ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Erzsi sa prebrala s nariekavým stonom. Zachvela sa. Cítila žiaľ a bolesť. Stisla zuby, oči jej horely, v sluchoch jej hučalo. Ako by mala zlomenú plecnú kosť, bolel ju žalúdok; po druhom dieťati mala ustavičné bolesti v chrbte a teraz ako by sa bolo v nej niečo pretrhlo.

Kým sa zodvihla, oči jej skoro vypadly z jamôk. Pristúpila ku kolíske a vzala dieťatko na ruku. Potom potriasla synka, ktorý chorobne stenajúc, učupil sa konča postele, bdel a teraz na matkin pohyb poslušne sa pohol, posadil sa a sliezol.

Ani sa neozvaly. Žena pevnou vôľou zastavila temer aj dych, jej mláďatko na ruke spinkalo a druhé videlo strašidlá a chodilo po prstoch.

Von, ztadeto von. Čím skôr.

Vrzgot pri otváraní dverí ich štiepal. Ako keby boly na ne dvere zarevaly a postrašene, poľakane vykríknuc sa opytovaly, čo chcú. Erzsi sa ich neodvážila zatvoriť, nechala ich odchýlené, aby znovu nepočula ich hlasu. Aj takto ju dlho trhal v ušiach, v chrbte strašný, plačlivý zvuk čapov. Bola by sa rada obzrela po ňom vo tme, ale sa neodvážila. S trasúcou sa rukou hmatala po kľučke vonkajších dverí. Neboly zamknuté a tešila sa, že sa ľahko otvorily.

Cez celý dvor! Prach pod bosou nohou chladno, vlhko povoľoval; svoje maličké mäkko svierala v náručí, synček bežkal drobnými krôčikmi jej v pätách a zachytil sa o jedinú sukňu, ktorú mala na sebe. Nešťastníci v dobrotivej svetlej, hviezdnatej noci.

Chvenie prestalo, celá jej skutočnosť sa vtopila do jediného pocitu; rútiť sa, rútiť za oslobodením.

Kliatba ich prenasleduje, požehnanie očakáva. Každý krok ich oddeľuje od biedy a približuje k šťastnej blaženosti. Každým krokom ako by sa behom vracala od múk prítomnosti k radostiam minulosti. Tento trápny nočný útek vracia ju, nešťastnú ženu, do bezstarostného detstva. Kliatba na dome, z nehož odchádza, požehnanie na tom, kam prichádza. Kliatbu na bolestný, trpký život jej dospelosti, požehnanie na nevedomé detstvo. Ešte krok, ešte desať, sto krokov a môže zabudnúť navždy na všetko zlé, ktoré ju sprevádzalo. Nepríde už nič iného, len opäť sa vracajúce detstvo. V náručí nesie nežne jak rosu života svoje drobulinké semiačko. S deťmi bude aj ona deckom, vedie domov tri ukonané deti. Do lona otcovi a matke.

Díva sa na rodičovský dom prekypujúc láskou. City sa v nej rozozvučaly, vyletely v nej ako roj. Kým beží domov, zdá sa jej, ako by utekala z ďalekej cesty, z cudziny, z dažďa, mrazu, z hanoby, blata a z hnusu. Ide domov plakať do rodičovského domu, vyplakať sa. Ešte ani nevie, čo bude, nepomyslí na otca, ani na matku, len na to, že doma je dobre, aj kútik je teplý, dôverný, rada sa vyplače aj u dverí, s detskou tvárou zakrútenou do ručníku. A so svojimi drobčekmi cíti sa byť jediným deckom a beží v prachu, ktorý mäkkým, ťažko sa rozletujúcim vlhkým povlakom sa valí na bosý priehlavok.

Bolí ju srdce.

Zarazene sa díva za ňou muž zpoza učiteľovho plota. Gyuri Takács. Díva sa na ňu, ako by videl mátať. Naľaká sa jej, nohy mu pustia korene a nemôže vydať zvuku. Vtedy mu odľahne, keď žena vkročí vrátmi. Vrátmi svojho otca. Ešte dlho stojí u plota, konečne vzdychne, obráti sa a vojde do domu, kde sa neskoro do noci tuho kartujú.

Erzsiným chrbtom prebehne ľadový mráz, keď sa koncom prstu dotkne okenného skla a zabúcha na chladnú hladkú plochu.

