ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto vás len preklial, že tak vädne, čo ruky vaše suché zasiahnu…? kto vás len preklial, roky biedne, že každý z vás po krvi smädne — a slúži Satanu?? Vy oči dlaňou zakryly ste a vyrvaly i srdce z človeka… vraj — len kým padne prvé listie, a nebo podnes — búrne, hmlisté, a svet, ten božeká! Vy starcov zmenily ste v kmeťov, a mládenci? hľa, vekom skľúčení, i dievčie líčka — bez zánetov (z chvíľ jedna — väzbou mnoholetou) a z mladíc — stareny! Vy svätyne ste prevrátily, rozfúknuc kázne ako páperia… mne ste — žiaľ! mne ste dosvedčily, bo srdcu môjmu neverili — a dnes mu uveria!!

Choď — starče, choď…! veď bol si otca hodným synom… nuž, plav sa v diaľ po mori sinom a staň, kde máš… pred Hospodinom! choď!! Vedz — starče, vedz… že neuzrieš sĺz pri rozluke, bo vysmial si sa našej muke… ó, neuzrieš sĺz pri rozluke — vedz! Viď — starče, viď tú krv… tú, v ktorej si sa kúpal… kvet nádeje, naň vylials’ úpal, a srdcia, po ktorých si stúpal… viď! Čuj, starče, čuj… po šírej zemi lkajú zvony, a mnohý národ ruky lomí… ó, maj to všetko — na svedomí… čuj! Rec — starče, rec…! či ťažkú vinu predkov smyje ten, ktorý tebou splodený je…? či len ktos’ ďalší z famílie…?? rec! Choď — starče, choď…! hľa, — čas ťa volá vážnym kynom… ó, plav sa v diaľ po mori sinom! my vítame sa s tvojím synom… choď!! 31/XII. 1915

K nám uchýlil sa svätec vykázaný, čo chová v srdci holubicu bielu — no, musel s ňou pre čeľaď nedospelú, z jej srdca šľahly ohne končinami. Náš kraj však chrbtom Tatier obohnaný, krv nepoškvrní bystrotokú Belú… i prežil s nami tíško zimu celú, až zľavilo a vyšli s ovečkami… Breh jeho žalmom rozzvučal sa vrelo, z tých smiernych vĺn som vytušil, že je tu, bo v ponížení nezjavil sa svetu. — Bum… búumm! zpoza vrchov zahrmelo, žalm zmĺkol… ovce staly na úvratí, šiel svätec, že však ako kráľ sa vráti!

Pane nebies, zeme! hľa, noc cloní kraje ubolené, biely mesiac prediera sa hmlami — taký chorý, taký ukonaný, ako duch môj, ktorý k Tvojmu trónu pred usnutím rád by na poklonu. — Ó, môj Bože, postav stráž a prísnu, nech sa ko mne v noci nedotisnú hlásatelia, ktorí pokľakačky v Písmo krvou bližných robia značky; ani tí nech k lôžku nepristúpia, ktorých duša — doma zderská, skúpa — rabom cudzím chystá vykúpenie; ani — ktorí ženú umienene márnym zájmom v obeť — milliony! tí nie, Bože!! lež on nech sa skloní pod môj krov… On, ktorý kríž svoj ťažký z lásky niesol, i mrel na ňom z — lásky, Ten nech príde a mne tíško sverí, či to ešte i dnes v ľudstvo verí?! — Ak sa potom ani netkne hlavy, k ránu prezriem zdravý, azda zdravý, s chválou mena Tvojho silný vstanem… Vyslyš, Bože, prosbu moju! Ameň.

Nuž spevy vaše márne neboly — ó, veľkí žreci svätej sebeckosti! hľa, už vám všetko — všetko po vôli: svet prijal krst váš, s ním i vaše cnosti. Hej, môžte nôtiť v pravom nadšení — o vnade krvi — o nádhere ohňa: Rím v blku, okršlek v dym zhalený — a vášeň mocných slávne diela koná. Ste víťazmi — a vaša zásluha (čo nevezmite, prosím, za urážku!), že zem sa nebu dnes tak nerúha, bo pokrytectvo sňalo s tvári masku. Dnes zjavným — koľko sme si naľhali, jak zjemnelí sme, božskí — v mysli, v cite, i hymn váš, hoc ste ľahko začali, že ťažko — veľmi ťažko dokončíte! No, hýrte piesňou, kým svet v súboji pre vznety, aké srdcia vaše túlia… bo pozde, keď ten zvie, že nestojí za toľko útrap celá zemeguľa!

Ó, mesto veliké — na ktorom mlha leží a slnka čistý jas do ulíc nevniká, kde v svetle umelom zdvihá sa tisíc veží a rady palácov uchvátia pútnika, kde korso každý deň zvlní sa v svojom čase a život s životom veselo zápolí, kde v jasnom zrkadle prieplavu list sa trasie a tajom špľachocú ľahunké gondoly…! Ó mesto veliké — ja tiež som z tvojich kňazov, lež skromný chrám môj si málokto povšimne, sťa Cerber popudný stál by mi u dvier strážou, len kto-ten vojde, hoc — kážem tak úprimne! Mne text môj vyjaví — o čom rad palôt mlčí — a isto rozoznám v úzadí Golgatu… kde ktosi hmly rval — by skúpal zem v čistom lúči, no — musel na kríži vyliať krv presvätú…! Ó, mesto veliké — poznám ja taj tvoj desný! mne svetlo umelé oči viac nezmámi… svit pravý do duše cez tvoje hmly sa tiesni, zkiaď — jak by reflektor — zachvie sa rynkami. A srce zaplače! — ako by neplakalo? keď zrie, v tej hrdobe úbohosť koliká… že všetko deje sa — ako sa večne dialo, bo slnka čistý jas do ulíc nevniká…! Ó, mesto veliké — na mori vystavené, lež vlny — krvou a slzami horkými! pod tvoje paloty za prúdom prúd sa ženie, a ruky piliermi vidím čnieť z hlbiny… Tie ruky — na ktorých nádhera tvoja leží, kým samé skuté sú v najtvrdšej nevoli — pre svetlo umelé, v ňom zrieť len tisíc veží a skvelé korso — a ľahunké gondoly…! Ó, mesto veliké — záplava sĺz sa dvíha, a ty len nemyslíš na prácu záchrannú…! a ty len neveríš, že sa ti ssuje pýcha — ak svaly v umdlení nacelkom vystanú…!! Čuj! — bijú hodiny na mojom skromnom chráme, som kňaz — nuž volám: čas blíži sa — priblíži! a vieš, kto zachová ulice podmývané? — len ten, kto za všetkých dokonal na kríži!

