ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V pondelok odpoludnia boli vo veľkej sieni na poschodí. Okná miestnosti hľadely na priečelie a medzi stromami mladého parčeka bolo vidno dedinskú vežu.

Grófka sedela pred klavírom a hrala čosi od Chopina. Mala trochu vrodeného hudobného smyslu a s veľkopanskou nedbalosťou robila akési zmeny. Viac sa jej páčilo vlastné improvizovanie ako samo dielo skladateľovo, a vyhriata malou námahou, nazdala sa temer, ako keby bola čosi stvorila.

Švagor ju počúval s úsmevom.

— Sláva! — povedal, keď sa vrátila zo svojho bahnitého výletu na nežne sa húpajúce vlny básnikove.

Grófka sa obzrela so smiechom, a povedala s akousi malou pýchou:

— Poďte hrať.

Muž rozkýval hlavu. Tak sa mu dobre sedelo, napolo ležiac na pohovke a tak sa mu príjemne fajčilo cigaru, že sa nechcel pohnúť. Už začal dostatočne tučneť a žiarila z neho plnosť, ktorá je známkou šťastných lenivcov. Jeho biele zuby sa lisly, jeho husté tmavoplavé fúzy sa leskly a jeho tučné, hltavé ústa, lačné po bozku, navieraly v gaštanovej brade.

— Vo vás sa stratil vzorný meštiak, — povedala grófka a v škálach behala prstami po klávesoch.

Gróf vstal, vznikaly v ňom nápady a myšlienky, o ktorých sa chcel rozhovoriť a ktoré ho vzpružily.

— Je preca len zvláštne, — povedal pomaly, pohodlne, a preca trochu nervózne slabikujúc slová — že preto milujeme ženu, preto sa jej prejavíme, aj so svojimi najtajnejšími pocity, aby nás, nakoniec, len tak poznala, ako keby s nami nebola nikdy hovorila.

Pekná žena sa ironicky zasmiala a vystierala sa. Jej obdivuhodné ramená narástly jej nad hlavou v ušľachtilom oblúku, ale jej krása bola v tejto chvíľke ako všedné odpoludnie. Plavé vlasy, upravené v malomeštiacky uzol, divne zmenily tvár, dodávaly jej vtačieho výzoru a drobné šedivé očká sa lisly ako múdrym hbitým vtákom, jasne, vlhko a prudko, striehnuc vždy za láskou. Len veľké, múdre ústa boly ľudsky ironické a svojím jemným vykrojením húževnato priľnavé. Jej štíhle a dievčenské, neplodné telo začínalo kde tu tučneť, mäknúť a strácať zo svojej niekdajšej oceľovej hodnoty. Gróf zastal nad ním a zozadu videl celý tvar vystierajúceho sa tela pod roztvoreným županom. Roviny lopatiek, bokov a kyčlí skvele sa vynímaly nad ušľachtilou kostrou a temer ho bolelo, že žena prehovorila.

— Vy vždycky viete svoje chyby vyložiť ako ctnosť.

— Chyba. Cnosť. Aká je to frazeologia. Ty si malomeštiačka, ma chérie!

Žena pohla perami a začala hrať na klavíri.

Odrazu prestala.

— Ako dlho chcete ešte tu zostať. Večne?

— Na večnosť! Kde môžeme byť večne!… Nie je to jedno, tu, alebo inde!

— Preca sa len treba niečím zaoberať.

— Treba! Prečo treba?

— Pretože takto zahyniem nudou. Keby som sama nemyslela na seba, už by som bola aj zomrela.

Gróf sa zastavil a pozorujúc ju, premýšľavo sa díval na ňu.

— Čo tu robí tá malá sedliačka? — opytoval sa.

— Aká sedliačka?

— Viem, že s ňou tráviš celé odpoludnia.

Grófka sa nahla nad klávesy a rozbehla sa po bielych kostených doštičkách, ako by niektorú hľadala. Prstami prešla po nich aj dva razy a konečne zastala. Potlačila malý úsmev.

— Dávam si vypravovať. Pretože sa veľmi nudím.

— A zaujímavé veci ti vypravuje?

— Zaujímavé.

