Zlatý fond > Diela > Z tichých i búrnych chvíľ


E-mail (povinné):

Martin Rázus:
Z tichých i búrnych chvíľ

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Ľubica Gonová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov

Nad morom ľudských duší

Nad morom ľudských duší

A přistoupivše učedlníci jeho, zbudili jej, řkouce: Pane, zachovej nás, hyneme!! I dí jim: Proč se bojíte, ó, malé víry! Tehdy vstav, primluvil vetrům a mori; i stalo se utíšení veliké. Mat. VIII. 25, 26.

Tak je ťažko dohliadnuť do dna vašich hlbín, aké sily od vekov dávnych víria vami: ženie vlna za vlnou často s hnevom zhubným, zas rev hrozný usína v zbožnom šepotaní. Rôzne prúdy nesú vás — každý svojím smerom, tento na juh, tamten zas k severnému pólu… prečo? sotva znáte! a priľnúc ku pomerom šly by ste i hore, jak valíte sa dolu! Vôľa vaša viac snom, hoc — zdá sa — že ju máte, túžby vaše jednako o bytie sa boria, cieľu svojho posvätnosť rady spomínate, ale z hmiel ho vybadá z vás len leciktorá Úbohé ste vo svojom tvrdom presvedčení, ktoré ako žehná, vie — celkom tak i týrať: ženie vlna za vlnou… a čln vystrojený pluje rovno, či je v ňom svätec a či — pirát! Búrka! a hľa, slialy sa farby v jednu — tmavú, zmiatlo prúdy tiahnúce — každý k svojmu pólu: všetko — všetko zmenené šmahom na krútňavu, z nej sa vznáša k nebu ston zúfania a bôľu…! Ó, vy vlny zúrivé, kto vám vášne skrotí? zrak svôj uprem volajúc k mračných nebies výši: — Pane, pozri, hynieme… a spíš, jak na lodi… Ó, zachovaj — nech sa i toto more stíši! 16./III. 1916.

Na rozcestí

Len nie tak nemilosrdne — vy, ktorým výnimečne veľká milosť daná, pre ktorých každá kniha dávno prečítaná, a chvíle doterné, trudné na dvere bytu ktorým nikdy neklopaly… ó, nežalujte, že sme krivo prisahali len preto, lebo cesta iná nám vymeranou skrze Hospodina! — Že ľahšie hradskou? vieme, dobre vieme, i lepšie by sa spolu putovalo, lež priďaleko domov, času málo-málo, a my si cestu skrátiť, iba skrátiť chceme… — Ak dôjdete v kraj verným prisľúbený prv, jak by sme my uvítať vás mohli, oj, zapomnite, kto ste a kto sme my, a podneste nám, bratia, — chleba — soli!

Kdež jsi?

I povolal Hospodin Bůh Adama, a řekl jemu: Kdež jsi? I. Mojž. III. 9.

Hlas známy búrkou preniká, jak niekdy v Éden — zvúci hlas: Kde s’, človeče? a v kúdli zkáz sa skrýva duša biednika. Je dusno… vina veliká na čele svieti, v srdci mráz: Kde s’, človeče?? však — pre príkaz! — strach, či stud ústa zamyká. Hlas volá… kto sa ozve — kto? ak pokrytec a kädekto, čo má cit — do rtov zahryzne… A v mene takých — z vedenia čo jedli stromu — upiem ja: Ach, odpusť, Pane, nahí sme!! 1916.

Hrdinovia

Pod rúškom večera hrešili — preťažko hrešili, na svite vstali, kým súsedia sladko si driemali — v priezračnej rose sa umyli, do čista umyli. Potom šli na blízke návršie svieži a veselí, vítali nový deň hymnou a húfom sa sobrali, aby ich vlastní i nevlastní s obdivom uzreli. Tváre im blčaly nadšením, podivným nadšením, oči? tie svietily vôľou a v praviciach iskrily pokále ohnivým nápojom, nedávno kvaseným. Výslovne hlásali, že sú nie, ako ich poznali, posolstvo majú, čo celý svet sborí, aj postaví, a že ver’ — stoj, čo stoj — oni sa dostanú na valy… — Beda tým — volali — ktorí si nestanú do radu, lebo nám — ach, nám raz na zorách rumenných ustelú, zakiaľ v tmách súmraku utonú synovia západu!! * Sotva sa naklonil krátky deň velikých zápalov, zhorknul kvas, starého vína sa nalialo poznove, a že by neriekli — pilo sa z novučkých pokálov!!

