ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak dobre — pohovieť si na mochu pod jedlinou a na nič nemyslieť — tu, ďaleko od sveta, len opájať sa dychom hôr, počuť súzvuk rýmov, v nich túžby nerozumných — samoty vysvätia!… A hľadieť na pne štihlé, i na prť, jak sa tratí, na skaly porastlé — jak pomníky trpkých právd, na úsmev margaret, z nich podlietne motýľ zlatý, snom najšťastnejšieho — kto životu veľmi rád!… Tá sladká istota ťa privinie na hruď mäkkú, čo srdce útle hriala v materskom náručí — sťa slúchal by si s vierou rozprávku prapravekú v nej krvi niet a nikto nikoho nemučí! Ó, tak je sväte — ako na zemi vykúpenej, kým vlastný kňaz žalm vďaky odspieva v oltári, a závidím tej jedli, tej skale porastenej, keď mrkom svetlo z okien — v cestu mi zažiari!!

Odkvitá orgován, pŕchne kvet jabloňový na pažiť zbujnelú, na hriadky nevypleté, na chodník, kde ho snáď pokojne zašliapnete, biely, či lilavý, narudlý, fialový. Nikto vás nezdrží, výčitkou neosloví, ak si chvíľ pôvabu nikdy viac nespomniete, lebo je predarmo — na tomto božom svete to, čo raz odkvitlo, nahradí len kvet nový. Preto mi nevoľno o jarnom odkvitaní, sotva sa usmial puk v oblohu oteplenú, že hneď i podlieha smutnému predurčeniu. — Ešte keď za ovoc zaplatí lupenkami! ale keď podjaseň konárik ľahunký je — a peň už studenej zimy viac neprežije?!

Chvev listia oči preberá, van ľúba brezy mladé, a je tu jak na zapustlej — no peknej promenáde, i svrčín rad i borovíc… vzduch zvoní spevom vtáčat, hej, je tu krásne, premilo — i vám by sa ver’ sladilo tou mäkkou trávou kráčať! Hľa, otvorená aleja, hoc v diale nevyháňa, preds’ hen až v Ďumbier zavadí, a hen zas do Kriváňa… spád priezračných vôd žurkoce a pilné včelky bzučia, tam — keď číms’ ducha zúbožím, na svieži moch sa uložím, jak komus’ do náručia. Zrak uprem v čisté nebesá a hľadím dlho — dlho, až padá závoj ľahučký… (ó, blahonosná mlho!) mne zdá sa, že som zasadol v chór švitorivej vtači, a chválim nebo — chválim zem, že smiem si spievať — jak si chcem, nie — jak sa hájnym páči! 1917.

Chór hláskov švitorných… šum vôd… a kuku-kuku… len odkiaľs’ sdola vdrie do symfonie lásk: buch sekier… šust píl a — hóp, pozor!!… rups a — prásk!! A sihlou letí vzdych tak trudný — na rozluku — vzdych horkej žaloby až v srdce zakrojí a zrak môj súcitom mi uľpie na chvojí… Jak dýcha!… Deň-dva a zdvih rytmu večne stane… — Hej, vody, hájte krás, síl cieľ vám požičia, bo zbudne leda chrasť a chlpy rebričia!! Hľa, tam pod úbočím už brvná rozmetané… ó, koľká púšť a len pre „svätý“ záujem! a márne presviedčam a márne banujem!! Hen pestrie na slnku smes šaták — košieľ bielych, to ľud môj oberá kraj svoj o ozdoby… však — len keď vyžije a len keď zarobí! Veď hora narastie!! — Mne? za chvíľ otupelých hruď vôňou hojila i spevom spanilým… ó, kam sa utečiem… ó, kam sa uchýlim?! Kto a kde pochopí i srdca môjho tlku?? hej, sihla!… ešte rec — prv jak ťa zrúbali — kedy sa, splní to, o čom sme snívali?? A vzduchom smevavým schvie!… kuku-kuku-kuku…

Mrk!… na oblohe — skoro bez obláčka — pár hviezd sa kmitá, mesiac — polkruh zlatý, a vôkol polia, v diali… veža, chaty… Som sám!… kás’ tieseň voľný krok môj hačká, dych pôdy cítim, žhavý je, až dráždi, a svrkot plaší ťažké sny o daždi. — Hej, čo to bude?!… Nik sa neozýva, len rieka hučí, šepce biedno zbožie, ak poprší, že — snáď sa ešte zmôže. — Ó, Bože, vyslyš!!… Mesiac v hmly sa skrýva, zpod blízkej brázdy počuť sladké trilky: veď ruka Božia hojnosť činí z byľky! A v diali, kde sa tichá vieska šerí, spev zbožný mocne stúpa nad topole, nad vežu i nad vysočiny holé… To ženy naše prosia — na cmiteri. 29/VI. 1917.

Od kohos’ zdedila neviny pohľad — od kohos’ zdedila? sver mi! Taký je skromný, tak smierny… ako sa belasie v zrejúcom žite! kto ti ho poručil? pamiatky smyté? jestli chceš — pomôžem! hlávočku primkni!! — Išiel raz Majster i s učedlníkmi obilím v sobotu: vyhladli asi, vztiahli rúk po klasoch zlatistej riasy, z čoho hneď s pokrytci povstala hádka, iba kdes’ vo zboží pra-pra-pramatka tvoja sa preveľkou radosťou chvela, že zrak svoj uprela na Spasiteľa, a On sa usmial tak skromný a smierny… Od Nehos’ zdedila neviny pohľad — od Nehos’ zdedila, ver mi!!

