ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teplého letného odpoludnia robotníci lenivo a špinavo sa hemžili na zdi. Do horúceho vzduchu sa vznášal pach blata a vápna a pichľavý zápach potu a gróf, stojac nad nimi, pri svojej cigare prišiel na to, že do každého kaštieľa je vmurovaný ľudský život. Jednotlivé zlomky mnohých a mnohých ľudských životov.

— Vidíte, synu, — prehovoril k správcovi — tak sa pohybujú ako lenivé a smutné zvieratá, a preca zďaleka sa to zdá horúčnatým shonom. Taký je aj ľudský život. S akým utrpením prikladáme tehlu k ostatným! A preca vyrastie z nej najpodivnejšie vyzdobený palác života s mnohými kútmi a vežami. S tajnými chodbami, s ukrytými izbami, s priestrannou hovorňou… ťažkou knihovňou… so zlomyselným ženským budoárom…

Správca panstva bol podarený džentrík, ktorý si navykol, že je vo Vezekényi domu on, nie gróf. Šibol sa po čižme šušťavým vŕbovým prútikom.

— Veru, je to tak, pán osvietený!

Gróf odrazu stiahol oči.

Títo robotníci, ktorí stavajú kaštieľ, by boli teda tie prazvieratá, ktoré svojou surovou divou silou môžu byť oprávnenými odporcami pánov obývajúcich kaštieľ!

S odporom, a preca podrobne pozoroval ľudí. Jedného po druhom. A prekvapene zvolal:

— Nuž, a kde je tu človek! Toto sú všetko degenerované typy! Biedne figury. Ochromené postavy, vpadnuté tvári, alkoholické oči, beztvarosť. Veď sú to všetci mrzáci, nešťastníci, hodní poľutovania.

Švárny mladý správca plný sily prezrel si robotníkov a pohŕdavo vykríkol:

— Toto sú nie ľudia, osvietený pane, — povedal. — Dedinskí remeselníci sú spodinou ľudstva. Pijú nesmierne množstvo pálenky, majú zlé byty, zlú stravu, nemravne žijú. Tí, osvietený pane, patria k inteligencii. Preto sú takí biedni, pretože ich ponižuje poctivo žiť. Sú to všetci mizerní opití lotri, papuľatí, hlúpi, nespoľahliví somári. Nedaj Bože, aby som našiel na celom okolí takého remeselníka, ktorý by dodržal len jednu lehotu. Sú to luhári, lotri, zasluhujú, aby boli všetci biedni a deti sa im rodia už všetky opité.

Gróf s nevôľou počúval správcu, ktorý ho vyrušil z pochodu myšlienok.

— A sedliactvo. Veď nádeníci nie sú remeselníkmi, a preca sú ešte zakrpatelejší, ešte hlúpejší.

— Nádeníci! — povedal správca — tí sú už ozaj nižšie ako zvieratá. O tých nie je ani hodné hovoriť, tí žijú ako svine. Keby ste ich, veľkomožný pane, poznali tak, ako ja!

— Tak, kde je teda ľud, ktorý je lepší, než títo?

— Nuž, veru, dobrý dedinský gazda nie je takýto.

— Kto? — opytoval sa gróf so smrašteným obočím.

— Tí gazdovia, osvietený pane, ktorí bývajú tu v dedinách, sú z tých najlepších. Tam je toľko pekných dievčat, len radosť. Keby si osvietený pán priali…

Gróf ho prerušil.

— Aj mužovia sú pekní?

— Nuž, je tam v Kiskare gazda, Dani Turi, ten keby mal trochu škôl, hodil by sa do hociktorej panskej spoločnosti. Má toľko rozumu, že je ho pre celú dedinu priveľa. Je synom želiara, ale dnes je vo svojej dedine najväčším gazdom. Pekný vták! Hej! Ženy sa pochabia za ním, že len! Také príhody by som vedel o ňom vypravovať, veľkomožný pane, že…

Usmieval sa a prútikom šibal po čižme.

Gróf jediným pohybom skončil prednášku.

— Zaujímavé — povedal, s tým sa obrátil a šiel ďalej. Prebudil sa v ňom akýsi nekľud. Kedykoľvek je reč o sedliakoch, dovodzujú ihneď Daniho Turiho. Toto meno ho už nahnevalo nie raz. Umienil si, že si ho dá ešte dnes zavolať do kaštieľa… Potom sa zasmušil a pomyslel si na grófku. Bol nekľudný…

Správca sa za ním díval a nenútene pomyslel pre seba:

— Bodaj ťa parom vzal, len keby som bol gróf, aj ja by som ťa nechal, kedykoľvek.