Pravda

Sveta pol jej sľubovali a či celý, aby jej rty, úprimné rty, zanemely. Sľub im zlyhal — inu, nádej v drsnosť sily… darmo, oči žhavým ohňom hovorily. Mrskli špinou na šat sťa sneh novopadlý… darmo, ducha prázdnym slovom neprevládli. Poviedli ju pred súd, svedkov ľahko našli… darmo, sami trpeli viac v divej vášni. Vysmievali, obnažili, zranili ju… darmo, ona nepoddala bielu šiju. Útle údy ťažké puto úzko spälo… darmo, ona nesklonila jasné čelo. Uvrhli ju medzi chladné štyri steny… darmo, ruky nezopäla v ponížení. Viedli na smrť a hruď ako kus tej žuly… skonala tak, že až sami ustrnuli. Zarazene šeptaly rty iba o tom, jak len možno tak sa lúčiť so životom?! Zahučaly hory-doly ponad hlavy… nepoňaly temné davy tajnej vravy! Pohrobili chladné telo v rozochvení… prišli ráno, a tu kameň — odvalený!!

Zachytené slová

(Na shromaždení v M.)

— Á… poznáte ma? odsudzujete?? je pravda, niet v tom chvály, čo ja konať musím; viem, nikto neskloní sa jakživ pred poprsím naň črty moje verne udreté. Som z povolania zradca, tajný zved a oddaný som tomu, kto ma dobre platí… hja, život! treba na chlieb, treba i na šaty… však lepšie na to ani nemyslieť! Mne dôležitou iba úloha, i vnikám, kde sa zámer tajom uzaviera, v sieň alebo chrám, svižkým letkom netopiera, ak sa dá — s Bohom, ak nie — bez Boha. Hruď moja dnes už lichá mohyla, nad ktorou škoda spievať pieseň o vzkriesení: plam dakedajších vznetov prísne udusený a sotretý pel s krýdel motýľa…! Tak, poznáte ma, odsudzujete! a jednak ešte väčší hriech na vašej strane, bo daromné by bolo moje ustávanie bez ľudí, im vy — dôverujete!!

Tiché rozhovory

Keď vody lkajú v nočnom tichu — a ston sa nesie prímorím, kde duch môj slúcha sťažnosť lichú! stesk vĺn — že trpia ľudskú pýchu… — Ó, more, chabé more! ja vtedy — k množstvám ujarmených! — hovorím. Keď sova zhúkne s dávnej bašty nad rozváľaným nádvorím, a v sluch môj búšia prázdne žvasty o pošlých pánov skvelom šťastí… — Ó, hrady, spustlé hrady! ja vtedy — k mocným sveta tohto! — hovorím. Keď v husté temno hviezda kmitne, len k zlosti chodcom niektorým, v nich srdce jakživ neprecítne — a preto ctia tmy nepriesvitné… — Ó, hviezda, jasná hviezda! ja vtedy — k Spasiteľu sveta! — hovorím. Keď šeptom noci odrádzaný ktos’ kráča krokom nesporým, ak raní nohu — nedbá rany, však snom sa už — už neubráni… — Len viery, silnej viery! ja vtedy — k vlastnej biednej duši! — hovorím.

Otázka

…nepřátelství položím mezi tebou a mezi ženou, i mezi semenem tvým a semenem jejím — I. Mojž. III, 15.

Tos’ riekol, Bože, hadovi dľa Písma za svod v odplatu, by budúcnosť mal prekliatu a život — žalár hotový… a pozri — v tichom jedľoví ja skladám hlavu ustatú tak isto… ani k objatiu… tak! na koberec mochový! A kde svet hmýri — vidíš to? je neisto — ach, neisto, či nevsekne druh jed do žíl… — Sa ten had — neraz rozmýšľam — do ľudskej duše vplazil sám? či Tys’ ho, Bože, položil??

Chlúb sa, blázne!

… márnosť nad márnosťmi a všetko márnosť! Kaz. I. 2.

