Zlatý fond > Diela > Z tichých i búrnych chvíľ


E-mail (povinné):

Martin Rázus:
Z tichých i búrnych chvíľ

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Ľubica Gonová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov

Z nerestí života

Dvojaká láska

Tri švárne devy s matkou sedely a pily kávu — sladkú kávičku, tie devy boly vskutku pekné a každá mala žiadosť maličkú. — Ach, sesternica má vám hrdý šat… tak najstaršia: a ľahký ako stín, v tom by ma ženích zveleboval…! — No… mať v to: čo len ešte o kostym! — Jaj, čože šat… lež taký skvostný šperk, jak Jela radných má!… hneď prostredná: a ten by pristal k mojej pleti! — Len popros otca, vieš — že objedná! — Čo tam šperk! ja by radšej koníka… tak najmladšia — hľa, grófky jazdia tiež… a ja by lepšie obsedela… — Choď, bozkaj otca, aj to dostaneš! A otec sedel v tichej pracovni… von bezstarostne slnko zháralo, keď dvoje rúk jak ľalíj bielych tú jeho šedú hlavu sobjalo. — Ach, tys’ to, Darka? čože nového? — Nuž otecko, ver’ žiadosť veliká… Tak nežne túlila sa k nemu, že sľúbil šaty, šperk i koníka… Lež v noci — bolo to už neskoro — on zato v práci ťažkej zabraný: už srátal všetko — odňal všetko, a v šediny si vošiel prstami. — Hm, darmo! ešte čos’ tu v priečinku — ha, papier! na ňom veľké číslice… na tieto hľadel — dlho hľadel… tak, za môj život dajú tisíce!! Spať — nespal, lôžko smutne obstaly mu rozpomienky milých, ľahkých liet, pred svitom skočil… — Otec, kamže? — Je jasno tamvon, idem na výlet… Z dcér každú v biele čelo pobozkal i prežehnal ich pekne — dľa zvyku, a pokochal sa, ako snily o šatách, šperku a o koníku… Jak sobjal ženu — ona: Mužu môj, či ďaleko sa chystáš? — Možno, dosť! — Len prídeš dneska? — Veru neviem… — A večer má sa sísť k nám spoločnosť… — Ja spoločnosť, vieš, nemám veľmi rád, a sto ráz radšej zájdem dnes do hôr — i tak vec vážna, čo ma núti — nuž vyhovor ma, žena, vyhovor! Šiel… Zahraja si pojmúc so sebou… pes obskakoval vôkol turistu, hmla hustá sadla na dolinu, a oni zahli na prť neistú… Prv horou — potom kosodrevinou vždy vyššie príkrym svahom na skaly… kým zdola bujný život volal, tam hore vlhké hmly sa váľaly. A večer — bol už rozmar v salóne, na dverách: drap-drap!… smiechy pretrhlo. — Ach, Zahraj, vari otec prišiel? Lež pes len skákal, brešúc nevrlo… Ku nohám každej z dcér sa priplazil, a skučiac hľadel každej do očí… — Ó, Bože-Bože, čo sa stalo? len nespadnul nám otec v úboči?! Tam nálada, s ňou tam i družina, hneď „musel“ každý domov k rodine, i vzdialili sa cestou šepcúc — ak starý zhynul — sú na mizine! Tri švárne dcéry s matkou plakaly, pes skučal a len nič o čakanom! — Ó, kto by išiel hneď a zaraz? — Nech ide verný sluha za pánom! Však darmo sluha lapil palicu, s ním nechcel Zahraj ani z domu von… — Ó, kto by išiel hneď a zaraz? — Nech ide verná žena za mužom! Lež darmo žena zhalila sa v plášť, s ňou nechcel Zahraj ďalej zpred brány… — Ó, deti, deti, ten vás volá, nech najstaršia z vás otca zachráni! I vybrala sa dcéra… Zahraj vpred… no, vrátila sa skoro — nerada: šíp poranil jej biele nohy… — Nech prostredná z vás otca vyhľadá! Aj vybrala sa dcéra… Zahraj vpred… no, vrátila sa skoro — nerada: kdes’ potkla sa a padla na tvár… — Nech najmladšia z vás otca vyhľadá!! Šla dcéra… Zahraj krepko skákal vpred a ňuchal miesty stopy turistu… hmla hustá sadla na dolinu, a oni zahli na prť neistú… Prv horou — potom kosodrevinou vždy vyššie príkrym svahom na skaly… no, zdola bujný život volal, a mladé srdce sily nechaly. Nad ránom smutná domov prikvitla… — Nuž nenašla si, Darka, ani ty? — Ó, je tam veľmi nebezpečno — v tých priepadiskách bude zabitý! Jak vyšlo slnko — hmly sa zodvihly — na prešlom mochu hlava zráňaná, a dvoje verných, strážnych očí sa zahľadelo smutne na pána. A tým dvom očiam vetil chladný zrak, že žiadna bolesť v dušu nevniká: tie deti — nikdy nezabudnú, že dal im šaty, šperk i koníka!!