V izbe sa ihneď niekto pohne.

Zaiskrí sa zápalka a rozsvietia kahanček. Potom spešnými krokmi sa ponáhľa ku dverám matka. Zarazene prezerá dcéru na pitvore osvietenom mesačným svetlom.

— Tu som, matka, — šeptá Erzsi.

— A prečo vlastne?

— Vpusťte ma.

Matka zastane, ako by sa jej stavala do cesty, ale Erzsi rýchle sa pchá dnu a za sebou ťahá syna. Matka nerozhodne zatvára vonkajšie dvere, rozmyslí sa, zahákne ich, potom vojde za ňou do izby.

Už sa prebudil aj jej muž, tam sedí na peľasti a poľakane a udivene hľadí na svoju dcéru.

— Čo je ti? — opytovala sa matka.

— Zomrem, matka moja! — stena s bolestnou tvárou Erzsi a nemôže sa rozplakať, pretože jej citlivé srdce objaví ako na otcovej, tak aj na matkinej tvári zazlievajúci údiv.

Dosiaľ ani nepomyslela na seba, ale teraz, že položila svoje dieťatko na drevenú lavicu na periny, zdá sa jej, že sa jej roztrhne telo. Ako sa vystre, chrbát jej začína strašne boleť, pohladí si hlavu a pocíti dve veľké opuchliny, jednu na čele, druhú vo vlasoch, na vrchhlave. Ruku nevládze zodvihnúť, ako by sa jej chcela zlomiť. A čo udusil v nej nedostatok súcitu, vyvalí sa z nej plač z telesnej bolesti. Tak žalostne a mučivo, ako by strašné napätie blbotom sa predieralo s príšernou námahou.

Otec i matka hľadeli na ňu dlho, zarazene. Nepovedali ani slova, ani nepozreli na seba, ako je zvykom u ľudí, ktorí sa nemajú radi a mysleli len pre seba.

Keď sa Erzsi dobre vyplakala a stíchla, ozvala sa matka ľahostajným hlasom.

— No, čože sa stalo?

Erzsi mrzute pohodila plecom a hanbila sa. Krv sa jej ochladila.

— Čo? Čože? — opytovala sa ostro matka.

— Nič, — povedala Erzsi a jej plačlivé pery sa trhly vnútornou bolesťou.

Otec sa len díval na ňu, díval, unavene, strnule, smutne.

— Jajaj! — vzdychla matka a svoje tučné, holé paže ohmatala dlaňami nakríž. — Máš pravdu, dcéra moja, každý muž je sviňa, pes. Hanebný, nectný.

Erzsi sa strhlo obočie, celá tvár. Začína sa veľmi, veľmi zle cítiť. Nie je doma, ale v cudzine, ba ešte na horšom mieste ako cudzina.

— Myslíš si, že neviem, čo ti je? — pokračuje matka a len miesi svoje paže. — Máš pravdu, dcéra moja. Už je dosť dvoch detí. Bodaj parom pobral tie hovädá, mužov.

Erzsi poľakane kukne na matku, potom sklopí oči. V hrdle sa jej ozýva krkanie, dráždi ju k dáveniu. A skoro sa prepadne hanbou.

— Myslíš si, že mňa tvoj otec nezbil? — pokračovala matka a trhla ústami pohŕdavo. A jako v oplecku s hlbokým výstrihom, stisnutými rukami vytlačila mohutné prsia, jej biela koža sa napínala mladistvou pružnosťou. Celé jej telo zachovalo dosiaľ ženskú krásu; len tvár mala starú, okolo očí sa jej rozbiehaly hlboké, tmavé, vráskavé brázdy a jej hnedá tvár bola tak pokrčená a mdlá, ako bojište milostných rozrušení. Ale jej telo bolo tvrdé, že by bolo možno na jej koži rozpučiť blchu a na jej sviežom, temperamentnom pohybe bolo vidno, že by sa i dnes nezľakla ani siedmich mužov.

— Ajaj! ale koľkoráz ma zbil, — hovorila ďalej. — Ale čo mám robiť? Preca sa vždy stalo, čo som ja chcela. Najprv ušla som aj ja k matke, ale ja som takú matku mala, že ma ani dvermi nevpustila, haha, „pakuj ztadeto“, mi povedala. „Tam máš muža, čo ja dbám, keď ťa sekne aj do dvanástich“. Moja matka bola len žena! Jajaj.