Už diamantami pažiť zakvitá, a na haluzi skvie sa inovať — keď zahnem z rána ducha nachovať do tichunkého hája. Ach, mnohá starosť slabé srdce krája, i závisť pichne, že za nepohody sa mnohým dobre, veľmi dobre vodí, až zahŕňa ich výhod celý príval, tu človek len by údy pozakrýval, tam? brillianty!… V tom zrak pozachytí ten jagot — trblot — iskrot po pažiti, kde snuje slnko svoje fantázie, v nich na tisíce farieb mrie a žije, že nieto toho skvostu, diadému, a hoc by zdobil najbohatšiu ženu na dvornom plese a či v ktorejs’ lóži… — A lesk ten nemá gazdu, je len boží a tvoj ak chceš! — Hm, stálosti tiež nemá, hľa, bledne, hasne ihra utešená, jak prihrieva lúč…! — A čo ihra druhá?? až stemnie pohľad, nezasvieti dúha! a drahokamy? biedny štrk a skáľa! — La-lal-la-lal-la…! Duch môj neotála, háj rozzvučí sa piesňou vari ta: — Oj, chlúb sa, blázne, chlúb sa, máš-li čím, dnes všetky skvosty tebe dožičím — mne diamantami pažiť zakvitá!!

Svedomie

Odišlo sklamane — ako panna čistá — preds’ do duše zurážaná, odišlo s bôľom, aby viac neprišlo, odišlo… odišlo! Žalostí zúfale — ako žena — najdrahším v šíry svet vypudená — po miestach pustých, že niet v nás milosti — žalostí!… žalostí! Ale sa vráti raz — ako matka, ktorá si pomstiť má neviniatka, že ich niet! a nik neminie odplaty — keď sa k nám navráti!!

Hospody Mús a Vied

Vy hrdé paloty — s oknami bezpočetnými, čo z lona veľmiest v svet široký vážne zriete, zvúc podrost vlastných, však bránami otvorenými i cudzích púšťajúc v siene a v auly „sväté“… ste chlúbou národa, ktorý vám základy složil, a vsadil v mohutné kvadry rad štihlých stĺpov, ste srdcom, z neho sa tisne krv červená do žíl, by oheň života vyšľahol zo zástupov… ste hlavou s vysokým čelom a pohľadom jasným, s rty — slovo ktorých taj odveký odomyká…! — Tak som vás vídal kedys’, a bol som tak šťastným, jak žobrák pred skvostným výkladom klenótníka! Vám sotva v pamäti cudzinec potulujúci, bo — ťažko zachovať každú tvár dobrodružnú: u vchodov stával som neraz, jak — koho žiaľ kľúči — a keď som vchodil dnu, ako by — pre almužnú!! Ó, ja som závidel bohatstvo kovu i ducha, jak malomocný syn úbohých „vyvrheľov“; im musí dostačiť obživa lacnučká — suchá… nuž — ja som závidel, závidel dušou celou!! Kraj môj mi predišiel cintorom dopoly plným, kde kvitne kvieťa i sláviček zašveholí, však život nevzkypí pod nebom neprajným, chmúrnym hoc srdce bilo by — tisíc bied nedovolí… Ó, ja som závidel, kľajúc jak cudzích i svojeť, a potom — človek vraj trestaný tým — čím hreší: stal som sa dedinským kňazom a — prestalo bolieť, čo predtým skubalo, zakiaľ som blúdil kdesi! Tu v kruhu prostého ľudu som dožil dni smutné, keď s tých „hláv premúdrych“ koruny popadaly, a struny bolesťou praskaly na mojej lutne: — Čo reknú na skvelú kultúru — Senegáli?! A dnes? hľa, došlý mi úvahy kapacít… k trapu! — Ó, čo to popíšu, čo to len pohovoria?! mne zdá sa — v dedine u nás vec jasnejšie chápu, jak vychýrená leb mnohého professora…! Hej, hrdé paloty — s oknami bezpočetnými… ste, darmo, netajím! — hradbami mojich vidín, však — že nám ku stavbe doposiaľ nepriali iní, ak hneď i ľutujem, ale dnes — nezávidím…!! 1916.