Potom sa povzniesol nad malý incident a veselo šiel ďalej, aby pritom zostal nablízku, keby bol náhodou potrebný.

A gróf neustále opakoval:

— Dani Turi, Dani Turi!… To bol teda ten pravý! Dani Turi!

Odrazu sa rozmyslel, obrátil sa, nervózne zakývol na správcu, požiadal o koňa a o niekoľko minút už klusal nazpäť k svojej žene.

K svojej žene, ktorá v hodvábnom župane očakávala sedliaka v rohovej sieni. A práve to meno si opakovala ako gróf:

— Dani Turi, Dani Turi!

Bora stála v pozadí a opierajúc sa o dvereje, hľadela na grófku, ktorá sa opierala o oblok.

Oknom prúdilo husté slnce a grófka v zelenom župane stála v hlbokom výklenku obloka na slnci tvrdého jasu, ako by Diana stála v zelenej hmle mora.

— Bora, skleničku vody.

Dievča odbehlo tichými krokmi ako mačka, a grófka stála v svetle okna s príjemným pocitom a stále opakovala v sebe, ako keby chcela preniknúť kabalistický smysel tohoto mena:

— Dani Turi, Dani Turi!

Minúty sa míňaly. Oknom sa tlačí teplý vzduch a obklopuje celé jej telo a naplňuje ju zaprášenou vôňou, slncom, vôňou konopí a ľudovou piesňou primitívnej škály.

A lahodí jej, že zapadajúce slnce prežiarilo svojím rudým teplom jej telo a vytopilo temer lesklý pot z jej tela bieleho ako slonovina.

A za chrbtom počula vrznutie dlážky. A počuje zdusené zadychčané slovo:

— Tu je…

Obráti sa.

Bora stojí pred ňou celkom vzrušená, s plamennou tvárou a šťastne a pyšne a rozčúlene. A ukáže do pozadia siene, kde pred jej oslnenými očami stojí vo tme mužská postava, sedliak v bielych širokých nohaviciach, s lesknúcimi sa čižmami.

Grófka v prvej chvíli chcela odstúpiť od okna, ale ihneď sa ovládne, dopáli sa, že sa títo sedliaci takto smelo vopchali. S pohŕdavou zlosťou sa pozastavuje nad touto drzosťou a chce ich vykázať. Ale len stojí dva-tri okamžiky.

Potom pomaly, s pýchou bohyne a na jasne svietiacom slnci pokročí dopredu. O celý krok v prúdiacich papršlekoch svetiel. Potom zmizne jej tieň a šaty nadobúdajú ťažkej plastiky.

Nenachádza vhodného slova, ako im má dať najjasnejšie na vedomie svoj hnev, pohŕdanie, vyhnanie. A preca ju čosi zdržuje, aby použila najjednoduchšieho a jediného poctivého výrazu, toho slova, ktoré sa jej tisne na pery:

— Pakujte sa!

Žena. Ľstivo si zahráva. Chce trestať a hladiť. Pokoriť i podržať. Vrhnúť na kolená, a potom pozdvihnúť. Chce byť bohyňou, strážkyňou nimbu, ktorá je nad smrteľníkom rovnako ďaleko a rovnako blízko.

Konečne toto všetko slúči v jediný pohľad a pozre sa na chlapa.

Stretne sa s pohľadom oceľových očí, ktorý nie je v rozpakoch, je chladný a silný, pevný jako kord a zarazený vlastnou prevahou.

Hneď nato behá jej pohľad naľakane a nekľudne po mužovej tvári a očakáva ju prekvapenie, ktoré ju zbaví kľudu.

Zarazene, temer ustrašene sa zadíva na túto tvár, čas sa míňa a len stojí zdrtene, zamyslene a už jej ani nenapadne, že ho chcela vyhnať.

V trápnom tichu zvŕzgajú dosky pod náhlym silným mužským krokom.

A vkročí gróf László. S rozrušenou tvárou, vytreštenými očami, sotva zastierajúc zlosť.

Žena, ako vidí vedľa seba obidve tvári, s radosťou prichádza na to, že mala pravdu.

Obidvaja mužovia tak sa navzájom podobajú, ako by boli bratia.