Šťastie?

— Pristrojže sa, dcéra moja, prídu páni, úbor tvoj už sedem rôčkov nachystaný, črievičky si stokni — rýchle, pričeš vlasy… šťastie sa ti, Viera moja, každý týždeň neohlási… neohlási! — Zavolajte, mati drahá, sestru Annu, ona má pleť sviežu, zorou maľovanú, vlasov prúd jej v zlatých vlnách dolu splýva… zavolajte sestru Annu, aj tak iba o tom sníva ... o tom sníva ! — Nerozumieš, dcéra moja, nášmu svetu, zvädlé ruže medzi smeti ľudia smetú, starým dievkam smejú sa i na pohrebe… nerozumieš nášmu svetu… teraz je už rad na tebe… rad na tebe! — Slečna Vierka… o sebe nás ponechali, slečna Vierka, či by ste sa nevydali? v mojom dome je už všetko sporiadanô… slečna Vierka, dovolíte? zajtra… dobre? — Ale áno… ale áno! — Ako sa máš, dcéra moja, v novom stave? počula som, boli ste i na zábave… dostávaš vraj čerstvé kvety každé ráno… ako sa máš, Viera moja? dobre — pravda?! — Ale áno… ale áno! — Ani nevieš, už i Annu vydávame, odpadne zas starosť s hlavy vašej mame, má to dievča šťastie vera neslýchanô: mladý barón nadchodí k nám… veď ho poznáš…! — Ale áno… ale áno! — Sestra moja, predsa vyhrá, kto je smelý, takej svadby ešte oči nevidely, chystáme už — bude ti to za paráda! čo ty na to, sestra moja? — Má ťa rád a ty ho rada? ty ho rada?? — Kde si blúdil… kde si túlal, veď už svitá?! — Pomalšie — no, čo sa ťa tá- neopýta! — Nebojíš sa Boha, hanb sa aspoň ľudí!! — Spi, he-he-he, škoda reči, nudí ma to, žena, nudí… veľmi nudí! — Sestra moja, sestra drahá, poraďže mi, ten môj barón nikdy sa vraj neožení! Bože-Bože, čím som sa len prehrešila?! sľuboval mi hory-doly, a ja som mu uverila… uverila! — Zajtra večer, sestra Anna, v temnom háji — zajtra večer rozhodneme o výdaji… mäkkým mochom posteľ snubnú vysteleme… zajtra večer, nezabudni! — budeme už opatrené… opatrené!! — Pristrojte sa, dcéry moje, idú páni! úbor váš, ten biely úbor, prichystaný… črievičky si stoknite… tak! češte vlasy… šťastie sa vám, deti moje, každý týždeň neohlási… tralalala… neohlási!!

