Zlatý fond > Diela > Z tichých i búrnych chvíľ


E-mail (povinné):

Martin Rázus:
Z tichých i búrnych chvíľ

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Ľubica Gonová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov

O mne i o vás

O mne i o vás

Ja — guslár mladý na lone výšin pri čistých prameňoch srdce tíšim… Sťa Kriváň — v ohni stých žiaľov stlievam a keď sa utrápim, spievam, spievam! Jak v nástroj udrem — tu v duši svitá, a diaľka — šíra diaľ odokrytá… Ja vidím — cez mrak slnko sa vdiera, a kto sa chystá žiť — neumiera…! A vtedy šiel by od prahu — k prahu, by odel premnohú dušu nahú… Ó, vtedy rád by k vám — plakať s vami — a potom zanôtiť o svitaní…! Tak — guslár mladý na lone výšin pri čistých prameňoch srdce tíšim…!

Na studnici

Z mnohých rúk som prijal vody — od kolísky: prameň jedných ďaleký a iných blízky… Mnohé z tých rúk nebárs, iné prajné boly: niekde som pil s chuťou, inde proti vôli! Ešte dobre, že som dbal, kde-aké žily, lebo z druhov nejedni sa potrávili! Úbožiaci! pamätám sa na ich krízu: napijúc sa — zabudli i na to, čí sú!! Poniektorým kmitlo zas, že všetko zhynie, preto snili len o bozku, a o víne!! Zanechal som tamtých, aj tých… život volal! šiel som za ním — šíre svety preputoval… z mnohých rúk som prijal vody, a tu ti — ’ľa, prídem domov a z vôd žiadna nechutila…! Pomyslel som: nech ma kto chce, jak chce viní, vykopem si studňu, som chlap — ako iní! Aj som počal rýpať v zem i do kameňa: zblbotala voda, hoci zakalená… — „Klen, vodička!“ a zrub čo deň to je plnším: vysmädli ste? dovolíte?? vďačne slúžim… nech sa páči!! tiež z nej píjam — čože?? óvi, trocha piesku že v tej vode?! lepšie troví!!

Ztratený deň

Na tvrdý balvan kľaknul orol mladý a slúchal, ako šumia diaľne lesy, hučia vodopády. Tá príkra úboč tak mu bola milá — no, dnes jej tiahla, tajuplná pieseň nijak nebavila. On túžil v oblasť nekonečnej ríše, o nej mu otec i mať vyprávali, ba snáď — ešte vyššie. Aj veril, že let jeho dosť už sporý, hej, okúpe sa v otvorených nebies prehlbokom mori! Zakrúžil, keď tu — skrížily sa vetry, a nádej jeho v skalné priepadiská ako pierko smietly. Na tvrdý balvan kľaknul orol mladý a preklial sivé bralá, hory — doly, biele vodopády!

V jaskyni

Huh, jak dýše chladom… huh, jak nemo hľadí, huh, jak desí prázdnom… jednak vábi, volá dušu rozladenú — ako do kostola! Azda vie bôľ chápať? azda chce dať rady, jak tá v Delphi?! Bože, var tu sluch môj čuje, prečo ma ten život večne odstrkuje? — Hahó!… Žiaden ohlas, len čo so stien kvapne… — Hahó!!… Márnym všetek dotaz na pythie, a to srdce prosí… a tá duša nyje!! — Hahó, nebude už inak??… Ticho trápné! Keď tak — kto s’ tu pánom — neuvidíš žiaľu, len čo oprem čelo o tú tvrdú skalu! Pôjdem ďalej — háj, so stisnutými ústy, len snáď v citnom srdci — ó, ty kradmá tucho! — ostane raz pusto, chladno, mŕtvo, hlucho… až krok môj sa ztratí v divej, bujnej húšti.

Večer na Dunaji

(Spomienka.)

Kdes’ nad Devín sa slnko skláňalo — však, kamaráti?! — a pleť malo takú, jak zľúbaná tvár v rudom, divom maku. A vôkol šumelo a sálalo, jak z valných vĺn i — z očú rozožatých, a parfym vial na hriešnych, vial na svätých. Ach, pestrelo to — kvitlo nábrežím, jas oblých údov kmital z mnohej blúzky, reč tiekla tak i tak — i po francúzsky… No, ruch ten bol viac fádnym kädečím, nám do dišputy súcim aj do — vady, veď boli sme tak svieži, bujní, mladí… Na oknách palôt rumeň ihrala, a duše naše spito — sťa by vínom — sa vssaly do tých farieb nad Devínom. Už hasly… hasly! (— Sláva bývalá, oh, jak ťa vrátiť úbohému ľudu!?) Čln kýs’ hnal hladinou a proti prúdu…! A vôkol šumelo a sálalo, z lámp elektrických, z očú rozožatých, a parfym vial na hriešnych, vial na svätých… a z valných vĺn čos’ na nás volalo… — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — —

Rudé plamene

Uzrel som vábny obraz bez krvi a bez života, čierna noc dala farieb, maľovala ho nemota. Po nižinách sa prúdy temnoty hustej valily, z nich ply sa strmné grúne v ozorné, čierne mohyly. Nebo — zem v jedno splývaly, ako to bolo kedysi, len tu-tam sopár tvrdších čŕt: nepohltené obrysy. Lúče sa draly zpoza chmár (s kozúbka kejsi bohyne?), bledučkým leskom jasaly na rozblúdenej bystrine. Jednak hruď moju svierala na pohľad krás tých tesknota: obraz ten mrazil vrelú krv, stieral pel s krýdel života… Suchého ráždia sniesol som, podpálil tvrdé smoliaky, s oltára môjho stúpa, hľa, voňavý dym po oblaky, aby tí, ktorí v dolinách po dlhé roky trúchlili — uzreli rudé plamene a sa im so mnou tešili!

