ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Máj šeptal pod oknom… Máj ozýval sa v hrudi, až som i otvoril… Máj dýchnul v tvár, kým jarkú žiar vŕhal mesiačik, jak vzchodil zpoza parku. Do vĺn ju vŕhal a most staval ponad prúdy, hen ko mne priamučko, most chvejný, trblietavý… Kdes’ húdla kapella a mrel ruch mestskej vravy. Šly párky nábrežím, šli tesno: on a ona… a máj mi šepotal kús’ vábnu tajomnôstku o prvom objatí a prvom vrúcom bozku. Ktos’ v diali mocne dul a dul do bombardona, most zlatom vibroval a po ňom — ó, zjav božský! — šla panna nežných krás a nezmočila nôžky… Šla-šla-šla-nedošla! (kde prv most — šmúha šerá). Ha, padla?! preškoda v hrob… oh, a toľkým vnadám!! Máj šeptal intímne, že ju raz vskutku shliadam. * Šum! Zdriemla kapella a na hvizd propellera som okno zatvoril…

Oj, pekná bola — pekná tá tichá doba nášho poznávania: pri hrobe sme sa sišli a sľúbili si vernosť do skonania. Len po tom siahla túha, čo dal nám prísny život z jeho priazne, hoc blúznily si srdcia, pred svetom chodily vždy veľmi vážne. Aj rozlúčili sme sa, za jeden pohľad nedovedly listy, veď delilo nás more! preds’ našli sme sa zas a — čistí — čistí! Viac potom nedbali sme, že čas náš rýchle, príliš rýchle letí… hej, zabával nás — štverák, jak varovkyňa dvoje drobných detí! Čo sme i chudí boli, sad mali sme — že ani veľkí páni, nám kvitly fijalôčky, nám begónie, astry, tulipány. Keď vzišiel púčok nový, to rozžalo nám v očiach dobrú vôľu, keď blednúc hlávku svešal — nad ťažkou ztratou smútili sme spolu. — Však, naivnosť, detská naivnosť?! a jednak, ktorí hania — márne hania: oj, pekná bola — pekná tá tichá doba nášho poznávania!!

Iných mladosť búrnou, moja bola tichá, skoro jak by otec choval zo mňa mnícha. Zato i ten odev, čo mi dali z domu, rozpredal som, a ver’ lacno, komu — tomu. Nadobudnul som si haraburdu — v núdzi: čudo bol som sebe, svojeti zas cudzí. Zachodila ko mne spoločnosť — no, planá, hrali sme sa v karty neraz i do rána. Obrali ma, lotri! obohrali vždycky, nechali mi iba úsmev ironický. Vysmieval som každú — zlú i dobrú snahu, len by aspoň vtipom zakryl dušu nahú. Krutá zima, krutá na hruď moju striehla, nebyť teba, drahá, bola by i skrehla, Ale jak s’ ju plášťom lásky prihodila, čo prv vysmievala, po tom zatúžila.

Kde prudké vody myjú tvrdé skaly — tie skaly, ktoré v chlieb nik nepremení, kam preds’, jak inde život presadený… tu ruky čies’ nám hniezdo poustlaly. Hľa, zmladlé jedle kynú nám tak milo a nádherný spev zaháňa trud s čela, hruď ľahkou: duša k nebu podletela… veď za čím mrela — to sa vyplnilo! Je pravda — ovsom pofŕkanou roľa i chudé siaťa, kto vie, jak sa vráti, nám bujnú riasu slnko nepozláti no, nebude snáď chýbať chlieb so stola. I obeť dvoch sŕdc vo vôni sa vznesie, žalm rozšumí sa za tú milosť mnohú — oh, sladko bude slúžiť nášmu Bohu tu, v tichom háji — v opustenom lese!