Dívala sa pred seba a veselo. Hovorila len pre seba. Nie pre muža, prešly aj týždne, čo spolu neprehovorili. Nevyprávala ani dcére, aj od tej ju oddeľoval celý svet. Ale zato jej bolo celkom dobre samotnej, a keď sa ocitol v jej blízkosti nejaký cudzí človek, bola vždy taká svieža, pádna a príjemná, že celý svet ju volal „zlatou Takácskou“. Nikto nevedel pochopiť starého somára „sucháňa“, že nemôže vyjsť s touto peknou a milou manželkou.

Suchý sedliak, ktorý sedel na peľasti so svojimi čiernymi údami, s mrzutou tvárou a vážnymi čiernymi očami dlho hľadel na dcéru a odpľul si. Obzrel sa na ženu a s odporom videl, ako sa škrabe, ako sa ohmatáva, ako sa vystiera, vykrucuje drzo svoj driek.

— Len keby ťa ešte raz brali ztadeto čerti, — myslela pre seba. — Ani by si viac nevkročila mojimi dvermi.

A ďalej cicala skazený zub a mlčala.

Umlkli všetci traja. Malý chlapček krčil sa u matky a ospalo vyvaľoval okále.

Bolo pusté nevľúdne ticho.

— Čo chceš teraz? — opytovala sa jej matka.

Erzsi trápne pokrčila ramenom.

Čo chce? Ona? Bože môj, čože môže chceť? Keby mohla privolať na svoju hlavu smrť, tú by chcela. Cíti vedľa seba svoje nemluvniatko, na druhej strane synčeka, ktorému sa kolienka podlamajú, rukou ich pritiahne k sebe ako by ich ochraňovala a nepriateľsky stojí voči tým dvom cudzím bytostiam, ktoré sú tu proti nej. Jasne a úplne cíti, že s matkou nemôže bdeť pod jednou strechou, a že otec neznamená pre ňu nikoho, je to soslabnutý starý človek, ktorý dusí svoju bolesť zaťatou ľahostajnosťou. A pozerá ľútostivo a súcitne na starého človeka, ktorého život tak premohol, tak vysušil v nič.

Očima pochodila po dome. V izbe bol po odpravení neporiadok. Sama s veľkou pečlivosťou a presne položí všetko na miesto, jej matka bezstarostne, povrchne, ničomne hodí jednu hlavnicu sem, druhú tam. Na každej stoličke ležia háby, prikrývka, jeden pár čižiem stojí uprostred izby, druhé ležia pod posteľou, obidva sú špinavé, zablatené, ačkoľvek už týždne neprší. Na stole je dosiaľ tanier so zvyškami jedla, špinavá vidlička, nôž, lyžica, prevrátená slánka. Na stene nakrivo visí muchami pošpinené zrkadlo; lampu, visiacu nad stolom, nečistili od jari, cylinder vytrela aj hore aj dolu, pokiaľ jej dočiahol prst, ostatná jeho časť je čierna, začadená…

Jajaj! Tu žiť! Je vôbec možné tu žiť? Nič sa nezmenilo, všetko je pri starom, ako bolo.

— Pán Boh ťa požehnaj, — povedala matka — pre takúto hlúposť zobudiť človeka z najsladšieho spánku. No, či je to taká veľká vec? Načo máš rozum, keď nie na to, aby si s ním žila. Na. — A zívla. — A veru s tvojím mužom sa dá dohodnúť! Málo žien má takého muža.

Erzsi vstala. Cítila závrat. Každá duševná handra, každá mravná špina menila sa v puch, vnikala jej do nosa, a to všetko ukrývalo jej matku a muža pod jednu diežu. A ona, ona sa musela dožiť toho, že táto žena pred ňou a pre ňu ochraňovala jej vlastného muža!

Hnus, smrteľný hnus.

Díva sa okolo seba poblúdene ako by v závrate. Toto je život? Život? Ach, Pane Bože, čo príde ešte? Zkade prichádza toľko, toľko rán? Čo zostáva ešte? Je, je ešte vôbec niečo? Boh jej vidí do duše, ako málo toho potrebuje; nechce ani jedla, ani nápoja, ani bohatstva, ani zdravia. Vedela by žiť na celkom malom mieste, v úplnej chudobe, v tak hnusných chorobách, ktoré len stihly niekoho niekedy, keby ju obklopovala poctivosť! čistota srdca! mravné zdravie! Čím si zaslúžila od neba tento smutný osud, najväčší zo všetkých smútkov, ktoré padajú na ňu ako potopa.