V rozpomienkach

Kto ťa mi vráti — ó, krásny smev úsvitu! — keď štebot lastoviek zbúdzal ma z postieľky, a ja poď boso v svet po rosnej pažiti, sťa pierko ľahučký — silný, hoc neveľký? Keď zore zarudly nad hrdým Kriváňom, mňa neraz našly už pri Váhu na hati: tam som ssal rytmus vĺn, chápal spev škovránka a cítil kypieť krv v rozkošnom dojatí. Na prúde, jak ten kov — niesli sa pltníci, i mladší! veslom však vedeli zamárať… tu vody zjasaly, slnko nás oblialo, a keď sa zodvihlo — došiel i kamarát. Poď my v diaľ vábnu, kam oči nás zaviedly, a ver’ sme, pamätám, túlali premnoho po jarkoch, po stranách, po hore — blažení, že hoc sme malí — no, do nás nič nikoho!! Dnes z jarých pltníkov — najlepší vojaci, i dobrý kamarát s nimi kdes’ zaviaty, a mne tak bôľno!… Ó, krásny smev úsvitu, kto ťa mi navráti? kto ťa mi navráti??

Chvíľka odpočinku

Deň môj belie — farby vôkol také všedné, roztekavé: štetec — ten ich nezachytí… je ich sýty? či len oči mdlé už — mdlé, až nechápavé?? Deň môj zvučným — lež tie tóny také všedné, nedotklivé; hlas ich k piesni — za poklady nenaladí! či len duch môj mdlý už — mdlý, že hlucho hlivie?? Deň môj jasá, plače, kára… aj to všedné, aj to nudné! hej, duch — sťa vták mĺkvy, starý na konári… či len srdce mdlé už — mdlé, že takto tvrdne?? Sen to, po ňom farby zjastria, zvíri zvuk, hruď šľahnú plamy, zčerstvie deň, vták zmladnúc vzdmie sa po nebesá — splatiť Bohu sladkú úfnosť žalobami! žalobami!!

Hudbe

Len slabé echo v duši ešte z chvíľ tých vzácnych, keď som slúchajúc ťa snil tu v šerom dóme, plnom zbožných dúm, tu v sieni — ako zamrel žvast a šum, tu v salóne, kde zručné rúčky dve ma zvaly k tancu — hneď zas k modlitbe, tu v izbietke, kde duša priateľa mne k vôli smiala sa i trpela… — Hej, snil som, ako spitý nápojom, a chápal som ťa, hoc len po svojom, tou prepodivnou sieťou tvojich ciest jak dieťa som sa hnal, však — dal i viesť, a čul som vravu lúk i hromy brál, i pochybností vodopád mi rval, až v let ma strhlo a diaľ neznáma sa rozzvučala mocným: Hosanna!! V tom zmĺklo všetko a ja víťazne som hľadel na svet — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Ach, dnes nezavznie len slabé echo v duši — z výnimky ak čujem „klim-klom“ dákej slečinky, keď sídem na trh…! Som len z ctiteľov, nie učeník — hej, škoda!… Umelou nech vlial by rukou v nástroj stesk môj, žiaľ: hrom zadunel by, vodopád by zrval, snáď sostúpil by z rámu so steny Ten — na Golgate ťažko mučený — hej, sostúpil by ko mne, jak môj brat… a praskaly by struny…! 5/VIII. 1916.

Keď zadiera život…

Zpod okien šust a škripot píl sa dissonantne votiera… — hen od včera, ach, od včera, čo som sa k spevu nevzchopil. Duch nepokoj žal, smútok pil, že nezná život prímeria, a škrípe v tíš a zadiera, by splašil pieseň na sto míl. Lež — nezaplaší! hoc by hneď i srdce pílil jeho jed, to uvíta z chvíľ čakanú, keď znôti podľa záľuby… a píla? tá sa vyštrbí — hej, zuby sa jej vylámu!

Asyl duše

— Preč-preč! drsná Ruka, bič svoj, nedbám, nad mnou skrútni, len sa netkni mojej lutny… preč! — Tvár ťa dráždi, pravda? ťahy! nie som milý, nie som drahý, slová moje — odmerané, zvuky strún viac výtky samé — komu prajú, komu kľajú, tvojej vôle nehľadajú… ja však mám v nich hory-doly, po nich kopov nezaskolí, čakan márne rúdy hľadá, kade iba sihla mladá, šumom ktorej plesá — žiali celý rod môj osiralý, a kde — keď sa búrka spustí mier svoj nájdem v prajnej húšti, zkiaď ma zlý zrak nevykuká… — Preč — preč! drsná Ruka, šľahaj bičom, sekaj prutmi, len sa netkni mojej lutny… preč — preč!!

Moja poesia

Ako motýľ hravý, ktorý vše tu — vše tam, tak ja s kvetá na kvet šírym svetom lietam, nepoznám sna v noci, odpočinku za dňa, len by našla medu duša moja hladná pre seba i pre tých, ktorí na nej ľpejú, keď im mojím bôľom srdcia kamenejú. — Sadám po lúčine na kvet, aký mám rád, ale zajdem neraz i do panských zahrád, dedinou si vyzriem čos’ v tej-ktorej chate, tu sa zakolíšem v meste na agáte, kľaknem na puk, nad ním smutná vŕba svisá, hneď zas na ten, ktorý z krvi veľadí sa… A keď dujú ostré vetry beznádeje, zahnem na lipku, čo pred kostolom čneje, zdvihnem sa i vyššie, až — kam biednych vzdychy, pred nebeským trónom sadám na kalichy. — Takto blúdim sem-ta pohrávajúc kvietim, ale viem, kam letím, aj to — po čo letím… A čo hlas i mĺkvy, len keď let môj sporý, kvieťa moje samo za mňa prehovorí, ono úprimnejšie ako citné oči slasť i bolesť môjho srdca pretlumočí, a ten pochopí aj krýdliec trepotanie, kto zrie znamenie, čo na nich napísané.