Keď vlak môj dojechal na perrone si stála, hneď som ťa rozpoznal (dávno boli sme známi), srdcom to búšilo, túžba dovajatala, kynul som zabudnúc, že sme predsa nie sami. Mnohí to zbadali (oh, tie zvedavé zraky, ako nás meraly, drahá, jak si sa rdela!), množstvo sa vlnilo ani oceán dáky, z rušňa dym chrlil a para syčala biela. Signále doznely, cengot ozval sa rázny, ohlas sa roznášal, že už nadišla chvíľa, srdce mi pukalo šťastím, chvelo sa v bázni, kým zo sĺz, panenských sĺz, tá chladná zem pila. Nežnučko pomohol som ti do svojho vozňa, prevzal som všetko to, čo ti na cestu dali, z perrona hľadela na nás čeliadka rôzna, náš svet však zaplnil celkom kútik náš malý. Ušlo nám, ako sa vlak hnul v diaľavu diaľnu, hrmot nás nemýlil, ani lahodnosť triedy, mali sme „salón“ a zbudlo nám i na spálňu — ostatne — rozmýšľať ani nebolo kedy. Bohatá rovina zmizla v preťažkom sparne a dnes nás dolina sviera v ramená chudé, prítomnosť dvihá sa z hĺbky volajúc — márne! o tom si vravíme, čo len kedysi bude. Žehnáme okamih, ktorý sviedol nás spolu, hoc hneď i nevieme, kto z nás cestuje ďalej, nikomu neriekli, kedy a kde má dolu, dosť je to zvedieť — dosť i na stanici samej… Veď až raz niektorý z lístkov pozbyje ceny — nebude veliký rozdiel, so pár míľ asi, a my sa najdeme zas kdes’ na jasných poliach a žiť si budeme vedno po večné časy…

Ani vence trúchlo lôžko nesobjaly, sami sme ho živým vencom obostali… ani sviece bledým plamom nehorely, v očiach našich matnel smútok — skamenelý. Schádzali sa príbuzní i starí známi, divili sa, že ten boj už dokonaný… schádzali sa, ktorí úctou ľnuli k nemu, spomínali ruku ťažkú — vyrobenú! V pološerom, bielom chráme znely slová, ako život nikoho z nás neuchová, ako chlieb svoj musíme jesť v potu tvári, strádať, trpieť — ako Ten tam na oltári… V pološerom, bielom chráme pieseň znela, a hruď sama viac sa zvládať nevedela… i tá duša, pekná duša zaplakala, čo ho ani nikdy — nikdy nepoznala… Odznel „ameň“, i na dvore dokončili: zhlaholily zvony, smutne zhlaholily — sami sme si niesli otca z jeho dvora my čo starší posledný raz do — cintora. A keď sme zas boli spolu po rodine: Ako — reku — úchyl jeho označíme? — Ohradíme miesto a nech žije v kvieti: keď i nemal zlata, že mal aspoň deti, vďačné deti!! 1913.

— Ó, polej kvety, drahá, polej kvety… keď osvieži ich nežná tvoja rúčka, ver’ zakvitnú nám v oknách do plnučka, polej kvety! Von lúky vädnú — žhavé slnko pečie, tie lúče ako britké, zhubné meče len tnú a tnú, hoc tisíce sŕdc prosí, pál vyssaje, ak spŕchne čo-to rosy, niet smilovania pre’ kús’ veľkú vinu, a hynú púčky — steblá, biedne hynú, zem dopadaná chlebom nezaváňa… Ó, polej kvety naše!… ony chránia nám radosti tak nevinné a tiché, a nevedia nič o ľsti, nič o — pýche, súc prostučké… však, nám dosť na nich krásy, veď beda tomu, kto dnes preberá si, nám dosť! a dušiam neznajúcim škriepok, ak požiadajú — odštikneme štiepok, nech aj v ich oknách naše farby zhrajú, nech aj ich — naše túžby ukájajú, keď slnko pečie a luh odumretý… * — Ó, pole; kvety, drahá, polej kvety!! 1917.

Podaj mi vody, žieňa moje, zo žriedla našich mladých, zápalistých snov, ovlaž rty vyschlé, dopukané, ochablé sily poobnov! Na púšti kopem, žieňa moje, na smutnej púšti, ktorú drahou dedovizňou zvem, na púšti v práci hŕstka ľudí, a ja tiež čím-tým pomôcť chcem. Kopeme vtoky, žieňa moje, kopeme v piesok, v brhlie, inde do skaly, radi by sme tie žlté polia v oázu prečarovali. Aj sa nám smejú, žieňa moje, šustnúc i varom hnevu v opálenú tvár duchovia vášní kolembavých — pohrabných zvonov — čiernych már. Kopeme! jednak, žieňa moje, stlčie sa lesklé ostrie našich nástrojov… — Podaj mi vody, otúž srdce, ochablé sily poobnov!!

