ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Daniho zachvátila ukrutne veľká radosť, keď videl, ako mení grófka barvy. Naplnený pocitom pýchy neľutoval jej, nebol by sa nad ňou ustrnul, ani keby bola i zamdlela. Prsia sa mu napínaly, oči blýskaly, tvár sa mu leskla divým zvieracím uspokojením. Tak treba! To je to, po čom túžil. Pätou mliaždiť ženu! Čo mu je žena, keď je aj grófka! Žena! Nič! Vyletí z nej duša, keď sa jej ozajstný muž pozre do očí. A čo, keby ju ešte schytil, sopne prsty a cíti v nich silu, žiadosť; ako by vedel s nej jediným trhnutím sorvať šaty!…

Keď zo schodišťa vyšiel na vzduch, ktosi šeptal jeho meno:

— Strýčko Dani!

Obzrel sa jedným okom. Bola to Bora. Opierajúc sa o dvereje, objímala ich, zachytila sa o ne a pohľadom letela za Danim Turim.

V kútikoch úst pekného sedliaka sa zachvel úsmev. Páčilo sa mu, že bol tam niekto z jeho ľudí, keď aj len také nepatrné dievča videlo jeho víťazstvo.

S tým si ho prestal všímať, odišiel.

A Bora objímala dvere ako keby sa chcela zadržať telesnými pútami, aby túha duše, žiadosť ju nehnala za magnetom.

Sedliak zastal na ulici pred vrátmi; nevedel, či má ísť napravo, alebo naľavo; do dediny, domov, alebo na pole.

Po chvíľke neuvedomelého váhania, prudko sa obrátil von na pole.

Ťažkými, a preca ako by hopkajúcimi krokmi kráčal v prachu. Potom sišiel na kraj úvoza, za zarastený jarok a pokračoval po chodníku, ktorý sa vyhýbal vyschnutým močiarom. Potom sa obrátil s cesty, ktorá sa ponáhľala ďalej medzi zaprášenými lopúchmi a vyschnutými mazolistmi na chodníček po medzi do pšeničných a kukuričných polí. Zaprášený vzduch cesty zostal za ním, ovial ho svieži vetríček, obklopila ho vôňa dúšky, materinej dúšky a vyvíjajúce sa kukuričné listy bzučivo a šuštivo hučaly okolo neho. Odtrhol z veľkého myšieho chvostíka steblo lesklého kvetu, zatočil ním naľavo pred slncom, ktoré už svietilo nad siatinou a hľadel za ním s rudnúcou tvárou.

Bolo mu príjemné, že sa môže vychodiť po voľnej božej zemi. A unikajúca energia len tak z neho fičala, jako para zo stroja, temer až pískala. Po tvrdom dupote, trvajúcom viac ako pol hodiny, pustil sa ďalej stíchnutým, pozvoľným, riadnym tempom. Blížil sa k vlastnému poľu, kde dnes začali žať pšenicu.

Prijali ho v dobrej nálade.

Veselo im odpovedal na pozdravy; odlomil klas, rozmliaždil ho v ruke, vyfúkal plevu a tešil sa, keď uvidel krásne, červené, zrelé zrná. Všetky len tak puchly tučnotou, nikde vyschlého zrna; tak im neuškodily ani dažde, ani horúčavy posledných týždňov, ako sa ich obávali. Obraz Marie, matky Božej, usmieval sa na šťastnejšom konci každého zrna…

— Tak čo bude, gazda! — zakričal mládenec a zamrkal potuteľne na druhého.

Dani porozumel slovám chudobného človeka, ktorý potmehúdsky obchádza obľúbencov božích, aby si vyprosil od nich niečo zadarmo.

— Pripijeme si, Peter, pripijeme. — odpovedal.

— Tak je dobre, — vydýchli si všetci.

Práve došli na koniec radu a jeden za druhým poodišli, aby si nakuli kosy.

— Tak chlapi, ženy, deti, dievčatá, kto je ustatý?

Ale ktože by bol v prvý deň svätej žatvy?

— Kto uvidí kosiť pri mesiačiku?

Všetci.

— Nuž teda, Péter, daj sem kosu, sadni si na koňa, tam máš drevený krčah na pálenku, skoč domov a naplň ho. Do tých čias nepôjdeme domov, pokiaľ toto pole neskosíme.