„Starému Adamovi“

Hráš tisíc úloh, jak herec na javišti, a meníš odev, lež sám si vždy — ten istý! Viem, svet je slepý, na črty nepamätá: i vypíska — zas pred lampy naivne zve ťa. No, ja ťa poznám, bo v sebectve si stály, a my sme spolu už mnoho škriepok mali! Jas tvojich očú mňa dnes už neoklame… ó, ja ťa poznám na rynku — jak i v chráme! Mňa tvoje slová už naskrz neprevedú… ó, ja ťa poznám: máš svoj mrav — svoju vedu A hoc sa tvoj šat i drahokamy zblyští… ó, ja ťa poznám, bo sám si vždy — ten istý! Ak ruka žehná — viem: komusi hrob hrebie… ó, ja ťa poznám i v sebe — v samom sebe! A horím túžbou — hoc viem, že nie som prvý, by zbraň raz vnoril do tvojej čiernej krvi! by mohol zjasať raz víchrom do ďaleka, žes’ umrel… umrel… a niet viac — pračloveka!!

Nemožno večne hlivieť

V jemnučkej sieti predsudkov veky natkaných hlivieme s krýdly úboho poputnanými, nebesá zvú nás vo výš — jak dávno čakaných… mávneme — márne! a to len — pre pavučiny!! Tak sme im zvyklí, tak sú nám — naše nezbytné, hoc na ne aj škvŕn zafľaskne z nestydnej zeme… prinízko visia! a nám len jednak nesvitne — k vôli nim, že i nebesá obetujeme…! Duch môj sa chvie, bo jasné — že krv čos’ ssaje nám: ohňa v nás niet, sme mdlí, trud nemilujúci, zásadný vzdor v nás oproti všetkým premenám, v núdzi sme zkrsli, chceme i dokonať v núdzi! Ó, ja sa bojím, že sa svet ssutil pred nami daromne! — jak tie deti sa vzchopíme v chvíli — zabudnúc všetko o dnešnom trpkom sklamaní, žijúc — jak kde sa zhola nič nenaučili! Zato viem, ktosi predsudkov sieť raz uvoľní, a my sa k výšam vznesieme naiste… lebo nemožno hlivieť nad zemou, kde hriech nezdolný, keď nás zve nebo — vysoké, víťazné nebo!!

Typ

Je pravda, že len vlastné pestí sady, že kde čo z jeho, všetko obohradí, že rád si načrie hlbšie v zemské slasti, že kto ho predčí, nepriateľ mu každý, že v sladkých rečiach smrteľný jed skrýva, že vztekom vzkýpä duša pomstychtivá, že skúma vetry — a nie pre parády, že má rád mocných, tí tiež že ho radi, že svedomie mu — ani bezdné vrece, že čo raz bolo, o tom počuť nechce, že o sláve mu večne v mozgu hučí, že pľuje na ľud, ktorý láske učí — ale on verí…!!

Fašiangová

Veď kto by tajil? — máme každý dosť, čo neodpyká najprísnejší pôst, noc nezakryje — neodčiní deň: sme predsa ľudia, darmo, ľudia len. Na dlani srdce nikto nenosí (ak? — proti tomu hodne ponosy!), u nášho prahu vhodnej metly niet, a v oku, keď nie brvno, väzí sneť. Obetujeme na šat úspory, a zodpovie len — ak nás pretvorí, ak čuduje sa nám i vlastná mať, len tak sa vieme dobre zabávať! Od vekov dávnych takto, jak i dnes, sa hráme vážne na maškarný ples, a chybuje nám iba hodina, keď každý s tvári masku sosníma, … veď kto by tajil?? predsa zlobí to, keď niekto príde o inkognito, súc svätcom — hryzie mlsne do gamby — no, hanbiť sa ti za svet nehanbí!

Sibylla

Ty záhad plná tvár, tak bledá, zvráskavená, zrak hĺbavý, ret tajov mnohých znalý, hej, koľkí niekdy svety putovali len k vôli tvojmu slovu… pamätáš sa, žena? A nie len bedač, jatá kúzlom tvojho mena, v tvoj úchyl neraz vstupovali králi — a pýtali sa, vážne spytovali, že v prehusté hmly aká pravda zahalená. Dnes kráčam k tebe ja, hosť málo vzácny iste, či zdvihneš víčka tvrdým spánkom spiate, nad temnom vznietiš v slove zore zápalisté? nuž prichystaj sa, lebo úkol ver’ dosť ťažký! — Vieš, prečo tam, kde na rtoch reči zlaté — tak málo lásky v srdci, pravej, čistej lásky??

