ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na úpätí vysokého pohoria alpského vo Štýrsku leží malá dedinka, ktorú tvorí niekoľko domčekov po riedku stojacich. Ale jedno hospodárstvo veľmi delí sa od ostatných. Je to bydlisko pekne vystavené, ktorého zovňajšok prezradzuje majiteľa dosť zámožného a schránlivého. A nemýli sa, kto tak súdi. Nielen na dvore videť čistotu a poriadok, ale aj vňutri všetko sa na prichádzajúceho usmieva. Hospodárom majetku toho je muž veku pokročilého, ale dosiaľ čerstvý. Menujme ho Dubinským. Práci nevyhybuje; vždy pracuje s čeľaďou, a preto mu aj pán Boh požehnáva. Spokojnosť jeho dovršuje hodná manželka s niekoľkými dietkami, veľmi podarenými.

Lež podívajme sa k Dubinskému do izby! Nenie tam žiadnej nádhery, vo všetkom jednoduchosť a vzorný poriadok len videť. Čo najviac do očú nám bije, sú staré, veliké hodiny s kukučkou. Tieto hodiny u celej rodine vo veľkej sú vážnosti.

Keď večer kukučka osem hodín odkuká, zanechajú všetci domáci svoje práce, sopnú ruky a chvílu vrúcne sa modlia. Po modlitbe ale — času letného — pristúpi najmladšie z dievčat k hodinám a zavesí na ne veniec z rozličných kvetov. To sa už mnoho rokov tak opakuje. Tejto zvláštnej pocte mnohý snád sa zadiví. Ale hodiny pocty tej zasluhujú; boly príčinou, že celá rodina pred istou smrťou zachránená bola.

Raz skoro z jara, je tomu už dávno, zablúdil v tom kraji hodinár, ktorý svoje výrobky po domoch predával. Unavený a vysilený súc dlhou, namáhavou chôdzou, klesol do sňahu a usnúl. Dubinský ho našiel na pohľad zmrzlého, vzal ho domov, staral sa oňho, až za niekoľko týdňov zase prišiel celkom k sebe. Z vďačnosti daroval hodinár Dubinskému jedny hodiny s kukučkou. Ale kukučka priniesla prvú mrzutosť do stavänia. Manželka Dubinského netešila sa veľmi, keď jej manžel priviedol hodinára do stavänia, tým viac horšila sa na hodiny, ktoré ustavičným kukaním malého Martinka v kolíske (belčove) ľakaly a zobúdzaly. Dubinský, aby mrzutosťám konec urobil, sňal hodiny so steny a zavesil jich na pôde, kde do ľúbosti kukať mohly, a naťahoval jich pravidelne.

Dosť skoro po tejto príhode bol pozvaný Dubinský do blízkeho mesta k úradu. Poveternosť bola toho dňa veľmi búrlivá. Sňah padal v hustých chomáčoch, že na krok videť nebolo. Dubinský sa v meste nad očakávanie dlho zabavil a až pred večerom vracal sa domov. Cestou rozmýšla o žene, o dietkach, a teší sa, že už skoro s nimi sa uvidí v teplej izbe. Ale tu naraz sa stretne so susedmi svojimi, ktorí mu v ústretí vyšli, smutnú zprávu mu zvestujúc. Rozprávajú mu, že nad bydliskom jeho sa srútila sňahová lavina (úšust) a že všetky budovy zasypala. Dubinský, naľakaný tou zprávou, viac letí než beží ku svojmu bydlisku. Susedia ponáhľajú za ním, každý s lopatou lebo rýlom. Keď ale dobehol k miestu, kde jeho stavanie stálo, nevidí ničoho, než ohromnú spustu sňahu. Zúfalo dá sa do kopania, silou nadľudskou odhadzuje sňah, susedia mu statne pomáhajú — lež všetko nadarmo.

Príbytku svojho dokopať sa nemôže. Už omdlieva, nohy mu klesajú, padá na kolená a žalostne narieka.

Ale čo to? Naraz z hĺbky pod sňahom ozýva sa ticho a temno hlas jeho hodín: „kuku! kuku!“ a to osemrazy za sebou. Dubinský precitne zo svojho žialu, napína z nova sily svoje, s chuťou dá sa do práce, susedia s nim jedon nad druhého — ešte niekoľko minút — a už je na streche. Tu čuje z podstrešia modlitbu, plač a nariekanie manželky svojej i dietok, s ktorými za niekoľko okamžení v radostnom objatí sa shľadáva.

Ľudia potom od stavänia sňah odhádzali. Na sviatky veľkonočné slávili všetci radostné vzkríšenie. Hodiny boly s pôdy do izby slávnostne prenesené a na prvom mieste zavesené. Keď na jar prvé sňahové zvonce a voňavé fijalky sa objavia, ponáhľajú dietky, teraz už vnúčatá Dubinského, aby nimi ovenčily zamilované hodiny s kukučkou, ktoré jejich rodinu zachránily podivuhodne. —

(M. Čtenář)