Matka pristúpila k nej a pošeptla jej do ucha:

— A nie je treba sa tak veľmi poľakať. A prečo mi nepovieš? Ja som odohnala jedenásť detí!…

V Erzsinej tvári sa svíja príšerný odpor.

— Ooáh! — reve, zavýja hnusom a díva sa matke do tvári so sklenenými očami ako blázon.

Potom sa spamätá a s trasľavou rukou schytí do náručia svoje maličké; ako vlčica lapí aj svoje druhé úbohé mláďa a von ztadeto! Von, kým sa nesvalí na ňu tento dom. Von, kým ju nezadusí tento zhnitý vzduch.

Vybehne von, von. Matka vystre obidve ruky a diví sa, zlomené handrovité telo otcovo vyčnieva a pozerá za ňou, ale nezodvihne sa, neozve sa. Erzsi zo dverí sa ešte za ním obzre a uvidí na otcovej tvári sedeť smútok nepotešiteľnej neschopnosti, a pri pohľade na tento obraz sa zlomí. A hneď pociťuje, že taká bude aj ona. Takto skončí, koho život podlomí.

A teraz kam?

Zavrely sa za ňou aj tieto dvere: dvere rodičovského domu!

Navždycky.

Je znovu na ulici. V prázdnote. V príšernej prázdnote sveta.

A teraz kde?

Blúdi, podlomene ju nesú nohy nazpäť, tade, tade, zkade prišla. A jej duševné napätie tak rýchle kleslo, ako keď sa uvoľní napätý povraz. Už sotva vládze kročiť, sotva vládze vliecť svoje dieťa.

— Zomrem, — hovorí pre seba — zomrem za živa, jako môj otec. Môj silný, svätý, opravdový ľudský otec. Jestli sa ten dostal až sem, ja pôjdem ešte nižšie. Dolu, dolu, dolu, dolu. Po zem, pod zem. Zrútim sa. Pod krížom, ako Kristus. Ach, drahý Ježiši! Ach, Spasiteľu, ach, Trpiteľu. Ach, Ježiši, daj silu svojej hriešnej dcére. Spas ma, môj Pane Ježiši…

Pokým šeptala slová modlitby, pocit vlastnej sily sa zväčšoval, ukľudňoval. Keď si ujasnila svoj osud, bola pripravená snášať ho jako obetný baránok. Čosi sa jej v duši pretrhlo. Teraz jej duša túžila už len po smútku. A radovala sa, keď pociťovala, že ju svaly sotva nesú, radovala sa, že telesné utrpenie zväčšuje aj duševné. Bála sa, že bez tohoto by neuniesla ani to druhé. Keby necítila, že jej ruky majú odpadnúť, keby chrbát, plecia, rebrá nepálily bolesťou zhrútenia, nebola by schopná s takýmto kľudom túžiť po duševnom utrpení, po ponížení, po bičovaní, po mučeníctve.

Jej duša bola pripravená na smrť smrteľných.

Odrazu zakričal na ňu silný, ale dusený, poľakaný hlas, ktorý sám strašil, že div z neho neklesla.

— Erzsus!

Erzsi zastala a trasúc sa privinula k sebe nekľudne spiace dieťatko. V nasledujúcom okamžiku stál za ňou Gyuri Takács.

— Už som aj pred chvíľou videl, keď si tadeto utekala, čo sa stalo? Čo? Nemal som pokoja, čosi ma vytiahlo… Čakal som ťa.

Erzsi sa dívala naň s tvárou bledou ako smrť a nemohla prehovoriť.

— Čo? No. Čo je, no.

Žena pokrútila hlavou a chcela ujsť.

— Zastaň… — a chytil ju za ruku.

Erzsi chcela vykríknuť, ale hrdlom jej nevychádzal hlas. Vo svojom rozbitom tele cítila ukrutnú bolesť a zastala celá sa trasúc ako uštvaný kôň.