Ukázal na veľký lán poľa. Všetci sa zaradovali. Dobre sa pracuje, keď gazda vedie. Zvlášť, keď je gazdom Dani Turi.

Dani prebehol očima po ostrí kosy.

— Máš dobrú kosu.

— Lebo je v dobrej ruke!…

Dani prikývol, uznal.

Šuhaj sedel už na koni, za sebou súdok na pálenku, a ozval sa ešte raz:

— Inému by som ju ani nedal: na môj’ veru!

— Dones aj moju! — zakričal za ním Dani, — a povedz žene…

— Čo?

— Ale nevrav jej nič!… No, dievčatá, tak už len spusťte tú pesničku.

Hodné dievča, ktoré viazalo snopy, zasmialo sa mu do očú, nedalo sa prosiť a začalo vysokým piskľavým hlasom:

— Do paroma! — odpovedal Dani na pieseň. — Keď od toho chceš zomreť, sedem ráz ťa musia hodiť do vody ako mačku.

— Vy môžete hovoriť, — povedala speváčka a složila s lona povriesla. — Ľahko vám. Vždycky ste mali len s takými čo robiť…

— S akými, ty?

— Ktoré hynuly za vami.

Dani chytil dievča okolo drieku.

— A ty nehynieš?

— Ja? Dajte mi pokoj, bude lepšie.

Ruvali sa. Na mužovi bolo vidno, že sa veľmi o dievča nestará, len ho trápi. Aj tak to skončilo, nijako, dievča sa mu vykĺzlo z rúk, ačkoľvek ani samo nechcelo, a on ho pustil, lebo mu prišlo niečo iného na um. Osličkou prebehol niekoľko ráz po ostrí kosy, potom šiel vopred a postavil sa do radu. Chlapci sa stavali za ním jeden za druhým. Za ním bol zamlklý chudý chlap s hrdlom ako hus a s červenou tvárou, potom druhý kyslý sedliak, potom ten krivý hrbatý chlapík, ktorý ho nedávno tak poučoval a tak ďalej, ôsmi.

Dani s blaženým pocitom spúšťal kosu. Skvele švihla a jedným rozmachom odsekol strnule sa ukláňajúci rad klasov. Jeho pevná mužská ruka dobre pocítila silu práce a čoskoro všetky jeho myšlienky upútala kosa. Vyberajúc, vyhýbajúc sa každému kopčeku, bazovému výhonku, šípke, s majstrovskou istotou a strojovým rytmom pokračoval v rade dopredu. Jeho tempo bolo rýchlejšie než tých ostatných, takže zašiel ďaleko a sedliak s husím hrdlom sa namáhal, aby ho dobehol. Rýchlo a obratne mu chodila v pätách viazačka snopov, tíško si pospevujúc piesne, ktoré ostatné pískaly ostrým hlasom. Nikto nemyslel ani na slovo z obsahu piesní, len spievaly, ako im napadlo, jednu pieseň za druhou. Zaváňaly sladkou vôňou, ako pučiaca materina dúška na strnisku.

Dani sa iba ponáhľal, ponáhľal vpred, jeho kosa hučala a tak rýchle požínal stebla pšenice ako jeho hlava myšlienky. V rýchle padajúcom súmraku ostatní zostávali ďaleko za ním.

— No, požehnaj vám Pánboh, gazda! — zakričal ktosi za ním. — My vás už nedohoníme, keď ste nás tak zachytili!

Dani sa usmial a začal ostriť kosu. Aj ostatní vystúpili z radu a cvendžanie ôsmich kôs sa rozliehalo po rovine. Ženci sa vracali domov po ceste, ktorá sa zatáčala na druhom konci poľa a zakričali tu i tam nejaké slovo do hustnúceho večerného vzduchu.

— Aj zajtra bude deň!

— Kto sa ho dožije! — odsekli.

— Máte dobrého gazdu, z jedného dňa urobí dva.

— Ba veru! Volá sa Dani Turi!

Smiali sa. Poctivo, veselo, jasavo, ničomu.

Vracajúci sa robotníci prešli, kosy, ktoré sa kolembaly na ich pleciach ešte zasvietily, hrable dievčeniec sa zarysovaly na nebi, potom všetci sa vtopili do hustej kukurice na súsednom poli.

