ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Táto dedina je pekná maďarská dedina na Alfölde. Má sotva sto domov. Pravidelne vymerané dlhé pozemky, záhrady sú všade plné ovocia a uprostred dediny ako by z horičky sa vztyčuje sťa oštep krásne vystavaná drevená veža kostolná. Na vrcholku sa naparuje kohút a ďaleko rozhlasuje, že tu bývajú kalvíni, teda číročistí Maďari.

Po tejto dedine sa volajú grófi Karayovcami.

V dobe reformácie grófi Karayovci a s nimi i maďarský ľud ich mnohých statkov prestúpili na novú vieru, na vieru sedmohradských kniežat, nie z duševnej potreby, ani z politiky, ale len preto, aby pohnevali viedenský dvor. Keď potom v dobe Pázmányovej prišla opäť do módy katolizácia, Karayovci sa tiež prinavrátili, ale márne sa chceli líškať cisárovi, ľud nezmenil s nimi svojej viery. Maďarstvo veľmi ľahko privyklo tomu voľnému, samostatnému životu cirkevnému, ktorý mu zaručovala nová viera. A v dobe prenasledovania duša davu sa zatvrdila a našla v príchylnosti k viere hrdinské uspokojenie.

Nepriateľský pomer medzi pánom a ľudom pochádza ešte z tejto doby. Chotár dediny meria, pravda, osem tisíc jutár, z toho asi šesťsto jutár patrí maloroľníkom, ostatných sedem a pol tisíc grófovi.

Táto zem je od pradávnych dôb historicky premlčaným rodovým majetkom Karayovcov. Ale práve tak staré je aj vlastnícke právo sedliactva. Ten istý ľud býva tu už od pradávnych dôb. Chránilo ho zvláštne šťastie, že ho nevyhubili Tatari, ani Turci; so storočia na storočie žil tu smelo a bol rodinným poddaným Karayovcov. Z neho sa rodilo osobné služebníctvo statkárov a panstva, a tu sa rozlievala prebytočná láska pánov i paní cez celé stáročia v niekdajších menej vyberavých dobách. Medzi pánmi a sedliakmi bolo už akési spoločné rasové cítenie a v Öreg-Karáne tamojší sedliaci pohŕdali po veľkej vlastizrade barónom Pálom Karaym, ako pohŕda brat bratom. To je najzúrivejšia nenávisť, lebo je nesmieriteľná.

Barón Pál Karay márne vykladal právnu formu zrady hladko a okrúhle, každý jeho sedliak mu videl do žalúdka. A jaký význam malo, že podľa veľkej smluvy sa zdalo potlačenie vzbury prirodzené a múdre, keď ho všetci premeriavali nenávistným plochým pohľadom, všetci: od posledného kniežaťa-emigranta do posledného karayského paholka po celej ríši. A za čo stálo, že majetok vysťahovalcov nedostal do daru, ale kúpil si na základe smluvy: keď všetci vedeli, že tých sto tricať tisíc jutár kúpil za sto tisíc zlatých, a z tých sto tisíc, pädesiat zaplatila miesto neho cisárska pokladnica, a druhých pädesiat tisíc odpustila zase najmilostivejšia kráľovna. A každý vedel, že úbohý maďarský ľud len vtedy složil zbrane na onej pamätnej pláni, keď generál už mal hotovú smluvu vo svojom vrecku…

Barón Karay, keď sa so svojou zaťatou hlavou pustil do tohto podniku, vyrovnal sa už vopred s každou národnou nenávisťou a striasol so seba pohŕdanie ako pes vodu. A čo, on je už aj tak starý človek, však vnukom už len zabudnú.

Ale keď sa utiahol domov, do starého sídla, každému sedliakovi len tak blýskaly oči, keď sa naň pozrel. Starý barón sa vzoprel, stisol zuby a pokúšal sa zlomiť svojich sedliakov. Nešlo to. Maďarský sedliak vtedy sa už rovnal zemančekom, chybovaly mu práve iba politické práva. A všetky povinnosti sa naň svalily.

Preň mohol pán zúriť. Pre nich nebol viac gróf pánom. Zaryté tvrdé kalvínske šije sa vzpieraly milostivosti. A ani dosiaľ nebolo mnoho vďaky v ich robote, ale odteraz ničili silným a nezmeniteľným vzdorom všetko, kde sa čo dalo.

— Počkajte, — vykríkol vo svojej zlosti gróf Pavel Karay a odišiel do Viedne, ku kráľovne.

