ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žalmy

I

1. Kde dlieš, Hospodine?

v ktorú oblasť končín preniesol si stán Svoj — a trón mocný kraľovania Svojho kam si složiť kázal?

2. Duch môj ako príšera sa vláči, sliediac po stope nôh Tvojich; bez prístrešia, ako vyhnanec, sa túlam chvejúci sa, či kde nezačujem hlasu Pána môjho…?

3. Na horách hluk, po dolinách lomoz; vody kypia penou neskrotného hnevu pod oblakom čiernym ako žúžoľ.

4. Mestá hlásajú vzkaz hrozný Jahve Zebaota; dediny sa plašia, inde pokrikujú vyzývavo hulákajúc:

5. — Nás, nás zastaneš i v ohni smrtonosnom pravicou — ó, Bože otcov našich! a na poliach krvou sadlou pozapuchlých v preslávny deň s nami jasať budeš!

6. V chrámoch, posvätených službe Tvojej, ľud Tvoj za zdar v piesňach holduje ti; kňazia v ornáte sa rozmlúvajú s Tebou na modlitbách uisťujúc, ako nakloňuješ ucha.

7. Ja však márne napínam zrak, nenachodím stopy nohy Tvojej; daromne sluch ostrím, hlasu Tvojho nikde — nikde nepoznávam!

8. Preto upiem dňom i nocou — kde dlieš, Hospodine? v ktorú oblasť končín preniesol si stán Svoj — a trón mocný kraľovania Svojho kam si složiť kázal?

II

1. Hospodine!

iný boh ti vtrhnul v obvod dŕžavy a podmanil si hravo brancov opevnenia.

2. Zrada od liet mnohých kovaná, hľa — oddala mu bašty bez odporu; otvorila tvŕdze až do korán.

3. Beda tomu, kto je zodpovedný za pád — trikráť beda! lepšie by mu bolo, keby svetla sveta jakživ nebol uzrel.

4. Lebo lži-boh obrátil zem na ruby a v chvíli; podržal i zákon Hospodina v malichernostiach — ale slovu Jeho podťal koreň samý.

5. Opojil dav, zmiatol myseľ zdravú; svedomie — to zabil a i tak mdlú vôľu sovrel v putá desné!

6. Hľaďže, starci chodia bez opory, ženy ako pustovky z hniezd vyplašené poletujú; deti ponevierajú sa v kŕdľoch ako vrabce — porujúc sa i pre suchú kôrku chleba!

7. A boh nový sadá na stolicu, ako Všemohúci; pred ním klonia čelá húfy, ktoré na smrť idú!

8. V ruke jeho berla hrôzy, pustošenia a shon podkupný mu volá bez oddychu: Svätý, svätý, svätý!

9. Beda tomu, kto je zodpovedný za pád — stokráť beda! lebo rúhajúc sa mrštil skalu v prameň Lásky večnej…

10. Uvalil svet v pokrytstvo a prinútil jesť jedlá zakázané; múrov síc’ sa netkla hriešna ruka jeho, predsa neponechal zo Siona kameň na kameni.

11. More sĺz ho — môž’ byť — nezaleje, ani výpar krvavých pláň neumorí; ale kliatba opustených vdov a sirôt sprevádzať ho bude i za hrobom.

12. Hospodine!

pomiluješ smrteľníka, ktorý v kvete zlámal stromy ovocné a kvetnice ti zdeptal — rozvášnený?

pomiluješ červa, ktorý v posmech obrátil i sväté meno Tvoje?

III

1. Divíš sa — ó, Bože — divíš, že hlas piesne mojej — ako z útrob hrobu? nástroja zvuk plný vzlyku, trpkej obžaloby?

2. Pohliadni sám na mňa úbohého s vysokosti, a viď! skloň sa k duši rozdrtenej, ani mlatom na nákove — potom porozumieš!

3. Mal som nádej — dnes tá kvetom podkoseným; mal som vieru — dnes tá člnom, ponechaným ľubovôli zbúrených vôd.

4. Ako pohorelec hľadím na kľaklý zrub domu svojho; ako kňaz na rozvaliny svätyne, v nej ufal som sa slúžiť Bohu svojmu až do — smrti.

5. Výkvet ľudu môjho opustil ma; pozostalí plačú usedavo — a ja nemám vína, aby som ich srdcia rozveselil.

6. Čisté snahy — vlastné dcéry moje, ktorým som tú dušu obetoval, sedia obnažené u dvier; pýšil som sa nimi; dnes hľa šata po kuse s nich padá — hrdý som bol na ne, a dnes v hanbu uvedú i moje meno.

7. Blízki viniť, ďalší — vysmievať ma budú, že som veľký hod chcel strojiť — na soľ nesoženúc…

8. Preto nástroja zvuk plný vzlyku, trpkej obžaloby, bo ten, ktorý ľahkomysľom vrhnul pochodeň v chrám mieru — uštval i mňa, ako blúdivú zver — ožobráčil ducha, že jak lazár sadám vedľa cesty, kade zúfajúci tiahnu.

9. Lebo — kto dnes nemajúci beľma — v ľudské plemä ešte ufať bude: že vlk prebývať má s baránkom a dieťa odučené siahať smelo v dieru baziliška — kto to uverí dnes?