Vysoko na nebi hviezda sa trblieta, na prahu dievčina o bránku opretá: — Povedz mi, hviezdička, všetko ti sľubujem, kde je ten, kde je ten, koho ja milujem? — Keby bol, dievočka, na mojom okolí, ver’ by ti, srdcom ver’, spravila po vôli! — Spýtaj sa, hviezdička, opýtaj sestičky, azda tá dovidí milého chodníčky! — Sestra mi hovorí — mrákava dlžizná sviera zem a v tej sa ona vraj nevyzná… — Spýtaj sa, hviezdička, opýtaj matera, aká to mrákava síry kraj zastiera? — Matka mi hovorí — od mora — po hory ohne a vôkol nich sveta pol táborí. — Spýtaj sa, hviezdička, mesiačka miesto mňa, či by ten nezočil milého u ohňa? — Mesiačik hovorí — milý tvoj — znavený sníva si pod briežkom na zbitej zeleni… — A či ho opatria, či nie je o hlade? — Kde tam hlad — kde tam hlad po takom západe?! — A či mu postlali dobre i pod boky? — Veru mu postačí, nie na noc — na roky!! — Bože môj, prebože, žalostná novina!! — Nezúfaj, nezúfaj, nie si ty jediná!! — Keď som nie jediná, ale som sirota, kdeže sa podela nebeská dobrota?? Odpoveď nechodí… Nebo sa trblieta, narieka dievčina o bránku opretá…

Sú malí a sú velikí, im márne Boh dve dosky dal: v ich očiach vášne smev i pal a v srdciach smelé podniky… Tí stelú tŕnim chodníky… a život, čo sa pekným zdal, len samá kvíľba — samý žiaľ a zúfajúcich výkriky. Sú malí — pre nich prísny súd, i tupí rinkot ťažkých pút… chlad celly… snáď smrť prehrozná… a veľkí? — nebojac sa hán sú v práci! Ja ich vídavam, no, svet ich ešte nepozná.

Sneh púšťa, v grúni kosodrevia vstáva, po svahoch jarky sem i tam sa vinú, už skoro udrú vody na dolinu, zpod uschlej nová prebíja sa tráva. I hájom zas hľa — šumí svieža vrava, spev, švehol, švitor v jeden akkord splynú… hen skľúčený kmeť, vzdá česť Hospodinu a popľujúc dlaň úhor preoráva… Oj, tešte, spevci, piesňou bezstarosti! bo márne slnko úsmev rozosieva, tej jari rod môj moc sa nažalostí… Zem zrosia slzou: rodič, žena, deva… hľa, skľúčený kmeť — tiež mu vzali syna… oj, tešte, spevci! — chudák, nepohýna!

Vídal som ženu — týždne vídal, znášala veľa, iste veľa: každý deň vädla, jak by mrela, každý deň novú vrásku pridal. Smútila, jak len matka môže, keď o koms’ drahom ani chýru, šklbala vlasy, hlavu sirú… — Nepísal? — Ach, nie, Bože-Bože! Tak som ju stretal, tešil — darme! zlomená, slabá, nekaľavná hľadela s výčitkou i na mňa… — Div, ak tá stvora nevymarnie! Iba tu karta… Ach, môj Bože! práve sme švábku dosádzali — smiala sa, slzy v očiach hraly, jasala, jak len matka môže… Volala na mňa, na súsedy — okrajkov v jamkách aj po štyri — a syn? oj, že mu vraj i žíri… Chudák! a — padol práve vtedy!! 1916

Nad nimi visí kliatba praveká! jak krv — i zlato v žilách preteká a v desné hĺbky stŕha človeka. Svod vniad ich — láskou rovno omámi, a chichoce sa ktosi — Neprajný, keď zatnú do skál ostré čakany. Vie, že kým rúda v ohni prehorí, krv pobláznená srdca závory na pospas ľahkým duchom otvorí… I počne obchod… hlivieť nedá to! trud vypláca sa veľmi bohato: za krv dá zlato a krv za — zlato! V diaľ ničotnú sa valí veľrieka, s ňou mizne krv i zlato človeka, len Nazaretský u nej narieka…!!

