ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladá grófka sa cítila v malej dedine, ako keby sa bola odrazu dostala zo stredu kultúrneho moderného života do nejakého praveku. Tento rozdiel bol príjemný, pretože nebol spojený s nijakou nehodou, ani nepohodlím. Malý zámček, ktorý bol nedávno vytapetovaný, opatrený novým nábytkom, pekne poriadený, ako keby bol akýmsi začarovaným ostrovom v hlbokom pralese, bol opatrený všetkými potrebami moderného života. A divá zver sa neživila ľuďmi, ale boli to veľmi pekní, švárni, veselí ľudia, ktorým neobyčajne pristala ich pôvodná primitívnosť. Pri tom boli dobre vychovaní, neboli zvedaví a nenatískali sa, a pekná grófka, ktorá sa skryla pred zrakmi sveta, aby sa obetovala svojej tajnej láske, skutočne pociťovala, ako by ju obklopoval závoj neviditeľnosti.

Ani nedovolila, aby príliš porušili onen poriadok, ktorému si tu navykli, kým zámček bol prázdny. Správcovia panstva dostatočne zabrali aj kaštielik pre hospodárstvo. Napredku síce ponechali park, v ktorom stály smreky zavčasu obrastené machom, s vetvami nie práve ozdobnými, skôr smutne visiacimi, ale za kaštielikom zariadili zeleninársku záhradu miesto kvetinových záhončekov a dvora pre koče upotrebovali na hospodárske účely. Tu trepávaly ženy konope, lúpaly kukuricu. Aj teraz, keď prišla grófka, už bolo veľké množstvo konopí nanosených na dvore a v bezhlavom spechu zabudli tam schnúce malé stánky postavené z konopných viazaníc. Grófke sa nezdala prenikavá vôňa konopí nepríjemnou a priala si, aby ženy pracovaly pod severným oknom práve tak nenútene, ako keby ona ani tu nebola.

Chcela za nimi striehnuť. Bola zvedavá na ľudské tajnosti. Počas svojej kláštornej výchovy bola práve tak vzdialená od ľudí, ako neskoršie, keď v spoločenskom živote ponorila sa do horúčnatej hlučnej krútňavy života, a teraz, keď prišla so svojím milencom ukradnúť trochu samoty, otvorila sa v nej zvedavosť pre tajnosti ľudských sŕdc.

Jej odvážny čin, že sa dala svojím švagrom prehovoriť a prvý raz vo svojom živote soskočila verejne s hladkej, priamej cesty, rozpálil jej krv a omámenú ju vrhal do duševných vírov. Mala dvacať šesť rokov a za svojho šesťročného manželstva nestrávila skoro ani dňa ešte sama, ani s opravdovým mužom. Gróf Miska, jej muž, zaujímal sa len o kone a o herečky. Grófka Helena, konečne, po niekoľkoročnom platonickom priateľstve, zahorela horúcou láskou k svojmu švagrovi, grófovi Lászlóvi, ktorý bol jediný vážne smýšľajúci muž v jej blízkosti, trebárs bol v mnohom ohľade excentrický.

Striehnutím za sedliačkami rozkvitla v nej krvavým kvetom vlastnosť, dosiaľ aj jej tajná: ženská smyselnosť. Keď zostala sama, sišla ihneď do malého salónu na sever, kam bolo zo dvora počuť každé slovo, a reči vždy sa smejúcich, rapotajúcich, ohovárajúcich a nevzájom sa nestydato dráždiacich žien a dievčat pôsobily na ňu, že každučké drsné slovo rozhodilo v nej novú raketu krvi. Bola by ich rada povzbudila, ale bála sa, že zastraší voľne tliachajúce ženy a bola by sa aj hanbila, že ju prichytily.

Bolo medzi trepajúcimi ženami zvlášť zaujímavé dievča, v ktorej nebolo ani toľko studu, ako v kurčati. Grófka si ho dala zavolať. Dievča nebolo ani troška zarazené. Hladko a prirodzene chodilo medzi leskom a nádherou, v zastrašujúcom cudzom prostredí. Grófka ho prijala do služby a dala mu vyprávať o sebe, o jej dedine a svete. Dosiaľ nepozorovala nikdy, že by služebníctvo okolo nej bolo z ľudskej hmoty, ale hrubá a nápadne krásna smyselnosť tohoto dievčaťa ju zaujala.

Za horúcich odpoludní a takých nocí, keď osamela, zavolala k sebe Boru a malé cudzie štíhle sedliacke dievčatko ľahlo si k nej do postele a vyprávalo do úsvitu. Ako keby bolo nosilo suché raždie na pahrebu. Hovorilo otvorene a bez potuchy o stude a ústami jej tak blbotaly žhavé slová, ako sirnatý prúd gejzíra. Zamotaly načúvajúcu ženu do smradľavého sveta dedinky. Skrze dievča sa rozžiaril okolo nej pach surového a nenúteného párenia zvierat, koní, sliepok, holubov a žien, ktoré sa nikdy nekúpu a objavilo sa pred ňou meno, čarovné meno Daniho Turiho a sedliacky Donchuán narástol pomaly pred ňou v mocného svalnatého orientálneho hrdinu, ktorý ako pyšný kohút, panuje na zahnojenom smetisku života nad mnohými kurami.

Cítila, že teraz prvý raz v jej živote vzkypelo v nej to divé, smyselné, chlipné vzrušenie, ktoré nemá ani smyslu, ani účelu, a ktoré zachváti ľudské telo, zatrasie ním a vyvráti dušu z koreňov. A niekedy sa už temer poľakala, čo bude, jestli sa jej ozaj zmocní tento plemenný sedliacky žrebec, za ktorým ako za bohom chodiacim po zemi, hučia a chichocú a tancujú tieto chlipné chtivé kobyly.

Prebiehaly ňou vzrušenia a keď vydala Bore rozkaz, aby jej zavolala sedliackeho hrdinu na dostaveníčko, už sa obávala, že prosté ľudské zviera stratí pred ňou svoj nimbus. A postupne sa voči nemu ochladzovala, až krv sama zahasila žhavý oheň ako deň vzrušených hrdinov noci a zatienila dôležitosť celého zjavu. Už sa dívala na nadšenie dievčaťa ako na nepochopiteľné bláznovstvo, obdivovala sa a závidela mu, že s voľne kypiacou krvou vie tak hovoriť o svojom hrdinovi, ako by mu sedela práve v lone, na vrcholku blaha, v najvystupňovanejšej rozkoši.

Zovrela každá kvapka jej krvi; ach, keby vedela dosiahnuť takej intenzity v pohlavnej láske!