ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sme hore… dávno hore, nám noc spať nedala, i rozžali sme kahan, v ňom čistá viera horí, a spievame si piesne, jak mať nám spievala za dlhých zimných svitov, kým deň stal na nádvorí. Nás nemýli, že čas tu — a len sa nebrieždi, veď slnko má zmôcť temno, čo najťažšie sa ruší, to temno, ktoré siaha vo výš až nad hviezdy, a odtiaľ na dol, až hen do hlbín ľudských duší. Oh, krutý to boj, v akom i bozi podľahli, my veríme preds’, že sa nám usmeje deň milo… — Hor, kahanček, hor! dôjde jar — tá svit prináhli, už spasonosné slnko sa v púti obrátilo! 1917.

Či badáš, ľude môj? za nami ďaleká púšť, jej piesok tvojou bolesťou rozžatý, stáletou boľasťou, a badáš? pred nami ešte vždy ďaleká púšť… tú máš ty schládzať slzami, oviať i modlitbou prečastou! Púť je to dlhá — no, blíži zem, sľúbenú zem, kde niekdy veľkí predkovia stáda si svobodne vodili po šírych pastviskách ku žriedlam priezračných vôd… až čo po svorných ostalo — svárliví synovia ztratili! Snáď preto mnohý deň sošustne ohnivý dážď a neprajníci tvoje sny poplašia zlobne v noc úkladnú, lež netrať nádej a obstojíš, s ránom len — vpred! a sily chôdzou umdlené v rastúcich túžbach ti omladnú. I k tebe s vrchu Boh prerečie v prísnosti slov, syn tvoj ti snesie príkazy vyryté na dosky kamenné… Ó, prijm’ ich, ľude môj, a nos ich pred sebou — nos, bo iba v tvrdom kajaní ztratenú našu zem uzreme!!

Po húšťach vybledlé smútky… ó, ktože vás na slnko vyvedie? na vetvách preťažké slzy… ó, ktože vás láskou dnes osuší?? kde tu kvet nádeje novej, však umdlený živorí o smäde: ktože ťa poleje, aby si neschradnul na dusnom ovzduší?? V úskalí posvätný prameň, lež zriedka kto z čerstvých vôd načiera, najväčší z kňazov sem zachodiť navidomočí jaks’ prestali… iste sa súžia a naplniac nádoby pod rúškom večera, odídu bez slova, aby sa ku sviatku veľkému chystali! Mladší zas museli zo služby, zameniac rúcho i nástroje, nejedna citná hruď krváca, nejedna myseľ si spomína na drahý rodný breh, netušiac, že tu tak nemo, tak pusto je a že jak odišli, márne sem zdvíha zrak trnúca rodina…! Lebo niet, kto by k nej sišiel a podniesol nádobu obživy!! Ja by rád, srdcom rád, ale viem — mnoho to na dušu primladú, ruka je neistá, nepevný ten môj krok, čo hneď i poctivý; ak dnes i prislúžim — pomocným budem, keď dôjde kňaz z úradu. Ó, mne sa uľaví, keď zriem, jak posvätný háj náš zas ožíva, že má kto smútky viesť z húštin a perly sĺz po vetvách osúšať, polievať kvety, v nich skrýva sa nádeja upiacim žičlivá, podávať z vôd a tak zaháňať Satana, akby chcel pokúšať! Ó, mne sa uľaví, keď zriem, že k oltáru, na ňom plam zhasína, v jasný deň dôstojne prikročí verný muž v slávnostnom úbore… vtedy ja stanem si obďaleč — tam, kde i ostatná družina, aby som uvidel obeť a vypočul mocnú reč na Hore!! 1915.

— Zvonia… počujete? zvonia! poďte v chrám — ó, neostaňte doma: matky, ktoré o plod života sa chviete, manželky — vy, ktoré noci preplačete, deti, čo tak bdiete v tvrdom vyčkávaní — aj vy starci, aj vy milujúce panny, poďte! Hľa, už na oltári voskovice horia, lebo spŕchne rosou i dnes radosť shora do sŕdc — do tých vašich ubolených duší a tá naplní hruď mierom… nerozruší… poďte všetci! Čujte! zvučí chorál vravou novej viery, ktorá nebude sa hádať o litery, ale betlehemskou hviezdou v temno zjasá, aby ňou i čierna zem raz zaskvela sa a tí, ktorí v túžbach u jasieľ by stali, aby nezúfali… Poďte, všetci poďte! lebo poviem kázeň z textu ako vlani, ale prichystaný, lepšie prichystaný, veď ja kalich horký vyprázdnim tiež na dno, preto slepo úfať ani mne nie snadno, predsa — verím, čo hneď ducha hrôzy desia, že ten útly v jasliach zvládze Herodesa a že oči Ráchel sĺz viac nevyronia… — — — — — — — — — — — — — — Poďte! nezúfajte! počujete? — zvonia!! 1914.

Hospodine! Z hmiel svit prvý vstáva, rumencom — hľa, nezažiaria zore nad Kriváňom bielučkým a smutným, nové slnko nepobozká rieky, mestečká a viesky osiralé, ani očú mojich nepoľúbi, ktoré — po ťažkých snoch — mdlé a slabé prosia dnes — oh, úpenlivé prosia… — Hospodine! túžby moje poznáš, vidíš stúpať pary z útrob mora: mnoho ich je… mnoho… mnoho… mnoho… ale jednak dovoľ nehodnému slúžebníku pár slov ponížených! — Rozptýľ tie hmly, nechže zžiaria zore nad Kriváňom bielučkým a smutným, nechže slnko nové bozká rieky, mestečká a viesky osiralé, poľúbiac i moje smutné oči, ktoré jak dve hviezdy zaskvejú sa, ďakujúc ti vďačne… vrúcne… vrelo… — Nuž a žehnaj i tej mojej piesni, by som mohol tešiť rodné srdcia, mocne spievať — že nám zhynúť nedáš, ale zdvihneš roh náš — iste zdvihneš v novom roku… Hospodine!! Ameň.

