ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte sme doposiaľ nášmu láskavému čitateľstvu nezjavili ani čas, do ktorého naša rozprávka pripadá. Urobili sme to naschvál z tej príčiny, že ešte až podnes dosť miest a mestečiek v slovenskom kraji, v ktorých sa alebo už rozvíja alebo by sa mal rozvíjať slovenský živel a život tak, ako sme to v Lipovanoch videli. Slovenskému životu by sme cestu prekliesniť chceli tak pekne a zdarne, ako mu ju prekliesnil Davorín so svojimi druhmi v Lipovanoch, a bez toho, žeby sme závistným a neprajným okom hľadeli na rozkvet maďarstva tam, kde Maďari bývajú. Šťastie im tam a nám tu, doma pod Tatrami postup a zdar národnému životu prajeme! Ale poďme k veci! Davorín a Mária netrpezlivo čakajú na tú hodinu, ktorá ich vzdialených zase spolu spojí.

Po prvých divadlách a zábavách v Lipovanoch nasledoval nezadlho osudný rok 1848. Od západu boli sa zajasali žiare, zvestujúce svetu krásny deň. Žiare tie boli s veľkým nadšením uvítané a radosť sa rozhostila v dušiach ľudských a ľudstvo túžobne očakávalo rajské časy — krásne časy slobody a medzinárodnej rovnosti i bratstva! Klamný deň, prichodíš mi ako deň aprílový, ktorý sa oku javí v jasnom blesku slnka a o chvíľu v mračno, chmúry, dážď a sneh a víchricu sa mení!

Nádeja lepšieho života aj u nás zavítala a všetko sa chystalo na hodné jej prijatie. Dediny, mestá, stolice pribrali sa do vyčistenia starého kvasu, aby nový život bol hodne pripravený. Staré vrchnosti sa zhadzovali, nové volili. I v Lipovanoch volili novú vrchnosť, v tej starej trčal nejeden zastaraný kvas, ktorý mohol mnoho pokaziť; bolo ho treba teda oddialiť a uprázdnené miesta čerstvými silami zaplniť. Voľba sa diala navzdor, že inde tak nešlo, ticho, bez kriku, bez kortešácie. Davorín, už krem toho v Lipovanoch dobre zapísaný, k tomu niektorými priateľmi odporúčaný, vyvolený bol jednohlasne za mestského zápisníka a k novému úradu nanáhle z Pešti povolaný, kde sa ešte vždy bavil. Mária zaplesala v srdci na tento chýr, že svojho drahého Davorína zase uvidí a bude mať blízko seba. Ale ináč bolo určené v knihe osudu.

Udalosť nasledovala v týchto časoch za udalosťou, čo ďalej, tým povážnejšia, nečakaná, ohromujúca; tak ako keď sa križujú blesky šírym nebom a hrom za hromom udiera a vždy hroznejšie zatrasie zemou i čuvami pútnika. Hneď na prvú voľbu nasledoval v Lipovanoch iný ruch — Móric Seben sa dostal na čelo mesta ako jeho mešťanosta. Nové krajinské pohyby zahnali zase Davorína celkom v inú stranu, nie do Lipovian. On bol prinútený hľadať útulok za hranicami, odkiaľ pozdejšie dostal sa tam, kde šuhajstvo na ochranu národných práv slovenských činne vystúpilo — on bol dobrovoľníkom.

Pán Móric Seben mal medzitým voľné pole na hospodárenie v Lipovanoch a to z každého ohľadu. Pri všetkých starostiach o obecné záležitosti, pri všetkej jeho horlivosti za zdar vtedajších prevratov, nedalo mu srdce zabudnúť na starú lásku. Dom Javoričovie bol mu ešte len teraz otvorený. Spočiatku len nepatrné chýry o zmiznutí Davorína, potom vždy horšie a horšie zprávy o jeho zrade na vlasti, naposledok i o zahynutí kdesi v cudzine do domu donášal. Pre seba však staval poveterné zámky v nádejach na vyššie a vždy vyššie úrady pri stolici. Takto sa úfal nielen rodičov cele na svoju stránku nakloniť, ale i tvrdošijnosť Máriinu zlomiť, ktorá sa pri všetkej jeho sláve k nemu neklonila. Konečne videla sa mu to byť pridlhá cesta k cieľu; omrzelo ho nadmieru, že Mária vždy k nemu studenou sa ukazuje a Davorína pripomína, umienil si teda celkom ináč vystúpiť. Znal povahu Javoriča a mienil ho prestrašiť.

