ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako pojedli, Dani vstal, utrel si ústa a šiel po práci.

Tak asi do olovrantu obracal seno, potom vošiel, oholil sa a pekne sa obliekol do nedeľných šiat.

Žena sa len naň pozerala, čo robí, ale neprehovorili ani slova. Béla, synček, hral sa na zemi so Sanyim, bračekom, a okom odprevádzal otca.

Keď bol Dani hotový, vzal aj palicu do ruky a vydal sa na cestu. Uprostred pitvora sa zastavil a hľadal slová, ktorými by sa rozlúčil.

— No — … keby… — povedal, zamysliac sa za každým slovom — keby prišiel Pesta, povedz mu, aby zajtra boli tu všetci šiesti. Začneme hrabať. Ešte to seno zmokne v riadkoch.

S tým kývol a odišiel. Na dvore pokrútil hlavou.

— Ej, aká je nepoddajná! Neopýtala sa, kde idem. Ej, ej, ej, to veľká chyba, keď žena nie je pravou pomocnicou mužovou… Už musím robiť všetko žene napriek. Nielen, že mi nepomáha, ale ešte ani nedôveruje, nechce…

Rozladený vyšiel na ulicu. Nemyslel na nič nového, mal iba tiesnivý pocit.

Ulica bola prázdna, len tu a tam postávaly deti. Teraz každý zdravý človek je na poli.

Prostred dediny behom sa blížilo k nemu dosť švárne dievča v košeli, v poletujúcej červenej kvetovanej sukni, slúžka židovského nájomcu. Dani sa v tej chvíľke zmenil v muža zahrávajúceho si so ženou, a ako chcelo dievča s rozosmiatou tvárou prebehnúť okolo neho, vrazil jej palcom doprostred zástery.

Dievča sa strhlo zpäť a ustúpilo o krok.

— Ááách… — vykríklo.

Dani sa postavil pred neho.

— Kdeže, kde?

Dievča sa ponáhľalo a mrkalo naľavo i napravo, kade by mohlo ujsť od chlapa, ale tento trochu vystrel rameno, aby ho kdekoľvek schytil. Potom dievča zastalo.

— Ach, nezdržujte ma, keď sa tak ponáhľam…

— Tak zastaň, keď sa ponáhľaš.

— Pusťte ma.

— Kde ideš? Čo sa stalo?

— Ach, je veľmi zle.

— No.

— Ale povedali, aby som to nikomu neprezradila.

— Tak nepovedz nikomu; to nezakázali, aby si to niekomu nepovedala.

Dievča sa trochu zasmialo.

— Už je amen po mladom pánovi.

— Čo? — Liscsányovi?

— S poľa prišiel na Csillagu, potom kôň sa naľakal vrát, potom vyskočil, potom pán spadol, potom v tej svätej minúte si zlomil väzy.

Danilo tvár zasvietila ako nebo, keď sa v zime blýska.

— Zomrel? — opytoval sa s divou tvárou.

— Zomrel, — povedalo dievča poľakane a dívalo sa naň s vyvalenými očami.

— Na tvoju dušu?

— Zomrel! veď vravím, že zomrel — a dievča podesene prisahalo.

— Dobre, choď si po práci.

A pustil dievča, ktorého už nevidel viac, ako klát, ktorý bol položený tesne u susedových vrát.

Za chvíľočku stál strnulo, potom zodvihol hlavu, obzrel sa a išiel rovno naľavo do veľkého gazdovstva, kde napájal štyri kone u koryta jeho švagor Gyuri Takács.

— Gyuri, daj mi svojho Rára. Moje kone sú dnes všetky vonku v žrebčínci…

— Kde ideš?

— Zajtra sa dozvieš.

— Veľmi ho poženieš?

— Ale neľutuj, aj keď zdochne, bude to stáť za to.

— No… vezmi si radšej Keselya.

— Povedal som Rára! — hovoril pevne Dani.

Gyuri pátravo sa díval na švagra, neodpovedal, poznal ho, vedel, aký je to človek.

— Hej — zakričal na malého kočiša — vynes pokrovec na koňa… Alebo sedlo?

— Ech, stačí aj pokrovec.

Prestreli ho na koňa. Dani stúpol na koryto a vyšvihol sa na koňa, chytil uzdu a kývol na ne.

Potom pohnal koňa kľudným a rovnomerným krokom.

O niekoľko minút bol za dedinou a pokračoval v ceste tichým klusom a s veľkými myšlienkami, zanechávajúc za sebou mäkké oblaky prachu.