Po smutnej nedeli šerom sa rozlieva na zmĺklom priedomí žiaľ — žiaľ! Pusto je… v ťažkých hmlách mesiačik dotlieva, jak by sa rozhľadieť bál — bál! Tlumená žaloba vznáša sa z potôčka, ako s hôľ žurkoce vdol — vdol… snehy sa púšťajú, lež čo sa nedočká oblevy — bude as’ bôľ — bôľ! Okny, zkiaď padá jas na temné sypárne, ak ho chceš uzrieť — ó, hľaď — hľaď! deti sa modlia… z žien mladé jak obstarné v slzách sa sberajú spať — spať… Dajedny ruky však píšu — veď nenáhlo! — ružovú kartu, či list — list: — Len tú jar zariadiť, už by mi odľahlo… kebys’ nám mohol dáks’ prijsť — prisť…! Dajedny oči — ach, očká tak spanilé! — nemo sa dívajú v diaľ — v diaľ… ako by uľpely na čejsi mohyle, kde spí — kto bol by ich vzal — vzal! Vyhasnú okná… žiaľ na zmĺklom priedomí iba hen pred krčmou krik — krik! ktosi rve zpoza tej strakatej záclony: — A kto mne rozkáže? nik! — nik!! Smutno je… v ťažký mrak mesiačik uniká, sťa by — v rmút premnohých čiel — čiel… občas čuť tiahly hvizd starého hlásnika… mladší? tiež s inými šiel — šiel…! 1916

Čos’ ešte nám preds’ ostalo, jak veľmožovi, ktorý hral a všetko… všetko premrhal, keď štastie nijak neprialo. On zachránil — hoc pramálo: skvost posledný, čo iskry sial — (pre meno!) žehriac šiel s ním v diaľ… no, zbité srdce ufalo. Náš poklad: môžme — v mysli — riecť o lotrovi, že lotor jest, tu nieto nástrah v násilí… Lež magnát s šperkom — pre meno! snáď najde šťastie zmarenô a my tiež — čo sme ztratili!!

Len brhlie, rumy, čmud a dym… kde stál prv — plný veleby; žalm zmĺkol — stony, úškleby dnes tiahnu miestom presvätým. I oltár v hrobli rozpadlín, tam kalich bratrstva! kdeže by? … Mrak hnevný temnie na nebi a pod ním — rumy, čmud a dym! Oj, stavba vekov, úchyl právd, kto zodpovedným za tvoj pád — Boh a či skôr kňaz nepravý?? Mne srdce puká, čo aj viem, že človek, ktorý dal ťa v plen — raz krajšie si ťa vystaví…! 1916

Ja tiež som nebol nestranný, keď hrnuli v boj volaní, ja tiež som nebol — haj! a mal som ohňa, mal i zášť, i cieľ — zaň hodno život klásť, i heslo i svoj taj… I moji hudci ťahali a rušne iskry metaly do nočnej temnoty… a s peklom by sa spriahol bol, by nepriateľa premohol, tak iste — ako ty! Lež dnes viem mnoho — premnoho, že mohlo byť i bez toho, dnes viem už mnoho — haj! a plány ani nekujem, len všetkých rovno ľutujem, i teba — i svoj taj…! 1915

U priezračných vôd sedám za prhkých dní, raz pochovávam nádej — zas ju kriesim, na vŕbu zvučný nástroj nepovesím, lež ospevujem blankyt nedovidný. Viem, kolísavé sú tie moje rytmy, jak citný záchvev pukajúcich brezín: bo s vánky teším sa — aj iných teším, a s víchrom i ston smútku neodbitný. Som z najšťastnejších, jednak — už len tôňa… po kvapke cedí krv, kto skúma znaky, či národ skoro vyjde z — Babylona… Čo — keď tí prídu, ktorí pod bodáky si stali z bratov — zas sa v starých biedach octnú? či zaspievame spolu pieseň preradostnú??

Dosť bolo trestu, ak si trestať mienil, dosť sĺz — ak hriechy sveta smyť sa musia, dosť krvi — ak ňou vykúpi sa duša — po zemi ju kýs’ závrat rozpramenil. Len ston, ach zúfalý ston na míle míľ, kde ticho — tam to dusia, v sebe dusia… na zbožné prosby hory nepohnú sa… Smiech! jakživ sa tak diabol nezarehnil! — Tvár uzrel som dnes ako z chmáry liatu, a oči… ó, tie oči! a rty… ó, rty siné! vraj — iba darmo, čo sa naveríme!! A to bol otec, ktorý želel ztratu… Ja? stál som nemo! — Či sa staráš o nás? ó, znič nás, Bože, ale sa nám ohlás!!! 3/VII. 1915

Ohnivo plajú klince, ohnivo kvitne na medzi šíp: v plameňoch ľudské srdcia, dusná je vrava, dusnejší vtip… Čakáme oblak! oblak — ktorý by sosňal ťažobu s pŕs, ochladil silený smiech… a dal nám sĺz — dal úprimných sĺz!! 1915

Lavice zasadnuté, čo hneď i mnohí z nich chýbajú, práve rok: odišli kams’ na cestu ďalekú schystaní — nejeden posledný raz vdýchnul bozk na čelo predrahé, rozoznať také čelo — nevyjasnilo sa od vlani! „Smiluj se nad nami…!“ Mohutne zvučí pieseň, upia i píšťale organa, ženský hlas preráža — veď bôľ žien dnes v najprudšom svijaní; starenám shúžval údy, kvetúcim devám rty zľadovil, a z tých, čo porodily — mnohá už kojí len slzami: „Smiluj se nad nami…!“ Mužovia? — zväčša starci! Mládenci? iba hrsť najmladších, ešte i z tých vraj má ísť: útly i v robote skonaný… kam? hen ten v rovnošate na chóre, ten to vie istotne, zkúsil už mnoho — spieva zo srdca a nie len ústami: „Smiluj se nad nami…!“ Iba ja mlčím — ja, kňaz! nehodný služby tej preťažkej… lebo sám — ani neznám pravice, ktorá nás zachráni, ale keď hovoriť mám — vzbĺknem v tom plameni pohľadov, pochopím všetko, tak i zvestujem — že sa ten Vzývaný smiluje nad nami!! 1915