O niekoľko mesiacov vyhnal zo svojich panstiev veľkých ako župa, z požehnaných, žírnych, úrodných hrúd pradávne, tam zrodené maďarstvo a miesto „psích“ kalvínskych poddaných zasadil krotkých katolíckych Švábov, ktorí boli „našej svätej viery“. Takého ľudu potreboval, ktorý nesmútil bolestne plačúcimi, trúchliacimi piesňami u prahu jeho vrát, ale toho, ktorý by spieval sväté nápevy a vykrucoval pri tom k nebu svoje oči, a keď vypovie meno Karayovcov, aby si neodpľul „vlastizradca“, ale sa pokrižoval a šeptal: „ochranca Švábov!“

Dlho nebolo počuť maďarského slova na pramaďarských poliach. Grófovi šafári vyprázdnili trinásť dedín a tri hospodárske mestá. Ľud sa odsťahoval ďaleko, do iných žúp, len tu i tam vykúpili niektorú dedinu, a tak zostala aj Kara s nejakým malým urbariálnym pozemkom. Gróf pre obyvateľov Kary vykázal šibeničné pole: tam patria do jedného. A ľud v smutnej jeseni presťahoval sa z drahého domova do ničoho, založil novú dedinu a pomenoval ju Kiskara…

Celú zimu stály domy opustených dedín prázdne. Zapadol ich sneh, natiekla do nich voda, mráz ich nivočil. V kostoloch sa usadil vlk, a keď udrel hrom do niektorého kostola, zhorela od neho celá dedina. Niekde vyhnanci zapálili drahý domov, aby sa kedysi ich pokojných hniezd nezmocnili supi.

Keď už prišli s novou jarou noví dobyvatelia zeme, vzduch sa naplnil cudzím bľabotaním, že tu nie je taký pripravený raj, ako sľubovali. Vylačnelým, hladom vyziablym Švábom bolo málo, čo dostali: dobrú, požehnanú zem, kravu, koňa, voz, úlevu od dane a roboty na päť rokov, dostali i mačku, čím všetkým ich opatril milostivý gróf…

Starý slepý Karay, ktorý nerozumel ani slovu z jazyka svojho nového ľudu, — prihodilo sa mu, že nemohol prečítať zachytený nemecký list ani so svojím táborom čítajúcim dvacať päť tisíc hláv — znovu sa dopálil. Bol by už hnal nových príchodzích do pekla, ale nebolo možné. Švábstvo sa stalo netýkavkou Tiszalaposu. Kráľovna sa smierila so starým kurucom len po tomto jeho čine, ktorý bol takého formátu, že keď sa objavil v Burgu, dvorské frajlinky si šeptaly, že kráľovna si nebezpečne zahráva, keď starého medveďa púšťa na slobodu.

Starý Karay sa vrátil z Viedne posadnutý takou zúrivosťou, akou mlátil sedliak vinicu, keď padaly krúpy: pozrime sa, Panebože, kto to vie lepšie.

Keď je už dosť nepríjemných privandrovalcov, nech sa rozhojnia aj o podlejších, o horších! Treba ešte poníženejšieho, ešte lacnejšieho, ešte mrzkejšieho plemena. Tu sú Rumuni!

Kto si všimol doteraz, že sú aj tí na svete? A veru sú tu. Tiahnu sa nepozorovane dolu s dubových a bukových vrchov, pretože, kde sa neurodí pšenica, ale iba žalud a borievka, tam sa vynoruje úbohý Rumun, ako pasie svojich päť šesť kôz unavene a ufúľane, s vlasmi až po plecia, krátkymi fúzami a s lačným, večne lačným žalúdkom píska na fujaru nekonečne nudné a smutné piesne. Doteraz ho považovali za medveďa v hore; v šírych horách bez chotáru, kde Rumun nemá ani piaď pôdy, práve tak ako medveď. Je aj taký, ako maco: a či nie sú rovnakí, keď spolu sa sídu, tancujú na jarmokoch a po dedinách za jednotvárneho zvuku koženého bubna? S akou shovievavosťou, podivom a zachvením hľadeli na nich Maďari, nasýtení dobrým pšeničným chlebom!

A gróf vpustil tento polodivý národ do tých mizerných dedín, v ktorých sa nechceli usadiť Švábi. Dal im so dvacať obcí.

Z tohoto plynie, že v duši kiskarajského sedliaka dodnes sídli v tesnom súsedstve s bohabojnosťou nenávisť voči panstvu. Pocit neschopný činu, uložený na stáročia, ktorého si dnes už ani neuvedomujú. Kto z nich vie vysvetliť svojmu dieťaťu, čím sa gróf voči nim previnil! Ale toľko vie každý, že keď vypovie grófovo meno, musí si odpľuť; a keď sa mu len naskytne príležitosti, musí sa tak rozpáliť, že z nich niekoho zabije.