Odkedy ďaleko do svitania — tichý hosť chodí k nám bez klopania, nepozná klebety, nezadiera, ešte i obloky pozastiera. Vďačne mu sveríme, naše taje, vediac, že zlého nám nedopraje, ba skôr jak veselo v peci praští — rád by nás prekvapiť v toľkom šťastí. Pod okny vetrisko zúri-búri, chcelo by vyvaliť staré múry, ak sa mu podarí nezaveľa — aspoň nás nenájde bez priateľa!

Z tých perín čistých, nepoškvrnených za rána blysnú očká drobné, drobulinké, a svieťa — svieťa jasom nevinným, jak rosa na kvetinke. A vravia — vravia rečou tajomnou o tom, čo púčok rozovrený vraví, kým ker si hovie, keď mu nebolo za noci do zábavy. Kým ker si hovie — hovie biela hruď, a okno drahej duše cloní hustá riasa, tie drobné očká pekne čakajú a rúčka s rúčkou hrá sa. Tie drobné očká svoje vyčkajú, ker hne sa — razom: vydýchne hruď biela, mať uľpie na tých očkách, jak by ich od rokov nevidela… Mať mladá má im mnoho povedať (hnev prísny, spravedlivý vyliať na „kopíla“!), no, riekne slovko — očká v úsmeve, a ona odpustila. V ten okamih ja vstávam veľmi rád, i zšomrem: Čo to všetko cez noc povystrája! a potom smevom očiek — drobných hviezd sa natešíme traja…

Ťapi-ťapi-ťapulienky — neveľký si, drobulenký, usmievaš sa, jastria očká, chodil bys’, a nevieš krôčka. Cenki-bonki, cenki-bonki — nieto krýdel bez kostonky, podrastú — no, aj ty iste kľakneš v rokle úskalisté. Ča-ča, ča-ča… ako vtáča podletíš, ak sily stačia, premeráš svet na okolo… ale spomnieš, vtedy spomnieš, že ti predtým lepšie bolo!

Spi, dieťa moje! šťastný, komu dané si odpočinúť — čo na holej slame pod krovom, doma — tejto noci jasnej… a ty si driemeš v lone matky vlastnej! Sni pekne! šťastný, kto sa nepodchytí snom desným hnaný — štvaný bez záštity: tej noci mnohé — mnohé líce zmokne… ty teš sa, teš tým kvietim v našom okne! Vstaň ráno! šťastný, komu ono svitne (síc’ mnohý nedbá ostať radšej pri tme!), lež ty sa zasmej, anjelik môj, zasmej… veď podúmaš si ešte neraz o tej noci strašnej.

Nehľaď na mrákavy, ktoré prudko hnev svoj čierny, do údesu, ponad pusté polia, trúchle viesky nesú…! nech si ho tam nesú, ak sa im aj znaví, nás dvoch o to hniezdo hnev ich nepripraví… Nehľaď na končiare, ktorým vážne hlavy zavalil sneh biely! čas zlý — od starostí veľkých osively… nech si osively, veď sú dosť i staré, o sebe si stoja, nie jak my po — páre… Nehľaď na topole, ktoré chladný vietor češe — pŕchne listie, ako rýdze zlato a preds’ na bahnište! nech si pŕchne, keď už aj tie vetve holé, ľahšie navykneme chatrnejšej štóle… Primkniže sa semká, zakiaľ nám púť život spurno nezaskočí, čo nás po zlom svete?! — čítajme si z očí! v mojich, vidíš, nádej — a čo v tvojich, žienka? Ale, prosím, odstúp najprv od okienka!!