Nedávno bolo — ja pútnik zo synov národa, ktorý nerodí hrdinov, základmi Europy otriasajúcich, skromne a do hĺbin pohnutý zastal som pod skvostnou kupolou nad hrobom jediným v svete. Podo mnou mohutný sarkofág tesaný z červenej žuly (iste, bo ten — kto tam spočíva — tvrdým bol, nezlomnej vôle), dlažba: list na liste z vavrínu, dokola bohyne borby a víťazstva — obdiv v ich nehybnom zraku… V mojom to isté! hoc nikdy som nemal rád hérosa krvi, snáď — že sám nie som ním! snáď — že som v inom cieľ poznal! jednako skoro som zaplakal, že je nie náš, a ten mramor, to zlato, že hrdosťou iných sa skveje! Slnko sa skláňalo, ako sa sláva i najväčších skláňa, slávnostne lialo sa svetlo a skvelo sa na stĺpoch štihlých, z výklenkov minulosť volala, sarkofág clonili tône; len vysoko oproti oltár sťa v plameňoch zjasal… Kríž na tom oltári, na kríži najväčší hrdina srdca — vysoko! rozumieš? nad hrobom tesaným z červenej žuly, nad vencom z vavrínu, nad kruhom žasnúcich bohýň… a ten istý Spasiteľ, ako i v chudobe u nás…!

I ja som vyšiel s lovci — pravda, len palica v hrsti! pod hôrkou nechali nás: starého pána a mňa, dvoch dobrých známych, ktorí odkedy krv na zem pľuští — sa vedno zahľadíme v obličaj každého dňa… a spolu naslúchame novinám, aké nám sdelia, a spolu tŕpneme — však spolu ufáme zas, ak plán náš zlyhal — sakra! hybaj my na veliteľa… — Nuž pravda, truncus-trunci, mal sa prísť opýtať nás! Nám totiž zrejmé všetko — úspechy, ešte viac — chyby, a hlavné — vyčkávame vlastného spasenia svit: Quid novum? báťko — ja mu: Najlepšie zajsť dnes na hríby! Tu lovci: Poďte s nami, ide sa pre národ biť! — Tak? bravo!… A my sme sa dostali „na štand“ do sihly, kde — ako vravia — vojna vznikla i konca má dôjsť…^[5] môj báťko bafkal z fajky, psiská len nezaskolili, nuž u pňa puška, ktorá mala by zľaviť náš pôst. Hmly riedke tiahly… slnko preblesko, ale len zpoly, kým vetrík dvíhal páper z odkvitlých vyrúbanísk — my lietali sme v duchu od Baltu na Gallipoli, a odtiaľ boh vie kade — pri vzteklom ďafkaní psísk. A metali sme vence z vavrínu, inde zas z tŕňa:… Ach, musí to byť hlupák, že sa tak prekvapiť dal! V tom — len keď na pár krokov… — Ľa-ľa-ľa, báťko, ľa… srna!! lež pozde!… a ten starý Kriváň sa podistým smial! 1915

Hej, hrdá bohyňa, veď si len dožila časov: tvoj oheň vyhasnul, inému bohu sa kädí, dnes, nie si viac kráľovnou, ale skôr poddanou našou! Si krásna, uznáme, preto i uctíme chrám tvoj, no, musíš privoliť na všetko, o čo ťa žiadame: ísť, kam my, jesť — čo my a piť náš ohnivý nápoj! Náš boh dnes bohom i tvojím, preto poď a slúž mu s nami… schyť do rúk prápor náš a veď nás v plameňoch k víťazstvu, čo nechceš vidieť, to nemusíš — akže hruď citlivú raní…! Pred svetom prisvedč, že jestli kde — u nás si istá, bo vieme, nepriatelia — tí by nás nedbali pohaniť, že sme ťa mali, jak Izrael — Ježiša Krista! Ó, my sa do prachu koríme pred tvojou krásou, len pochop úkol svoj, sver nám um, srdce i čo len máš, a my raz vložíme diadém do tvojich vlasov! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Hej, hrdá bohyňa, však si sa dožila časov?! 1915

Už vzdychy zmeravely — a slzy skamenely, hľa, má sa ku večeru, a ženy — mladé, staré — na vode šaty perú… Ak tu-tam zdvihnú hlavy, chlap sa im nepozdraví, čo prejde — staré, biedno! i bijú tými piesty, jak keď už všetko-jedno. Chýr na chýr, ako by sial: ten padol, onen písal, zas v obci čosi stroja pre choleru… Ťaj, veď sa tí páni o nás boja! Pred krčmou bubon. — Sváko, čo to zas? — Nuž len takô — máš uši, rapotačka! No, deti rozkrikujú, že zas tu odberačka… — Ba?!… žiadne kvíľby — shony, nik ruky nezalomí: keď berú, nech už berú!! a ženy — mladé, staré — na vode šaty perú… 1915

Tak aj ty musíš trpieť v útlej mladi, krv moja drahá, duša z mojej duše — a nedbať na bôľ, ktorý srdce kúše, lež zastať, kde smrť život svetov riadi? Si dieťa — a zrieš hynúť mužstva rady: na zaschlej pôde vôkol — rudé ruže, niet výhľadu, niet! zákopy len plnšie — a vdova-mať viac syna nepohladí! Ak nevrátiš sa domov, braček, pozdrav otca, a rec mu, že zem — ktorú oral dlhé roky — si zachováme, z lúk tiež nepredáme — chopca! A potom pred trón vylej prehlboký žiaľ náš! bo, zdá sa, že tam nechyrujú ani o ľude, ktorý v trapiech upie pod Tatrami!!