— Ach, vďačný druh môj, našiels’ okná moje a sniesols’ na sklo fantastických kvetín za jednu noc — i paliem celé chvoje, snáď myslels’, že dnes ten deň, ktorý svätím? Ver’ zmýlil si sa! ale rád som daru, i každého rád, kto len kvety pestí, i teba rád, že dušu máš tak jarú — o vesne bájac, keď Smrť stráži cesty… Hej, mám ťa rád, bo i dnes žiješ kráse, keď zúri zemou víchor svetoborný, a tým sa tešíš, ak kto oči pasie — jak ladné sú tie tvoje voľné formy… Nuž teš sa!… ja sa kochám v nich až príliš, mám kvetov tiež — som trochu záhradníkom… oj, prenes z nich čos’, veď sa nepresilíš, do okien — mojim krvou — túhou — zvykom. Hľaď, ľalia toť — vzor to duše čistej — tú vykúzli, zrak upriam na záujem, až zjasá v slnka žiare pozlátistej, snáď pochopia ju tí, ich — pozdravujem!

Hory, čierne hory, také ste mi ani mramor oplakaný, šat váš, ako zúžoľ, trúchly, do pokory: mĺkva noc sa stele dolu dolinami… hory, čierne hory! Jedle, štihlé jedle, boly časy, boly — hrdo ste sa pnely, lichotily vám i vánky neposedlé, ale ponečase ste mi ovdovely… jedle, štihlé jedle! Bralá, mocné bralá, otuženým telom blesky chytaly ste, ružami vás neraz zora obsýpala, teraz? chytrej noci k službám — žulovisté bralá, i tie bralá! Ani prudká riava nezareve vzdorom v rezkom-skočnom spáde, iba oplakáva — iba oplakáva, jak by nemalo viac svitať po západe — stene prudká riava… A veď hviezda iskrí!… — Keby o tej hviezde pieseň zahučala, rozšumel by mĺkve jedle vetrík bystrý, pohly by sa hory, pohly by sa bralá, noc, čo tisícročná, tak by zutekala, jak tá hviezda iskrí!!…

Je iste veľkým žiaľ, keď srdce jedno súži, keď plače očú pár kvet v puku odlomený a zvonov smútočných zvuk tiahly, bez ozveny zalieha tiažou desnou na trúchliacej duši. A iste horkým žiaľ, keď krvné srdcia druží za rakvou vedúc sprievod pekne zastúpený… oj, ťažko nezaplakať, keď v hrob otvorený predčasne padá veniec z klincov — bielych ruží. Však sto ráz väčším bôľ, keď celý národ kvíli u katafalku, skromne složiac posledný dar, ten — ktorý ťažké prsty nevoľníkov vily… a hrozným okamih, keď tyran slzy roní, kým dlhé voskovice horia u čiernych már — a otrok zvoní putom — ku pohrebu zvoní!! Júl, 1914

Z tej duše ľnul som ku otcovskej pôde, bár chudičká je, bralie, štrk a skáľa, čo lepšie na dol voda posnášala, kde orú v hĺbku ruky inorodé. Lež čo som ztratil niekdy na úrode — to, ako mohla tá zem — nahrádzala: usmiala sa mi, vľúdne zaliečala, čo nedošlo, že na rok iste dôjde! Mne lichotilo, že je mojou, mojou — tam, kde sa pole vlní bielym ovsom, jak — zkadiaľ jedľa kynie temnou chvojou. No, krvi pach ma zavial v sviežom jarnom dychu… a cítim, že tu iba hospodou som, snáď zajtra složím v hrob i radosť moju tichú!

Chvíľa — žičlivá chvíľa — kde si sa vzala? kde si sa vzala?? a dar — kto ti dal ten dar, čo si mne dala? Dávno čakal som — dávno bez viery — chorý, bez viery — chorý! či tvoj mocný hlas ko mne neprehovorí… Oheň — obetný oheň v popol nám kľakal — v popol nám kľakal! mal som potešiť vlastných, a sám som plakal…! Slzy — neraz som slzy utieral tajne — utieral tajne! ani nenadchly zvuky o bielom ráne… Struny — ladím už struny na novú pieseň — na novú pieseň! si môj? počuj jak jasá niekdajší väzeň…! Vôľa — kde je raz vôľa, tam je i sila — v iskierke sila! hľa, mňa jedinká chvíľa vysvobodila!!

Keď sa svety bijú — bijeme sa i my, dáme, všetko dáme, ako dajú iní. Chudobní sme, biedni, zato iste prví tam, kde obeť načim, dáme i tej krvi. Zaznaní sme — jednak najvernejší trónu: nevyšľahla zrada jakživ z nášho domu! Zabúdame krívd a tvrdí ako skala kráčame v boj krutý za vlasť a za kráľa… Ufáme! — no, v srdci súžba všakovaká: čo nás to len, čo v tej budúcnosti čaká? Nešťastní sme, ako nikto — nikto iný, vždy nám nevolaný siaha na vavríny. Biže, Bože, biže — kto ťa neposlúcha, ale my dnes-zajtra ratolesť sme suchá!