— Ach, vzdiaľ sa, pozde už, vzdiaľ — neumuč ma celky, rúk suchých nevzťahuj, nie s’ matkou, odpusť — nie s’! hľaď, tá spí strápená, kým sám bdiem u postieľky, kde hlávka horúca a v očkách bôľ aj des. V nich, ako v zrkadle, keď bral som choré telo na náruč, zrel som ťa s tým mrazným úškrnom, za chrbtom stálas’ mi a — dieťa naše mrelo — vzlyk horký, zúfalý vzlyk skvílil nocturnom. Ó, bol to okamih! snáď ten i teba zpiatil, keď kŕčom rúčky sa rúk našich lapaly… tys’ cuvla — na líčka už siné pel sa vrátil… máš dosť? maj! viď, jak zbil nás žart tvoj nekalý! Čuj, v lampe spieva čos’… v dych sporý smutne tiká tlk mojich hodiniek… plam v peci praskoce… znáš, o čom? — Nesiahaj, nie — rukou zákerníka po kvietku! počkaj, až raz vydá ovocie! Tak! dotiaľ nech je môj a onej spiacej matky i s vlásky zlatými a zrakom hlbokým… veď naše trudné dni on mení v tiché sviatky, a mraky miznú s čiel tej rúčky na pokyn. A vyrveš-li nám ho — to dom náš ožobráči, mne skruší varito mlat tvojich úšklebov… bo jedno srdce snáď sa zajde v trpkom plači, a duša druhého sa vrhne za tebou! Ó, vzdiaľ sa, pozde už, vzdiaľ — pozorne a zticha sa vytrať kams’, kde ťa skôr príjmu bez hádok!! — Hah, to som zdriemla!? spí?? — Ba vari lepšie dýcha… čo vstávaš? lež!… No, mať už žmýka obkladok… Kvetná nedeľa 1917.

Viac ani nedbám — nalož bremä podľa vôle, nech steká s čela pot a meravejú svaly, núť na smrť umdleného v pochod neustály, nech! zakiaľ telo zdolie — i duch ešte zdolie! Hľa, stromy sadu môjho okyptené — holé, za noci biednu ovoc hriešni poráňali, i z úrod berú, ktorí jakživ neorali, ba rozožnú ti (z vďaky!) oheň pri stodole. Nech! Nedbám, čo chlieb z najčernejšej múky: mne nezaškodí, iste pochutná i mojim, veď odmieňa ten tvrdšie vyrobené ruky! Len čohosi sa bojím, Bože, veľmi bojím: keď Tvoja moc nás z hrôzy čím skôr nevyprostí, ak mal by som byť ešte iným na milosti!… 1914.

Sťa zrak, v ňom láska nemnohá, pozerá čistá obloha na pozaviate braliská, na pusté — žlté strniská. Oproti nik — nik nejde nám, po medziach šedé kŕdle vrán, iba čo šípom do ruda šľahá — no, ovoc prichudá! Črieda kráv blúdi po stráni so svesenými hlavami znavene, mĺkvo, bez zvonca, že je už paša u konca. Zpod hája chlap kýs’ zaberá, na pleci — ťažká sekera, zápät voz s drevom, chlapčisko na voloch láme bičisko. Otcovi náhlo k dedine, neobzrúc roľu — pominie: platila hojne z výseju, príde jar, potom nájde ju. Clivosť kás’ nôti po poli, srdce jak doma zabolí, pred nami chodník na dvoje… — Vráťme sa, drahá, chladno je!

Kým vstaneš z mäkkých perín a poupravíš hebký vlas, bozk vtisneš v čielko syna svojho — ja navrátim sa zas. Von azda pekne svitá, a v háji ešte mnohý kvet, oj, ufám, — kytku uvijem ti ku sviatku na prívet. U svrčín — popri jarku, kde sedali sme toľkokrát, tie kvety vedia všetko-všetko, čo srdce chce ti priať. Z nich sčítaš — všetko sčítaš, keď zdvihneš syna z kúpeľa, to mnoho, o ňom duša tvoja už dávno vedela. — Ach, odpusť! zapomnel som, je jaseň, trúchlo visia hmly, kam stupíš — chrestot! ako nikdy, a kvety uľahly! Snáď na rok, na takto dva i váza prizdobí nám stôl, dnes uspokoj sa s kvetom, ktorý mne z duše vyrástol! 5./XI. 1914.

Svete, svete, čulý — veselý, koľko sme sa ľuďom, ktorým praješ, nazávideli! Ako dievča z biedy — na tanci znechutení vzdychali sme neraz, že sme — vyhnanci. Tiché hory, bystré potôčky šeptom žblnkom nás len rozcítily, ako náročky. — Cudzo, pusto… hrozné! čo my tu? ani lásky, ani pochopenia, ani súcitu! A dnes?… s vrchov kúri chujava… — Zavej, zanes všetky cesty znáhla, by k nám ruka sveta nedosiahla, hriešna, krvavá!!