Po blatnej hradskej kráča so pár žien… cez chrbty — čisté obrúsky, lež prázdne. Mal byť trh v meste, ten ich sviedol, ten, za nimi hegá záprah a ver’ len na ľahko… iste nikde nezaviazne. Čo nesú? nové chýry, iné nič! ba jednak — v srdci starosť, súžbu, muky, u jarma iba zriedka plesne bič… — Hajs! volá smutne starý pohonič, a ženy? — Deň tam a máš holé ruky! Veď keby aspoň dáky pletenák pre deti, múky, čo len na zápražku… však — hej, Boh neshovie viac — to je tak, hľa, s ranenými koľký zas vlak… ten musí mať as’nošu hodne ťažkú! Len zvoľna jechá, z okien pokynú, voz stane, vďačne postoja i ženy — tak ľahko zočiť krvnú rodinu, dnes každá z chvíľ má svoju novinu: ak práve otec, syn, brat skaličený? No, nikto! Hnú — tá cesta na špatu, i topole už mŕtve vedľa ležia, nuž trpí všetko a niet obratu… — Hajs, volky, už deň súdny azda tu! I ženy vzdychnú… v šere zbelie veža… 1915

So skaly na skalu vody sa valia, so skaly na skalu… vlny vrú hlbokou dolinou — útesmi bralia, po ňom sa stele moch zelený, mäkký, s oboch strán jedlina, vysoké smreky, s oboch strán rakytie konáre máča… Na briežku koliba, popred ňu bača postáva na podiv! skľúčený — starý, boh vie, či dožije budúcej jari: v grúni už sneh a ver’ hlava tiež belie, na holi mrak i na vráskavom čele — v úbočí neladne hrkocú zvonce? nepasú valasi tadiaľ, kde on chce?? Čoby!! Lež včera, keď so strovou došli, planý chýr doniesli z dediny — oh, zlý: syn Ján vraj padol!! i nejde mu nijak práca… hľa, oprúc sa o hrubý kyjak postáva… ani len na zápek chuti! Bielučký Zahraj chvost daromne krúti, gazda ho nezbadá — trúchly zrak strmie na riave, ktorou dnes jeho bôľ hrnie — meravo hľadí… keď oddané zviera skočí — hop! ale on kyjom ho zmerá: — Ideš mi!! kliatbou sa poozve od skál, a pes poď, vyjúc… hja, môž’ byť i dostal! odpáli… skoro však plichtí sa bližšie k starcovi, o chvíľu ruku mu líže… — Chápe čos’? oči sa súcitom kalia, vie i to — ústa viac nezšemrú… so srdca na srdce smútky sa valia, so srdca na srdce… žiale vrú!!

Bár ako inokedy kosy nakované — tak nesporo sa dorábajú sená, mlaď nezaspieva — nezujuká žena, skôr horká slza kradmo bledým lícom skanie… A zbaví ešte ta i Božie požehnanie: klas vydala zem — potom zúrodnená dosť bohato — až klesá do koreňa… len ženca! Keď aj ide vedľa — nezastane! Hej, rýchly kosec šírym svetom chodí — na zavolanie došiel, berie radky… a kade zatne, všade krvi ani vody. Ta vyšli silní z dedín na poriadky, ich zbožie môže stáť — pán dá za prácu chleba, a kto sa nenavráti — nebude mu treba!! 1916

Už smrek červeneje, jedľa potemnieva, na tej našej dolinôčke nikto nezaspieva. Zpoza Tatier nocou zázračný vták vstáva: letí, letí jasná hviezda letkom zlatohláva. — Postoj, vtáku, postoj, napiješ sa vody, a nám povieš, jak sa našim na bojišti vodí! Prečo nenapíšu svojim ani riadka? na otcov sa vypytujú deti, nebožiatka! Lež vták nepostojí — priponáhlo mu je: nesie zvesti veľkým pánom, lebo nepočuje? Sklamane zrie žena, sklamanejšie deva… v našej tichej dedinôčke nikto nezaspieva! Nikto nezaspieva, nik sa neusmeje — a nie — lebo jedľa temnie a smrek červeneje!

Hrdý kaštieľ — s balkónu výhľad ako v báji na aleje strihané do strmných stien — kde tu na smes kvetín — Neptuna hen jak rybník háji, na rad sôch pod zeleňou — i na gloriettu… Veľmestský hluk viazne v tých rozvetvených stromoch, s ktorých pŕchne prvý list, ako vetrík dýcha, biely piesok vrždí jak výsmech na výronoch, čo si hudie v korunách skrytá Jaseň zticha. Štiki-šťuki… nožnice sú hľa v práci práve: ratolesti musia preč, ak sú mimo čiary… štiki-šťuki — štiki-šťuk… musia, hoc sú zdravé — mne však jaksi clivo zrieť na tie lepotvary! Jak by stromy nechal rásť!… ak dnes kráse hovieť, dal by vyryť z mramoru prostú matku v kroji, smútiacu — keď priniesla nanajväčšiu obeť… a tam by ju postavil, kde ten Neptun stojí. Na pamiatku 22. sugusta 1916