Tmy v pustých lodiach ešte mĺkvo spaly, keď vstupoval som v bielučký náš chrám v to ráno pôstne — osiralé ráno, keď tesklil svet a trúchlil som aj sám. Tak tupo znely kroky na dláždení, a prázdnota z tých lavíc zívala, len dva-tri tiene čupely si tíško a na oltári žiara ospalá. Ktos’ kynul… ja som prijal pozdrav známy, spev zavznel s chóru vzletom ranných chvál: za nočnú stráž, za lúče teplé — jasné ver’ zabudol som, že by spievať mal. Oj, nezohnul som oka od večera a dušou zvládla šíra — šerá diaľ: o hradbách pravdy, mocných, nepodľahlých ver’ zabudol som, že by spievať mal. A oblečúc to rúcho snehobiele — tak chvejným krokom šiel som pred oltár, tmy v pustých lodiach ešte spaly… spaly, len kde-tu svieca kmitla jasom v tvár. Keď privrely sa staré tranoscie a zhasly svetlá — stíchnul každý hlas… mne stislo srdce, kŕčovite stislo, veď uzrel som v tom smutný osud náš! A pohla rtami duša skabonená, hej, dlho — dlho sme sa modlili — však ani neviem, ani veru neviem, za čo sme my to vtedy prosili! Len ako odznel „ameň“ — spev sa vzniesol, ja pohľadom som hodil okolo, a predišlo mi, v našom bielom chráme že nebolo viac tak tma — nebolo. Kás’ rumenná žiar po chóroch sa stlala, o ťažkých žertvách pieseň zazvučala, oknami tiahlo svetla celé more… — Už plápolalo slnko na obzore!!

Nad temným hájom končiar naklonený, jak modliaci kráľ — v prepodivnom skvení — (bo verí, že sa iste zmôže jeho národ uhnetený!) a vôkol neho dvoranínstvo skvelé: šat ich, jak jeho sviatočne sa belie, hmly striasli s hláv a vyčkávajú — vážni, či mračné nebo tvár už skoro zjasní… — Ja čakám s nimi — veriac ako oni pod temným hájom, kade pieseň zvoní, tá pieseň vôd — že ľady dolámané, tá pieseň vtáčat — že sa budia stráne — so spevom, ktorým ja sám ozaj z lásky si pozdravujem prvé sedmikrásky, i viesku, čo tam s červenými krovy na vŕšku hovie, kde chrám pnie sa nový, v ňom ešte dneská poviem, keď sa zotmie, že jar sa blíži v naše kraje rodné… Nad temným hájom končiar naklonený, jak modliaci kráľ… a ja v utvrdení sa vraciam domov s vierou, že sa zmôže národ uhnetený!!

Putujem z chalupy do chalupy, chôdze mi mnohý deň neoskúpi, rozdávam potechu podľa sily, aby ma nadarmo neplatili. Vstupujem v izbice — nevetrené, víta ma nejedno pokolenie, ovriava chudobu, usádza ma, mrzí sa, akže zem nemazaná. Každého voľačo tlačí, kára — tu kľajú žida, tam — pravotára… veru ten život len nepovoľný, keď už nie — galiba iste s volmi! Sťažnosti pozorne vypočujem, a čo som doniesol — rozdarujem: radu jak potechu podľa sily, aby ma nadarmo neplatili. Pomimo obzrem i zvlhlé kúty, privábim detí roj rozpŕchnutý, zakiaľ mi všeličo spomínajú — skúmam, či grunty raz nepredajú! Putujem z chalupy do chalupy, chôdze mi mnohý deň neoskúpi, keď i prach kabátom poutieram — potechu rozdávam — úfnosť sbieram!!

Ešte málo, všetko málo, čo sme dosiaľ pretrpeli, ešte srdce nepukalo, ešte rty dosť neupely! Macošská zem hriadlo a pluh ešte všade nedoláme, a hoc štipcom porastá luh, predsa máme čo-to, máme! Mrcha súsed odoráva, vypáša nám kde čo môže, predsa bujnie miesty tráva, podsýpa i naše zbožie!… Ani mokro neoberá, ani sucho, podľa roku, predsa zbudne kde-tu miera i v tom našom nízkom štoku! Ale beda — nesvár doma, majetok náš neveliký má sa deliť dľa „zákona“ na čiastočky, na táliky. Mrcha súsed nadchodí k nám, raduje sa z našej psoty, vie — čo lepšie, zakúpi sám, ostatok sa prepravotí…! Ešte málo, všetko málo, čo sme dosiaľ pretrpeli? ešte srdce nepukalo ešte rty dosť neupely??

Tá obloha len vyjasniť sa nechce a chladom ťahá z dolín ako o jaseni, brál duchovia kdes’ v hmlách sú utajení, kým prší, stále prší na koberce, ich pestrosť dneská oko neuchváti, i jabloň v kvete, však tiež ledabolo… tak vážne, veľmi vážne na okolo, len sedmikráska kde-tu na úvratí… No, krovie bujnie — ženie rakytina, i vody rastú — zelené jak z mora, a hrozné, keď sa ony rozhovoria večerom, až už všetko pousína. Ja vtedy vyjdem slúchať tomu taju, keď neznámy ktos’ pred kostolom stane a zdvihne širák: „za to požehnanie!“ a nebesá len lkajú, ďalej lkajú… * Oh, dúfaj, ľud môj, čo i trocha pľuští, čo chladom ťahá z dolín — ako o jaseni tým sa ti lepšie osev zakorení a svitne deň, s ním radosť i na púšti!

Brat môj! čo keď nám zem i neprepíšu? ak nemá skyprieť jakživ sivá hruda — (tá radosť — ako čítam — živá, hrdá!) nad ňou sa zlatom žitá nezakníšu! A krajom naším suché vetry dýšu: čo zišlo — z toho za noc poubúda — nám skúpi Boh a nežičia zlí ľudia…! Ó, kde najsť úsmev ku toľkému krížu?! Je pravda — kto zrel Smrti v chladné oči pre iných — toho nik viac nezotročí za bielych dní, keď nepodľahol šerým… Ak srdcia — žhavým ohňom pokrstené — k tej hrude dajú mocné pokolenie, tak verím i ja — brat môj — pevne verím! 1915

Jak kupač zaklopem na každé z vašich dverí, kde mnohý z čakaných iste dnes neprichodí — ja idem, hoci len s pohárom zdravej vody, čo mocne blboce zpod brala tvrdej viery. Nuž otvor, sestra, dovoľ, by skropil hlavu! Máš vyvolenca? ten nemá čo žiarliť na mňa: i preňho nesiem krst slávneho zmŕtvychvstania, veď mi je bratom, snáď prijme tiež vieru pravú. Tá všetkých sviaže nás v ohnivá na reťazi do jednej rodiny, v ktorej niet znevážených… (jej dušu zasnúbi vzkriesený, mocný Ženích, a slabú-slabučkú na svoj vzor preobrazí!) V tej viere stonie rmút, ktorý v tvár vryla ztrata, v tej ohňom zahorí útrapmi ochabla hruď, v tej cieľ náš zblíži sa — hoc ho dnes nedohliadnuť, nuž otvor, sestra, a dovoľ… veď poznáš brata! Tak!… Teraz pristroj sa v šat, jak kto v život verí… a s Bohom! v chráme sa sídeme — oboznaní, tam jasne pochopíš, že keď vstal Križovaný, Smrť musí ustúpiť zpred našich rodných dverí!!