Bez kvetov

Tak smutný kráčam, presmutný s lúk mojich tichých výletov, keď slnko sadá za hory, a ja sa vraciam bez kvetov. Mám kytku doma, ale to len málo — všetko primálo, ak som kvet mohol odštiknúť, a nedalo čos’ — nedalo! Mne vytýka šum bystrých vôd, i večerný zvon vytýka, a vtáča volá z húštiny, jak na veľkého vinníka. Van niekdy taký prítulný — až zlobne v stromoch šelestí, že nemám z čoho veniec viť na hlavu mojej nevesty. V ten večer kráčam s pestrých lúk ver’ s dušou mrkom zastretou, že slnko sadá za hory, a ja sa vraciam bez — kvetov!

Pár akkordov čo zaznačím

Čuls’ v ústí jaskyne spev skrytých, podzemných vôd? Pár plných akkordov ak doznelo ti k duši, pár vymklých žalôb, ich let tiaž skál nezadrží… Tak cháp i moje piesne! — sú zdrapy zvukov, ich vír dobre nerozčesne to srdce úbohé… sú zmierajúce tóny s ďalekej veže, kde reč márnou — keď sa zvoní… sú ušlým vzlykom s poľa, kde mrú silných pluky, preds’ tieto tisnú pero do neistej ruky, tie velia značiť, chcúc sa čím skôr dostať v telo, a čo mňa páli, aby mnohých zabolelo, by žhavá túžba moja krv do behu hnetla a viera mnohým očiam požičala svetla… nuž značím! tobôž, keď i výstražný hlas súri: — Na náruč vezmi chvatom, kde dnes brať na fúry? hľa, víchor vyje, a ver’ beda — koho schytí, ó, koľkí už tam…! asnáď zajtra musíš i ty… — I slúcham! snášam zdrapy — zakiaľ búrka rve a tak srdcu uľavím, tak osládzam si život, hoc akkordy tie leda ozyv podzemných vôd, v nich buráca — tu, v duši! — bôlna epopea.

Prometheus

Pod vlhkým bralom — naň ťa prikovali bohovia, pod vlhkým bralom — tam ja stávam neraz smutný, bez slova. A spomínam ten čin, preň bol si ťažko mučený, žes’ sniesol smrteľným, čo mohlo bohov zrodiť na zemi, žes’ sniesols’ ohňa jas, pred ním tmy záhad ustúpia, by svitlo vôkol nás tou žiarou s olympského kozuba. A vtedy cítim, jak sa blíži trapov hodina: vzduch pretne dravý vták a v telo moje drapy zatína. Jak bôľ tvoj — deň po dni sa múky moje obnovia, len spor náš nerovný: na plam môj žiarlia zemskí „bohovia“! Tí — ktorí v obave, že zásvit taj ich vyzradí: i ctnosti nepravé, i nízkosť preklinanej priehrady. No, vďačne znáša hruď vztek orlí — „bohom“ na vzdory, len neľzä nehynúť, ak ten môj oheň jak chcem — nehorí!

Priateľovi

(P. N.)

Ty myslíš — ako mi dobre, že mám kde vylievať obsah srdca preplneného, že mám — kto zaslzí na moje žaloby, a so mnou jasá a so mnou sa vyzlobí, a žhavú hlavu mi schladí za noci príšernej — za dňa hriechom poškvrneného? Máš pravdu! prúd môj už hate neprežrie — odteká, hoc i s piesňou zúfalých neraz, hoc hnevom kalný — niekdy však kvetami posiaty, čo mojím, všetko zachytí, ale i odplatí, bo kríž môj pomáha niesť… ja môžem si pohovieť, kým si ty pot krvavý stieraš. Veď mám už spoločnosť: skaly — predtým tak zamĺkle — vedia, čo sú najúbohejším, strom schnúci trpkú obavu o rod môj precíti, kde koreň zdravým — tam zas taj života odkrytý, a žitá zdepsené o pomstu volajú, biela ľalíj kára, keď hreším. Ach, dosť nás, milých i príkrych, melkých i hlbokých, cit náš k citu vlnkou sa pojí… stav plným! — prúd viac Samoty nezhacú dianiami, ten sšumí rodným krajom — mnou úprimne žehnaný, by s nami plakali, s nami jasali v nádeji smelých — drahí príbuzní moji!

Honorár

Snáď by sa mi inde spev vyplatil aj inak, keby nôtil palácom a nie chatkám chudým, keby dom svoj nenosil (na mysli!) jak slimák, a tých keby uspával, ktorých teraz budím! Lebo iste svedomie neraz svážia zlatom, a kto môže — zakúpi rád i pieseň milú, čert zas nájde kútik i v srdci spevne vzňatom, že by miesto chalupy nedbalo mať villu! Ja však darmo beriem a darmo ver’ i dávam, šťastie iných pokoj môj naskrz nerozjatrí, hoc i Diogenove rady neuznávam, ale spevcu úbohých chudobným byť patrí! Radosť moja — akže ma vlastný vďačne slúcha, so mnou schodiac v hĺbky a so mnou tnúc do výšky, prijme z môjho, v záloh zas dá zo svojho ducha, by sme večne cítili — akí sme si blízki… Mimo toho odmenou mojou rozhovory, v nich mi ktosi obličaj skabonený zjasní, a kým iných tvrdá tiaž pochybností morí, ja svet záhad pochopím prostulinko v — básni!