Na panstve

(Z anglických pomerov.)

U jazera holé skáľa na kameni: povalené, porastené štyri steny, vedľa kloní breza hlavu, ako v plači… v ľahkom vánku stará breza šeptom tajným povráva si, čo ju tlačí: Ako niekdy úhľadný krov pricláňala, ako sladkým roztúženiam naslúchala, jak jej kŕdeľ drobných dietok preberal sny, ako sama strážou stála za chlebom, kým otec i mať sem — ta zašli . . . Ako zaslal nejaký pán na úvrati, ako šomral, že sa mu to nevyplatí, ako večer pod ňou oči zaplakaly, ako z rána húfik malý odberal sa a i zmiznul v diaľnej diali. Ako víchor istej noci schytil strechu, ako lejak predbehol ho v divom vzteku, ako brhlie a pár stien, čo ešte stálo — bohvie, prečo — od hanby snáď, trávou, mochom porastalo! Ako roh raz poozval sa v hlase tiahlom, ako roháč vyrútil sa z hory cvalom, ako rana zahučala — klesly sily, ako brhlie, kameň chladný kvapky krvi, teplej krvi porosily… Družina jak — skvelá obeť obostala, ako v očiach obdiv kmital, na rtoch — chvála, ako páni hulákali, dámy žasly, že to pleso… a tá hora… a tie rumy… aký je to pohľad krásny! U jazera holé skáľa na kameni: povalené, porastené štyri steny, povedia peň sťatý márne vánky kriesa: došiel rozkaz, ostrie blyslo — aby sa nik nedozvedel, preto padla, iste preto — stará breza!

Tie cesty života!

— Striebrom, zlatom obťažené — okvietené stoly, vôkol stolov čeľaď skvelá rozihranej vôli… cigáň ťahá… v každom zraku myšlienka tá istá: demokrat? eh, dobrodruh a keď nie — utopista, jedni musia rozkazovať, iní kloniť hlavy, Pánboh to tak nariadil sám… i pán opát vraví…! Brinkot časí, pochvala tu — tam zas úsmev milý: Ako by len, mizeráci, ako bez nás žili?! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Pod palotou v desnej hĺbke žiara kmitá brada, pokrčený ako v hrobe baník zlato hľadá, dvíha vo výš čakan ťažký, úder tupo zneje, blysne svetlo, ale pohľad jaksi bez nádeje… Oddýchne si, kope ďalej — skúma jakosť rudy, ale badať, že tá myseľ kdesi inde blúdi, z temnej diale ťažký duňot preráža kľud nemý, a v sluch jeho bijú vzdychy — stony chorej ženy! z temnej diale doznievajú slová, kusé vety, a v sluch jeho bijú prosby nahých, hladných detí… — Žobrať? zbíjať? uvažuje duša rozochvelá… — Hejže, Hanzo! počuť zrazu: nestoj, ako teľa! Schytí sa a popľuje dlaň, posbiera i silu: Ó, ja musím nájsť, čo ako — ó, ja musím — žilu! Dvíha vo výš čakan tažký, skalu lomí — kruší… blysne svetlom, a krv všetka v bledú tvár mu búši, zavŕta i zapáli a poodíde stranou, nemyslí už, čo by myslel? s chatkou ošarpanou, nevzdychá už, čo by vzdychal? že mu žena chorá, nájde sa už, iste nájde i tej na doktora! nezúfa už, čo by zúfal? že ten drobizg hladný, odev? veru, daj sa svete! môžu byť aj pánmi!! … A knôt dutnie, na tom dyme ľpie až nádej plachá, vedľa skaly utúlený čaká baník — čaká! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Striebrom, zlatom obťažené — okvietené stoly, vôkol stolov čeľaď skvelá rozihranej vôli, všade farieb na tisíce, všetko ako vo sne, pijú, jedia dámy — páni voľno, bezstarostne, razom zrinčia veľké okná, hnú sa mocné steny, zamre na rtoch slovo každé v elegantnej sieni, trma-vrma v okamihu (veď je život drahý, a dosť ľahko dootĺkať tieto zemské prahy!)… vyskot-piskot… plač i nárek… každý k dverám chváta, po stoloch i popod stoly sila striebra zlata, vracia sa však domáci pán kojac hostí milo, že to pletka — čo sa v bani niečo zarútilo…!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — V biednej chatke na posteli plače chorá žena, zôkol-vôkol kŕdľom drobných dietok obkľúčená… — Prečo plačeš? prečo žiališ, mati naša, mati? — Poslali vám miesto otca — deti — so pár zlatý’!!