Jedno ráno predstúpil v celej svojej úradnej pozitúre pred Javoriča a začal:

„Pán Javorič, došli mi zprávy, že i vy s tými zradcami vlasti za hranicami držíte. Vec je aj ľahko uveriť. Vy slovenské knihy spisujete, dom váš i predtým otvorený bol panslávom, vy aj teraz musíte o nich vedieť.“

„Ja — ja,“ zajakal sa prestrašený Javorič, „spisujem len pre svoju zábavu a poučenie; ale o panslávoch nič neviem.“

„No vy musíte vedieť, ináč nepochopím, prečo vaša dcéra ešte vždy odo mňa bočí. Vy aj s ňou ešte vždy čakáte na návrat tých, ktorých ste dakedy vo svojom dome prijímali. Najmä Davorín, ten musí byť aj spoza hraníc v porozumení s vami.“

„Ale so mnou? Nie, ja neviem viac o ňom, len to, čo vy povedáte, tak ako neviem, kedy umriem. A veď aj vravíte, že zahynul.“

„Teraz som však docela druhé zprávy dostal: on snuje i vzdialený úklady proti mne a proti krajine a vy sám o tom znať musíte.“

„Neviem, neviem — odriekam sa ho!“ bedoval Javorič, ktorý aj v týchto búrlivých časoch dôsledný si zostával a okrem svojich kníh do ničoho sa nestarel.

„Keďže sa takým nevinným cítite a odriekate sa ho, teda dobre, dôkazy toho mi podáte hneď zajtra — ruka vašej dcéry bude moja, alebo ja vystúpim s mojimi dôkazmi a odovzdám vás príslušnému trestu. Voľte, pane, ako chcete, zajtra si prídem pre odpoveď. Zbohom!“

S tým odišiel. Pán Javorič stál tu, akoby bol hrom doňho udrel. Na také veci on ani nepomyslel, a preto ho tým väčšia bázeň pred mocou Sebenovou zaujala. Veď by on vďačne bol dal Máriu Sebenovi, ale keď ona nechcela! Či mal šťastím jedinej dcéry svoju bezpečnosť vykúpiť?

V takomto postavení ho našla manželka i dcéra. Rozpovedal im, čo sa stalo a tieto zarazené nevedeli rady.

„Mária!“ hovoril otec, „ak ma len kus rada máš, nedopusť takéto pokušenie na mňa a na náš dom — obetuj sa! Pán boh vynahradí lásku tvoju!“

„Otec drahý, aj dušu rada za teba položím, ale za Sebena mi ísť nemožno. Ja ho nenávidím, oškliví sa mi, nežiadaj to odo mňa!“

„Dcéra moja,“ nariekala matka zase, „on život tvoj nežiada, len tvoju ruku, ak tú nedostane, otec nám je stratený; a ktozná, čo v týchto časoch sa bude robiť i s nami! Obetuj sa za otca a boh ti to odplatí!“

Hrobová tichosť nastala a žiadna z týchto troch zarmútených duší netrúfala si ju prerušiť. Na tvári Máriinej maľoval sa boj, ktorý v jej duši búril, výraz jej anjelskej tváre bol výraz zúfalej. Ale naostatok zjavila sa na nej odhodlanosť a ona hovorí hlasom, prerážajúcim dušu poslucháča:

„Bože, bože! Prečo dopúšťaš na mňa toľké trápenie! Staň sa vôľa tvoja! — Dajte mi len osem dní času, a ja sa namyslím a — urobím — hádam — všetko, čo žiadate. Ó láska moja, teda takto hynúť máš!“

Na veľké prosby Javoriča privolil Seben na tých osem dní a kochal sa už zase v sladkých nádejach. Ale človek mieni, pán boh mení. Víťazné voje cisárske stúpali Považím napred a neminulo sa osem dní — moc Sebena prestala. Tu on zabudnúc na lásku, na pomstu, na úrad, na dom i na všetko, zmizol, akoby ho ani nebolo bývalo. Po jeho zmiznutí sa ukázalo, že by jednak už bola musela vrchnosť vyššia proti nemu zakročiť, bo vyšli rozličné klamstvá a podvody na svetlo, ktorých sa dopustil, aby svojich nespočetných veriteľov aspoň sčiastky mohol uspokojiť.

Mária bola síce oslobodená od neodbytného ženícha, ktorý by ju bol svojou nehanblivosťou o všetko šťastie, ba o život pripravil, bo konečne by skôr bola od žiaľu umrela, ako nenávidenému Sebenovi ruku podala; ale pri tom všetkom ona ešte nebola šťastná, lebo červík neistoty ohľadom Davorína zožieral jej srdce. Kde sa podel? Či žije? A keď žije, či na ňu nezabudol? Takéto myšlienky nedali jej pokoja dňom i nocou a ona vädla navidomoči. Tak vädne kvietok na slnečnom sparne; ale akonáhle ho rosa pokropí, hneď zase hlávku pozdvihne a utešene sa rozvíja.