Sťahujú sa vtáci…

Vítali ťa, vítali — z jedličia ti postavili bránu, vrelý pozdrav vypísali na ňu, duchu môj, vrelý pozdrav vypísali na ňu! Pútaly ich, pútaly slová trpké, láskou prisládzané, sľubovali dať sa na pokánie, duchu môj, sľubovali dať sa na pokánie. Istili ťa, istili — že ťa v hĺbke srdca svojho nosia, ale priazeň, ako ranná rosa — duchu môj, tá ich priazeň, ako ranná rosa! Už si im viac na neresť… ty to cítiš — vedia to i sami… Prišla jaseň, chladno, pusto v stráni, duchu môj, sťahujú sa vtáci ako vlani…!

Sobotňajší vzdych

Už dlho sedím, čo nič ducha nerozvraví, kríž matnie, ale na ňom nikto nekrváca, um ľahostajne háda — aká je to práca, a srdce ani k smútku, ani do zábavy. Von úrodný dážd leje, vietor rozpínavý dnes neprajné nám teplé mračná nezavracia, len jedna hruda (hruď čias’) všetku nádej ztráca, z nej čaká dozajtra chlieb — zástup bez potravy. — Dať… ale čo? keď vlastná duša hladom zmiera… ó, pomôž, Pane! podaj kľúče od komory, kde uschované: láska, nádeja a viera!! nech zajtra duch môj k hladným mocne prehovorí a vzmuží ochabnutých, pozvúc rovnorodú tú čeľaď shromaždených ku veľkému Hodu!!

Keď sen na víčka sadá…

Čím obťažil deň srdce — snáď to nôcka složí, tá nôcka mäkká, ako náruč mladej ženy, v nej uzrie dávny ráj i pohan nekrstený a stáva u peľasti verných anjel boží. Kde usli pravým snom — tam nikto nemátoží, stá trampôt rozchodí sa svetom po zvonení, pút centy striasa hravo duch náš uväznený — na pružných matracoch, jak na najtvrdšom loži. Ó, nôcka, podaj väzňu rúčku svoju pravú a pošli pánov mojich na pôvabné cesty, nech ako voľný složím v lono ťažkú hlavu. Tak, dobrú noc! však ešte chvíľku, milí páni, nedbajte na to, čo vám zlý svet o mne veští, som pohotove k službám — príďte na svitaní!!

Zrkadlo

Keď nikto, pranik nevyruší… — snáď by vám ani nenapadlo — ja neraz sadám pred zrkadlo a hľadím za čas kratší-dlhší do vlastnej tvári… Pýcha mizne! — To zrkadlo mám z otcovizne a učím sa v ňom poznať seba, i škvrny, ktoré obmyť treba… hej, trovím pravdu, hoc je tvrdá, že hriešny som jak iní ľudia… či pardon! (odpusť, dogmatika!) nech so mnou dnes i svet náš pyká tak pred zrkadlom, ako moje… — čo predpokladať predčasno je — nuž neviem, jak by mnohí „svätí“, jak slávni, mocní, prebohatí — a kapacity, veličiny…? Kto chce viac, ak mu nenapadlo, ten nech si sadne pred zrkadlo tak, ako farár s Pribyliny…!! 1916.

Ty-li jsi Ten

Ján pak uslyšev ve vězení o skutcích Kristových, poslav dva z učedlníků svých. Řekl jemu: Ty-li jsi ten, kterýž prijíti má, čili jiného čekati máme? Mat. XI. 2., 3.

Som väzňom vlastnej málomoci, hoc so stien celly vlhkosť nesteká… som väzňom mdlých a hluchých nocí, len občas čujem ohlas zďaleka, len občas v dohľade kohosi mniem: ty-li jsi Ten? Ja čakám réka mojich kázní — so svätým vznetom bitých prorokov, ja čakám — na krok pevný, rázny, na slovo, s ním rab vstáva bez — okov, na zraky, z ktorých vzplá do noci deň: ty-li jsi Ten? Ja vidím — svety v krvi hynú, a v záplave sĺz tonu nádeje… ja vidím púšť tak nehostinnú, nad ňou sa diabol sám už nesmeje, však volám: ktosi nás vykúpi — viem! ty-li jsi Ten? Máš poklad lásky — najvzácnejší? — my sme svoj biedne, biedne zmárnili! Máš prameň, ktorý vôľu kriesi? — my sme svoj hriešne, hriešne sprznili! ak áno — máš kľúč od žalárnych stien! ty-li jsi Ten? Ha, čujem ohlas… ale diaľny… ó, koho poslať? väzňom som a — sám! chcel by ti — proti aj so žiaľmi… no, márne-márne putom otriasam, lež ufám iste, že dôjdeš i sem, veď si ty — Ten!

Shliadanie

Pane! Ty vieš, ako som ťa hľadal bez ustania za bielych dní, jak za nocí čiernych, Ty vieš, ako lkala duša zbedovaná v bolestiach tak tvrdých, prenesmiernych, Ty vieš, prečo som si otcovizeň zmrhal, že mi ani grunty neostaly, Ty vieš, že keď som sa k nohám múdrych vrhal, čo mi dali, čo mi poviedali…! — Ten mi tvrdil, že si pravým, večným Bohom, iný učil zas, žes’ človek pravý, a ja bol by vďačne — vďačne veril obom, ale Ty si nebol medzi nami! Uzrieť som ťa chcel sám, Majstre, z tvári v tvár — i zachodil som v zem tú Tvoju svätú, aby som ti vrátil všetky Tvoje dary, lebo — kľaknúc — pobozkal lem šatu… Pane! Ty vieš, ako som ťa uzrel zmučeného, keď si kráčal pre nás biednych na Golgatu!!