Iba, že je gróf vyšší, tučnejší a mäkší. A má bradu. A už bez vášní. A je bezradnejší…

Gróf stojí jednu, alebo dve vteriny rozzúrený vo dverách, potom vojde a vykríkne rýchle, rozrušene:

— Quelle folle! Sans doute tout cela est délicieux, mais… Mais ma chérie, tu es révieuse, et tu manques de sens social et d’idées générales…

— Je ne sais pas… — začala grófka posmešne a s náhlou veselosťou pripojila: — Je ne suis qu’une femme, voila tout!…

Zasmiala sa a tým sa nálada celkom uvoľnila.

Grófovi sa uľahčilo. Zvedavosť je to všetko. Poznal za dvermi sedliacke dievča, prostredníka, vrhol na ňu zdrcujúci pohľad a potom sa obrátil k sedliakovi.

Mal radosť, že bol o čelo vyšší.

— Čo chceš synu, — oslovil ho hlasom ochrancu.

Grófka sa ponorila do kresla. Už bola unavená od nervového napätia. Páčilo sa jej grófovo vystúpenie a zvedavo očakávala, čo bude. Bola si celkom istá, že sedliak bude hlúpo jachtať a buď ju prezradí, v ktorom prípade si nezasluhuje žiadnych ohľadov, alebo zábavným gavalierstvom zachová jej tajnosť…

Dani Turi však nesklopil očí, ale vážne a slávnostne povedal:

— S poníženou prosbou prichádzam menom dediny pred našu osvietenú pani grófku.

— A kto si ty, synu?

— Som jedným z chudobných gazdov obce Kiskary, Dani Turi.

Grófove oči sa zachvely. Zadivil sa, prečo vedel tak určite, že sedliak, ktorého tu najde, môže byť len Dani Turi, a potom sa zarazil, že Daniel Turi je skutočne tu.

— Hovorte.

— Osvietenú pani grófku ponížene prosíme, — povedal Dani Turi proste, bez prílišného poníženia poddanského, a uprene sa díval, silou hlboko stlačeného vzrušenia na grófa, ktorého pohľad rýchle vybledol a ľahostajne skĺzol s neho na peknú ženu, — ponížene prosíme, aby sme dostali podiel z panstva… Nájom! — vykríkol náhle na grófa, ktorý sa obrátil k nemu chrbtom.

Ako by bol hodil pumu. Ako by bol napadol pána výzvou válečného výkriku.

Gróf sa obrátil a pozrel naň blýskavými očami.

Zo sedliakových očí preskočila naň divá zlosť.

Keď veľký pán s nudným zazívaním zľahostajnel voči nemu a obrátil sa k nemu chrbtom, ako sa vedia obrátiť len veľkí páni k ponížene prosiacemu sedliakovi, vybuchla z Daniho Turiho nenávisť, ktorej pahreba po dvesto rokov sa shromažďovala v jeho duši.

A v grófovi Karayovi tiež vzplanula pýcha, grófska nenávisť, svedomie Karayovcov. A trebárs gróf László, podľa svojich názorov sa zastával vždy sedliakov, teraz vybuchol surovým rozrušením.

Ovládol sa však.

— Milá švagriná, povedzte mu čosi urážlivého a prepusťte ho milostivo.

Ale ženské nervy grófkine prijaly plnou silou zapätý elektrický prúd.

— Hovorte, — povedala smelo sedliakovi, — čo máte s nami!

— Ja, osvietená pani! — povedal Dani Turi víťazne, s úsmevom, s jagajúcima očima a od tohto ohnivého úsmevu krásou rozpálenou mužskou tvárou — my, dnešní sedliaci, nemáme nič s našimi pánmi. Naši otcovia mali. Nás gniavi len to, osvietená pani, že ani dnešní páni nechcú odčiniť, čím sa previnili starí páni voči našim predkom.

— Čím! — vykríkol gróf. — Čo sa mi opovažuje tento sedliak vyčítať!

— Pravdu, grófe! — povedal tvrdo sedliak. A pravda rozjasnila jeho tvár a vzrušenie zhyzdilo tú druhú, vždy kľudnú, veselú, grófovu tvár, stvorenú, aby nikdy nič nevyjadrovala.

Grófka so záľubou pozorovala, že pri srážke neustupuje sedliak.

Dokiaľ sa gróf odhodlával, či sa má odvážiť vyhodiť sedliaka, ten pokračoval smelo a silou pravdy:

— My to vieme, ešte sme nezabudli, ako vyhnali našich predkov z dávnej zeme, z Kanaánu na šibeničnú pustatinu.