Hmly ťažké pod oknami, cez ne sa vkráda svit, a počuť škripot saní, i čos’, jak pozdrav ranný, lež víčkam chce sa ešte sniť — tak sladko — bez sna — sniť! Dni jednotvárne znujú, až srdce zbojácnie! bo darmo nebubnujú: Čo as’ dnes zrekvirujú? ó, lepšie, kým sa nezačne deň — kým sa nezačne! — Oh!! záclonu ktos’ dvíha, hoc v duši zabolí… Smiech! scvendží izba tichá, hlas milý pichá — pichá: Hľa, idú deti do školy — už idú do školy!!

Medzi štyrmi stenami, ktoré na ružovo zapustené chápu preds’ radosti jak žiale — tu si žijem, skúmajúc všakovaké slovo, ktoré duši odkrýva pravdy neskonalé. Obraz mám len jediný: toho na hranici, predo mnou kríž bielučký, ako z alabastru jasá v slnku, mrkom zas v čistej večernici určite sa vyráža aj keď tmy dom zastrú. Ináč neraz myšlienky v rozmare až stančia, hneď v ich očiach velikých čierny smútok kmitá, v ten čas vskutku súcítim s bôľom pomaranča, ktorý som si vypestil v symbol svojho žitia. Vtedy, zdá sa, pod okny cudzích kroky čujem, ktorých stesk môj nepohne, ani bolesť moja, tí snáď nikdy nezvedia, čo sa nasužujem, že si z mojich trpkých chvíľ — jednej neosvoja. V ten čas dobre, akže ktos’ vbehne bez klopania, buchnúc dvermi, s jasotom dumy ťažké splaší: Otecko, ha… píšeš, hej? básenku?? — rty zžvania, kým len vrelo nebozkám rozcuchané vlasy. A keď vkĺzne aj kto nás oboch najradšej má, potok tamvon hučiaci tíchne v nežnom šume, prečítam verš, aby mi riekla najprv žena, či to ešte mimo mňa niekto porozumie…? Však nám dobre?… Ale až pomaranč môj vyschne, z tých stien mnoho vyslúcha nástupca, či rivál, chvíľky tesknej slabosti neodsúdi prísne, keď zvie, čo to podstúpil, kto tu pred ním býval!

Mňa slnko rozspieva, čo som i synom svitu — mňa slnko rozspieva, keď klesá so zenitu, jas zlatom prizdobí mi v oknách petúnie, a ruží prinesie, z nich duch môj vence vije. Hej, ruží! ako z tých, čo niekdy v chvíľku blahú to slnko rozsialo mi brehom popri Váhu, keď nimi zakvitlo i čiesi švárne líce, a mňa jal snivý zrak i ťažké mihalnice. Tak dobre pamätám — i klobúk jak zo snehu, i dlhé tône vŕb, i ten čln tam pri brehu… snáď pre tú spomienku, čo som i synom svitu — mňa slnko rozspieva, keď klesá so zenitu…!

Ten svietnik z mosadze — malas’ ho rada? ten svietnik lesklý — hľa, ruka čias’ hľadá… len daj ho, daj — ó, daj ho, daj! — Tá ruka strhala pamiatku toľkú! nuž čo by nesiahla po nočnom stolku, keď mnohým — premnohým srdca pol vzala? len daj ho, daj ho — veď ztrata to malá! Hoc pravdou, život by mohol byť krajším, bo — ak sme mali čos’ — dnes nič nie naším, len trpkosť sklamania a čo-to viery… no, daj ho, drahá, daj! azda ťa smieri, keď zvieš, že svietnik tvoj ponesie ktosi pred tichým zástupom vybŕdlych z hrôzy tým krajom, kade sny najkrajšie liecu ktos’ chladne ponesie vyhaslú sviecu pred blaženými — v tajov taj… — Ten svietnik z mosadze — malas’ ho rada? ten svietnik lesklý — hľa, ruka čias’ hľadá… len daj ho, daj — ó, daj ho, daj…!!

Tmou skalných útrob uháňa vlak, naň sme nechtiac museli, a mnohí sadli veselí, my? smutní podľa vyznania. Smrť v takte kolies vyzváňa, a v lampe zákmit nesmelý, len by sme preds’ čos’ videli a čakali jas svitania. — Poď, duša, synka k srdcu viň, a v kútik náš sa stúľme — tak! pred zrakom zlým a ukrutným… poď!! akže zhuba stihne vlak, a nevyhrmí zpod zeme — nech aspoň spolu umreme!!