K srdcu vlastných

Za Tebou chcem — ó, Majstre od Jordána, za Tebou, keď tou drahou zemou kráčaš, čo vyčakáva gazdu — rozoraná! bôľom rozoraná! So srdcom vierou, pevnou vierou stuhlým ja nanajmenší za Tvoj plášť sa túlim a vchádzam nemo do chatrných bydiel, i napínam sa, aby všetko videl a všetko počul, jak ťa kde-kto víta, či pochopí tá duša krivdou bitá, číms’ pre ňu Ty — ctnosť pravá, láska čistá, či usadí ťa ako svojho Krista za stôl a svoj taj úprimne ti sverí, či vezme z ruky Tvojej pri večeri chlieb a to víno na — znovuzrodenie…? To chcem zrieť, počuť! lebo v Tvojom mene, viem, chabec divom premení sa v réka, že radšej umrie, ale nezuteká, keď presvedčenie žiada… A to načim, jak ten kus chleba, slabým srdciam našim! a potom ešte — k vôli úprimnosti! — ja svojich znám, keď dom ich Teba hostí, a keď si im Ty takým blízkym, svätým, snáď prepáčia i mne, ak pár slov ztratím, by upozornil slabých — v čom moc divná, snáď pochopia a vďačne prijmú i mňa! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Za Tebou chcem — ó, Majstre od Jordána, za Tebou, keď tou drahou zemou kráčaš, kde ubolený rod môj sa ti klania — rod môj sa ti klania!

Môj deň

Dnes nikto nech neklope na moje dvere, dnes chcem byť sám, samotný — a nikoho neprijmem, v hockoho mene sa berie… I záclony pospúšťam, rozožnem sviecu, pod biely kríž postavím, a budem rásť, keď sa mu ramená pozatrbliecu. Snáď vyčítam, prečo nám nádeje chradnú, a do pŕs sa budem biť — snáď skropím i horkými slzami podlahu chladnú… No, zajtra kto zaklope na moje dvere — ja sám mu ich otvorím — a nájde ma silného, nájde ma v plamennej viere!

Rád by byť hudcom!

Byť hudcom, jeho hra každý sluch očarí, a ťahať v chalupke pri okne otvorenom, v tej našej chalupke, z ktorej svit nežiari, nad ňu sa kaštieľ pnie vysoko s hrdým menom. Hrať bez nôt — zo srdca svôjho i vdovice, jej pŕs som požíval, jej žiaľ i spev som zdedil, hrať — veriac za noci vo východ zornice, tak byt náš vysvätiť, jak ho nik nevysvätil… Nech by sa vzdmula hruď rodičky strápenej, nech by sa pod krovom každá tvár jasom skvela, a slečna, ktorá nám žičila najmenej — nech by zvuk hlboký začula do kaštieľa…!! Ó, keby letel chýr v ďaleké končiny, hoc viem, že sláva len úbohé časné manie… no, nech by zvedel svet, že sme žiť hodnými, a že hoc v chudobe — predsa len dorastáme, bo duch náš vie sa vzniesť so zdary-nezdary snáď ľahšie — ako tých z kaštieľa s hrdým menom…! — Oj, rád by hudcom byť, jeho hra očarí, a ťahať v chalupke pri okne otvorenom!!

Kúzlo nebezpečia

Duša — poď! vyjdeme na bralá príkre a končité nad tichým údolím bied… veď dosť si už vyspelá, aby si hľadala korenie pre dcéru svojich snov — súženú krute, že cudzích milovať nechcela! Čistou je ako sneh, lež i mdlou — na žitia rozhraní, zaslúži, aby sme vstali k vôli nej zavčasu, kým spia tí, ktorí by nedbali na pohreb, a kým sa ovce ich grúňom nevlastným nepasú. Deň — až sa zobudí — najde nás nad kosodrevinou, dôveryplný spev náš s brál vrelo ho pozdraví, sbeháme balvany (pod nimi skaly krv zrosila!), sadneme na tes, kam orli kľakajú z únavy… Nad priepasť bezodnú nahnem sa pre vzácnu zelinku, a ty ma zadržíš, duša nezlomnej nádeje! spolu sa zachvieme chvíľky tej v neistom objatí, obom nám kýsi sinev sladký odvahy naleje… Akby sa prevážil — navráť sa v údolie našich bied, vtisni bozk na ruku chorej, povedz — by dúfala, potom sver sladký taj tým, čo ju milujú — a kto ťa popýta, ved ho pre ten liek na bralá… On snáď rúk šťastnejších, ak on nie — najde sa iste ktos’, koho viac v závratnú priepasť nestrhne kúzla svod, vychradlá dcéra snov mojich tá naiste ožije, budú-li žiť i mrieť za ňu! Rad na nás, duša — poď!!

