ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spali sotva jednu, alebo dve hodiny, keď niekto klopal na oblok.

— Gazda, už by sme boli tu.

Daniho víčka sa otvorily. V hlave mu hučalo a mal v nej mutný, mrzutý pocit.

Lenivo sliezol s postele, natiahol čižmy.

— Ty len spi, — povedal svojej žene, ktorá sa ospanlivo preťahovala, a vyšiel.

Učil sa síce od otca, že jestli sa niekto nevyspí za tri hodiny, ten sa už nevyspí nikdy, ale zato teraz cítil, že strašné omámenie, ktoré pociťoval, nepominulo by ani po týždennom spánku.

Vonku bol čerstvý vzduch a na východe sa už silne brieždilo.

Na dvore stáli štyria chlapi s vidlami a hrabľami na pleciach, alebo v rukách opierajúc ich o nohy.

— To ste vy, Pesta?

— My by sme boli, gazda, nuž poďme…

— Počkajte si na porciu pálenky, potom môžete ísť.

— Vy, gazda, nejdete?

— Ja?… Mám inú prácu.

Chlapi vypili pálenku.

— Dani? — pýtal sa z nich jeden starý človek obrátiac sa; bol už veľmi scvrklý a vidly vliekol temer na chrbte — si chorý?

— Ja? — povedal posmešne Dani, ktorý opovrhoval chorými a nenávidel ich, ako ľudia so železným zdravím — chorá je choroba, ale nie ja.

— Hm, hm, — povedal starký a prikyvoval.

Dani sa odvrátil a bez slova odišiel od starého človeka. Vedel, že do neho vidí. Vyčíta z neho aj v noci, že je so ženou nešťastlivý.

S povzdychom šiel k stajni, zobudil kočiša, ktorý zdravo, hlboko spal a teraz vyskočil po vojensky, poľakane. Niekoľkými slovami vydal mu rozkazy. Rára potľapkal dlaňou a nariadil, že ho treba odviesť domov a potom sa vrátil na dvor.

Bolo mu podivne, ako ešte nikdy. Nemal chuti k práci.

Tohoto krásneho rána, kedy vtáci štebotali, cítil sa starým človekom, človekom v podvečer života. V hlave mu hučalo a na srdci mal ťažobu. Prišlo mu na um horúčnaté premýšľanie o veľkých plánoch minulého večera a mávol na ne tiež len myšlienkou:

— Načo je to, keď žena nemá k nim vôle. Na čo mám robiť, keď žena nechce mojej práce. Načo mám žiť, keď ma nechce živého, len keby som zdochýňal. Tak by bola spokojná, keby som sa doma povaľoval a stále ju oblizoval. Tak by som bol dobrý. Ale žena je vždy len na to, aby si do nej kopol a opustil ju. Ale čo mám z toho! Môj život je preca len u nej!…

Pomaly sa vliekol a temer nevedomky sa vrátil do domu. Zastal uprostred izby. Oblokom sa predieralo trochu svetla; zazrel svoju ženu na posteli.

Erzsi sa naň usmievala napolo ospalo, veselo a odtiahla sa bližšie ku stene ponechávajúc mu miesto.

Dani si sadol na peľasť, naklonil sa nad ňu a ticho ju pobozkal. Žena mu to prudko vrátila.

Potom shodil čižmy a ľahol si.

Žena naplnená láskou, sa chtivo k nemu pritúlila.