Nuž dobre bolo sadnúť pod orgován a otvoriť náš nepísaný román, a čítať — čítať párkom, lebo sólo… tak dobre bolo! Hej, ružové kry znaly našu lásku, snáď preto zkvitly chumáčami sniažku, a čo sme neraz vyznali si slovy, to zopätoval ten kvet granátový, smev pelargoní’ lial v hruď pocit sladký, a presviedčaly srdce pestré hriadky, i zeleň révy — milé, známe tváre, že vybájené moje memomoáre o prežitých pár rokoch — dozaista! hľa, nevesta si ešte iba chystá…! — Oj, dobre bolo — nechať trudy všetky, i starosti i všakovaké pletky, čo otravujú pustovnícke žitie, a slúchať, že i nám raz hviezda vzíde (až radosť prejme kosť, čo z našej kosti!), prejasná hviezda krajšej budúcnosti, tou nádejou sa kochať v hlučnom spore detského kriku tam po korridore, a opojac sa vierou silnou, vonnou — vpriasť večierkom vzdych v jemný hlahol zvonov… Ach, dobre bolo sadnúť v zátiš krovu a otvoriť tú knihu prorokovu — a čítať — čítať spoločne či sólo… tak dobre bolo!!

Som rád, keď syn môj zavíska si oj, dnes tak rád smiech detský slúcham, tie plné, čisté, zvonné hlasy: ha — haha — hahahaha — ha… — I mňa ten úprimný smiech premáha, že zabúdam, čo v duši mojej väzí, a prečo svisá, ako smutné brezy, hej, zabúdam a cítim radosť hravú, jak kto sa teší životu a zdraviu: ha — haha — hahahaha — ha… — Ach, áno, je to chvíľka preblahá, keď syn môj so mnou hýri a ja s ním, a smejem sa tým hlasom nevlastným… Bo smiech môj? to je iné čosi, ten ochvieva vzduch ako bzukot osí, snáď čuli ste už jeho ostré trilky, však? — manieru niet v nich ani byľky! ha — haha — hahahaha — ha… — Ten koho stihne — toho došľahá, ak práve vás, nuž neodpustí — vám, mne? tiež nie, keď sa v seba zadívam, a so životom neraz tak sa harká, jak by to bola len hra na Gašparka, ba niekdy — blázon! — u mňa zapravotí i ruku, ktorá poťahuje drôty… až zabolí ma hlava biedna, sirá… To môj smiech! a viem, že mňa najviac týra — nuž rád som, keď syn zavíska si, dnes zvlášte rád smiech detský slúcham, tie plné, čisté, zvonné hlasy: ha — haha — hahahaha — ha…!

V tmách tonie ves, len okná osvetlené, a tie zvú, drahá, zvú nás — nevyjdeme?? Ich pohľad mám rád: drsno neútočí, súc svitom duše, jak lesk tvojich očí. Je hlboký — hľaď! túhou zanietený sa obracia jak k nebu, tak i k zemi. Je tajomný — zná, čo krov ktorý skrýva, len hviezdna výš to zvie a dnes — noc clivá. Je bohatý: tká most a niťou zlatou cez čiernu cestu… potok… aj pred chatou. Je pošmúrny, lež srdcu, čo ho zradí, nás oslňuje, bo ho máme radi. Je… kto by všetko vedel aký — kto by? veď vzácny nám ten pohľad — plný zdoby, a kto chce slúžiť jeho veľkej duši, ten v tesné okná chalúp nazrieť musí, a musí poznať, čo krov ktorý skrýva, jak hviezdna výš a dnes noc mĺkvá — clivá, až k srdcu musí — nie len, keď čos’ ženie, však kedykoľvek okná osvetlené: tak splynú duše, ktoré spolu patria!! — Čo? nazrela bys’, drahá??… pozde! zajtra… hľa, svetlá hasnú… nadnes koniec diela: spí dievočka, spí… no, nič neumrela… * nad krovami šum krýdel archanjela!!