Ak pohrdnete…

I Jak dcérky otca v objeme, mne mnohé túžby uspal skon, oj, neraz rozzvučal sa zvon — keď horkým žiaľom umdlene som v cmiter kráčal! zvírené však city povždy zvládal som, a tichý vracal som sa v dom, viac nezvúc mŕtvej po mene. Tak ostala len jediná, ju pozná moja rodina, tá pre nás všetkých zastrie stôl… Na tú som lásku preniesol, je veriaca a chcete-li — vám z môjho srdca nadelí. II Ak pohrdnete — beda mne! mráz spáli ružou vzkvitlú pleť, smev zamrie — a čo nevidieť i posledná z túh vychradne… Spať budete, keď hnem sa v tme do cmitera, kde so pár viet nad hrobom rečiem sám — a svet môj s rakvou večne zapadne… Tam skvílim — tam! nad osudy — i nado mnou i nad vami, a hlas môj mŕtvych zobudí — vzdych zašelestí brezami, a vtedy s bôľom presvätým sa v nemý kameň obrátim.

Naša túra

Nie som z vyvolených, ani z pomazaných: jednoduchý pútnik stúpam z dolín, — jak vy — k slnným výšam… a ver’ čo krok ustáva dych, lež čo krok sa zdvíham ako mŕtvy z rakvi. Ožívam, a obzor úzulinký vzrastá! míňam hory — húšte, redne mlha šedá, vyšliapaných prtí krížom-krážom na stá, ja však vystriem rovno, veď cieľ nikam nedá! Stretám množstvá mdlých a hoviacich si v tieni, iní vracajú sa, že vraj lepšie dolu: Ktože by sa „štverhal“!?… slúcham upotený; vám však iste túžbou, by sme išli spolu… Poďme! zašiel deň? tak na zem uľahneme, kameň položíme pod ustatú hlavu, za bezhviezdnej noci oka nezohneme — len pre pochybností riavu hukotavú! Svitá? smyjeme sa v plese prehlbokom, ktoré veky mĺkvo v taje nebies hľadí, na čiernučkom chlebe pohneme sa krokom, často kolenačky, kde sú príkre spády. Zanecháme bralá nízkych ľudských vášní: Hor’ sa! odpočívať? ani nieto času! jasný končiar vábi… rozhľad čarokrásny, už sme vyššie, jak kde ovečky sa pasú… Vzduch je čistý… v hĺbkach všetko nepatrné, aj to zhalia mraky, samý hnev a vada, pod nami sa búrka nehorázna strhne, nad nami však slnko už viac nezapadá. Tak je ľahko duši — pravda? ale kde vy? mnohí — veľmi mnohí z nás kdes’ zaostali — snáď na príkrych bralách, snáď pri kosodreví, zkadiaľ o pomoc rve ozyv neustály… Ho-ó!! idem, drahí… čo mne slnné výše, akže z nižín upia vlastní: beda — beda!? ho-ó!! shľadajme sa — v búrke primknúc bližšie a tak zvoľna nahor! veď cieľ nikam nedá!!

Hoc sa svet i zaobíde bez nás…

(Múse)

Ty viješ vence, dieťa nevinné? a nedbáš, keď ti svet nič neutŕží, len spletáš steblo k steblu… ružu k ruži od bielučkého rána?? Hľa, jemná rúčka tvoja — dobádaná, krv z pršteka ti kvapká, pozor! nieže!! tej rosy škoda na lupenky svieže… a ty sa smeješ, dieťa, nezabolí?? Ach, chápem, viješ — všakver? sebe k vôli, veď veľké oči tvoje (čo v nich kúzla!), tie svedčia, žes’ sa pre zisk nepokĺzla, si s celkom inej preďalekej hviezdy, čo upletieš, to včas — len že sa brieždi — na vlny sveríš, sťa by zo zábavy (či z poslania skôr?) — nech sa kde chce staví! Ja vídam, nevrav! jak ťa zore kúpu, s nich dopadne jas i mne na chalupu var’ odplatou, že jak mi sila dúži, zem kyprú snášam pod šíp tvojich ruží, a rosou, ktorá na lupenky kvapká, ti slúžim, jak mne niekdy moja matka. — Hej, moje srdce krv ti ženie v žily! my jednaké sme duše podedili, a s túžbou ver, i snahu prajednakú: do pozdnučkého mraku ty máš viť vence, sediac popri mne, ja podávať ti steblá, jak i teraz, a hoc sa svet i zaobíde bez nás — len viť a viť… však, dieťa nevinné?!

Pekný život

Mať srdce ako vosk, voň každučký bôľ sa vtlačí, a niesť kríž udatne jak veľkých vier vyznavači… a k tomu myseľ mať, tú — pre ňu niet mnoho taju, jej lúče dopadnúc hmly prehusté prenikajú, a ešte ramä mať, päsť tvrdú — jej úder istý… tak potom zastať jak rék za svojeť na kolbišti, a vedieť v obeť dať i najdrahšie za cieľ svätý, čo biednych vymaní a nikoho neukráti, nič za to nečakať, ba prijať i nevďak chladne, len vidieť — protivník že v borbe ma neprevládne, jak verný skonať… ó, veď prešťastný, kto tak skoná, hoc prach i neprevezú v zátišie pantheona, hoc na hrob bez okrás sĺz nepadne — leda rosy, a kosec s mohyly hoc ešte i kvieťa skosí…!!

Na výslní…

Poslom slamených striech, poslom vetchých krovov, poslom stajených bied s túžbou pradedovou bijem v nástroj strunný, na hlave — hľa, s chvevom ruky prácou zbitej, a na čele s bozkom matky pospolitej stojím na výslní. Rád som — zkúsiac, jak je neskyprenou pôda, na ktorej sa kvietim krotké piesne rodia, im sa duch môj klania, rád som, že som počul noci neusínať, videl slziť oči — ruky k nebu vzpínať za kmit smilovania. Rád i že som sbieral čierne omrviny, poznal tesné kúty lepšie jak kto iný s hriechy ako skvosty, že ma neodcudzil zlý svet od tých prahov, a že ostala mi drahou — drahou — drahou kosť, čo z mojej kosti. Lebo piesne chalúp v nástroj môj sa vlialy, a dnes hučia bôľom — ak prv šepotaly: poslanie sa plní — hľa, na hlave s chvevom ruky prácou zbitej, a na čele s bozkom matky pospolitej spievam na výslní!