Došla predčasne na chladnom preťažkom oblaku, ktorý zaľahnul na hory — obieliac zubaté hrebene, zmrazil nádeju dolín, ak maly ju nejakú: prší, od týždňov prší a — na radky skosené! Prší, od týždňov, prší a duch môj zas skľúčený čupí, ako vták na chvoji s krýdlami zmoklými, že tak tiahne tá mrákava bez všetkej premeny, a že deň po deň iba čo väčšmi sa zozimí. A že deň po deň iba čo víchra jak skučiaci výska pod okny o chýroch najskvelších úspechov, jednak tí, čo sa pretmolia priedomím, chudáci, majú vpadnuté oči, sťa od častých nárekov. Majú vpadnuté oči — bo nahorklým ovocie, čo im oskúpna jaseň už poznovu podáva, veru mnohý z nich do jari ťažko sa premoce, preto v pohľadoch smútok, ba ešte viac — únava! Preto z pohľadov čítať, že všetko už skonané: zvesti-nezvesti, ako i kladiva najnovšie údery, žena, ktorej muž nikdy viac na prahu nestane, i žid, ktorý sa pred poštou noviniek dočakať neverí. Ach, je skonané paprať sa v klebetách podkúpnych, chabých pier, platiť núkané pamiatky, na ktorých chytráckosť utŕži, tlieskať na frázy hrdinov v najfarizejskejšej z trúchlych hier, kým von na radky skosené prší… len verím, raz doprší!!

Vlak zaberal a v jasnom vozni len dva sme boli — blízki dávno, on hľadel oknom a ja naňho. Šiel s bojišťa a s ranou v tele, bol z detstva mojím kamarátom, čo zkúsil — vyvravel mi chvatom. I odznak mal za činy skvelé, stál — jak by ten kraj živý — známy bol korsom… na ňom pekné dámy. Jas slnka polial ostré črty, len vnútrom mojím tiahla chumeľ: ja jemu — on mne nerozumel. — Ach, nebol ten prv taký tvrdý, a teraz pohľad až zem ryje, jak na čele kejs’ — batterie! Vlak zaberal a v jasnom vozni som študoval tak zvláštny profil, on radosťou sa zatiaľ opil — preds’ — nevyjasnil pozor hrozný…!

Vy drobné hlávky s vlnistým zlatým vlasom, tak dobre, že dnes ešte rozmýšľať neviete… vy jasné očká s neviny svätým vzkazom, tak dobre, že váš pohľad netúla po svete! Vy jemné ušká, navyklé sladkej piesni, tak dobre, že k vám nárek hynúcich nesiaha… a rúčky! — ako dobre, že vás nič nerozbesní a najviac drevený meč vtisne vám odvaha! Ach, dobre vám! kým neresť v hrob starcov tiahne, a temné vlasy mladých predčasne obieli, tá neresť pôrodná, v nej morom rvúc božekáme, no, vám snáď, nádej naša, lepší svet nadelí. A tak to zbaví! hrajte sa, deti, hrajte, veď potom — na „krštenie“ — život vás zavolá, vy veseľte sa, ale na nič sa nepýtajte, ak my v hod bez úsmevu vstaneme od stola!!

Na srdci s ťarchou hasnúceho dňa hen po kríž zajdem — niže dediny, hen po kríž — s neho hľadí bôľny zrak v tie mĺkve, snehom kryté končiny. Tam stávam s veľmi dávnou otázkou: — Čos’ videl dnes? však — iba smútok zas? On vie! ó, veď je svedkom najlepším — čo dôjde k nám a ide kams’ od nás. On vie i povie! a nás zavalia hmly Tatier — ťažké, veľmi ťažké hmly, a naším žiaľom prudká Belá rve, že sme tak mnoho smútkov vystriehli. — Nuž, s Bohom! tichosť pozdrav preruší: — A to už? ja v to. — Veru, darmo je… — Tak Boh vás sprevoď!! Smutní brodia v diaľ, a súmrak hádže na nich závoje. Sme zas len sami s dávnou otázkou: — Kto zbudne? S kríža žiadnej ozveny… — No, reku — ty snáď už len ostaneš, však tiež bys’ rušal — nech si medený! Na srdci s ťarchou hasnúceho dňa zpod kríža kráčam, keď zvon hlaholí, na oblohe len hviezdy nevzchodia a smutní brodia snehom po poli. 1916

Kdes’ vo Francúzsku — čítam — stalo sa: šli bojovníci, ktorým mrklo v duši, kým boj na blízku prudší bol a prudší, šli — ako kŕdeľ tichých baránkov — bez myšlienky a s túžbou nijakou… — Bum! granát, a z nich dvaja — už len boli! tu búrny smiech sa niesol po okolí: — Ha-haha-ha! ha-haha-hahaha-ha!! a márna bola prísna výstraha, rán sypalo — tí ako deti vôkol mŕtvych stáli a vážne rokovali o čoms’ a sa smiali… oh, smiali — smiali — smiali!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Si čula smiech ten, Smrti?? vyhas hnev svoj nehorázny… bo ak ťa ako múdri nezmôžeme — vedz, zvládzeme ťa iste — ako blázni!! 3./VIII. 1916

Zdalo sa mi, zdalo: nepoznal som Zeme, nepil z jej vôd, ktoré zpod brál vyronené tečú ako slzy… netrhal som kvetín… že na inej, krajšej, lepšej hviezde sedím zdalo sa mi, zdalo… Pekne bolo vôkol, ani jeden kvietok krvou nepodmokol, a jak bujne kvitly! slniečko sa smialo, ani jedno srdce žiaľom nepukalo — zdalo sa mi, zdalo… Keď tu zprávodaji, pred ktorými vesmír sotva niečo stají, roztrúsili chýry o ďalekej Zemi, čo jej vášne nieti a čo duch jej cení, aké tvory chová (preúbohé tvory!), prečo v noci plamom fialovým horí… — Vypočul som všetko — nesháňajúc vence, pomyslel som: veru — hlúpe deťurence! Vtedy v obličaj môj chladom pozavialo, a ja pochopil som — to, čo sa mi zdalo, to, čo sa mi zdalo!