Môj otec prišiel ko mne — ako neraz chodí za tichých, hviezdnych nocí — prišiel z cmitera na pár slov: opýtať sa, ako sa mi vodí, jak znáša hruď, čo Pánboh z lásky namerá… Bol skľúčený, jak niekdy, keď sa vrátil z práce v deň sobotný — tak pozde, s celou týždňovkou, len oči ešte mdlejšie, vôbec — netúžiace, na tvári s nemotou jak hrob, tak hlbokou. Ja zapálil som sviecu (moji sladko spali) a viedol otca — cítiac chlad tých jeho rúk, v sluch šeptal som mu, jak sme pri posteli stáli: „Hľa, tvoja nevesta a vedľa nej tvoj vnuk!“ A videl som; tak nežne sklonil sa nad nimi, zrúc jemné ťahy dvoch hláv v bielych perinách kde miešaly sa vlasy tmavé so zlatými, a s nachom rudej ruže bielych ruží nach. Oj, dlho hľadel… razom pomýlený schvel sa, že jeho vnúča po ňom nemá žiadny diel, i teraz došiel prázdny — o nič neobzrel sa, by pamätali spiaci, jak nad nimi bdel… — „Nie, otče!“ ja v to: „dobre tak — a poruč, chceš-li, jej pevnú vieru srdca, jemu chtivosť rúk, nech využije chvíľu, jak ty čas tvoj prešlý, a budú mať dosť, — oj dosť, nevesta i vnuk! Mne? vieš sám: dals’ už a to z najlepšieho statku, mám predsa k borbe žitím vhodné nástroje, však ak mi ešte chceš dať niečo na pamiatku, čo dáš po jednom mojim — mne daj oboje!“ A otec zdvihnul ruky, žehnajúc nám vrelo… Zvuk hodín zavznel, tá tvár chladná užasla, za okamih sa vôkol nepriehľadne stmelo, šiel hosť môj… išiel domov… svieca vyhasla…

Oj, rúčky, rúčky, mäkkunké rúčky, oviňte hlavu poľahulinku… potichúčky! — Nesiete tepla v chvíľku pravú: políčky ostrý mráz mi spína, a zima v srdci… zima… zima, bo z mnohých očú, ktoré stretám, ak šľahne teplo — iba kde-tam lúč… dva… i tie sa ľahko lomia, keď hľadím ľuďom do svedomia za čas i chváliac, jak svet žiada… no, zbridí sa to — kameň padá, a zgigne húska čierna… biela, viac nezrúc na mňa, ako zrela, a jestli neujme aj z úcty, však jakživ mi to neodpustí, aj márne sa ja myjem… bránim, že veď to mojím povolaním — je veta!!… Ešte Bohu chvála, že mám krb, na ňom ohník sála, i očká mám, čo uveria mi, že nie som vôbec dáky planý, i rúčky mám, čo milovane mi uložia skraň v mäkké dlane, v nich cítim tiecť krv teplú… žhavú… * Oj, rúčky, rúčky, mäkkunké rúčky, oviňte hlavu… a ja vás zľúbam… potichúčky!

Ó, tie noci nedožičia duši odpomoci, neutíšia, nevedia dať lieku… sen i slietne, hneď zas na úteku… mysľou zvlní rieka rozputnaná! — Pred očima zvláštné panoráma: hory, doly, jarky… lesy, polia, po nich voje sem i ta sa tmolia, rastú z pôdy delá — bajonety, duňot… krik, rev, mŕtvol na zámety — krv sa valí… na zmrzlý sneh sadá… Beda! kade naši — nezdar, zrada, smrť žnie… nádej, už ťa pochovali! a či — nápad? dobre, vydržali… napred, napred, tvrdo, vzdorovite! cestu poviem, len ma počúvnite, tuto bite… tu-tu, na slabinu… hľa, jak rady nepriateľské hynú, kolíšu sa… utekajú… sláva!! Takto srdce… hneď však streští hlava: cítim — tvár mi vzplanie, čímsi vzplanie — prišlo na um piate prikázanie, ktosi zastal vedľa môjho lôžka, tá tvár jeho taká jasná — božská, iba pohľad trpký, vyčítavý: — Tedy aj ty?!… Ani neprevraví, jednak prejme a duch okov prostý — rád by plakať v svojej úbohosti, keď On mĺkvo vyjde nehnúc dvermi, a tíš ruší len dych rovnomerný… * A v tie rána, keď sa zbúdza duša uplakaná? zaďabolí drobné hútorilo… žena: Ozaj, o čom sa ti snilo, keď si volal zo sna?… Poviem zkrátka, zahľadím sa v očká neviniatka: Čo len z neho bude?! srdce schvie sa: možno, možno — dneská rozhodne sa! 12/IV. 1915

Má život krás — oj, iste má, kvet mnohý púť nám okrášli, i ruža v trnie vpletená… hruď rozožne zrak užaslý, a rozkoš mnohá prší z hviezd, ak v búrnej noci nezhasly. Má život krás… a z mnohých ciest snáď moja zrovna oplýva… i hviezdu mám, čo má ma viesť: je ako brilliant ohnivá, ju neoslepí slnka jas, a mrak ju márne zakrýva. Pre tú rád zem… i spád i sráz púti, ňou chcem prejsť dôstojne… — A počal bys’ to ešte raz? — Ach, duša, nie… to nie… to nie!