V hájiku

Chcem všetko vyrovnať — ó, bieli motýlici, čo s hmlistej oblohy vôkol mňa kľakáte na temné haluzie v tak tichej metelici, na bujné borievčia, na stopy zaviate. Chcem pustiť na hlucho — ó, stupy hlomoziace, čo v mlynoch tlčiete (na srdce) bez smyslu vám márne hovoriť — hoc vás kto z lásky sláce, len — po ňom! načo dbať o vďaku závislú? Chcem všetko pohrobiť — ó, Belá hukotavá, ty vieš, čo v duši vrie — prečo sĺz polyká… čo som sa natrápil, čo natrešťala hlava, kým ves hen na vršku dožila pomníka! Smiať, smiať sa chcem — hej, smiať i vrabcom čvirikavým, i vranám privolať: pekné ste, múdre ste! a keď sa predivnej tej spoločnosti zbavím — ísť verne za cieľom — hvízdajúc po ceste…!!

Môj kalich

Mám kalich nelesklý, len z chudobného kovu, na ňom erb rodiny, jej koniec veštia mnohí, mám kalich — doňho sĺz i krvi perly sbieram, kým bubny hlomozia a jačia poľné rohy… Čo robím — viem! i nač’!! veď pošly časy zábav, dni naše chmúrne sú a nebezpečne prísne, ja sbieram perly — bo zem bez stopy ich ssaje, a mne mok nahorklý raz v silné víno skysne. Ja sotva dožijem… lež (ostatne i jedno!) keď pôjde z rúk do rúk môj kalich po poriadku — mdlé oči zaiskria a život vzdá sa iste, veď nebudú rty piť, len — sebe na pamiatku!!

Neodstrčte rúčky!

Ja nechcem snášať kvety na mohylu, v nej velké srdce príbuzných by tlelo, to — ktoré zmĺklo, bo žiť nevedelo… — Nie! Môj kvet má o moc krajšie poslanie, či je to biely, jak z rúk anjela, či modrý, v ktorom viera vyzrela, či temný, ako smútok verných diev, či rudý — samá láska, samý hnev, či akýkoľvek, ním bez nátisku — len z vôle, vďačne krášlim kolísku, v nej život nový oči otvára, a podáva vám kvet do — pohára! vám, ktorým bôľ môj srdce vyhlodá, vám, otcovia a matky národa, vám, bratia, sestry mojich snov i túh, i tebe, druh môj, nevedomý druh… — Oj, neodstrčte rúčky, prosím, nie! čo dáva, verte, žičí úprimne, vy požehnávať budete tú chvíľu, keď — nepadly tie kvety na mohylu!

Trudná pieseň

Ach, prečo sihle nespievam? je citná, vonná, stínna, keď schová vtáča švitorné, ver’ stúlila by i mňa. Ach, prečo vlnkám nespievam, z nich pijú hôrne víly? veď z vďačnosti by istotne i môj smäd ukojily. Ach, prečo skalám nespievam, po nich moch a kvet samý? tie — nech by ustal — vystlaly by lôžko hlavnicami. Hej, spievam očiam súrodým a srdciam — v ťažkom trude, lež oči krátkozraké sú a srdcia tvrdé… tvrdé!

Len by pomáhal Boh, páni professori!

Všetka česť vám, páni, vy ste nelenili, by ste srdce moje vašim zamenili, pamätáte azda — bol som dobrým žiakom, ale miesto vašich očú na svet šíry zrel som vlastným zrakom. Nôty vaše tiekly z útrob mojich husieľ, lenže hral som najviac, lebo hrať som musel, pochvaly som získal, ale nikdy lásku, keď som mohol zpred vás — ako väzeň keď ho pustia na prechádzku. Byt môj bol mi zámkom, hoc i v tento asyl fľochnul oknom tieň kýs’, čo sa nocou plazil; márne — dnu nik! lepšie Músa so mnou bola, k vôli nej som vybral, ako zlodej, našské nóty zpod popola. Naladil som nástroj — znelo, ako znelo, blížila sa polnoc — zahúdol som smelo, vytúžili sme sa, zasnúbili — pričom sľúbil som jej, že sa nemienim stať jakživ druhým Petrovičom. A sľub pevným podnes… prosím, pochopme sa: piesne moje nový, krajší život kriesia na dolinách rodných… pohnú snáď i hory, len by pomáhal Boh… a vám — ako so mnou, páni professori!!

Rád som, že teraz žijem

Ó, jednak preukrutným — byť svedkom veľkých odhalení, keď s Poctivosti pokryv skĺzne, a v tvár ti fľochne neočato, drsne, len pohľad ženy — veľmi hriešnej ženy! A v čom si pochyboval, — kým pravoverní kliali heretika — to dokázané — uznajú ti, že v základoch nám oltár napadnutý! ich žiaľ však mýlku dávnu neodpyká… * A jednak veľkolepým — byť svedkom veľkých obrátení, keď v dumách tá tvár chlipno-bledá raz prisvedčí, že takto žiť sa nedá! a Majster prijme slzy hriešnej ženy… 1915.

