ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obrázok zo spoločenského života Slovákov

Lieta sokol mladý nad slovenským krajom, bystrým letom doly, potoky i rieky, brehy, vŕšky i hole preletuje; nad Tatrou sa krúti, krásny deň zvestuje. Vše sa spustí dolu na tú hrudu zemskú a zase sa povznáša vo výšinu nebeskú. Baví sa s deťmi na zelenej lúčine, zase sa točí v kole veselej mládeže; kukne vám do dvora, do záhrad i do skrytej izby, skusuje váš život, zábavy, rozkoše i tajnosť rodinnú, aby ju zvestoval terajšiemu i budúcemu národu. Rozpovedz nám, sokol, o našom živote, ukáž, čo nám chybí, zvestuj, čo nás hubí a čo by nás zase povzniesť mohlo!

Na zelenom pobreží bystrého Váhu; tam, kde on už i Revúcu, i divú Oravu, i dumný Turiec do svojho lona prijal, a týmito riekami zosilnený ako dáky možný junák si počína — tam, v tom strede slovenského rodu, ohradeného nebotyčnými Tatier výšinami je mesto, menom i pôvodom, duchom i obyčajmi slovenské. Mesto je to neveľké, lebo Slovák veľké mestá neľúbi, v ktorých sa ráz národný i obyčaj starootcovská tak ľahko tratí. Pomenujte mesto toto, ako chcete; veď mestá slovenské tak sa rovnajú, ako čo by jedno druhému z oka vypadli — ako vajce vajcu.

Nám je predsa mesto toto dobre známe, lebo v ňom býva muž, ktorý si v národných bojoch vážne šediny nadobudol, ktorý v rozoprách nie poslednú hral úlohu, ktorý si svojím mladistvým zápalom, svojou učenosťou, svojím v národných bojoch vyskúseným, ostrým perom všeobecnú uznalosť Slovenstva nadobudol, takže ako neohrozený bojovník za právo a česť národa natoľko je ctený, že keby slávny Kollár v novších časoch svoju Slávy dceru bol písal, iste meno tohto horlivca v radostiach nebeských by nechybovalo. — Muž tento bol Jarovič. — Dom jeho, prvý v meste, stojí naprostred mesta oproti radnému domu a vyznačuje sa zvonku nádherou a veľkosťou, bo málo mu rovných v meste, ktoré by sa ako tento mohli poschodím pochváliť.

Lenže čo z toho, že Javoriča celé Slovensko za svojho uznáva, keď v rodnom meste nikto o tom ani najmenšie nezná. — A šťastný je ten pán Javorič: Slováci radi a draho kupovali jeho knihy, a čím väčší odbyt mali jeho spisy, tým radšej on písal; i čo divu, že veru majetok sa rozmnožil z mozoľov uznalých Slovákov? Pani Javoričová, ktorá mu život sladila, a jediná dcérka Irma boli spoločnice jeho radosti, účastnice jeho dobrobytu, ale nie zmýšľania a účinkovania. — I vstúpmeže teda do domácnosti tohto slovenského horlivca.

Pán Javorič sedí pri svojom písacom stolíku zahrúžený v prácach, takže sa ani nezdá vedomosť mať o prítomnosti v susednej izbe sa baviacich osôb. Nechajme ho pracovať, a my poďme k tým, čo sa zabávajú.

V susednej veľkej izbe, ktorá sa nato predstavuje ako pekne upravená svetlica, spoločná pre domácich i hosťov, nachodíme tri osoby; a že s týmito častejšie sa zídeme, musíme sa im i dobre prizrieť. Rozhovor je v toku, koná sa po — maďarsky; a toto nás veru prekvapí. Ostatne nič nemožného na svete, ale to predsa musíme znať, že v dome pána Javoriča všetko je dovolené, len slovenčina útulok nenachodí.

„Veru, slečinka, naše časy sú také, v ktorých žiť je radosť!“ hovoril pán Móric Seben, muž to asi tridsaťšesťročný, strednej postavy, viac tučný ako chudý, čiernych kaderavých vlasov; veľká čierna, s dlhým fúzom sa spojujúca brada, prihrubý nos, oko sivé, ale mdlé a vpadnuté, farba líc počerná, bez života, ruky trochu ohorené, ale zato kopou zlatých prsteňov sa ligotajúce; na prsiach sa kolenbala hodná, z hodiniek visiaca reťaz.

„To je pravda,“ odpovedala pekná pani Javoričová, a úsmech na tvári dosvedčoval jej spokojnosť s takýmto rozhovorom, „keď som ja bola v tvojich rokoch, drahá Irma, akýže sme my život viedli? O tých krásnych zábavách, o tej maďarskej reči, o terajšej nádhere vtedy nebolo ani slychu! Nebol rozdiel medzi mešťanmi; my dcéry meštianske všetky sme boli rovné. Bohu vďaka, že sa to zmenilo a že teraz predsa sa oddeľuje vzdelanosť od prostoty, bohatstvo od chudoby, a ty že sa nemusíš zapodievať dievčatami stredných domov meštianskych. A všetko toto je zásluha terajšej módy po maďarsky hovoriť.“

„Ale mamička moja, čo ty to hovoríš!“ ozvala sa na to akýmsi pletením baviaca sa Irma, dievča asi sedemnásťročné — a jej modré očko šelmovsky ku mamičke zaletelo. Tie čierne havranie vlasy, tá snežná tvár, tie maličké ružové ústočka, tá okrúhla briadka, ten utešený nošťúrik, tá malilinká ručinka — tak jej to svedčalo, tak ju to krásnou robilo, že až radosť! A tá jamôčka na tom líčku túto roztomilú devu ešte väčšmi okrašľovala.

„Veď ste sa vy aj vtedy mohli deliť, keď ste sa chceli a nemuseli ste sa zapodievať nerovnými sebe.“

„Akéže to bolo delenie sa, slečinka!“ ozval sa Móric Seben, „keď sa všetky rovnako nosili a šatili, keď všetky len jednou a tou istou slovenskou rečou hovorili?“

„Slovenskou?“ vykríkla Irma, „ako by mohol vzdelaný človek po slovensky hovoriť? To nerozumiem!“

„A predsa to tak bolo,“ dodávala Javoričová. „Vidíš, o toľko si ty šťastnejšia, keď nemusíš po slovensky hovoriť, iba keď slúžkam voľačo rozkazuješ. My sme museli i na zábavách, i všade len po slovensky rozprávať; pravda, len neskoršie sa nám oči otvorili, keď maďarčina prišla do kvetu, ako sme tam chybili, ako sme boli zaslepené!“

„Ó šťastná dcéra, ktorá takú vzdelanú, tak zmýšľajúcu paniu svojou matkou nazývať môže!“ znel chválospev Móricov.

Móric Seben bol skoro každodenným hosťom u Javoričov; bol on po svojom otcovi zdedil blízku dedinku, v ktorej teraz sám hospodáril. Za časov svojho jurátstva v Pešti aj on novomódne idey, ktoré veru lahodili jeho povrchnej vzdelanosti, nabral do seba a teraz ich pilne rozširoval. U Javoričov našiel úrodné pole; matka súhlasila s ním, dcéra od detinstva matkou prevrátene vychovávaná sa neprotivila, a otec i mal, i nemal z toho radosť. Pravda, Móric so svojimi návštevami aj iný cieľ spájal. Dedičstvo otcovské bolo zadĺžené, treba mu bola bohatá žienka; krásna Irma lahodila oku, ľúbila sa srdcu a záletník vidiac, že ako otec, tak i matka sú mu naklonení, pevne veril v uskutočnenie svojej nádeje.