Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Ľubica Gonová, Viera Marková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 45 | čitateľov |
Revanš
Gen. I. 27.
Na svoj obraz človeka Boh stvoril, v človeku však prefíkanosť mnohá: obraz Boží odparatil kamsi a na vlastný vytvoril si boha!
Potecha
Ex. III. 5.
Čo sa už len pre tú obuv ten svet toľko hrozí? nuž veď — Mojžiš stál pred Bohom, a jak vieme — bosý!
Prispôsobivému talentu
Hoc už meníš farbu ľahce, každému si taký, jak chce, ak si sadneš k stolu a žien vôkol stola, nerec aspoň miesto — „bol som“: ja som bola!
Na svetovú vojnu
Kalamajka-kalamajka mik-mik-mik… miesto hudby romoní a kto krky vylomí — nevie nik.
Slovenská obozretnosť
Pánboh im syna požehnal… tak zneje zvesť na krátko: vraj — krstili ho Peterom, no, pre domácich — Vladko!
In memoriam
(Obeti dohánovej mizérie.)
Vo vernej službe dávnych zvykov položiac život pred trafikou, spi sladko a za muky časné nech ti viac fajka nevyhasne!
„Mehr Licht!“
Tak veľký Goethe… umierajúc, keď videl, človek v akej tme! Ja dnes netrúfam si žiadať — najviac ak za pol litra petroleja!
Morbus slovaciensis
Nemáme-li? — vzdycháme nad tolikým nešťastím, a keď s neba padne čos’, nevieme, čo počať s tým.
Z bravkových úvah
Kroch… kroch… kroch… pokročily ľudské mravy? pán ma zdraví, sedliak zdraví — kroch… kroch… kroch… keď sa túlam po ulici — po dvoroch.
Náš jedlopis
(Prostonárodná pieseň.)
„Švábku pod polievku, švábku v chlebe máme, švábku miesto mäsa švábkou zajedáme.“
Kombinácia
II. Mojž. XVI.
Ach, jednak dobre, že u nás z tých rodom vyvolených počet preveľký, bo — ľahko môž’ byť — raz sa zbadáme, že počne padať manna — snáď i krepelky!
Zlá vec má i dobrú stránku
(Na prácu — R. Fugmann: Der Segen des Krieges.)
Pána X. včera nabili tak veľmi až umrel… a vraj dlhov nechal silu… — No, hľa — má aspoň pokoj s veriteľmi!!
Epilog
Hodno bolo spievať?
Keď rty moje zmĺknu a z rúk bezodkladne zvučný nástroj na zem syrú, tvrdú padne, zvíria všetky struny dissonantným praskom, ako posledný ston po živote trudnom, po živote ťažkom. Dozvonia a vzduchom ozvena sa zdvihne, odnesúc vzdych v oblasť večnej harmonie, kde sa pridá k roju mojich tichých spevov, ktoré chvieť sa majú, večne chvieť sa majú nad otcovskou zemou. Kľaknú na mračná (dnes búrka na nich jazdí,.) spŕchnu na smädný kraj v tichom, teplom daždi! zúrodnia ho soľou, čo v nich rozpustená, zhrejú neústupnou túhou strápeného nášho pokolenia. Ja už pod mohylou budem sniť — no, čujne, chápúc, že čo mrelo — rastie… ženie… bujnie, a keď dôjdu vďační hrob môj popolievať — precítim to, že preds’ hodno bolo trpieť, hodno bolo spievať!