Divá žena

(Prostonárodný motív.)

Doleteli, doleteli čierni tria havrani, spustili sa, spustili sa na zem o mrkaní, usadli si, usadli si na dvore širokom, zakrákali, zakrákali pod nízkym oblokom: — Mladá vdova, ak si doma, poďže von na chvíľu, nesieme ti, nesieme ti novinu premilú; je ti smutno, pravda, smutno samotnej na svete?! — Nebalušte, čierni pošli, čože mi nesiete? Prehovoril prvý havran: Muž tvoj ti vzkazuje, že za všetko, že za všetko pekne ti ďakuje, že mu veru lepšie, ako kým bol za paholka, že si nikto, že si nikto na ňom viac nevoľká! Prehovoril druhý havran: Muž tvoj ti vzkazuje, že tam na tom druhom svete ľahšie sa gazduje, nemusí jesť suchý chlebík — pozerať na čubky, nechytia mu, nechytia mu najlepšie prístupky! Prehovoril tretí havran: Muž tvoj ti vzkazuje, že sa na zem, na hriešnu zem ešte raz hotuje, musí pykať, musí blúdiť pre čin svoj ošklivý, po tretie keď ľahne slnko — iste ťa navštívi… — Ľudia moji, ženy moje — ratujte, preboha! po tretie keď ľahne slnko, príde k nám mátoha… hovorili, hovorili čierni tria havranií — seba zmárnil, seba zmárnil a mňa tiež zamárni! — Vyber sa ty, stvora, vyber na Tichú poľanu, nasbieraj tam do zásterky, nasbieraj tojanu, oblož prahy… svätým krížom prežehnaj chalupu — nebude mať, nebude mať starý tvoj prístupu! Vybrala sa mladá vdova na Tichú poľanu, nasbierala do zásterky sviežeho tojanu, obložila prahy… krížom žehnala chalupu, aby nemal, aby nemal starygáň prístupu… Prevalil sa deň po tretie, jasná noc sletela: — Mladá vdova, ba si čížna, ba si len veselá! — Čože by aj, čože by aj veselou nebola? svobodná som, pustená som — plnou mi stodola. Zdupotalo o polnoci na dvore širokom, zastenalo, zarehtalo pod samým oblokom: — Stryná, stryná, a ste hore!? — Čože ťa buntoší? — Muž môj došiel, muž môj došiel na bielom tátoši! — Žena moja, žena drahá, odtískaj závoru! prepáčiš snáď, prepáčiš — však! návštevu neskorú… priďaleko z nášho kraja do miest, či do dedín — odtískaš, há? — Veď už počkaj, svetlo kým rozsvietim! - Žena moja, žena drahá, clivo mi bez teba, dlho kutíš, dlho sháňaš — Svetla nám netreba… už sa dávno, veru dávno po dvore prechodím otváraš, há? — Veď už počkaj, kým si čo zahodím — — Žena moja, žena drahá, zima tu doseká! ak už nechceš, prichyľ ma, jak cudzieho človeka… — Choď si do vás! vie sám Pánboh, čo ty máš za lubom! — Neodchlopíš? veľkej veci — spustím sa kozubom! — Stryná, stryná, nevidíte — aký je škaredý, že sa mu chce, že sa mu chce vystrájať nezbedy! miesto očú — prázdne jamy, ako päsť bezmála… — Moje veľké modré oči sama si vyklala! — Stryná, stryná — nebadáte? celý je bez krvi! nemá vlasov, chĺpka vlasov, ani len obrvi, každá kosť mu ako s klinca sem i tam opála… — Taký som ti, žienka moja, jak si ma chovala! — Stryná, Bože! nedajte ma… vystiera ramená… nepokúšaj, nepokúšaj — je mi do zbláznenia! kôň ti rehce pod oblokom, hotový do cesty… — Nemôžeme ani na piaď bez mojej nevesty!! — Idže, iď — uh! netkni sa ma, chladný si ako ľad! — Nič to preto, rozohrejem ja i dnes, koho rád! — Neobsedím v sedle, poshov — celá som boľavá… — Len sa neboj, poletíme ani tá kúrňava! Darmo stryná, stará stryná, rukami lomila, darmo vdovu, mladú vdovu ako mať kojila, vrzly dvere — pevné dvere — nebolo pomoci: zaberala ako strela vdovica do noci… Doleteli, doleteli čierni tria havrani, zakrákali, zakrákali o bielom svitaní — že sa divá žena túla po blízkej doline — a že veru beda tomu, koho tá postihne!