Keby som bol prameň, z neho tvor ten píja, preň sa zbičovaný človek kŕčom svíja, v tok sĺz by sa preobrátil! Keby som bol vínom, po ňom bažno siaha bezohľadná ruka najväčšieho vraha, na krv by sa preobrátil! Keby som bol bozkom, ním sa sladí život, sobral by som horkosť všetkých vdov a sirôt, na blen by sa preobrátil! Len čo by som videl, ako mu to chutí, že bol taký biedny, že bol taký krutý, a či by sa neobrátil!?

Sťa hviezdy — žiaria pestré lampiony v diaľ preďalekú, kde sa nebo kloní a lesklým ľadom preteká sa — hemží postáv milliony. Z ’kejs’ hudby vyznie bolestný zvuk čella, v ňom otázka i výtka rozupelá, veď dnes na ľade šírom Život a Smrť veľkí riaditelia. Tie milliony sprostučkých sú ťahov, z nich každý s tvárou strápenou či blahou sa ženie — v ruke s jasným lampionom kamsi svojou dráhou. Krv všetkým prúdi hudbou na takt daný, a nevedia nič — nič o smilovaní: ľad klzkým — kto si silným stane v cestu, padá doráňaný. Každému slnkom lampion, čo on má, (ten nevyhasne!)… Zvíri hudba — shonba, kýs’ prorok volá, že to hriešne — hriešne, ale sotvakto dbá! Na krížnych dráhach hnev sa o hnev lomí, jak oddá Život Smrti milliony — rve hudba desne… na znak riaditeľa hasnú lampiony. Len teraz prezrú oči v hrôzach plenu, už chápu slov, že hriešne — kam sa ženú, a namúdrení smyslia — so mnou smyslia na poslednú scénu: až neostane horieť lampiona… ľad spustne, lebo Život bude — „doma,“ Smrť, prečiarnuc tie zamotané dráhy, skoná — tíško skoná!! 1917

Tak ťažko, ťažko mi i tešiť vás už, bratia, vy tichí martýri, im svätou povinnosť, tak ťažko! — bojím sa, že slová neosladia múk vašich číry blen — dnes, v dlhý — trpký pôst… Oj, ťažko! srdcom schvie: ak niekto vysmeje ma že nesiem, jak dnes rok, pár lúčov nádeje, a jednak musím k vám, krv moja rozptýlená, bo beda hrudi tej, v nej úfnosť dotleje… Hej, beda — akže ju tón pôstnych piesní splaší, tých tiahlych, bolestných, ich nikto neskladal, tých v nich vy upiete, v nich lkáte, drahí naši, jak Pán náš na ceste, keď kríž niesť nevládal! Som oným Šimonom — nuž prijmte moje ramä! čo — moje? vznesme zrak vhor k chmúrnym nebesám, a zľahčie bremeno, bo medzi nás On stane, Ten niekdy strápený — a kríž váš prejme sám! Ja vzkaz vám odovzdám a vrelý pozdrav z domu, i s mojím žehnaním vám oddám dojatý, však On sám zdvihne prst a z mrákot nebosklonu jas vzíde — zaženúc tmy našej Golgaty!

Niekdy o poludní, niekdy na mrkaní složím na stôl pero, čujúc rytmus krôčkov, zpod záclony vyzriem oknom, nezbadaný, natešiac sa jak vy, keď vás matka chová peknou rozprávočkou. Vidím uzly — kapsy kníh a v dlhom rade kožúškov a šaták… baraníc i čiapok, v kŕdli krotkých jahniat tu-tam kozľa mladé — ak pán rechtor nejdú zápät — štúra — socia, odskakujúc nabok. Vidím jastriť oči, bzukot včeliek slúcham vravou, čo ma v dávne časy učičíka, zdá sa, praje nebo všetkým mojim túham, zdá sa — zpoza sáry vyzerá mi žltá hlávka perečníka. A zas vidím, ako sporo dorastáte, tvár vám vážnie, tvrdnú dnes tak útle svaly, chytáte sa práce bodro — húževnate, by ste s nami na vzdor neprajnému svetu chrám náš zbudovaly. Takto o poludní, takto na mrkaní teplou nádejou sa srdce povždy vznieti, keď vám za záclonou žehnám — nezbadaný, by ste doplnily rady padlých otcov — deti naše, deti!!

Nedobre je na tej zemi, celučký svet prevrátený: ako z diaľky — ako zblízka iba hrmí — iba blýska! — Nepreklínaj, drahá mati, i tak sa ti nevyplatí: toho, kto tej búrke vina, človek darmo napreklína! — Nekaz oči, milá moja, azda sa ti vrátim z boja, keď ma počkáš — v Božom mene dosť sa ešte soberieme! Bubny hučia — trúby vreštia, oheň chŕli hen od mesta — kde pred chvíľou čaty stály — potokami krv sa valí… V tichom chráme pred oltárom mať i milá kľačia párom, ale kde by prosba vrelá prehlušila toľké delá?!

Čŕt tvojich zbadal som v ten večer žalostný, keď sviece horely, preds’ bolo v chráme stínno, a syn tvoj prijímal z rúk mojich chlieb a víno. Tvoj pohľad cítil som i s tisíc úzkosťmi — hen z lavíc žaloval, kým som ja horlil v reči, oj, často žaloval, že ktosi v nebezpečí… A viem i o chvíli, keďs’ do rtov zahryzla, čo som ja hovoril, tys’ vtedy neslúchala, oj, viem, žes’ v chvíľu tú pod krížom syna stála. Však — došlas’ ku Hodu a želiac, jak si zlá, kde kľačal on, tams’ ty — tak pokorná a tichá! len slza veliká sa sviezla do kalicha… A potoms’ umrela… tie črty slovenské keď bolesť zorala — no, nezhyzdila hrôza… — Spi sladko, sladučko… ó, mater dolorosa!!