Deti, skala a muž

(Bájka)

Pod skalou ozrutnou na sviežej pažiti hraly sa detičky, hraly sa prostučké deti, plietly si vence a o kvietí spievaly, hádzaly loptu, že ozaj či ďaleko letí…? Stál i muž pod skalou, dohliadal na malých, (nebol im otcom a nikto ho nespravil strážnym), vedel však istotne, prečo čas vojatí, lebo ľpel na nich — ľpel pohľadom vrelým a vážnym. Veľmi ich mal rád, v ich štebote zachytil smelý zvuk kradmo sa blížiacich, šťastnejších vekov, bol on z tých ľudí — tak smiešnych a podivných, ktorí chcú z úbohých vychovať svobodných rékov. Myslel, že medzi ne srdce si rozdelí, bude im spievať, kým ten ich zrak nadšením nevzplá… keď tu: Hóp! (skala sa hýbe)… preč, deti, preč!! Skok! bol už pod ňou a — jarkami tiekla krv teplá… Deti sa rozpŕchly, rastú z nich matky a otcovia, ale im pamätnou ostane ozrutná skala, a ja viem, že sa tá na prosté deti viac nesrúti… pre tú krv musí stáť večne — kde od prvu stála!

Akby…

Akby to ináč už nemalo byť, a ten, kto silným, depsil by kvieťa i útlučkej slečne, a ten, kto silnejším — silného bil, a ten, kto svalov najtvrdších, všetkým by z krvi pil večne — vtedy my, ľudkovia, zakážme bozk, lebo je kvet a načo má daromne zakvitať náš strom? chrám, ten tiež zamknime, kto by chcel dnu, rečme mu, že sme — svet i my — žartom, len úbohým žartom!!

Boh pred Bohom

…když Azotští na zejtří ráno vstali, aj Dagon povalený ležel tváři svou na zemi před archou Hospodinovou. I. Sam. V. 3.

Pod klenbou svätyne nádhernej slohom stojí si časný boh pred večným Bohom, pozde je, pusto je — pospali kňazi… — Kto stán môj znesviaca? kto ľud môj kazí?? (Časný boh stajene nemukne slova) kto ťa sem pripustil??… otázka nová. — Ľudia! kto? odpoveď istá a hrdá: ty si im primálo, aspoň tak tvrdia! — Primálo!? — Že vraj hej, lebo si mäkký, verný tvoj? sluhom a čo by žil veky… — Verný môj sluhom? — Nuž pravdaže, z lásky… a to sa neodá: život je ťažký!! — A ty ho uľahčíš? — Uľahčím veru, sľubami, ako ty, nesplácam vieru… — Nesplácaš? — Ja len tak: moji ste? nate! vyčítam v sláve, či v moci, či v zlate… — Zato si jednak len úbohá modla! — A svet ma na tvoj trón usadiť hodlá — — Viem-viem! — Tým lepšie, mnieš, žes’ mu snáď milý? pre slabších, aby sa neurazili! — Dosť už, dosť!! — Veď ja nič, uvidíš zajtra, aké tu plamene predo mnou zvatria… * Pozde je, pusto je — pospali kňazi… — Kto stán môj znesviaca? kto ľud môj kazí?? * Na svite v svätyni nádhernej slohom uvidia slepci, čo prežijú tvrdý sen, že boh ich na tvári pred večným Bohom!

1415 — 1915

(Husovej pamiatke)