Už svieža zeleň zvládla prešlosť šedú, do duše smeje sa tak roztopašne, a fijalôčky, ako mladé básne, pod briežkom v skromných túžbach vence pletú. A nebom šľahá zášť, jak zo zánetu, kým slnko — ako v žhavej peci — hasne, len vody hučia divo — preboľastne, že neľzä zakryť — neľzä toľkú biedu! Vzkaz mocných nesie vietor tým, čo trpia, že — keď mrieť vedia za veľký cieľ — pekne, však ani krvou z múk sa nevykúpia! Žiar tvrdo sľahá… ale skoro zmäkne, deň kypiacich túh bledne… už sa šerí… no — z vršku aj v tmy čnie chrám našej viery! 1915

Srdce ti uchváti tichý smev krás, ktoré z tých dolín vhor na teba hľadia z dedín a mestečiek — z dumavých hôr, z odblesku vôd, čo sa po nivách hadia, Chcel bys’ si zavýskať, že kraj ten — tvoj, vrelo zaň ďakujúc nebu i zemi, ale hlas zlyhá — keď sovre ti hruď, že je tak nemý — oh, prečo je nemý? Prečo tu ako bys’ nad hrobom stál? prečo tie krásy, jak na rakvi kvieťa? prečo sem nedoznie radosti zvon — iba smev — tichý smev — pozdravuje ťa? Počuj! vieš, odkiaľ som — ver mi — ó, ver, tento kraj Štedrota pre pastorčiatka určila — a má krás, má sŕdc i hláv, iba mu proroka nedala matka…! Nemá kto dostaviť bielučký chrám, nemá kto zapáliť veriacich obeť, ale až povstane premocný muž a ľud svoj povedie na veľkú spoveď — vtedy žalm prerazí hrobovú tíš — mocný žalm života! — zhlaholia zvony — a ty z tej mohutnej haleluje vycítiš, že to nik nemá — nik, čo — my!!

Kým iní morom vládnu, nám skromné pleso dané, lež — jak tí svoje morá, my — pleso radi máme…! Na lone hôr nám snije a hĺbkou neumalí, hoc doňho neprajníci i skál už nametali. Svet šíry nechyruje — ten kút náš — aký milý, no, sú i ktorí hania, by nás mu odlúdili. A sú i — ktorých mätie, čo tu-tam pohovoria, a vlastných vôd sa zrieknu len k vôli svodom mora! Tým pevnejšie však ľneme my k tomu, čo nám dané, i očistíme pleso a za nič nepredáme! V ňom odráža sa duša jak predkov — nás, tak detí… i chrám i domky naše i jedlina i kvety… V ňom shliadame sa všetci: tak z rodu — „vyberaní“ — jak ľud! a keď s hôľ síde i bača s ovečkami…! Oj, vidí pleso — vidí — nad nami mraky stále, i orla, ktorý znad nich nám snáša — ideále! Hľa, zore — rudé, čierne dnes jak by s výšin padly! Oj, celučký svet náš sa v tom plese odzrkadlí…!! A márne ver’ — ak nám ho zlé ústa ohovoria: my vieme, že má žilu hen z mora, rovno z mora! A hoc dnes riava naša i trochu zahataná — my vieme: naše vody raz dôjdu oceána…! I nechže cudzí majú ich morá — keď im dané… v tých našich pekných horách my — naše pleso máme…!

Ten dvor náš trávou zahučal, až v pažiť noha viazne: tu rastie všetko napospol bez ladu a bez kázne. Ker ruží kútom v rozkvete — korene tiež už staré, z nich tropia žarty — rumanček a statné konštiváre. Čo z dreva, ako podpité, sa vám to chýli k zemi… a predstane ver’ otálať dnes — zajtra, uverte mi! A všetko by to ožilo, nech sa kto — čo chce nazdá, len by sa našiel konečne na ten dvor súci gazda. — Ja rozpoznávam burinu, viem, koľká škoda v mochu, no, chyba — nie som od pluha, lež kňaz i — poet trochu!

Tichá rosa prajných nebies, jak toť na kvet orgovánu, osievaj sa i na moju roľu smädom dopukanú! osviež útlo obilie, veď preto krnie, bo by pilo — a ver’ by ho bola škoda, keď už takto povzchodilo… Škoda pre mňa, škoda pre tých, od nich veky bočí šťastie, lebo na tej mojej roli biednym skromný chlebík rastie, oň ja trniem, vediac — že ten, ak i v peci sotva stučnie — zíde sa on mojim, zíde, až ho rozdám vlastnoručne; bude to snáď o jaseni, snáď už sniadze pre mňa stanú… — Tichá rosa prajných nebies, polej roľu dopukanú!! 1916

Nad nami nebies odhrnutá tvár, hoc tiahnu mráčky prevelebným čelom, pod nami živá — dravá bystrina si razí cestu v svete skamenelom. Už kosom padá unavený lúč a chladné vánky lákajú noc blízku, čo sme si korman z kôry znôtili a zahli v spechu po vyrúbanisku. Na strmné skaly sadá čierňava a poletujú placho lesní vtáci, aj slnko klesá v náruč diaľnych hôľ, my zato v práci — usilovnej práci. Blesk! žhavým hadom skráži tajná zášť a bezúzdny hnev zdunie vyhrážavo: — No, reku, len si z duše pohovor, na tomto grunte sbierať máme právo! V tom hnú sa mračná (pozastene húšť), však pomimo nás trieľa, besne trieľa až spŕchnu s výšin kdesi obďaleč, a šmokvička len jednak pre nás zrela! — Vy, ktorí vedno s nami sbierate, len statočne sa všetci do pomoci, strach ponechajme plachým lesným vtákom a nebojme sa búrky, iba — noci!!

