Z tichých i búrnych chvíľ

Ja nerád by spievať uprimný žalm môj v chráme, kde ozvenou zamre úboho výlev nepochopený — kde z úcty — tej k Slovu — z lavíc nik nepovstane a mimo mňa nikto nehorí túžbou po vykúpení! A mimo mňa nikto nevidí oltár, s neho sa privráva ku mne Spasiteľ biednych, nedokonalých, kde nikto sa netkne chleba mnou sväteného — a neprihne ku rtom upiacim veľkej očisty kalich. Tak rád by dal zvoniť na všetkých mojich zvonoch, by hlahol ich vniknul v chalupy nízke, v svetnice hrdé a volal vám — zvučiac po šírych rodných honoch, že treba je splynúť v piesni — tým, ktorí jedno sú v trude! Ó, keby ste slúchli! Chrám môj by žiarou zjasal — a kým by váš duch pil zo studne, z ktorej pre seba vážim, ja iste by v slzách evanjelium hlásal — a vy by ste vtedy poznali — čo chcem — a že som vašim!!