10. Nestálosť je matkou človeka a podlosť kojnou jeho; sto liet honosiť sa bude ctnosťmi, pretŕčať ich, ako drahokamy diadému — aby nečakane strhnul náličnicu, k pohoršeniu slúžiac zveri divej.

11. Nediv sa — ó, Bože — nediv, že hlas piesne mojej plný sklamania a čiernej beznádeje! Kto by plesal, keď ho obľahne noc na poludnie? Kto by jasal, keď mu zeme obosiate sniesol príval rozjedený?

IV

1. Dosť, dosť — Hospodine — lebo preplnenou nádoba — hľa, rozlieva sa obsah duše mojej!

2. Zažeň čiernych havranov — ó, zažeň od príbytku môjho, aby nesprznili vôd tých, z ktorých kojí duša moja smäd svoj…!

3. Nenakladaj na mňa, nenakladaj — vidíš, kolená sa podlamujú! Nedopúšťaj, lebo mizerný som človek, aby obstál, — a nie Tvojím pomazaným!

4. Vyteč, oko moje, vyteč, ako by si malo shliadať vtákov čiernych krýdel! Zamri, sluch môj, zamri, ako by si zachytiť mal rozvratný hlas — plný pochybností!

5. Čo som pleva, odsúdená ku spáleniu, že ma vietor chyce, kam mu ľúbo? Prečo nezavoláš vetru — stoj! a havranom — heš!?

6. Ty spíš, Všemohúci, kým ja hyniem! Inému si bohu oddal zeme Svoje — uvrhnul si bez ľútosti deti v pospas šelme sedmihlavej!

7. Alebo sa tešíš zo sĺz matiek, z nárku hladujúcich detí, ktoré otca neuvidia? kocháš v krvi, ktorá z krajov, znakom Syna Tvojho okrášlených, v ťažkých parách do podnôž ti stúpa?

8. Prijímaš hold chrabrých, ktorí vysoko ti pozdvihujú palmu, pokropenú krvou miesto rosy? Slúchaš nekonečné chvály, žes’ Ty pomohol sám schytať dietky dcéry babylonskej a o tvrdú skalu porozrážať?

9. Beda, lebo márne čaká sluha odpovede Pána svojho! Beda, lebo zamúlaly kalné prúdy priezračný až prameň Lásky večnej!

10. Beda tebe, Nazaretský, lebo daromne si skonal na Golgate!

11. Beda, prebeda nám, lebo nieto z mrtvých vstania, iba hrob… jeho kameň šelma neodbitná večne strážiť bude…

12. Beda, prebeda — oh!

V

1. Rozpadnul sa oltár Hospodinov, rozpadnul sa — zem sa pohla, a môj pokoj tam pod ssutinami.

2. Výsmech bezbožníka sadnul na rty moje a brud hnevu obličaj mi polial, že sám prikladal som drievä, snášal prvotiny — otrokom súc dymu vystupujúceho.

3. Zanevrel som na-Ňho, ale On sa na mňa rozpamätal!

4. O polnoci na podstení havrani mi zmĺkli nečakane a hlas zaliehal v sluch — jemný ako šepot vánku — prísny ako hrmot, derúci sa z útrob morských:

5. — Kde ste? kde ste? Vyčakával som vás shovievave — netúrli ste ani! Preto som vás nechal, ako zanecháva deti otec vysúdený — teraz viďte!

6. Zavrhli ste radu moju, premúdrení! Pustili ste úzdu neobrezanosti srdca svojho — tá, tá deptá vás i bližných vašich!

7. Načo sú mne vaše kríže — z dreva, z kameňa, či z kovu? Načo neustále vzdychy plné pokrytectva, nízkej sebeckosti?

8. Čo mňa do sĺz, ktoré tečú potokami? Čo mňa tam do krvi, ktorú rozrytá zem dúškom smädným pije! Ja som nenariadil!

9. Postavili ste si v chrámoch boha dľa obrazu duše svojej sami — koríte sa pred ním, vzývate ho — lebo chce to, čo vy.

10. Plemä jašterčie! Jak dlho špinou šaty svojej plášť môj poškvrňovať budeš? dokiaľ budú kňazia tvoji kädiť ľútej modle, lžúc ti: — Ajhľa, Hospodin! hľa, Boh náš!?

11. Nehnem prstom, aby som zver zpiatil krvolačnú! Pokojne sa dívam, ako svevoľne si hýri, ako chlípe krv a vtína ostré drapy v telo druha svojho.

12. Ale precítnuc raz, ustrnie a zaupie, aby som sa vrátil! Na bruchu sa doplazí až ko mne, sťa pes s hlavou rozvrátenou — v pokore mi nohy lízať bude… hovorím Ja, Vševedúci…!

13. Dopovedal — a kde čierni havrani — kde? Neozvú sa viacej! Ani vietor nechyce ma ako plevu, odsúdenú ku spáleniu, kam mu ľúbo!

VI

1. Volaj, duša moja, volaj!

— Ako škrupinôčku skruší chvíľa hradby synov ľudských; v prach a popol srovná víťazov jak premožených! ale oltár Hospodinov obnoví sa — berla kraľovania Jeho skvieť sa bude až na veky vekov!