Gróf sa začal prechádzať. Grófka sa usmievala úkradkom a záhadne a udrela niekoľko akordov. A kochala sa vo svojej ruke, vznešenej ruke. Aká škoda, že aj táto začína dostávať vankúšiky a nervózne belasé žily začínajú sa prepadávať pod hladkú bielu kožu. Žena zodvihla ruku a obzrela si ju zblízka. Vezme kúru. Bolelo ju srdce za peknou rukou.

— Povedzte, priateľu, — ozvala sa, vyplašiac švagra — prečo ste si nevybrali povolania? Nebolo by zaujímavejšie byť ministrom, ako v štyriciatom roku svojho života sa tu so mnou vadiť?

— Pravdaže nie… Keď sa už musím vadiť, tak sa radšej vadím s peknou ženou, ako s politikou.

Zodvihol ženinu ruku a pobozkal ju. Potom ju obzrel a znovu pobozkal.

— A keď sa musím trápiť intrigami, nech radšej trpím intrigami svojho vtáčatka, ako hlúpymi fígľami ťarbavých politikov.

Grófka, ako sa jej ruka oslobodila, spustila obe dozadu, ako keby sa o ne bála a sopiala ich. Potom s úsmevom sa pozrela grófovi do očí. V jej tvári bolo všetko: irónia, podceňovanie, zlosť, láska, dobromyseľnosť.

— Nebojíte sa, že zhrdzaviete? Stačí mužovi tak málo práce aby mal nervy v poriadku?

Gróf sa usmieval.

— Ja nie som chlap, ale gróf a grófi nie sú zo železa, ale z akéhosi vzácneho kovu. My nepotrebujeme práce, aby sme sa od nej blyšťali, ale je nám treba nepriedušného uzavretia a vhodného rámca.

Zahľadel sa jej do tvári a bozkal ju na ústa.

— Tú malú sedliačku vykážem. Bude to pre vás zlá škola, keď si navyknete, že my sme práve také bytosti, ako sedliaci.

— My sme bohovia. My žijeme na Olympe a pijeme nektar…

— Prirodzene.

Za grófkinými ústami sa objavily ironické vrásky.

— Ale to je veľmi nudné.

— Mne nie.

— Mne áno.

Gróf sa usmial.

— Ozaj?

— Pravdaže.

— Prečo?

— Je nudné… Snáď je preca zaujímavejšie žiť, než vegetovať!

— Zaujímavejšie?

— Veru!… Myslíte si, že nie je krajšie videť silného človeka, ktorý zápasí, ako lenivého grófa, ktorému sa nechce ani usmiať sa?

— To je nie isté.

— To je isté.

Gróf stiahol oči a zahľadel sa zamyslene nad ženou. Tichučko povedal.

— Žena je večným chvením svetla, i v absolútnom žiarení vykoná šestnásť tisíc výkyvov za okamžik… Muž je životom absolútneho kľudu v najvyššom stupni. Krásne je ticho, fialová barva, krásne sú dni, keď nám nezostanú žiadne spomienky, krásna je jediná struna a najmúdrejšia hudba je Pápuánov jednotaktové tam-tam. Krásne sú kvapky dažďa, keď sú všetky rovnaké, krásne je srdce, keď už nebije. Krásna je smrť, tá filozofická; lebo smrť života je len prechod z jednej myšlienky do druhej, z jedného tvaru do druhého. Krásna je biela ruka, ale len mramorová…

Grófka vytiahla ruku, vstala, napäla paže, s ktorých spadla hodvábna prikrývka a koketne povedala:

— Dajte si pozor, priateľu, lebo môže sa vám stať, že neskoro zbadáte, že sa ženám viac páči bujné objatie mocného sedliaka, ako najmúdrejšie filozofovanie kontemplatívneho aristokrata.

Zasmiala sa a podala mu svoju tvár, aby ju bozkal.

Potom sa obrátila a odbehla. Zo dvier sa ešte obzrela a bielymi zubami sa usmiala na muža, ktorý sa mrzute za ňou díval. A keď zmizla za dvermi, nevľúdne sa pozeral oknom k dedinskej veži, na ktorej smelý, švihácky kohút galského pôvodu ako by hlásal tú istú pravdu.