— Tu sme! sem veniec… tento hrob je náš! z vás, sestry, najkrajšia a nevinná nech ozdobí zem, v nej spí hrdina, ja poviem úprimných pár slov: — Na duši s bôľom sirôtok a vdov, i rodičov im vyšla nádej v nič… so smútkom panien ľaliových líc a vpadlých očú — ako pri plači, tak stojíme tu, milí smútiaci! — Hľa, mohyla, len jedna, jedinká z premnohých… a kríž miesto pomníka, na ktorom čítať, že pod pláštami tu spočíva kýs’ Slovák neznámy…! Nuž čí to hrob? Náš! A kto v ňom? Náš brat! len jedna ztrata z toľkých ťažkých ztrát, len jedna obeť… vernosť vrodená čo priniesla a — hľaďte! — bez mena, jak nosí večne obete náš rod: keď dať? dá! keď mrieť? tak mrie o závod i neznámy!… No, brat náš premilý, nám túha vstáva z tvojej mohyly, by nekrivdil nám žiaden nečlovek, veď trpíme dnes ako ktokoľvek a krvácame hojne-hojne ver’… nuž živoriť, jak leciaká sber bez mena, keď sme dobrí ku práci?? — Nie! chceme žiť… žiť… milí smútiaci, pre tehto hrob tu a pre iných stá, čo pokrývajú diaľne bojištia a ktoré sú nám drahé… posvätné, k nim — hoc len v duchu — deti pradetné síl zajdú načrieť, ako práve my… — Ty ale, drahý brat náš bezmenný, čuj vzdych náš: Boh ťa osláv, hrdina, prijm’, čím ťa uctí rúčka nevinná za rany… za krv… Vedz, do ostatku že zachováme tvoju pamiatku, bo — mŕtvy pre nás život znamenáš… spi sladko! — — — — — — — — — — — — — — — — Modlime sa: Otče náš — — — — — — — — — — — — — — — — — — — A na rozlúčku nechže ťahá slák po strunách duší: „Kto za pravdu…“ tak! by poznal svet, že tento hrob je náš, oj, náš, i bez mena je náš!!

Môj plášť (dnes z oblaku) až na zem syrú splýva… vej — vejže, vetrík, vej! a prsty na strunách a tečie nôta clivá z tej duše boľavej… čuj, plné akkordy jak jarným vzduchom trasú!! ó, kto ich roznesie? kto pochopí ich hlasu?? vej — vejže, vetrík — vej! O srdciach zlomených, im viac sa nevyjarí, hrám — roztúžený hrám, o hroznej obeti, čo rudie na oltári z rán, kde prv svätý chrám, a tesklím, žalujem i hromžím výtkou mnohou, že načo bolo svetu stavať z ľudí bohov?! hrám — usúžený hrám… Môj plášť dnes z oblaku a tvár do hmly je vtkaná — vej — vejže, vetrík — vej! a tečú akkordy — hoc vravou Ossiana z tej duše boľavej, len keby všetky skaly (srdcia?) spolievaly — len keby všetci ľudia so mnou zaplakali… vej — vejže, vetrík — vej!! 1917

Je ticho zas… deň jasný, smierlivý sa na končiare oprel, na nivy, vo vzduchu hrajú mušky malinké — pri umučení v kvetnej dolinke je ticho zas… a môž’ byť, pozná kraj ten niekto z vás, i vie, čo ten na kríži pamätá, jak obloha v prach a dym zastretá sa chvela hromom diel… ó, pukala! a hrozný ryk sa lomil o bralá, krv tiekla, nápad rval sa s priekorím, až ostal iba veľký cintorín — a kríž, sťa na znak, že i v súboji najkrutších vášní sveta obstojí — ten kríž, kde s’ smyslel snáď ty v preveľkú tú súžbu na mať, deti, manželku, na dušu, ktorá srdcu najprvšia, a bôľnes’ zupel: Pane, smiluj sa! tam ticho zas…!! Len hlava boľavá hen s kríža sa ti — čuješ? — privráva: Ver, synu, ver i v ohňa údese, a viera tvoja hory prenesie, tie vrchy trapov… ver!! deň smierlivý sa oprie na končiare, na nivy, a ty sa vrátiš domov… orať… siať… na prahu sobjíma ťa žena, mať, tvár trudnú shladia rúčky malinké, a bude v svete, jak tu v dolinke… tak sväte, jasno, milo v tento čas — a ticho zas!! 1916

Tvár tvoju, rode môj, i krv z rán… horké slzy som stieral ručníčkom… hej, od troch smutných rokov, kým rty ktos’ zažehnal nemotou prehlbokou. Dnes ručník obzerám, je v rúčkach mojej Músy a div kýs’ — obličaj, v ňom ťahy tvoje veru, lúh tie viac nevyžrie a práčky nevyperú! Z nich čítať všetek bôľ i otázku tak hroznú, i túhu ešte žiť a nie tým biednym žitím, keď ker už umiera a púčok nerozvitým. Oj, žiť — žiť na slnku, čo dáva sladkosť hroznu, čo duše rozspieva o peknom vinobraní… — Viď, rode, poznáš sa? vrav — jazyk rozviazaný! Ten ručník tebe dám, len neohrď ma, prosím, krv — slzy utieral, nuž iste zmôže nápor… na, vezmi — pripevni, nech bude z neho prápor! Až zavlá vo vzduchu — ja slzami zem zrosím, tú rodnú, drahú zem — jak najvernejší vlasti, a pohnem za nim tiež a nedám svojej časti!! 16/VII. 1917