Jak neurčité tiene nocí námesačných — tak stretáme sa neraz, dôjdúc bez poklony so srdcom, ktorým chladné vánky previevajú a s dušou, jej čŕt nikto — nikto neodcloní. Rty vážne tknú sa toho, čo sa nahodilo, kov reči zvoní striebrom, ozvena sa nesie, lež — čo sa búrkou dmie dnes hradby dobývajúc — to zajtra tíško zmiera v nepatrnom hlese. My musíme sliať túžby v srdce silné, jedno, a v dušu svojskú, ktorú podvod nezotročí, za jasného dňa splynúť v nepoddajnej snahe… bo beda bledým tieňom námesačných nocí!!

Kut, spájať v reťaz ohnivá sŕdc prostých i sŕdc vybraných, by pocítily, že na nich len jedon nápor spočiva… … v tom cieľ! bo ruka pomstivá vždy ľahko zmôže rozrvaných a v najčernejší okamih kto spája — ten síl dobíva… Ja rád by… pomáhaj i ty, nech starý hriech náš obmytý a z reťazi nech — závora… Tú nepretrhne iste nik a mocou žiaden zákerník nám nezatiahne do dvora…

Nám treba vstávať na svite, keď prvé zore rozvité a kohút kikiríka… — Sme gazdovia, lež primalí, bo ku čomu sme pristali, to leda škvarka, škvarôčka: čos’ poľa vedľa potôčka, tie skromné stavy — knižiek pár, i novinky a kalendár, snáď v banke niečo… však i dlh, a nadovšetko zpruha túh, jej sily nápor neznaví…! Nuž vysúkajme rukávy i v chvíle jak dnes — osudné, bo darmo! na cti pribudne, keď rozšíri sa stav i dvor, a prirastie nám lúk i hôr, jak chvalabohu mnohým z nás! Len podržme si svojský ráz i v Šťastia teplom oblape, veď panstvo zato neskape, ba zrejme vyhrá — o ten dar, čo složia ruky na oltár v skrýš nášho kostolíka… — Však, vy to tiež tak myslíte? nám treba vstávať na svite, keď prvé zore rozvité — a kohút kikiríka…! 1916

Keď nieto pár a nieto šmúh, len čistým teplom chvie sa vzduch, u vôd, kde rad vŕb vrhá tieň — rád zastanem — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Hej, zastanem, zrúc zrubenú a starú hať, kde na žihavom slnku mlaď, len — hups a žups… a čľap a žbln… a hups a žups!!… v tok sviežich vĺn, tu kypot pien, sťa čipiek bel, a mih a lesk tých čerstvých tiel i tleskot-pleskot, krik a smiech, kým priezračných vôd val a spech ten kŕdeľ húsat nesie vdol… — — — — — — — — — — — — — — — — — — Nám prúd tak mnohých odviedol, ich márne čaká stará hať! Ej, mládež naša, uč sa hnať hneď proti prúdu!… boj a boj, v tom úkol náš, v tom diel i tvoj, žiť ako héros — veď to ctí! a má i svoje radosti… hups! smelo a len — ako pstruh!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — Keď čistým teplom chvie sa vzduch, u vôd, kde rad vŕb vrhá tieň — rád zastanem…

My chceme žiť? nuž — do práce! kým na dolinách trvá deň, nech nehlivie z nás pražiaden, a moc rúk mnoho zahace… Len zraky chtivé… iskriace a dlane stvrdlé na kameň, ak ani nie hneď — za ameň, však zvládzu biedy domáce. — Bo márne čakať, horliť, kliať, viac — akže v hrsti hodný mlat i pre chlieb… no, i k obrane… Čo ťažko príde — drahším je, a noci národ neminie, keď v tvrdej práci zastane.

T-r-r-r… rajtár hudie, smidka chleba v každom skrute: Syp sa, zrnko, syp sa… syp! — Odpusťte, vy — prosté zraky, že k vám idem na diváky! i vy, ruky, zvlhlé v znoji, veď sme naši, veď sme svoji! Dobre sype?… chvalabohu! však, len mier a po oblohu siahala by radosť vaša?! veď to iste nanajkrajšia chvíľa pre vás, keď sa v zlate zŕn na humne prehŕňate, vidiac ovoc hrdlačenia… Ja vás chápem… a ver’ pre mňa úsmev váš vždy potešením, veď ste moji! sám si lením najviac tiež — až vydám silu, preto mám i takú milú chvíľku, jak vy, pookrejem, keď — čo sožnem — zmlátim, zvejem, a mám zrna z kláskov ducha, ktoré jakživ nepotuchá, mám i pre vás… Čo za cena? žiadna… žiadna! chápete ma?? áno??? berte! Mienite-li, že len Pánboh darmo delí, pomyslite za dní psoty na hynúcich… na siroty! a ak niekto v mene rodu stane tam u vášho vchodu, nezachlopte pred ním dvere, veď vám z múčky neodberie mnoho, leda — so pár štíp… T-r-r-r… rajtár hudie: Pamätaj, môj drahý ľude, iba tak z nás niečo bude! — Syp sa, zrnko, zlaté zrnko, syp sa… syp sa… syp sa… syp!! 1916