Zpred Piláta šiel majster a učedlník kráča z „kresťanského“ chrámu, jak Pán — i verný sluha nesie svoju hanu, nie z tŕňa — papier! na ňom čierne peklo po duši striehne, by ju v hĺbky svleklo, a jasá hriešna Via dolorosa… lež darmo jasá! cestu neporosia tie slzy, ktoré čaká kňazov sbor i mocnár vierolomný: Ha, kacír, pozri — knihy tvoje v ohni! a on sa smeje… pokojne sa smeje!! — To srdce žiadna hrôza neochveje, i keď už k stĺpu viažu krehké telo: Či odvoláš? Nie! vyznajú rty smelo: som nevinný a umriem vďačne… Nuž — veta! a s tým práca katov začne, on zatiaľ modlí sa a spieva žalmy, snáď pomyslí i na kraj rodný — diaľny… no, jasný pohľad k vlasti novej zdvíha a plameň sšľahá — — — — — — — — — — — — — — — — — — — iba neulíha! Hľa, jak sa šíri od valného Rýnu, a pláchy prudký vietor nesie na krajinu u Vltavy! jak padne — každá páli, už v blku zem i voda, horia i tie skaly, od Tatier odbíja sa ako v povíchrici spev chrabrých: Kdož ste Boží bojovníci… krv tečie… hustá noc sa vzteká na požiar, lebo vidno do ďaleka… keď nelzä silou — podvodom ho hasí, až vskutku kľakne — — — — — — — — — — — — — — — — — Míňajú sa časy, za ktorých hriech sa vláči v kňazskom šate, čo počne — všetko dobré je a sväté, niet obavy, veď oheň na iskierku vyhasnul! iba hen vo Vittenberku keď vybúši, i — pod Alpami, a zvláštne! z rýnskej vatry požičaný: pod zemou tlel — tak, za koreňom, až zbĺknul vo svedomí trudnom, ubolenom, žiar rozlial — otcom našim dávno známu… — Hrad prepevný jest… zahlaholí k ránu, a tečie krv, noc hustá zas sa vzteká na požiar — lebo vidno do ďaleka, a udusiť? niet síl! tmy na ústupe, už svitá — — — — — — — — — — — — — — — — — — Chyba, slnko veľmi skúpe: len blesne — už ho kryje závoj šedý! Zem clonia znova mraky stredovekej biedy, hľa: otrávené — niekdy zdravé studne, tmy ako žúžoľ vzchodia na poludnie a svedomie sa k spánku skladá, niet kto by ten sen potrel — ako hlavu hada… či Vittenberk? Ach, škoda slova! ten ducha pre Golgatu nadnes nevychová, tam pred oltárom len dva veľké hroby[3] a pozorná noc i tie krášli-zdobí, by nenapadlo, že sa ich snáď stráni, a nepovstali s prísnym slovom tí dva pochovaní — no, nepovstanú! Je tma, až to desí! kde načrieť svetla?? — — — — — — — — — — — — — — — Otče, Jáne — kde si? Ha, nové pláchy od valného Rýnu… zo zeme vzrastá kúr do ponôž Hospodinu, ty horíš — ako niekdy o stĺp priviazaný, chcúc dosvedčiť, že ducha nikto nepodmaní, keď hruď vie mrieť za poznaného Boha…! — Lež darmo horíš!! tá zem preúbohá, tie strmné vody, tvrdé skaly jak srdcia — už sa dávno s nocou pojednaly, nuž škoda metať iskry, i tak hasnú! Svet tmy si želá, my s ním — pre pohodu časnú, v nás nespí svedomie, však klopí víčka, a v žilách všetko, len nie tá krv mučenícka… — Oj, otče — Jáne! otče — Jáne! my ohňom tvojím, zdá sa, nikdy nezaplápoláme — sme hrdí na to, že si naším, však — z tvojho svetla načriet? sám sa neodvážim: som z chabcov slova, z mizerákov činu, mám ohľad na všeličo, hlavne na rodinu, i teraz myslím, že si vinovatý tak desne trpeť — — — — — — — — — — — — — — — — — A pal šľahá! Kati, pre ktorých svedomia niet — prikladajú, kým jasný pohľad ľpie na ceste ku blízkemu ráju, rty hnú sa, iste upia dušou celou za všetko drahé — i za nepriateľov, dym stúpa k nebu, jak kde obeť pravá… Tak dokonáva, kacír — dokonáva — a noc sa teší: drevo skoro spraští…! keď hmla… či ktosi v dlhom, bielom plášti na hranici sa zjaviac — zľúba s čela hanu tú, ktorú vynieslo si z „kresťanského“ chrámu… — Oj, otče — Jáne! otče — Jáne! už okusuje milosť srdce utýrané, za trpké trapy máš dar bohatiersky: si väčší, väčší — ako silný Vittenberský, bo v tebe našiel príbuzného brata Ten, ktorý šiel na muky zpred Piláta! tmy márne sypú popol do vĺn rieky — tvoj plameň neudusia veky, žiadne veky, dnes utajený — zajtrá novým blkom búši — snáď v ďalšom srdci, možno — v srdci rodnom, snáď — i v tej mojej chabej, biednej duši!!