— Vrav, preboha, nezblázni ma, — prosil chrapľavým, chrčavým hlasom Gyuri. — Takto ťa preca nepustím. Vrav teda.

— Nechaj ma, — povedala rýchlym dusivým hlasom Erzsi.

— Ja veru nie, kým nepovieš. Stalo sa ti niečo. Áno?

Žena prikývla.

— S mužom… Ja viem! Mne chceš luhať? Klam toho, kto ťa nemá rád. Svojho muža, ale nie mňa.

Žene boly neznesiteľné dlhé mužove reči. Ten to aj sám pocítil.

— Zbil ťa!?

Erzsi sa dívala strnule.

— Utekala si domov! — Matka ťa vyštvala! Tvoj otec, — ach, čo má robiť? Pre dcéru má vyhnať manželku?

Erzsi udesene počúvala toto všetko.

— Čo budeš teraz robiť?

Mlčali a poľakane sa pozreli na seba, s vyvalenými očami obidvaja sa báli, že ten druhý uhádne jeho myšlienku.

— Erzsi!

Žena nenávistne stiahla oči na tento hlas plný dôverčivosti.

— Miluješ ešte svojho muža?

Erzsi sa vytrhla spurne, pohŕdavo.

— Miluješ ho?

Že žena neodpovedala, začal znovu:

— Oklamal ťa: pes. Zbil ťa: biednik. Nechal ťa odísť: posledná smeť!… Miluješ ho?

Ani slovo.

— Vrátiš sa k nemu? Zabudneš mu? Aby zajtra začal znovu?

Erzsi stisla zuby a vytreštila oči.

— Miluješ ho?

— Čo ti je po tom! — syčala žena.

Muž, ktorý si myslel, že už zvíťazil, ustrnul.

— Čo mi je po tom? Ach, ty úbohá! Čo je mne po tom? Jaj, ty nešťastnica!… Milujem ťa, preto mne je niečo po tom.

— Tak mi daj pokoj.

— Či si stratila rozum! Aby som ti dal pokoj! Dieťa si, ako mám s tebou hovoriť! Je noc! Nevidí ťa nikto!… Hej, do paroma! — zareval náhle chrčiac, že hučalo po dedine.

V Erzsi prestalo tĺcť srdce.

— Čuš! — riekla pevne.

— Poď ku mne! Ochránim ťa pred celým svetom.

— Nikdy!

— Poď!

— Nikdy! — zakričala mu žena plnou silou.

Muž ochromol od tohoto výkriku, ktorý vyjadroval večné, úplné odmietnutie. Ruka mu ochabla a bez odporu dopustil, aby žena odišla. Videl, ako sa ponáhľa po ulici, s nohami, ktoré sa jej v prachu podlamovaly, a ako ťahá so sebou svojho synčeka drobčiaceho ospalo, temer v bezvedomí. Príšerná trpkosť zachvátila jeho srdce. Zaškrípal zubami, že si skoro všetky vylomil, obrátil sa a vrátil sa kartovať.

A Erzsi bežala napred, ani sama nevedela prečo kam. Utekala na popravište. Utekala do smrti, na hranicu. Pádila, aby svojou ctnosťou trpela a svojimi mukami sa kajala za otca, za matku, za seba, za deti, za tento hriešny svet, ktorý je plný zla, hriechu, kliatby. Lebo len toľko cítila, že ona musí odčiniť, čím iný zhrešil; len po tom túžila teraz, aby ona zostala ľaliou čistoty a prahla po tisícoch pokušení, aby podala dôkaz svojich ctností, prahla po tisícoch múk, aby dosvedčila svoju stálosť.

— Och, Pane Ježiši, Panna Maria, matka moja! Čím je moje utrpenie proti vašim! Oroduj za mňa…

Potupili ju, ponížili. Jej duša navždy zastrašená, neprebudí sa už nikdy, nikdy viac sa už nebude cítiť ženou, človekom, kýmsi pyšným, koho stvoril Boh, obetný baránok! zavraždená bytosť, posledná zo všetkých.

Takto vošla do domu, do domu svojho muža. Vrátiac sa od siedmich kamenných obrazov kalvárie, bola aj sama pripravená ľahnúť si na kríž.

