ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obed ticho plynul. Muž a dieťa sedia si naproti, na dvoch širších krajoch bieleho kuchynského stola. Pre ženu bol pripravený tanier na užšom konci, ale nesadla si k nemu, len keď podávala obed čeliadke; vzala svoj hlinený tanier a jedla po stojačky, chytro hltajúc jedlo pri sporáku. Potom sa učupila na malú stoličku a vezmúc do náručia ročného synčeka, dávala mu z každého sústa, keď ho dobre rozžula, potichúčky k tomu bľabotajúc.

Dani zamyslene sa pozeral na synčeka sediaceho naproti, v ktorého jemnej tváričke bolo čosi pekného aj z otca, aj z matky. Veľké tmavé okále mal po matke, pekné múdre vysoké čelo, biele mäso otcovo.

— Nechlipkaj tak! — napomenul Dani dieťa, ktoré roztržite srkalo polievku z lyžice.

— Aj tata chlipkajú! — vážne sa ozval po chvíľke malý Béla.

Dani smraštil oči.

— Ja môžem! — povedal s váhou — ja som len sedliak!…

A pozrel sa na nežnú rúčku svojho syna, bielu s tenkými prstami.

O chvíľku doložil:

— Prečo si si neumyl ruky pred jedlom… Ruky takýchto malých študentov musia byť vždy bielučké!…

Dieťa nepochopilo a nepohlo sa. Otec zakričal naň:

— No!… Už aj choď, umy si ich.

A dieťa sliezlo s vysokej stoličky a s veľkým podivom popošlo ku krčahu, pyštekom si nabralo do úst vody, ktorou si umylo ruky, potom prostriedok obličaja, ako sa ráno vždy umývalo. Ešte sa síce nikdy neumývalo dva razy za deň, ale keď mu to káže otec! Uterák visel na kraji dverí; dobrým hrubým plátnom vytrelo si tvár do červená a vrátilo sa k stolu veselo, s lesklou tváričkou, mokrými vlásky.

Otec sa tíško usmieval. Niet krajšieho pančaťa ako je toto.

A Erzsi sa dívala, čo sa tu robí a svesila ústa. Uhádla mužove myšlienky. Ale teraz, po prvý raz sa na to nehnevala.

Vzala dieťa na ruku a pristúpila k chlapčekovi; odhrnula mu s čela vlhké krátke kadere; muž si nevšimne takejto drobnosti. Pekne ho učesala, rozdelila mu vlásky na bok, po pansky.