Odkaz nenarodených

— Hlas vábny doznieva — tak vábny z vašej zeme, a my ho slúchame, však dneska nechápeme… Nás chcete vyvolať — a žalôb na stá kvíli, rty kľajú chvíľke tej, keď svet náš opustily, sŕdc vašich hlbiny jak mora vaše stonu… — Ó, recte, máme-li prísť vskutku: k vôli čomu? hľa, stavba vašich rúk jak z karát prevrátená — kde veľké dedictvo? v čom jeho večná cena?? Piť z vášho kalicha a horieť vášňou vašou? — my môžme načierať mier pravý zlatou čiašou! Hry vaše hrozné sú — sme nevinní — nuž známe… — nám v tichom kochaní sú duše zamestnané! Svet váš je väzbou a to hneď od povojníka… — nás žiadny otrokár sa vôbec nedotýka! Zrak váš? — my zakladať si máme skorej na čom: kto hne k vám — zabúda, čo videl, s prvým plačom, za rajom ztrateným mu oči v žiali tonu…! — Ó, recte, máme-li prísť vskutku: k vôli čomu?? svet nový čaká nás? hry hrozné prešly v báje? a nikto — nikto z nás svoj príchod neprekľaje?? pre hriech snáď na novo už vysvätené chrámy?? ak áno — škoda zvať! — my prídeme i sami!! 1917.

Etiam mea culpa…

Žádný, kdož vztáhna ruku svou k pluhu, ohlidal by se nazpět, není spůsobný ku království Božímu. Luk. IX. 62.

Od svitu dávno!… bezpočetné ruky na pluhoch, aby vyrobily z lúky a kolčoviska roľu, jak Pán žiada, kam dobré semä nenadarmo padá, lež vzklíčiac — vydá osoh stonásobný… — Nuž dosť nás v práci vrškom, jak po rovni! a výsledok? ej, veru skerky samé, bo čo krok — vždy sa nazpäť obzeráme, ak skala v ceste — vybočíme z brázdy, a kde mu ľúbo — oddýchne si každý… sme spolu? zaraz zkrsnú všaké reči, rty každé chvália pluh svoj za najlepší, na spech? kde-komu! mnohý povypriaha, keď nevie ani pokiaľ roľa siaha — je spokojný a hľadí povedome… Tu sverené je všetko na svedomie, Pán nepotisne! a v čom viera naša, že ak chce viac — sám o to postará sa, a čo nám bremä menovite sníme, že nestiahne nám, keď ho — poprosíme! — A výsledok? Ten istý ako vlani, jak predlanským a jak pred stáletiami… hľa, súmrak, a my ani v polovici! čo na to Pán?? — Oh, biedni nádenníci!!

Pestúnom sveta

Strážní jeho jsou slepí, všickni napořád nic neznají… Iz. LVi. 10.

Si zbožný kňaz, si učiteľ, si veľkoumný professor, či ináč zveš svit na obzor — svit! by sa svet náš rozvidel? Hľaď, brat môj, našich veľkých diel kde výsledok? Noc! nikde zôr — v tmách víri — hýri — bujnie spor… ó, kto by sa z nás nestydel? — Kto? haha! srdcia kľudné sú, ba mnohé oči — do plesu, že v búrke ich plam a ich vznet… Čuj, brat môj, svet už preklína tých, ktorí tomu príčina, a niet ich, niet - oj, niet ich — niet!!

Osvieteným demokratom

Mám rád tie podkriváňske pusté, príkre bralá, ich vážny pohľad v tvrdú žulu zatesaný: kov vzácny nesľubuje ani drahokamy, čo má, to dá i z hojnosti i z mála. I zem rád, ktorá pluhy neraz porúchala, pot horký platiac ovsom, ľanom, zemiakami, a bez úrokov často — v rovni, ako v stráni, však živú dušu sľubom jakživ nelákala. No, nerád pestrú dúhu, ktorá z Belej píja a vábnym smevom iba oku polichotí, lež zatúži-li kto k nej — vinu trpko pyká… a ešte nerád hada, ktorý úlisné sa svíja (po miestach, kam ľud biedny chodí na roboty), jak — demokratického grófa, politika!

Aranyovi

(K storočnej pamiatke narodenia r. 1817.)

I ja ti vzdávam hold, keď deň tvoj slávia, ja, cudzí krvou — duchom snáď i blízky, pár kvietkov vďačne vložím do kolísky, v nej spočinula niekdy tvoja hlava. Si genij… rod svoj mals’ rád… za bezprávia tys’ bôľom jeho prehovoril, s výšky tys’ snášal nádej liekom na útisky a spievals’ — ako bociani sa plavia… Hej, spievals’ verne, spevče zvučnoústy, o dusných mračnách šírej svojej pusty, i dočakals’ — až zora kmitla zlatom… Mne s’ blízkym (veď tvoj bol mi srdce drví), oj, bližším, ako štréber mojej krvi… nuž — sláva ti! tys’ nebol renegátom!!