Kto srdca prajného a šiel by niekdy popred nás, nech neťaží si chviľôčku zastať na nízkom prahu, my dnu ho pozveme, ak neohrdí chudobných — na márach uzrie sklamanie, u pŕs nádeju drahú. Zvie naše nešťastie — i že sme voľných potomci, i — že nám málo ostalo, skoro iba grunt holý, že z nášho kamenia si cudzí palác budujú a zver ich lesov pasie sa smelo po našom poli. Ak bude zvedavý, či nás moc — všetko zjavíme, jak mnohí krv si predali, iste lebo sa odá, jak mnohí museli v diaľ diaľnu biedou stíhaní, a koľkých túli chatka a živí otcovská pôda. Snáď kvieťa napadne i jemu, aké nečakal, i spev ho možno uchváti, aký nepočuť inde, skvost kvieťa, ktoré svet pre malé okná nebadá, a pieseň — tichá žaloba o tak velikej krivde. On iste pochopí — on áno! snáď i zaplače a sotva najde silných slov, aby skľúčených vzmužil, no, Písmo na stole, v ňom viera naša složená, že nebol oslyšaný nik, akže úprimne túžil. Hej, to mu sveríme, že raz tiež stavať mienime, a jedno nám, čo súsed zlý na náš úmysel vetí: nám treba dôstojný krov, čo i cudzích prichýli, pre pieseň našu vhodná sieň — okná pre naše kvety!

— — — — — — — — klasy — ach, klasy zvlnené — zrejúce — i mne sa ukloňujúce — hoci som nehodný, lebo som neufal pre slnko — ohňom vás od jari oblievajúce. Keď pod vás bránili oráči nádeje miernej, museli hrudy tĺcť, aby ste vyklíčiť mohly, a keď ste vzchodily — obláčka nebolo, iba tá nádej sa splašene halila do hmly. Gazdovia vzdychali, bôľ ich i mojím bol bôľom, lebo z ich krvi som a chlieb ich je mi tiež drahý — pre svoje trnuli oni, ja pre všetkých; spolu sme volali k nebu, a — nespŕchlo vlahy! Konečne po týždňoch na polia spráskané, žlté sošustlo — ale nik neveril v nápravu dáku, obilie jednak sa zodvihlo — k podivu — nad hriadky nevädze, nad zápal divého maku. A keď dnes na medzu sadám — čos’ šepcú tie klasy zvlnené — zrejúce — ko mne sa prichyľujúce, iste: by nezúfal, ani nik z rodiny pre slnko — ohňom zem otcovskú oblievajúce! 1915

Keď husté mračná zavisly nad našou oblohou, my zažili sme trúchle chvíle… (my mladí — pri zdraví a sile!) s nádejou nebohou. A mysleli sme — skonaní! že deň sa naklonil, a skoro sa i väčšmi zatmie: sen príde… musí neodvratne… aby bdel u mohýl! Dva starci — ako holuby — zasadli medzi nás a smiali sa — a spomínali, čo spevci s vierou naspievali, že sa ver’ splní raz! že…!! a tvár im až zjasala, zihraly šediny, za chvíľu zmladli — celí zmladli — a mne? — jak? neviem! na zem padly najnovšie noviny…

Sme vlastní — jak ty, ja tiež — od koreňa: mne rodným domkom chatka vybielená, kde ssal som s mliekom trpkých piesní zvuky, a mozoľné ma varovaly ruky, z nich jedny prácou navždy zmeravely…! — Oj, poznám ja tvoj údel neveselý — hoc nezaťal som kosou iba včude…!^[4] aj vzdychal otec, čo vraj zo mňa bude, však dobrá mať hneď — keď som vraj nie k pluhu, že azda budem za Božieho sluhu… i tak sa stalo!… Dnes mám roľu inú, a oriem, jak ty — v piesok, niekde v hlinu, jak niekdy otca — mňa tiež teší práca, že nedbám — ani keď sa nevypláca, len oriem… sejem… v duši s tvojím vznetom, že keď nám zle, by lepšie bolo deťom… nuž vlastní sme — čo? oba hospodári!! — A teraz, druh môj, v zmätkoch haravary, čo svety borí v púšte nehostinné, či myslíš daraz — jak to obstojíme…?? — Ja myslím! a ver’ nikdy bez útechy — na tvoje ctnosti, jak na tvoje hriechy, do trudných nocí znie mi čosi stále, že vyžijeme — hoci na tej skale, len nech sú doma — duch náš, naše zvyky… nás nerozvábia žiadne Ameriky: pri hrobe otcov najľahším preds’ bremä! Ty a ja všetko — všetko prenesieme, a hospodárstvo uchránime zkazy: kraj predkov splodí bylín na úrazy… tak myslím, druh môj!… A čo síl nám pridá — mňa musíš väčšmi mať rád — ako žida!! si moja nádej, horže čistým vznetom, a bude lepšie aspoň našim deťom… ver!! — hoc zem krvou našou porosená: my zmôžeme sa iste — od koreňa!!!

Ak sa my poznáme vskutku — nie napolo, bude nám, ľude môj, ako nám nebolo! Jestli ma prijmeš, jak vlastného pokrevný, objem náš spoločnú bolesť nám umierni… Ty mi dáš srdca — ja ducha doň nalejem, aby si veril v to, čomu sa nadejem. A či to biely deň — a či to mrákoty, nebudeš, ľude môj, nikdy viac samotný. Ani ma nezbadáš, predsa tiež pod tvoj kríž prikľaknem, kým sa ty s dietkami pomodlíš, pôjdem i do práce, pôjdem i na pole, ku tebe prisadnem ešte i v kostole, z kázne ti vysvetlím, ak si v čom prislabým, lebo sa za teba nehanbím… nehanbím! — Ale dosť! mnohá reč hlavu len popletie, hlavné, čo musíš znať — načo si na svete? musíš!! a keď sa raz presvedčíš sám o tom — my dva žiť budeme jedinkým životom! Ak sa tak poznáme vskutku — nie napolo, bude nám, ľude môj, ako nám nebolo!!