Kosy sa znovu ozvaly a Dani čoskoro došiel na koniec poľa. Chvíľočku premýšľal, jestli má dočkať

-----File: zla0100.png-----------------------------------------------------

ostatných, potom sa obzrel na viazačku snopov, ktorá vyhriata rýchlou prácou sa vystrela a dívala sa naň plamenným zrakom, ako keby bola povedala:

— To bol poriadny beh.

Potom sa rýchlo rozhodol, označil svoje miesto v novom rade a pustil sa do toho. Zachytil dobre široký rad, aby pšenica mala kde padať a dievča malo kde pracovať, a pokračoval nečujne dopredu. Ako by boly jeho kose narástly krídla, ako by bola bez váhy, cvendžala sama od seba, len kráčať bolo treba za ňou. Prepeličí hlas zaznel na medzi v pšenici, svrčkovia cvrkali ostrým hlasom, a hore na nebi gagotalo hajno divých husí. Ženci, ktorí teraz došli na koniec svojho radu, veselo vykrikovali za nebeskými vtákmi, potom mládenci a dievky samopašne sa poštipovali, a chichot rozprúdil sa v šarvátku v letnej noci. Dani otvoril obidve uši, hltal nimi zvuk, nosom vôňu, očima fialový okraj neba, husto žmurkajúce hviezdy a mesiac usmievajúci sa plnou tvárou. Bolo mu teplo, shodil aj lajblík, rukávy vysúkal a jeho telo vypúšťalo hustú paru. Dievča šeptom pospevovalo akúsi pieseň. Už sa jej minuly povriesla, nemala času nakrútiť zo slamy nové, tak len posbierala skosené obilie do snopov, však ho sviažu zajtra. Aj takto sotva stačí svojmu gazdovi.

Onedlho prišiel aj Péter na koni. Doniesol pálenku, chleba, slaniny, suchej klbásy, suchých údených rebár. Gazdina ho dobre opatrila, aby ľudia mali čo jesť pri nočnej práci. Privítali ho s veľkým krikom a ihneď sa pustili do dobrej večere. Len gazda si ich nevšímal. Nechcel ani jesť, ani piť.

— Choď, Julcsa, najedz sa aj ty.

— Načo?

— Keď si lačná.

— Keď nie som!

— Prečo by si nebola?

— Pri vás?

— Ja ťa nenasýtim!

— Ach!… — hučala ticho Julcsa, a zasmiala sa.

— Nože poď! — volali ju samopašne večerajúci. — Dostaneš klbásu!

— Nechcem, — povedala dievka a tíško doložila — tak keby mi dal ešte gazda!…

Dani sa na ňu rýchle obzrel. Dievka stála vedľa jeho tela; veľká, silná, hrubá dievka; jej tvrdá košeľa len sa tak nadúvala, silné ruky spustila rozhodené, zakasaná sukňa ju rozširovala v bokoch a tvár jej horela, ako by svietila pri mesačnom svetle. A pod rúškou šera sa ponúkala medzi pšenicou tak otvorene, drsne, nestydato, že by sa bolo stačilo jej dotknúť jedným prstom…

A Daniho prvý raz v živote zachvátila hnusná zlosť a bol by najradšej do nej kopol.

Ale sa len odvrátil, neprehovoril, zaťal kosu a tak rýchlo začal pracovať, ako keby chcel ujsť pred prenasledovateľom. Nejaký čas vyvinul sa medzi nimi skutočný závod. Kto vládze dlhšie robiť, žnec, alebo viazačka snopov? Prebehli dvoma radami a Dani zlostne cítil, ako dievka za ním dychčí.

— Daj si pozor, rob, lebo ja budem po tebe zajtra viazať snopy.

— Po mne môžete!

Dani jej zlostne uveril, že dobre koná svoju prácu a kosil ďalej. Zlosť sa v ňom stále vzmáhala. Vadil sa sám so sebou pre lenivosť. Napadlo mu, že nemá svojej kosy. A zakričal silným hlasom na ostatných, ktorí sa už sbierali po večeri, aby sa pustili zase do práce:

— Péter! Kde je moja kosa?

— Tu je, hľa!

— Tak ju dones…

Zadychčane čakal, kým mu mládenec, ktorý sa predieral pšenicou, doniesol kosu a vrátil mu jeho.

Mládenec si pozrel kosu.

— Ale gazda! — vybuchol. — Preboha, čo ste spravili s mojou kosou?

— Kosil som s ňou.