My — že už ani slnko božie nezasvieti, ba čo sa pozbúdzalo — znovu pousína: po uplakanej jari dochumelí zima a pamätať ju budú snáď i detné deti! No, darmo sme sa vrúcne jednak nemodlili: hľa, vrchy stoja čisté, ako ctnostné panny, vzduch priezračný sa prúdi stráňou — dolinami a po starom sa temné hory roznôtily. Tak ostro rysujú sa jedle na blankyte, ním zápalistá rumeň mrkom rozlieva sa — a prší shora nežná, nevídalá krása na bleskom zryté hrany — bralá žulovité. Len jeden oblak pláva vzduchom opozdene, i toho sťažeň, zdá sa, ťažko porúchaný… hľa, zakotvil sa slušne — krotko na Kriváni a objíma to staré, vyjasnené temä. — Oj, pominú sa dni i najväčšieho trudu, a srdcia verné, ktorých nádej nevytletá — tie okrejú a hoci za — babského leta, keď tí, čo krivdili im, lichotiť im budú!

Hľaď, pažiť týchto lúk — prv samý puk a kvet — dnes jak ju zšľahal mráz, do sýta potemnela, smes jasienok sa skvie, sťa by ich na zamät čias’ rúčka vyšila a potom odumrela. Stín rastie od hory, z nej hlesu nezačuť, len vtáča zžalostí, že chladným úsmev slnka, a briežkom v lieštine dlie kási citná hruď… na harfe dvoje rúk a… pieseň žblnká… žblnká. Rad stodôl vinie sa, sťa vieska zakliata si driemúc… pre tie as’ strún záchvev kúzla nemá, ich starosť jediná, či kto krov popláta, a radosť? akže tam na šope hodne sena. Aj majú pravdu, však ja mám tiež — iste mám, keď tesklím nad kvietim, že sa tak ľahko marí… … na harfe dvoje rúk… hľa, i ja preberám — pouprúc vlhký zrak na ten náš Kriváň starý!

Šat premieňate, ako kráska ladná, a vždy ste iné… za úpeku — chladna… oj, vždy ste iné… ráno — na mraku… a či vás vidieť v celku, či len trocha, zrak môj sa krás dosť jakživ nenakochá a nevyčerpá vnadu storakú. Ste nádherné i búrky v divom vznete, i keď sa v čistý — svetlý blankyt pniete, ste velebné, jak obraz oltárny v tom Dóme, jeho klenba k hviezdam siaha, kde poet kňazom, i ten bližšie váha — len z diaľky hľadiac na zjav bezpárny. Dnes? — nevestou ste, nad ňou nebo jasá, jej ovzdušná tvár jemno červená sa, čo vidno — hlava bájna, kráľovská… hmiel bielych závoj až hen ko mne splýva, i vystrem ruku… či sa mi len sníva? — ret okraj šatu zbožne pobozká…

Už západ pahrebou a noc si skoro ustlie na bielej doline, jej prúdy nezmrznú, chlad britký chlápe z vĺn — dnes tečú na div zhustlé a v čipkách ľadových kams’ v náruč príbuznú. Kde kopno — vidieť skál jak vytočených z kosti, snáď k dlani prilipne, nech vezmeš jednu z nich, a sivé rakytie čnie v mĺkvej strnulosti, na briežku krovy — chrám vo farbách preluzných. Hôr žúžoľ v úzadí a potom hole sňažné sťa triumf čistoty sa pnú a rumenia, ba celá obloha jak na povel sa zažne a prší žiar — ach, žiar do dolín súženia i v dušu pre pamäť!… Až zhasne deň a krása ma túhou podvedie kdes’ v svete záhrobnom, z hmiel diaľnych priestorov mne Tatry vynoria sa a kraj môj ako dnes — i v jase podobnom.

Na modrom úzadí (práve deň zachodil) stály dnes Tatry a čistunko biele — stály jak sarkofág z snežného mramoru, v ktorom spí víla, jej mnohá hruď želie. Na modrom úzadí (slnko už zapadlo) hviezda sa zjagal a veľká a jasná — hviezda tá životom iskrila ako zrak najkrajší, o akom poeti básnia. Na modrom úzadí (krýdla noc rozpäla) tiene sa schodily oplakať krásku — a ja som spieval, čo hviezda mi zjavila: Vstane tá mŕtva — až pocíti lásku…! horúcu lásku…!!

Sneh svieti na hoľach i v úbočí i v poli, dnes svieti čisto zvlášť a ostrým chladom dýše, na stromoch inovať, hen zpod striech dym sa tmolí a v bielych obláčkoch sa dvíha v svetlé výše. Ľad skvie sa pod brehom, kde mlynica si hovie, len občas praskne čos’ do slávnostného ticha, jak ťažká žaloba, ju ret kýs’ nedopovie, a radšej zavzdychá… i údolím to vzdychá! Je krásne — srdce však kás’ mrazná ruka sviera, na chráme holúbky — ni jeden nezhrkúta! je krásne — krajšie jak vo všedný deň, jak včera, lež kochať…? kde by dnes?? brr!! zima príliš krutá. — Len trošku tepla v hruď!… Bam-bam… zvon zbudlý volá, o chvíľu ponad breh i spestrie chodník pustý: pre trošku tepla v hruď ľud hrnie do kostola, sneh vrždí zďaleka — no, vyjdeme a — pustí!! 1917.