Ná úteku

Už bilo polnoc, vôkol tíš… — Si hore, žena, a či spíš? — Ach, kde by človek zohnul oka, keď mesiac hľadí do obloka! Už duchov volá temná ríš… — Si hore, žena, a či spíš? — To nebadáš? veď kojím malo, od hladu tuším zaplakalo! Už zora zo sna budí výš… — Si hore, žena, a či spíš? — Ba zdriemla som a zdalo sa mi, že sa z nás stali veľkí páni! — — — — — — — — — — — — — — — — Deň hlási kohút, ranostaj… — Ó, bozkaj otca, pobozkaj…! — Nuž nech sa Božia vôľa stane, a prijmte moje požehnanie! Deň hlási kohút, ranostaj… — Ó, bozkaj mater, pobozkaj! — Daj, Bože, púti vašej zdaru, a spomeňte si na mňa starú! Deň hlási kohút, ranostaj… — Ó, bozkaj deti, pobozkaj! Ach, Hospodine, ťažko je to, lež márne ! smidky chleba nieto! — — — — — — — — — — — — — — — — — Oj, nežeň, muž môj, napospas, nech ešte zriem ves aspoň raz! — Ba, žena, radšej sem daj syna, iste ti ťažkou batožina! — Oj, nežeň, muž môj, pozastaň, hľaď! vzchodí nejak naša Stráň? — Po snehu dávno na doline, no, ani chýr o ozimine! — Oj, neleť, muž môj, slepo v svet, obzrimeže sa naposled! — Chráň, Bože, dákej metelice — ďaleko ešte do hranice! — — — — — — — — — — — — — — — — — Čožes’ tak bledá, žena — čo, snáď sa ti zdalo voľačo? — Tá hora šumie, čuješ? šumie, že zájdeme len na záhumnie! — Ba, nesmysel! ta, rezko vpred! len smelý zvládze tento svet… — Tie vody hučia, čuješ? hučia, že sa ver' s nami nerozlúčia! Ej, hlúposť! hor’ sa prťou, hor’ — a v šťastnejší kraj z týchto hôr! — Tie skaly, hľaď! tie sivé skaly, jak by nám cestu zatiať maly!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — Čo ťa tak trasie, žena — čo, snáď predišlo ti voľačo?? — Ó, prosme vedno Hospodina, po bralách hviždí Meluzína!! — Chyť sa ma, žena, mocne drž, ja zachránim ťa, veď som muž! — Ó, prosme vedno Hospodina, nech deň tak skoro nezhasína! — Viem spády, žena, sver sa, sver — i prte — ani divá zver…! — Ó, márne biedny ruky vzpína… nevládzem… choď sám… ratuj syna!! — — — — — — — — — — — — — — — — A slnko bleslo vnove zas, šat, biely polial jeho jas… tak rozmarný! veď čože na tom, kto snije pod tým bielym šatom…?! Len kde tá chatka schýlená — tam starec, tam i starena, tam drobizg, všetko — nevelikí, čakajú chýry z — Ameriky!!