— Mohlo sa s ňou holiť, keď som vám ju dával, no teraz nehodí sa ani židovi. Ale, veď to už je nie kosa, skôr píla…

Mládenec zúfale opustil gazdu a do rána šomral pre vyštrbenú kosu. Dani zase znovu začal a so skvelou kosou šiel vpred ako sen. Radostne a veselo cítil, že dievča zostalo za ním. Každým seknutím získaval priestor a prchal zo vzrušujúcej a hnusnej blízkosti samice.

Prišla mu na um grófka. Znovu si zopakoval každý okamžik, ktorý pred ňou prežil. Vyletely mu myšlienky ako orol z hniezda a cit v ňom rástol a navieval.

Zase začal nový riadok. Už nepádil, pokračoval vzletne, ľahúčko, ale temer roztržite. Letná noc, voňavé teplo, plodná vôňa pšeničného poľa, vtáci, hudba chrobákov, krkanie žiab doznievajúce sem zo vzdialeného rybníka plašily mu srdce, dráždily city a zastal, so zatvorenými očami vdychoval rozkošný bujný vzduch, kolená sa mu podlamovaly a občas sa vystrel, že mu len pukalo v kĺboch. A za ten čas ho dobehla dievka, ktorá bežala za ním slepo, divo zadychčane.

Gazda sa už ani nevzpieral. Zastal, obrátil sa, oprel kosu a čakal ju.

Keď dievka složila posledný snop, urobila ešte povrieslo z nedotknutých pšeničných stebiel a pravidelne ho previazala. Potom sa zodvihla. Pozrela sa do očí mužovi, ktorý bol iba na piaď ďaleko.

A Dani ju schytil jednou rukou, objal nemilosrdne, divo, sekol s ňou na snop pšenice. Zgniavil ju bozkom, bozkom plným hroznej rozkoše pre obidvoch.

Keď sa vzpamätal, zodvihol hlavu a so zamlženými očami sa rozhliadol.

Zastydla v ňom krv a trhol sebou ako pred hadom. Na vlások od jeho oka stál konček kosy.

Vytrezvel, skrotol, zodvihol sa. Dievka sa povaľovala na zemi. Začul ptačí štebot, zohol sa a videl, že pred ním je prepeličie hniezdo. Mávnutie kosou temer by bolo hniezdo rozseklo. Smiloval sa, poľutoval nešťastnú rodinku. Vzchopil sa, obkosil sväté miesto a vydýchol. Nemal už viacej chuti k práci.

Rýchlo sa rozhodol, prehodil kosu na plecia a vrátil sa na vozovú cestu.

Pohol sa domov.

Ani sa neobzrel, ani sa nepozrel na dievku, ktorá tam ležala s pokrčenými šatami na snope, ako rozmliaždený život.

Išiel dolu cestou a onedlho zanechal za sebou svieži hluk žencov. Len nevyschýnajúce piesne ho ďaleko odprevádzaly. V tráve sa začala jagať rosa a Dani ticho roztieral čižmou mokré bahno. Na pleci sa mu kývala kosa a on ospanlivo kráčal, kráčal k dedine.

V miernej tichej noci uvoľnily sa mu nervy a pred očami sa mu prekrásne jagal grófkin obraz. Sklonil hlavu, ako slncom vyprahlý kvet a vzdychol: Ej, keby som ju objal aspoň raz!

Ako mäkko, ako nežne, ako inakšie by ju vedel objať než iné ženy. Tak, že by to ani necítila, že by sotva sa jej dotkol, tak ľahúčko, že by ju sotva zodvihol. V dlani, v bruškách prstov pociťoval jemné tŕpnutie. Zacítil nočný vetrík a mnohé drobné chĺpky po jeho ruke a rameni otriasajú sa zimou a tuhnú. Temer sa roztopí tvrdý povrch jeho oceľových svalov a uvoľní sa pocitom prázdnej skutočnosti.

Nohy ho nesú mimovoľne rovnomerným tempom vopred. Zmení sa, prestane byť tým, kým bol a cíti v sebe nové schopnosti. A všetky vône sú tak silné, tak prenikavé. Surová trávnatá vôňa lucerny a pichľavá nasladlá para kukuričného listu; zaváňajúce traviny len tak pália božiedrievä, i polynka, materina dúška a príjemne páchnuca šípka, všetko rozkošnícky vyparuje svoje duše, ktoré sa vkrádajú do človeka všetkými pórmi.