… Duvau-duvau-duvau-duvau: Hej-haj-hajahaj… — Čo to? chatrč cigánska sa rujným tancom striasa — nedbá pôstu, nedbá trapov prepodivná chasa? Hej-haj-hajahaj! veselo sa nesie mrkom, v šumot riečky mieša, i do vravy mojich obáv, ktoré zpod prístrešia vyhnaly ma hudúc-melúc neodbitno krute: Ak to takto — čo len z teba a čo z tvojich bude? hľaď hen ten!… Hruď horkosť jíma, na rtoch zkrsnú repty: Myslia, že som Eliášom s vdovou zo Sarepty, myslia — eh! a poď ja, že krv schladí rezký závan, odľahne mi, keď sa s Belou trocha povyprávam, snáď mi hviezdy trblietavé dajú svojho mieru, jasavý sneh vylúdi i z duše šmúhu šerú… aj tak — ako neraz býva — popri mlyne vrškom vdol sa pustím po chodníku vrždiacom a klzkom, blankyt temnie, ako by ho strasti moje hnetly, stromy pnú sa ponad domce, ako prísne metly, a chrám, v ktorom ja sám slabý ešte slabších teším, rastie k nebu, každým krokom vyšším je a menším, keď tu naraz:… duvau-duvau… stanem pri chatrči: okno čierne, a dnu preds’ tak huláka a vrčí: … hej-haj-haja…! Stojím, slúcham — hudba neusína, vyjde kýs’ tieň. — Nango, tos’ ty? azda ženíš syna? — Jaj, ich milosť, na vojne je, čoby ženil — čoby?! my to len tak… zabudneme aspoň, čo sa robí!! — A ste jedli? — Na obed! — Čo? — Trocha švábky, prosím… — Obuv máte? — Ale akú?! hľa, i ja som bosým… — A vás to nič nepomrzí? spytujem sa v stude. — Nač’ sa, prosím, ešte trápiť? bude, ako bude, ja si vždy tak: umrieť musíš a žiť neváhaj! — Šťastný človek!! duvau-duvau: Hej-haj-hajahaj! nesie sa i teraz v duši, ako zpod sordíny…: Načo by sa človek moril a to bez príčiny?? Hej-haj-hajahaj!!

Tmy v oknách, chladné tmy a z kachieľ teplo sála, cez mrežky žeravé jas izbou rozteká, v tom jase chvejúcom, sťa socha dokonalá — mať mladá sedí si a túli synčeka. Ja z kúta temného zriem, jak sa lúče hrajú na prostom náradí, až lesk mu obnovia, a ponad postieľ pár na stenu dopadajú, zkiaď hľadia: místr Ján a Žižka z Trocnova. Ich oči — na podiv! jak vytýkať by chcely, oj, áno, vytýkať kľud nálad večerných… — Číms’ to ty zaslúžil, kým iní sšediveli a trnúc trápia sa kdes’ v hrôzach nesmiernych? Číms’ to ty zaslúžil, že cítiš teplo kachľov a vidíš hravý jas, jak izbou rozteká po tvári drahej z žien, jej láska neupláchlou, po hlávke cherubskej i vláskoch synčeka… Čím?? — Ozaj, neviem, len hádam — kto zná? môž’ byť — mám tešiť piesňou rod, keď tŕň mu na hlave, noc beznádeje mám tým jasom z duše rozbiť, čo žiari ako ten — cez mrežky žeravé… snáď!! preds’ tak nevoľno, až ťažko vyriecť slovy: tmy v oknách…! Sedíme, jak v trudoch ushodlí, v tom: Mama, rozprávaj o-o-o „vajíčkovi“!^[1] — Slož rúčky, synček náš, a skôr sa pomodli!!