Selimov prameň

Vzkaz sletel s výšin — a dľa toho vzkazu sa vybral Selim púšťou na oázu, jak shováral sa s duchom prorokovým, tak osadil sa skromne pod palmovím… a kopal — kopal od samého rána, keď zabočila tadiaľ karavána: — Hah, Selim, Selim — Allah preveliký! — čo stváraš, odroň?! ozvaly sa kriky: tá tvoja diera vodu odoberá posvätný prameň preto nevyviera…! Ó, beda nám! však prebeda i tebe, a nebyť trochu vlahy v starom žlebe, ver’ — hlava tvoja zaraz vo dve poly… zasýpaš?? hľaď ho, ako sa ti tmolí, a keby starší, ale zurval iba ! — to bude iste na rozume chyba — syp!! nieto času… vedz, že rúšaš s nami!!… Tak znelo toho rána pod palmami, a Selim nový prameň pozasýpal… O dobrú chvíľu lial sa žeravý pál a moril ľudí spolu s veľblúdami. Aj Selim musel v cestu — poputnaný — čo ako nerád… Bol však toho istý, že ujde šťastne všetkej nenávisti, veď z vôle vlastnej — no, viac podľa vzkazu sa vybral šírou púšťou na oázu… — — — — — — — — — — — — — — — — — Po horúcom dni prikvitla noc šerá tak netušene, skoro bez večera… na oblohe sa hviezdy strblietaly, kýs’ výročitý sviatok jak by maly — až hýrily si jasom — v toľkom lesku, keď karavána ulíhala v piesku. Chlad svieži ovial čelá vypotené, zrak neplašily podozrivé tiene, zem nedunela vyhrážavým revom, kráľ púšti doprial človeku i zverom dnes odpočinku — ako málokedy, v kraj iný zašiel nocou na výzvedy, a predsa iba Selim driemal z ľudí… — On vedel dobre, kto spor jeho súdi, že nezhltne ho tá noc prehlboká, čo predajú ho hoci za otroka, čo rozštvrtia ho v nenásytnom srde — aj potrpí — no, víťazom ver’ bude… nuž preto usnul… keď tu zanemelým rozľahlo vzduchom: Selim! Selim! Selim! Otvoril oči (aspoň sa mu zdalo): puklinou žiarne svetlo vyvieralo — záclona nebies razom odostretá… i padnul na tvár, uzrúc — Mohameda… — Vstaň, Selim! (Selim počul každé slovo) máš požehnanie moje, prorokovo — vstaň! svobodný si — pôjdeš podľa vzkazu, hľa, veľblúd, sadaj, vráť sa na oázu!… A Selim skočil celý pomätený, zver tušil, a to rvali tí po zemi v bolestiach hrozných, že až strnul ľakom, však neotáľal — hnal za čerstvým šľakom… — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — A svitlo ráno, Selim bez úrazu sa vrátil púšťou známu na oázu, jak shováral sa s duchom prorokovým, tak usadil sa skromne pod palmovím a kopal — kopal — sniesol štrku, zeme a pozasýpal žily nakazené, že neostalo po nich ani znaku — I kameň sobral — aby ešte dáku opletku nemal s hlavatými ľuďmi — ta privalil ho ku tej novej studni, žľab vytesal, že taký bol jak starý — až rástol — vidiac, jak sa všetko darí… Však najradšej bol vode — zdravej vode, z nej načrie každý, kto len púšťou pôjde — a pookreje umorený smädom; snáď neodplatí prácu srdom-jedom, ak preňho lepšie — povie mu — že sila nadzemská prameň z miesta prekúzlila… — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Tak spravil Selim, nemýlil sa ani, opatril vodou všetky karavány, žil dlhé roky šťastne pod palmovím sám — a či vlastne s duchom prorokovým; vraj, neraz vravel smädným u studnice, že nájde spôsob vždy, kto osožiť chce — aj chválili ho, žehnali mu všetcia, ba uctili ho neskôr — ani svätca — až prorok kynul shora vo tri razy, i odobral sa Selim od oázy…