Dani bol nimi omámený, chytal sa ho závrat, napína sa mu mozog a má pocit, ako by čoskoro vedel vyleteť do vzduchu.

Konečne je tu dedina. Vchádza do nej pod agátmi. Tu i tam zabreše nejaký pes, ale pocítiac pach a vôňu dedinčanovu, zase zatíchne.

Dojde domov. Kosu zavesí pod strechu, pristúpi k oknu a nazre dnu. Žena ešte je hore, bdie, čaká naň. Pred ňou leží šitie, ale nepracuje, pustila ho do lona a zahľadela sa do lampy. Pocíti pravú bytosť svojej ženy, zachytí ju, dojme ho jej nežnosť, ktorá temer lká zo ženy s tmavými očami, s krehkou postavou, s bielym hrdlom. Dosiaľ mu bola cudzia a nepríjemná, teraz mu uchváti dušu a naplňuje srdce dobrotou.

Vojde do domu, z tmavej kuchyne vkročí do izby. Žena sa sotva pohne, len opre oň tázavo svoje veľké tmavé oči. Dani prikývne na pozdrav, potom pristúpi, prejde popri svojej žene, aby si sadol na druhú stoličku a pri tom končekmi prstov sotva sa ženy dotýkajúc, pohladí ju po nahom chrbte, ktorý vyčnieva z košele.

Erzsi sa zatrasie horúčosťou a hľadí na muža cudzo, nevľúdne a zamračene.

Dani si sadne a nežne, teplo sa díva žene do očú, ako to nikdy nerobieval.

— Si lačný? — opytuje sa žena tíško.

Dani zakrúti hlavou.

— Nechceš nič?

— Nie.

Erzsi vzdychne, zodvihne sa, neprehovorí, urobí pohyb, ako by sa chcela vyzliecť, ale nechá toho.

Dani sa tak mäkko díva na ňu, že sa mu oči plnia temer slzami.

— Čo ti je? — hovorí šeptom žena.

— Milujem ťa, Erzsi.

Erzsi pociťuje zimničný hnus.

— Ale nebuď odporný.

Ale muž jej nenechá. Objíma ženu tak, ako to videl u advokáta. Tak, ako mu srdce káže.

— Neviem, čo ťa posadlo — povedala žena a odvrátila hlavu.

Dani sa nežne usmieva.

— Ozaj nebudeš jesť?

Muž prikývne.

— Tak ľahnúť.

Pristúpila k lampe a sfúkla ju.

O chvíľku bola už v posteli. Muž si k nej sadol, naklonil sa nad ňu a bozkával ju. Pobozkal jej čelo, oči, a zase znovu oči, tvár, bradu.

Ženou zachvievaly mnohé, temer neciteľne nežné bozky. Hlavu mala zmámenú, lebo po tomto túžila, vždy po tomto, nie po hrubom, divom, surovom objatí. A pomaly vhladila sa do mužovho náručia.

Ale odrazu len strnula. Celé telo jej zmrzlo ako ľad. Porozumela mužovi.

Veď nie ju objíma! Nie ju miluje!

Grófku!

Na tú sa pripravuje, pre ňu skúša, pre ňu sa cvičí.

A zachvátil ju odpor, zlosť, vzpierajúca sa cudzota, ktorú dosiaľ nepocítila nikdy, nikdy. Vyskočila a vytrhla sa, vyrvala sa z mužovej lásky.

— Coky! Coky! — revala z plného hrdla. — Coky, pse! Choď si ku grófke, choď si ku grófke!

A chrčala a z hrdla jej vychádzaly vrešťavé zvuky.

— Choď ztadeto, opusť ma, opusť ma, choď si ku grófke!

Dani strnul, ťalo ho to.

Minúty tak stáli obidvaja v úplnej tme naproti sebe, uvedomujúc si prítomnosť druhého ako vlnenie elektrického prúdu.

Dani pevne vystrel ruku a nevdojak chytil ženu za hrdlo a hodil ju na posteľ.

— Preč! — chrčala žena — preč!

Z muža vyprchalo všetko hrdinstvo milovníka, vybuchlo z neho ponížené, zneuctené mužstvo.

— Rozkazujem ti! — mrmlal medzi zubami.

— Svojmu psovi rozkazuješ, pse. Nikdy! Keď ja nechcem! Nikdy!

Dani jednou rukou chytil ženu za plece, striasol a udieral ňou o stenu a vyhodil ju ďaleko z postele naprostred izby.