— Ani slova viac!

— Vie to aj pán gróf… Hnevá sa! Hanbí sa za to…

Gróf už bol na tom stupni, keď človek sa púšťa do bitky, pretože mu nezbýva nič iného. A stál strnulý, ochromený. Keby bol sám, iste by sa sedliakovi smial, alebo keby sa dopálil, bol by už naň zareval, bol by ho vyhnal, bol by mu dal zaucho, zazvonil na sluhu, ale pred ženou to nebolo možné. Zgniavila ho a znemožnila voči divému a nestydatému zveru, že nemohol siahnuť k násilným prostriedkom a videl, že vlastná panština ho zbavila zbrane a urobila ho bezbranným. A jeho mäkká a chápavá inteligencia na vrchole zúrivosti uznala, že sedliak má pravdu, má právo a ľudsky, s jeho stanoviska je jeho povinnosťou, aby robil, ako robí.

Skoro mu pukly žily a všetko napätie sa obrátilo proti sebe samému.

Grófka, ako sa naň pozrela, poľakala sa. Grófova tvár bola modrá a obchádzala ho mŕtvica.

V tom okamžiku vstala a ozvala sa na jeho obranu.

Postavila sa proti Danimu a zakričala naň:

— Čo chcete?

Sedliak sa zarazil. Na chvíľu stratil rovnováhu.

Potom tichučko, pokorne, s mužskou poníženosťou, temer vzdychajúc povedal:

— To, osvietená pani, aby sme uvideli aj my tieto vaše zbožňované oči, my, vaši úbohí sedliaci. Lebo keď zasvitnú na nás, verím na svoju dušu, že nás už nič nebude trápiť.

Grófka prišla do rozpakov. Musela pocítiť, že nejedná s bytosťou nižšou ako je sama. Musela pocítiť, že tento muž je voči nej mužom. Mužom, ktorý vidí v nej ženu. Ktorý sa odvažuje jej robiť poklony, ktorý jej neuzná za hodnú, aby sa s ňou pustil do meritornej hádky.

Nechcela, neodvážila sa pokračovať. Bála sa, že sa bude museť ponížiť pred sedliakom. Aj to jej bolo veľa, že sa nechali tak strhnúť, a jej ostré oči prišly do rozpakov od ostrého žiarenia mužských očí, jako hladina vody za vetra.

Dani Turi videl pred sebou podlomenie obidvoch osôb a jeho srdce pýchou neobyčajne rástlo. Už sa o to ani nestaral, keď stratí navždycky celý majetok, celý nájom. Táto chvíľa stojí za každú cenu.

Trápne dlhé ticho, v ktorom panstvo nenachádzalo slova, ktorým by vyštvali urážajúceho, bolo najväčším víťazstvom jeho života.

A po ňom sa ozval on. Ozval sa s predstieranou pokorou, ako keď zlodej s kosťou hádže psovi jed.

— Osvietená pani, podáme žiadosť písomne. Ráčte tak posúdiť, ako vám velí srdce. Matka Božia je najkrajšia, preto je najlepšia. Ale osvietená pani grófka je ešte oveľa krajšia ako ona!… Tak je aj lepšia… Dúfajme v jej dobrotivosť.

S tým položil klobúk na hlavu, pokývol ňou, otočil sa a odišiel.

Tak odchádzal na vŕzgajúcej podlahe, rozsekávajúc železnými podkovami drahé koberce, jako pohan z dávnoveku, jako jeden z Arpádových hrdinov. A nie ostatný. Kmeňový náčelník, ktorý zkadesi zďaleka, z východu prináša ešte vo svojej duši rozkaz, aby si v slávnostnej chvíli, v kostole, v pýche, položil klobúk na hlavu.

Gróf s grófkou hľadeli za ním zarazene. Mužovi navrela krv, že bol až čierny, žena bola bledá i červená a srdce sa jej triaslo. Bola by vedela plakať a smiať sa. V jej duši sa zachvievala uplynulá chvíľa, že raz môže z nej vyrásť v pareništi pamäti a vzrušenia jakási veľkoleposť.

Bora stála napolo skrytá u jednej zo záclon.

Grófka zazrela na ňu jako na psa. A Bora sa snažila vyjsť pozdĺž steny, zaliezajúc a cúvajúc ako pes pred bičom.