Ballada o práve a o srdci

(Jus primae noctis.)

Pod sivým rúškom vieska sníva, ticho sníva, na biedne domky hrad sa díva, pyšno díva. Pod stenou sŕdc pár v nemom žiali, trpkom žiali, veď z hradu ráno odkázali, odkázali! Pár očú blúdi prestrašene, prestrašene, že panské okná ožiarené… ožiarené! Ku hrudi s chvevom hruď sa vinie, hruď sa vinie… na bujné hlasy rozgardie, rozgardie. Dnes slávnosť kási… cigáň hudie, rezko hudie, a v čiašach kypí vínko rudé, vínko rudé. Tu kynie ruka — rozkaz daný, tajne daný, kým v smiechu páni, v smiechu dámy, útle dámy… tam dolu — krokov zvuky tupé, zvuky tupé: pár tieňov kráča ku chalupe, ku chalupe… a zrinčí okno: Kde vám dcéra — pekná dcéra? — Sám Boh vie, kde sa poneviera, poneviera! — Sem dereš, bedač, však vy zviete, zaraz zviete! — Jej, stojte, lotri, čo tu chcete, čo tu chcete?? — Čo? mamras, haha! čo je našim, čo je našim! — Krok ešte, a vás olomázim, olomázim! — Mlč, papľuh!… Výkrik — až krv mrazí, až krv mrazí… a šuhaj sťa lev na reťazi, na reťazi! Z horúcej hlavy krv sa valí, krv sa valí, a na rtoch vzlykot: vzali mi ju — vzali — vzali!! Pod kliatbou noc až pozastene, pozastene, kým hradné okná ožiarené, ožiarené… päsť meravie… už stípkom zraky, sivé zraky… a duša v ceste nad oblaky — nad oblaky… Halí sa mesiac v rúško tmavo — chmúrno-tmavô… jak by len chápal, že čo srdce — a čo právo — a čo právo…!

„Lepší junčok — ako synčok“

(Z dedinských príhod.)

Mladý gazda Komárovie oprával si brány — na úprimné „dobré ráno!“ neobzrel sa ani. — Kto chce syna — veru muší chčieť i starú Hanu! — „Lepší junčok — ako synčok!“ osopil sa na ňu. Mladá žena Komárova sadiť bola vyšla! — Eva, Eva, už by sa ti aspoň dcéra zišla! — S dcérou iba starosť veľká — výdav ešte väčší — lepšie takto, sto ráz lepšie, a nám to i svedčí! Gazdovali — gazdovali — preplnili mieru. Človek mieni! Pánboh sveril Komárovcom dcéru; gazda nejel skoro týždeň, hovoril len z dverí — pokrstili nemluvniatko biedne po materi. Gazdovali — gazdovali — neulietla duša, čo ju ono vypelchali takmer bez vankúša: mala rúčky ako války, zdravím kvitly líca — umankalo rodičov, že bude robotnica. Gazdovali — gazdovali — majetok, ten rástol — Evka časom postúpila zpod prípecku — za stôl: mala v pleti úbel ľalíj — v očiach hĺbky mora — chystali ju za farára, lebo za rechtora… Vo fašiangy u Komárov steny otriasali… farár, rechtor nechodili — prístavka si vzali. Jedlo sa tam, pilo sa tam, jak u vicišpána — nechybela svojho diela ani stará Hana. Gazda Komár zpod odkvapu zavolal ju dnuká, nakŕmil ju, napojil ju — ale chcel mať vnuka. Prešlo Jaro, pomaličky dorábali sená: — Aká si mi dcéra moja — celá vyvädená! Prešlo leto, pomaličky posvážali zbožie: — Eva, dievča, čo ťa bolí? povedz — Bože, Bože! Došla jaseň, uschla tráva, svitlo smutné ráno: — Snilo sa mi — v noci snilo, že vám umrem — mamo! Padlý snehy, stuhlo srdce — ľadová jak kôra: zazvonili na farára, ako na rechtora — Veď sme ťa len opatrili, doriadili sme ťa…! — pocítili mať i otec, čím je vlastne dieťa: Ktože nám už v šťastí, v núdzi bude naporúdzi? pre koho sme gazdovali? všetko cudzí — cudzí!! Žili starí samotári dlho — ale bohvie — kto si hovie dnes vtom hrdom dome Komárovie!

