia i včul pokoj jim nedali, jedni jim hrešili, druhí sa jim smiali. Z tohoto — netreba mi šuškať v uchá — nasleduje, že kto radu každého vždy a vždy naslúcha. zakusuje: že človek svetu nikdy nevyhovie, bo jeden tak, a iný inak povie.