Muža našla, ako ho opustila. Vystretého na posteli, bdiaceho. Dani zahanbene videl, že sa žena vrátila. Uhádol aj on, prečo: doma ju očakávalo ešte väčšie potupenie než tu… A všetky jeho prsty sa sovrely v pästi, bol by najradšej rozmetal dom starých a vhodil aj ich do ohňa, zato, že takto zaobchádzali s jeho ženou! A už sa aj presvedčil a upokojil tým, že sa s ním žena rozvedie. Bude to takto lepšie, povedal pre seba. Darmo je, keď sa neshodnú, nesrovná ich už ani sám Pán Boh. Hnusil sa sám sebe, hnusil sa mu vlastný život a s trpkou chuťou v ústach vyriekol nad sebou pohŕdanie zato, že nevie byť modlou svojej ženy.

Ale čo bude teraz?

Erzsi bez slova uložila umučené maličké. Ešte šťastie, že sú tak zdravé. Drobuliatko uložila do kolísky, druhé na svoju posteľ, hlavičkou hore, na veľký vankúš, sama si kľakla pred ním a modlila sa.

Dani pozadriemal, ale neprestajne sa prebúdzal. Erzsi nepocítila ospanlivosť ani na chvíľku. Nevedela ani rozmýšľať, len opakovala si litániu:

— Panna Maria, oroduj za nás…

Keď brieždiace ráno zasvietilo oknom, Dani vstal, obliekol sa. Bol smutný a malomyseľný.

Na chvíľočku sa zastavil a zadíval sa vo tme na Erzsinu postavu. Dojatý, ochablý pozeral sa na ženu, ktorej poskytol akýsi jemu neznámy cit nadľudskej sily. Už hodiny tam kľačala, ako v kostole v tajomnom šere tmavých chrámov kľačia neúnavné ženy zodvihnuvši svoje sopiate ruky, nakláňajú hlavy na stranu ako Panna Maria a s tichým pohybom úst šeptajú podivné mechanické slová, ktoré sú vždy rovnaké, ako kvapky vodopádu a neprestajne sú schopné naplňovať veriacu dušu novým bohatým citom, ako unavených osvieži prúd vody.

Daniho oči sa rozšírily a zachvátila ho žiarlivosť. Začal sa v ňom vzmáhať divý hnev. Videl, že on nemôže zničiť túto ženu. Jeho sila nie je ničím proti tej sile, ktorá tajne siaha do jej vnútra. Vedel, že keby on teraz náhle popustil svoju nenávisť a rozmliaždil modliacu ženu, každý jej úd by sa zodvihol k nebu a telesné utrpenie by sa už nedotklo jej duše.

Akože by ublížil chudere? Kdeže by jej ešte ubližoval? Nemá na to práva! Táto žena nie pre neho už ničím. A keby žili spolu tisíc rokov, aj tak mu zostane cudzou na veky vekov…

Pohol sa a ticho, ťažkopádne vyšiel.

Vonku bolo jedno z krásnych letných rán, ktoré nateraz deň po deň prichádzaly oživiť srdce, aj dušu.

Ale jeho dušu tĺkly olovené krídla smútku.

So sklonenou hlavou sa díval okolo zpod zasmušilých mihalníc.

Tu a tam zahučal junec, zakikiríkal kohút, zahrešil človek v toto čerstvé, požehnané ráno.

A Dani mrzute cítil, že tu je práca, snaženie o nič, boj o veci, ktoré nemaly smyslu, požiar, ktorý zmení všetko v popol. Tu je nový deň.

Začul hukot koča.

Pevným pohľadom pozeral na cestu.

A závrat sa ho chytal, keď poznal, že v grófskom koči sedí grófka s grófom a veľký cestovný kufor oznamoval, že idú k vlaku.

Tupý strach ho buchol do hlavy, do srdca.

A hľadel za hrkotajúcim kočom.

A ako mu zmizol s očí, trpké sliny sa mu sbehly v ústach.

Čo mu tu zostalo?

Táto mizerná dedina, biedny ľud, hnusný život.

Aj to sa mu priečilo, aby si na všetko odpľul.

Čo je toto? Toto je život.

Bahno!

A zase smraštil oči, zaťal ruky v pästi a divo, s navretým citom zadychčane sa díval okolo seba.

— Nech je bahno. Bahno! Ale aspoň ešte raz si v ňom zabrodím!

A zbesnene pozeral na dedinu, na svoj dom a hrozil za zmiznutým panstvom!