O piesňach budúcich dôb…

Ó, jak to len ten spev zhlaholí — jak? keď úhorom — kade krv sa liala — ju vzdialená láska oplakala, raz v žitisku zarudne divoký mak… jak to zhlaholí — jak? Ja slúcham ten nápev budúcich dôb, a chápem i slová — sväté slová! v nich Nazaretský sa ozve znova, by vzkriesil svet (ktorý dnes vložili v hrob!) piesňou budúcich dôb. No, čujem i nápev pradávnych čias, a chápem i slová — svodné slová! v nich Pokušiteľ sa ozve znova, by roznietil — v slzách už hasnúci žas — piesňou pradávnych čias. I nastane zápas — nastane boj, a ešte sa mnohá nádej zmarí, lež nový svet nebude jak starý! pre osudný znoj — pre ten krvavý znoj keď i nastane boj… Bo — ktorých kríž Majstrov zobudí z mdlôb: tí jasnookí a sviežolíci v spev započnú ako mučeníci… a pohne sa hrob — ó, ver! pohne sa hrob — piesňou budúcich dôb!!

Všechsvätská báj

Za večera, keď návštevou sa k mŕtvym ubierame a spŕchlu, zošlú zeleň sviežim vencom zamieňame, keď na stá rôznych rozpomienok v bledých svetlách zbliká, kto verí — uzrie v dlhom plášti kráčať pustovníka. Bez hluku prejde, jak by šiel po piesočnatej púšti, pod jeho krokom ani suché listie nezašuští, má vlasy ako z ľanu, v pás mu padá brada sivá, pod smutnou vŕbou stane — krajom, kde nik nespočíva. Tam složí bremä svoje, vité z jedličia a tisy, a miesto, na ňom svätil neraz, pekne obloží si, jak mohylou by bolo, nad ňou darmo hľadať mena, plam vznietiac ako v obeť — zbožne klesá na kolená. Za všetkých vzdychá, ktorí pravdy jakživ nepoznali, za všetkých, ktorí za ňu trýzniť, križovať sa dali, za všetkých, ktorí utonuli v hriechov bezdnom kale, jak za tých, ktorí prešli púťou žitia okázale. A potom vstáva, keď už svetlá vôkol pozhášané, v sen pohrúženým dáva znakom svoje požehnanie, že keď 'sa v borbách každodenných svet i vynazlobí, by posvätný mier sadol aspoň na tie chladné hroby!

Večer nad mlynom

(Dumka o nesmrteľnosti.)

Tieň pŕchnucích vŕb (v mlynici ich zrieť), tieň pŕchnucích vŕb do duše mi siaha, a vidím: v toku vĺn i moja dráha… — Oh, kam? ach, kam?? Za inými sa beriem, ponáhľam, však nečujem, len vravu kolies — a pred zrakom ústie tajom černie sa, to hlce vlny — jedno, aké sú, či šedé, ktoré prúdia bez plesu, či jasavé, im mesiac po hrsti cez konáre vŕb zlata sošustí… ach, jedno! (a ver’ dobre určené!) … vrum… hrmi… vrum… vrum… melú kamene, dnu iste mlynár (znáš ho z biblie!), no, márne hľadieť, všetko zakryje pár bielych stien a ozrutný ten krov, kde ženú vlny s piesňou večernou… — Oh, kam? ach, kam?? Tu nežne zašumí i z vôd i z vŕb tak zošlej koruny: Kam?? (dušu prejme šepot): v diaľ, hej, vdiaľ, syn Mlynárov bol tu, ten povedal, zpod kolies vlny zas sa vynoria a vtečú, zkadiaľ vyšly, do mora, nad ktorým večný kľud a večný jas! — Tak-tak! hen s veže zneje na dôraz tlk času….skvie sa nebo hviezdnaté a bystrá voda čliapka o hate, jas rozliaty i svahom Kriváňa tieň pŕchnucích vŕb s duše rozháňa, až vyderie sa pŕs vzdych výrazný, tak ako v chráme večer — po kázni…!!



[3] Hroby Luthera a Melanchtona v chráme vittenberskom.




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.