Je pusto — smutno… vietor od severa sa ženie krajom, smrtnú pieseň vyje — ó, neľakaj sa, druh môj, neľakaj sa tejto melodie, a neustrň, keď zrak sa uprizerá na rad vŕb, čo tak holé — trúchlo čnú, kde slúchals’ niekdy pieseň potočnú a sbierals’ pestré kvietky silný — jarý, bys’ položil ich komus’ na oltári, len aby z nás čos’ bolo!… Neustrň!! pod snehom, ľadom semä dosť i zŕn, a v rodných srdciach chuti jest i citu — my vydržíme zimu vzdorovitú, ba upevní sa žitia nášho niť, tým viac, keď vieme: musí to tak byť — za divej zimy zem síl k jari sbiera: — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — Je pusto — smutno… vietor od severa sa ženie krajom — nárek dušu bije — ó, neľakaj sa, druh môj, neľakaj sa tejto melodie!! 1917

No, áno — myslím, čas je preds’, by — keď sa na všeličo dá — i oltár nášho národa sa zaskvel chválou v kráži sviec, a mohol spievať verný žrec, že pominula nehoda, veď štedrá ruka — súrodá — hľa, sníma biedu s kňazských pliec! No, áno — bo je smutno zrieť jak proletára — úboho! i najväčšieho z duchov mrieť… — Však, hanba?! či niet nikoho, uňho by láska vyvrela v gest slovenského Nobela?! 1916

Len hŕstočka nás — so pár sŕdc i hláv, či badáš, rod môj, smutný, milovaný? len hŕstočka nás u vôd tvojich — riav, čo vyčkávame zore nad horami. Len niekoľko rúk vďačne prikladá za mraznej noci na pahrebu drievä, a keď ti srdce sviera nevláda — pár oddaných rtov pieseň tvoju spieva. A keď ti oči slzy zalejú pre ostré šípy, čo sa v telo bodly — pár verných kňazov šľachtí nádeju, a za tvoj život ku Bohu sa modlí. Nuž nestrachuj sa… však vedz, žiješ — kým tú pieseň našu cudzia nepodmaní…! — len hŕstočka nás s vznetom nadzemským… dosť — primkneš-li k nám, rod môj milovaný!!

Nik-nikto spev náš neumlčí, nik krýdla piesne neporaní, len akže mdloba srdcia skľúči a zanemieme sami… Len akže ruky nástroj složia a svisnúc — odpočinú v kline, mnúc, že to už tak vôľa Božia: čo má raz zhynúť — zhynie! Však zakiaľ duša plamom blčí a v iskrách piesne rozosieva, nik-nikto spev náš neumlčí, čo skaly Tatier zhrieva… Bo iné časy nastávajú, čo spletú cudzích v bratské kolo, tí zatočiac sa — zaspievajú, len aby piesní bolo! Oj, nôťme, spevci, horkosť žlči snáď nefľaskne v tak ťažké rany?! — nik-nikto spev náš neumlčí, len znemieme-li sami!!

Bralá naše, vzrastlé z rodnej pôdy, kedys’ hlučné (dnes však — po ozvene!) bralá naše, čo ste také nemé? čo ste také nemé?? Prv — hoc ste i neovládly blesky, ale hlas váš čistý bol a rezký, keď kto zvolal na doline — zaraz odbily ste, znásobily náraz zvukov… všakver? rozvravely ste sa… a dnes?… Ticho!! slovka neozve sa, či kto hanu kydá, či kto chváli… Bralá naše, snáď vás začarali, a či vás des skľúčil, že sa vzňala nad dolinou búrka nebývalá, rozvztekliac tok krotulinkej riečky, zdruzgnúc v drieku nanajkrajšie smrečky, rozmetúc i striech pár — strach vás jíma? a či ochromel cit, či snáď vina, že duch trpel, až ste — dokonaly?? Bralá naše, precítnite — z diali heslo žitia nového sa nesie, stíchne búrka, v dodrúzganom lese sadienka sa ujme… už i vzchodí, nádej verných klíči z rodnej pôdy: nezhynie, kto sám sa nepochová… Bralá naše, rozvravte sa znova! rozvravte sa znova!! 1917

Neraz letím v mysli pod krov toho domku, krášleného zdnuká, zdobeného zvonku, by zrel vyrobenú rúčku, ktorá zdatne vlastnú dušu básni na bielučkom plátne, počul kradmo pieseň milú, beznáročnú, ako keď tie vtáčky z jari spievať počnú… Neraz letím, jak by i sám hľadal viery, či sa nad tým krovom ešte nevečerí, či z tej citnej rúčky nevypadla ihla, a či ten spev dáka zhuba nepostihla…? Ale — chvalabohu! hoc i vetry — chladné, hoc i padne slza — na to plátno padne, hoc i viaže nôte krýdla bolesť značná, predsa svieti slnko, čo i viazne v mračná, svieti! Hľa, lúč jeho v očiach mojich žiari, žes’ tak pekný, ľud môj, že máš toľké dary, že kto podkopal by ten tvoj domček vľúdny, mal by hriech pred Bohom, hriech ver’ i pred ľuďmi! — Iba čos’ ma trápi — a nie lecaká byľ, aby si si základ ty sám neoslabil… nech na tebe poznať, že si z toho domku krášleného zdnuká, zdobeného zvonku, nechže každá vzorka, akú rúčka zbásni, svedčí, že i duch tvoj vskutku taký krásny, spev nech nezaváňa pijatykou, vínom, ale vôňou, ako ten — pred Hospodinom… vtedy miesto noci svitne chvíľa vzácna: prebije sa slnko cez tie ťažké mračná, osvieti krov… okná žiarou a jak zvonku, — poleje i tváre v okrášlenom domku!

