ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Čímže môžem poslúžiť, pán Turi? — opytoval sa pravotár, rýchlo ho zavedúc do kancelárie. Nemal rád, keď títo ľudia, ktorí sa hneď kamarátia, strhnú pána k sebe. Sedliakov nemal rád vôbec, je s nimi len trápenie pre ich nechápavosť, malichernosť, ľstivosť. Ale pravdaže, musel s nimi jednať, veď z toho žil.

— Zapáľte si.

Dani si vzal cigaru, stisol ju až zapraskala a odložil do vrecka.

— Zapálim si až doma, teraz chcem hovoriť.

— Prosím.

— Pán Lichstein zomrel. Mladý.

— Čo to rozprávate? — vybuchol advokát.

— Dnes odpoludnie prichádzal domov s poľa, kôň uskočil a shodil ho. Hodil ním o vráta, hneď zomrel.

Pravotár vyskočil a veľkými krokmi začal chodiť po izbe. Horedolu. Tvár mu zosmutnela, tak chodil sem i tam a dlho si Daniho ani nevšimol.

Tento o to nedbal. Kľudne čakal.

Odrazu si to rozmyslel. Siahol po krabici s cigarami a vybral si jednu. Stisol ju, konček odhryzol, vypľul ho a cigaru vložil medzi zuby. Vzal zápalku a veľmi pečlivo zapaľoval. Vypustil dva-tri kotúče dymu a tváril sa jako by jedinou jeho starosťou bola cigara. Ked už mu dobre horela, vtisol ju do úst a poposadol nazad. Dobre vedel, že mu nepristane tento nezvyklý predmet, ale dobrý osoh mal z nej preca. Ten, že sa teraz so sebavedomím pána, pyšnejšie díval na advokáta, ktorý chodil veľmi rozčúlene.

— Tak čo chcete, pán Turi? — obrátil sa advokát konečne k nemu, keď jeho vzrušenie sa trochu utíšilo a zhruba premyslel situáciu.

— Ja? — opýtal sa Dani a mlčal.

— No, len von s tým. No.

— Nuž… len toto som chcel povedať!… — a znovu vložil cigaru do úst.

Advokát sa zlostne obrátil a prechádzal sa ďalej. Toto ho dožiera u tých sedliakov. Tento prekliaty spôsob. Toto zatratené potmehúdstvo. Bol by to povedal sám od seba, ale teraz, že sa on opytuje, mlčí. V myšlienkach rozmliaždil zubami nadávku. Nepovedal jej hlasne, lebo vedel, že Dani je zámožný, rozumný, šťastlivý človek a vo svojej dedine má hlavné slovo. Proste, dá sa s ním niečo urobiť. Možno, že aj mnoho!…

— Tak, pán pravotár! — ozval sa konečne Dani a cigaru vzal medzi dva prsty.

— Prosím, — povedal advokát s bezďačnou obchodnou úslužnosťou.

— Čože je s tou… onou?

— S čím?

— S tou… — vypúšťal Dani slová s rozmyslom — smluvou.

— S ktorou?

— O Pallagu.

Advokátove oči sa zablysly. Už tomu rozumel, čo chce sedliak. Pasienku, o ktorej sa už dojednali a v nabližších dňoch mali podpísať smluvu.

— Tá je v poriadku, — odpovedal na to.

— Tak je dobre… Nie je to veľká vec, čo ja chcem. To je všetko, že keď mladý pán zomrel, — ja by som na miesto neho…

Zodvihol hlavu a hľadel na advokáta prezradzujúc, že vyslovil niečo smelého.

— Jestli pristúpi na to gróf, — povedal advokát zamyslene.

— To je to najmenšie! — povedal Dani. — Zajtra zájdem ku grófke, aj teraz je u nás. Ja jej to poviem.

Advokát strnule hľadel na človeka.

Potom zase začal chodiť sem i tam.

Po hodnej chvíli zastal pred fajčiacim chlapom.

— Pozrite sa pán Daniel Turi. Poviem vám niečo…

Dani mlčal, cigaru ani nevyložil z úst. Zpoza nej, ako zpoza nejakej zbrane striehol opatrne advokáta.

— Nuž pozrite, hovorím vám, prevezmite celý nájom…

Danimu sa pri tomto veľkom slove ani oko nezažmúrilo, ani tvár sa mu nepohla. Ako keby to, čo teraz počul, nebolo nič.

— Vidíte, priateľu, — začal advokát prudko, — takejto vhodnej príležitosti nebolo nikdy, vaše šťastie, že ste prišli ku mne práve dnes… Viete, mojou dávnou zásadou je parcelácia… Vy s dedinou odhodláte sa prevziať nájom, potom to urobíme. Čo na to poviete?

Dani dobrú chvíľu mlčal, konečne povedal:

— Aké zlé cigary máte, pán pravotár… Človeku sa chce od nich iba pľuť…

Advokát pokrútil hlavou. Sedliak je sedliak.

— Mám ja aj lepšie cigary.

Otvoril sklenené dvere knižnice a vybral z nej krabicu.

Ukázal Danimu hrubé cigary.

A tento sa díval s rozosmiatymi očami na cigary, na mäkké snehobiele ženské ruky advokátove a ako siahol neobratne do krabice, pomyslel si:

— Veď len, keby ja mal raz na hodinu také ruky, ako ty!…