O Mariene Žľabinovej

(Z dedinských príhod.)

— Mariena, je ti čos’? Mariena, bledneš až navidomočí! — Pletka to, ujčinká, klebety… zlé sny ma trápily v noci! — Sny zlé trápily? Mariena, porady, porady treba…! — Nevyzraďteže ma, ujčinká, nieže — oh, pre Otca z neba! — Vyzradiť! ale ja, stvorička?! starosť mám o teba veľkú: povieme zvedavcom — vieš čo? že trpíš a na vodnatielku! Zo sveta chlapi sa vracali (za morom pribudlo psoty!), na malú stanicu podvečer ženy sa vybraly — proti… — Nuž, čo-jak, akože? zdraví ste? grnačí Žľabina, čo má… — Tak! lež ty, Janíčko, najdeš as’, koho si nenechal doma! — Bysťu! ver’ nedobrá novina… zlám jej, zlám nevernej hnáty! — No-len-no, veď vás to nepáli, a ja som azda bol svätý? — Mariena, ide už!… Mariena poťažky s postele vstala… — Mariena — nuž, čo-jak, akože? koľko si nagazdovala? — Dlžoby pražiadnej nemáme, len daň čo nevyplatená, hotovosť na knižke v priečinku… — Vidím — no, hodná si žena! ohrev jest? — V doline schystaný… — Zajtra by doviezol s rebrov, a ty lež, akže sa necítiš… — Ba len by — prejdem sa s tebou! Pred svitom zapriahal Žľabina, na mrku shegáňal dolu… — Mariena, kde je kvet z obloka? povedz nám pravdičku holú! — Holú vám pravdičku hovorím — všetko to daromné klepy, kvietka tam žiadneho nebolo…! — Ale, no, vari sme slepí? Na prahu pošmurné postavy, bodáky v šere im svieťa… — Povedz nám dobrotky, nešťastná, kde si si zmámila dieťa? — Poshovte, pánovia, máličko, len kým si vydýchnem trochu! v cmiteri som si mu ustlala postieľku z listia a mochu… Hľadali… hľadali — nenašli, osinel obličaj zvädlý, v smrteľných úzkostiach šeptala, že ho to vari psi zjedli… — Žľabina! — zgánili žandári: ty nám to rozpovieš, zlosyn! — Včera čo prišiel som zo sveta, neviem ja ani zbly — prosím! Mariena skonala, nemluvňa ujčinká v pivnici našla, zvonili na pohreb zvonili, nad trestom dedina žasla, zhrozením cudnosť sa búrila — pravá, však ešte viac — lživá: ženy, tie nechcely odpustiť, ako to väčšinou býva… Žľabina zaplakal jediný: ako vraj ztratu len zdolá, veď — keď i preveľmi zhrešila, ale už gazdinou — bola!




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.