Beda kraju — nášmu kraju: iba zvony vyzváňajú, iba ruku púšťa ruka, iba smútkom srdce puká… srdce puká! V ťažkom vzduchu — pochmúrenom, tonu verní tieň za tieňom… — Hej, vy duše, drahé — zlaté, prečo nás dnes opúšťate… opúšťate?? Nečujete? — ktosi kvíli, kladúc vence na mohyly… nevidíte?? — ruky vzpína, čierny závoj nesosníma… nesosníma!! A ja rád by tešiť — ale zdrtia ducha také žiale, prejde pieseň do žaloby, keď si spomniem toľké hroby… toľké hroby!! Zbudlé zvony vyzváňajú: — Hojže, Bože, uľav kraju, lebo márne zora vzplanie — ak z nás nikto neostane… neostane!!! 23/V. 1917

Kam len oko siaha — všade zeleň smavá, všade pučia stromy, pestrie kvietim tráva, všade hučia vody po tej šírej zemi o živote novom — bez hnevu a zášti — o vysvobodení… Všade nôti vtáča, že je Láska nutná, a že seba hubí, kto jej rúčky putná, hoci Smrť znie, preds’ i — slávik šveholí v kri: Nač’ si život príkriť? veď ten krátky život i tak je dosť príkry! Iba s našich výšin neskoro sneh steká, iba u nás človek tŕpne pre človeka, iba u nás márne všetky vzdychy ráje, lebo srdce srdcu či len nerozumie — a či nedopraje…! Hej, vy naše výše, svlečte sneh i ľady, pošlite nám vánku, ktorý kraj náš zmladí, nechže i nám mrkom slávik zašveholí: ako zhojiť ranu za vás obdržanú — čo tak páli-bolí?!

— Ta-ta-ta-tá-a…! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — á-a — á…! Leť, zvuk môj, vzkazom silných pŕs do noci búr — do noci hrúz: — — — — — — — — — ta-á…! a-á…! leť od skál do skál, s grúňa v grúň a preraz lesov ston a šum, ryk zveri divej, hukot vôd, tresk hromu… a kde dnes môj rod — leť v štyri sveta končiny, nech čuje každý z družiny: — ta-ta-ta — tá-a…! — — — — — — — — — — — — — — — á-a — á! — Leť a kde slabšou povaha, tam osviež, v srdce nalej síl, by nik sa temna nedesil, skôr zaujukal radostne, že blízko sme a jedno sme, a hoc rvú živly vzbúrené i cítime i žijeme, aj k cieľu — hoc svit odnikiaď — my nezadáme ani piaď…: — ta-ta-ta — tá-a…! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — á-a — á! — Kto verí — peklo premáha, ja verím — hej, my veríme, že na kvetnastej čistine raz sídeme sa nad ránom pod vyjasneným Kriváňom, čo, ak by mne i nedal Boh — dožije aspoň tento roh, v ňom duch môj, vôľa, odvaha…: — ta-ta-ta — tá-a…!! — — — — — — — — — — — — — — — — — — — á-a — á…!! Leť, zvuk môj, vzkazom verných pŕs do noci búr — do noci hrúz: — — — — — — — — ta-á…!!! a-á…!!! 1917

— O jari s’ včera spievalo, vtáča — ó, radostné vtáča, o jari s’ včera spievalo… a dnes sa osieva sneh… zaspaly vánky teplučké, vtáča — ó, radostné vtáča, zbelely polia, nad nimi mrazivé vetry sa vláčia, spieval som s tebou o jari… a dnes hľa, vidíš? — Ach, nech! — Sústrasti nemáš s úbohým, vtáča — ó, závratné vtáča, Sústrasti nemáš s úbohým veštcom stých krovov a striech: beda, ak mám lhať v nadchnutí, vtáča — ó, závratné vtáča, sľubujúc raj, a — ľud môj len ďalej chlieb slzami zmáča… spieval som s tebou o jari, a dnes, hľa, vidíš?? — Ach, nech!! — Nehovor, lebo povedz viac… vtáča — ó, ukrutné vtáča, nehovor, lebo povedz viac: okopnie raz i náš breh? sšumí kraj žitím bujarým, vtáča — ó, ukrutné vtáča? — Sšumí, vedz! Jar viac nesplaší drzý skuk vetriska rváča, veríš-li, spievaj — dôjde skôr! veríš? hľa, sneží!! — Ach, nech!!! 1917

Ako uhlík pod popolom, dutniem šťastím, tlejem bôľom, horím túhou, žiarim vierou — hej, za noci — temnej noci poletavých netopierov… Rozniecam sa zbytkom ohňa u skál, ktoré slzy ronia, utajený v tíši stálej — hej, jak — kde si blúdny valach, zapiekol a — pošiel ďalej. Zapraskocem v ťažkej dume, lež kto tomu porozumie? kto dnes siahne po rároží?? hej, až tŕpnem neraz — ak nik nerozhrnie, nepriloží… Čakám — tých, im plam môj v líci, veď raz prídu vrstovníci s ráždim každý (kto — nezhynie!), hej, do noci — temnej noci zajasá to na doline!! 1917

— Nenos, nenos, Músa milá, ani z tŕňa, ani z ruží, čo krv biednych porosila, i tak za to neutŕži hruď — len bolesť, ktorá páli! Hľa, už veniec hotový je, dosť sme toho nasbierali za najväčšej tragédie na pamiatku. Teraz načim zapomínať… hrôza mnohá ľahko vyrve drapom dráčim ešte len i vieru v Boha… preto nenos! Radšej staňme k oknu, či sa nebo pýri, rednú-li hmly prenáramné — haliace kraj šíro-šíry… poď, veď — pôjdeš bez sĺz, kde si klopala prv ubolená, slovo tvoje radosť vzkriesi, bledá tvár sa začervená, jak… hľaď! zore! A kto zvesť tú neprijal by bez námietok, tomu ukáž ko mne cestu, podajúc mu temo kvietok! 11/VII. 1917