ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď dieťa znovu zaplakalo, žena sa posadila na posteli. Zodvihla svojho synáčka, vzala ho s konca postele k sebe a položila ho medzi nich.

— Synček môj, dieťa moje, môj drahý milovaný chlapček. Moje úbohé zlato, moja duša, môj kvietok. Máš zlého otca, zlú mať, ubližujú ti! — žvatlala mu ako nemluvniatku. — Ubližujú ti. Moja dušička, môj baránok…

Pritisla vážnu hlavičku na svoje prsia a dieťa tak zavŕtalo svoju tváričku do matkiných pŕs, ako by sa mu boly obnovily pocity, ktoré mal ako nemluvniatko. Pomalšie plakal a utišujúc sa počúval matkino maznanie. Potom ho o chvíľku pomýlil teplý, voňavý spánok, pomútil mu hlavičku, že odrazu zaspal.

Erzsi džavotala aj ďalej, ale jej slová sa obrátily k tomu druhému, k mužovi, ktorý ležal za chlapcom natiahnutý a mdlý.

— Jajaj, synček môj, akého máš otca!… Nemáš ani otca, moja sirota… Kedy ti rozprával, čo? Kedy si ťa posadil na koleno? Zabával sa s tebou dakedy?… Môj chlapček, si sirota, ako tvoja mať, táto tvoja úbohá, opustená mať.

S Danim sa zatočila posteľ, v duši sa mu točilo ako v krútňave. Každé ženino slovo ho ťalo do srdca. Žena mierila naň z pevnosti, zpoza bašty svojho syna a on nechránene dostával šípy.

— Hej, horký je ten život, horký, — pokračovala žena — žalostný život. Bože, ako sa musím dívať na to, ako mi rozkráda muža celý svet. Každému sa viac dostane z neho, ako mne. Ja len preto žijem, aby som ho kŕmila pre druhého… Stojí ten život za to, stojí?… Nebude mať dobrého konca, nie, nikdy. Tento život je nie pre človeka. Ani anjel by to nevydržal. Jajaj…

Muž ležal ticho, očakávajúc ďalšie údery.

Žena nejaký čas mlčala. Nevedela takto veľmi vyliať svoj žiaľ, potrebovala odporu, sporu, aby mohla plný mech prepučiť a vypustiť zo seba prúd utrpenia.

— Spí ten tvoj otec, synček môj, spí! — povedala privinúc k sebe spiaceho chlapčeka. — Spí, spí ako ten, kto má dobré svedomie.

Muž sa zachvel celý, ale nepohol sa. Žena sa ho o chvíľočku opýtala:

— Spíš?

Dani sa netrpezlivo pohol a zhlboka vzdychol.

Erzsi znovu zatíchla na dobrú chvíľu.

— To je jedno, či spí, či nie. Len mlčí. Neozve sa. Nemá pre nás ani jediného slova. Nepovedal by nič, aby upokojil: no, ty pes, alebo: nesužuj sa, tak je to.

Dani znovu vzdychol.

— Prichádza už sem domov, ako by do pekla. Na celom svete je veselý, na každého sa tak díva ako slnce, ale ako vkročí do vrát, je po všetkom. Keď vkročí do môjho domu, vtedy je už taký ako smútok. Taká som mu milá.

— Ale pre Boha ťa prosím, — vybuchol muž tichým hlasom — ako mám byť veselý, keď sa vždycky dívaš na mňa, ako keby som bol vrahom tvojich rodičov.

— A či nie si taký? Či sa môžem na teba prívetivo dívať? Či rád vidíš môjho otca, môj rod? Či by si ich neutopil v lyžičke vody?

— Nech ich utopí Pán Boh! — myslel si pre seba dopálený Dani, ale nepovedal to, len zahryzol do pery.

— Urobíš mi niekedy niečo po vôli? Urobíš? Len si raz pomysli, čo dobrého dostanem ja od teba? A, veru, na mňa nemôžeš nič povedať. Nie veru, Dani. Nepostarám sa ti o všetko do tvojej poslednej myšlienky? Máš v niečom nedostatok? No, len povedz, máš?

Keď počula žalostný pohyb svojho muža, pokračovala ďalej:

— Alebo keď sme takto s tvojimi rodičmi, myslíš si, že ma to nebolí? Ja som tomu vina? Neodstrašili ma oni od seba? Veď v prvom roku, ako keby som bola ich dcérou, tak som bola s nimi. Nie? Ale čím všetkým mi ubližovali? Na to by bolo treba veľa papieru, keby sa to malo napísať. Ja som niečoho príčinou, Dani?… Ja?… Ozvy sa, no.

— Nie! — vzdychol jej muž.

— No vidíš, — chytila sa Erzsi slova, a tá najväčšia rana!… Pozrela som sa ja za niekym za tých päť rokov? Čo by si ty spravil so mnou, keby som si našla iného chlapa?…

— Zaškrtil by som ťa! — myslel muž s divou zlosťou a nepovedal nič, len ruku zaťal v päsť.

Žena vzdychla.

— Ale ty! Čo mi spravíš ty? Všakže, nie si nikdy so mnou? Nemôžeš nás ani cítiť! Potom, ako si ty so všetkými ženami na svete? Potom nemám plakať od rána do večera?

Ženin hlas klokotal tak nežne, tichúčko, bolestne, ako ešte nikdy nehovorila. Dosiaľ, keď sa vynorily tieto žaloby, pobúrily ho, ale teraz ich rozpovedala tak proste, čisto a s takou hlbokou bolesťou, že muža zabolelo srdce a celkom pochopil ženin celý neutešený, beznádejný život.

— Čo chceš, Erzsi, tak čo mám robiť?

— Čo, Dani? Čo? Nič, Dani. Toho je tak málo, čo ja chcem!… Dani, buď môj.

V hlase sa zaleskly slzy a muž reagoval na ne svätou prísahou.

— Čoho by som žiadala od teba, Dani? Ničoho, len toho, čo ti robím ja… Pozri sa, ja celým svojím životom tak žijem, že čokoľvek robím, vždycky myslím na teba; keby si to videl, čo by si na to povedal. Pokladal by si to za správne odo mňa? Či by si sa tomu tešil? Či by si bol spokojný… Toto mi urob aj ty, Dani.

Po tomto slove nastalo veľké ticho.

A v mužovej duši pomaly sa vzmáhala akási temer kostolná pobožnosť. Vsiakol do seba duševnú veľkosť tejto ženy, tejto svojej svätej ženy, prelial ju do seba a konečne ju vyslovil.

— Skúsim to, Erzsi!

S tým ju chcel objať, ale prekážalo im dieťa. Rozmyslel sa, vstal a spiaceho chlapčeka vzal pekne do náručia a preniesol ho na svoju posteľ.

A pritúlil sa zpäť k svojej žene, ktorú objal tak nežne, úplne, že sa jej od toho valila krv do hlavy.