Pieseň strojníkova

Už som sa vyučil a bol som i tovarišom, i sveta zkúsil som a nakuknul do remesla, dnes som si majstrom sám, hoc dajedným primladý som, však dosiaľ nebadám, by od rúk mi práca nešla. A keď som začínal, ver’ sotva kto zaprial šťastia, čo som sa osádzal, kam veľmi sa nedriapali, kde mnohý samouk, s ním — zrejmé — len zloba častá, výdelok? k smrti mnoho, vyžiť zas? na to malý! Lež čo tam — bagateľ! dnes najhrubší majstri stenú na časy príliš zlé, v nich ozaj niet „zalíbení“, stroj sveta zmátal ktos’ — vlak jechá v diaľ zatemnenú, hľa, Pravek kynie nám už pozdravom — udivený! Len kde to zastane? čo zbláznený rušeň zpiati? si z Boha? ustrňže a rozmýšľaj bez ponuku! Mne zdá sa — pánovia — stroj zdrúzga sa na tej trati, a predsa netreba, len obrátiť jednu kľuku! 1916.

V záhrade

Jak zlostnou rukou okyptené údy o milosť — či o pomstu volajúce do nebies, z nich nič ohlas nevylúdi, tak čnejú stromy v mojej záhrade… — Je máj a ony nie sú primladé, nuž zakvitly by, keď už všade kvet, veď život neľzä ľahko oželieť, no, kde puk zbelie — skôr len väčší rmút, bo trúchlo kvitne, čo má zahynúť, jak prekrásna z diev schnúca pomaly, jej priesvitnú pleť ruže rozžaly… — Ja vyznám — nerád na to pozerám, a trpká tieseň prejme srdce priam, keď v záhrade tej sadám na pažiť, zrúc — jak môž’ drsný život znevážiť tie nádeje, ich stromy — hodné chvál, o akých som si i ja blúzneval… oj, koľká tieseň! Vtedy nevdojak mi príde na um otec — neborák — (Boh osláv ho tam!) robotil i mdlý, by moje stromy krajšie zakvitly, jak jeho… Ale človek nezmení… sám vravieval: kto k čomu stvorený! hľa, sad!! čo konár — každý boľavý, a miesto kvieťa — plno púpavy… breh ako breh!! No, jednak vzácnosť kás’: mám pekný výhľad na vrch, s neho vzkaz pre mnohých slúcham v chvíle posvätné, a v tomto duch môj rastie — bohatne, mám výhľad… vieru k žitiu nezbytnú, že stromy moje tiež raz zakvitnú až dorastú mi štiepky primladé…! — Jak zlostnou rukou okyptené údy o milosť — či o pomstu volajúce do nebies, kde Boh, ktorý v pravde súdi — len čnejte, stromy, v mojej záhrade…!

V zadumaní o Smrti

Viem — prídeš, keď sa rúčka mojich hodín raz ku poslednej cifre nakloní… ak tíško prídeš, tichšie než ja vchodím ku drahým, ktorých nebo dalo mi… Svoj čierny závoj odhrnieš, by shliadol pleť skvúcu a zrak plný pokoja, a prisadneš — jak srdcom by ti vládol — a naleješ v čias z tvojho nápoja. Ja nerád by si štrngnúť sotvas’ prišla, hoc nesmyslom mi reč, tak mnohá reč, čo o tebe svet všetko navymýšľa, jak by ťa chcel mať večne obďaleč. Však — môž’ byť — v izbe budú moji milí, im nádej skmáše tvoja návšteva, nuž, nie div, ak by srdcia zakvílily, jak — kde sa ťažko — ťažko lúčieva…! A môž’ byť — kázeň iba pri rozvrhu: ja mal by ešte mnoho povedať… ó, poshov! označ rúčke cifru druhú, až potom nedbám k čiaši zasedať!! Viem — prídeš! mok tvoj smysly ukolíše — a zvesť, jak býva, pohne známymi, ku ktorým ja však neprevravím vyše, bo stáť už budú — moje hodiny!!

Vrbický zvon

Vedľa dielní… popri čiernej vode, z ktorej súce ruky zlato myjú, popri okne, kde môj otec robil, až i skonal… popri starej vyhni, jej rink utkvel zdávna v duši… zdávna! — šiel som s ťažkým srdcom cestou blatnou pod krov rodný rieknuť matke-vdove, že sme zdraví — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — šiel som s ťažkým srdcom, nepostretnúc milej rozpomienky, iba tváre — ešte známe tváre, s nimi vymieňal som tichý pozdrav, však i tváre nevídalé — mĺkve, im som bol už — zrejme! — cudzí celkom… No, nie pre tie — pre iné som kráčal s ťažkým srdcom, pre tie — u nich mal som nájsť svoj úchyl za poklady duše, z ktorých som i vďačne — vďačne dával, preds’ som ostal — zrejme! — cudzí celkom! — Bože, kde môj domov?… Bunn-bunn… Bunn-bunn… s bielej veže schvelo vzduchom vlhkým, schvelo srdcom — oči zaslzily, ako keď sme niesli otca k hrobu… … bunn-bunn… znelo mocne, majestátne odpoveďou, ktorú duch môj chápal, a ja idúc pod krov k matke-vdove zatúžil som — nie jak kto-ten myslí — prorokom byť v svojej vlasti… čoby! len by niekdy, až raz oči zavrem, zahlaholil zvon ten… bunn-bunn… bunn-bunn… oznámiac zvesť všetkým srdciam citným, poliam, háju… bystrým vlnám Váhu, že syn, ktorý ľnul k nim dušou celou — vo vernosti dobojoval — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — … bunn-bunn… chlácholivo v trúchlu hruď sa lialo s bielej veže… keď som cestou blatnou kráčal pod krov rieknuť matke-vdove, že sme zdraví — — — — — — — — — — — —




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.