ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náhoda, iba náhoda to bola, že Davorín, ktorý teraz viac ako inokedy samotné prechádzky si obľúbil, na takejto prechádzke hneď zatým postretol zo záhrady za mestom položenej navracajúcu sa Irmu. Pozdravil ju srdečne a poprosil o dovolenie, aby ju smel domov odprevadiť. Irma, touto maličkou dotieravosťou len príjemne dotknutá, privolila; pustila sa s ním sama do zhovoru, slovo žiadalo slovo, na ceste i potom doma, kde sa Davorín u Javoričov ešte trocha pobavil. Tu sa stalo, že to vykanie Irme nakoniec tak veľmi v ušiach necvendžalo, lebo sa tu i tu aj ona pomýlila a Davorínovi vykala. Po zaujímavom rozhovore vykonal si Davorín u Javoričov dovolenie, aby mohol svoju návštevu obnoviť. Na rozchode podali si ešte s Irmou rúčky, tým známym pohľadom z valčíka pozreli na seba a „do videnia!“ ich lúčilo.

Davorín použil obdržané dovolenie a za tých pár dní, čo sa ešte mal v Lipovanoch baviť, bol každodenným hosťom u Javoričov. Tu sa mu dostalo s Irmou aj osamote rozprávať, bo otec pilne písal a rád bol, keď mu nik neprekážal, a matka musela či k čeliadke či kde inde do hospodárstva nazrieť. Davorín sa aj usiloval použiť času, pustil sa s Irmou do rozprávky o národnosti; hovoril s mládeneckým ohňom o povinnosti pridŕžania sa vlastného národa, o podlosti odrodilstva a o skazenosti ducha času, zháňajúceho sa po cudzotách. Irma počúvala pilne tieto rozpravy a vždy viac sa presviedčala o pravdivosti toho, čo Davorín hovoril. Jeden okamih zrúcal neprirodzenú, priebehom viacej rokov stavanú budovu predsudkov v Irminom srdci. Jeden, od srdca k srdcu znejúci rozhovor naplnil dušu Irminu vznešenejšími pochopmi o národe slovenskom. A divné srdce ľudské! Nepoznané, nikdy predtým sa nevidevšie tieto dve duše, k tomu vychovaním a náhľadmi docela od seba odlúčené, na prvý pohľad vzájomným citom sa pozdravia; jeden dôvernejší rozhovor vyrovná medzeru, ktorá sa na prvý pohľad zdala byť neprekročiteľná!

Náhľady Irmy o národnosti a duchu času celkom sa zmenili; uznajúc zásady Davorínom zastávané a osvojac si ich, stala sa Slovenkou. A čím diaľ, tým milšia bola Irme spoločnosť Davorínova, lebo jeho držanie sa a rozhovory pôsobili nielen na zmysly, na povrchnosť, ale ešte väčšmi na srdce a ducha.

„Oh, že som ja to skôr neznala, čo teraz viem!“ hovorila. „Ale ja som tomu nie vina, žila som, ako som bola vychovaná; ale teraz vidím, že som blúdila ako všetci tí, čo svoj národ opúšťajú.“

„Verte mi, slečinka spanilá,“ odpovedal Davorín, „že tento okamih, v ktorom tieto vaše krásne slová ružové ústa prestúpili, je najšťastnejším života môjho. Žehnám tú chvíľu, v ktorú som sa odhodlal do tohto, mne celkom neznámeho mesta ísť a verím, že to prozreteľnosť božská tak naložila.“

„A ja žehnám tú hodinu, v ktorej som vás a s vami spoznala, čo je pravá šľachetnosť a oddanosť národu,“ na to Irma.

A toto žehnanie chvíľ a hodín ľahko by bolo ešte aj inšie vyznanie vylúdilo zo sŕdc, z plnosti svojej hovoriacich, keby vtom príchod pani Javoričovej nebol oznamoval, že je čas do spoločenskej izby sa odobrať, kam sa práve väčšia spoločnosť bola dostavila. Zábava tu bola chladná a akosi nútená, lebo medzi prišlými bol aj Seben, a tento a Davorín v jednej spoločnosti spolu obstáť nemohli. I jeden, i druhý zachovával akési zaťaté mlčanie, a preto zábava nijak sa nechcela dariť, keď tí, čo mali byť jej dušou, mlčali. Skoro ale Seben zunoval, vzal klobúk, odporúčal sa a navzdor, že ho pani Javoričová zdržiavala, odišiel preč. Davorínovi bolo ponechané pole zábavy. Svojím príjemným rozprávaním skoro prinavrátil veselosť a dodal ducha celej spoločnosti. Tak sa lipovianske slečinky a panie po prvý raz v spoločnosti Slováka dobre zabavili. Zábavka trvala až pozde do večera; bola to ale spolu posledná zábavka, bo na druhý deň mali žiaci odchodiť naspäť do škôl. Pri rozchode odberal sa posledný Davorín a lúčil sa srdečne s Irmou:

„Zbohom, spanilá slečinka!“ hovoril. „Spomeňte časom i na študenta Slováka. Boh nech vás upevní v láske k národu. Zbohom.“

„Ďakujem vám za poučenie a upravenie na pravú cestu. Na znak, že svoj národ ľúbim a ľúbiť chcem, od dneska prestávam byť Irmou a prijímam svoje krstné meno ,Mária’. Rozpomeňte sa takže na Máriu! Zbohom!“

Mária nerobila viac tajomstvo zo svojho presvedčenia, i doma, i v kole svojich priateliek po slovensky si počínala. Oddávna bola v Lipovanoch tou, podľa ktorej sa ostatné spravovali; nie div teda, že i teraz všetky jej rovesnice považovali to, čo ona robila, za módu a dobrý tón a nasledovali ju. I stalo sa, že o krátky čas v spoločnostiach i na zábavách maďarská reč ustúpila slovenčine a u samých Javoričov málokedy bolo počuť hlas maďarský. Sám Móric Seben, ak sa chcel teraz s Máriou zhovárať, musel privykať na slovenčinu. Daromné boli jeho neslané vtipy a úštipky, ešte len teraz proti Slovákom a slovenčine obrátené a žiarlivosťou naplnené! Takéto vtipky a s nimi spojená žiarlivosť len smiešnym robili Mórica v očiach Márie. Naposledok ho to všetko omrzelo, umienil si teda preč odísť. Myslel si, že s jeho odchodom nebude mať kto Marinku zabávať a v Lipovanoch hry, zábavy a schôdzky krásneho pohlavia usporadovať; takže najmä Marína Javoričovie sama na seba zanechaná skôr si spomenie v samote na neho a oželiac jeho neprítomnosť, vytriezvie z choroby slovenstva a časom tým radostnejšie ho uvíta. Odoberúc sa teda u Javoričov a svoj dom i hospodárstvo nechajúc na cudzie ruky, odobral sa do Pešti, aby tam v kole seberovných zahojil rany, spôsobené v týchto posledných dňoch jeho srdcu nepatrným Slovákom. Pán Javorič i s ňou srdečne ľutovali jeho odchod a priali mu skorý, šťastlivý návrat; ale Marinka sa tešila, že sa aspoň na čas mohla pozbaviť nemilovaného záletníka.

Naši žiaci v L., pravda, o tejto premene nič nevedeli, až časom sestra Verného toto všetko bratovi odpísala a spolu dodala, že veru slečinky lipovianske sú hotové, keď žiaci v prázdninách prídu domov slovenské divadlá hrávať, a že veru dobre bude, keď aj Davorín zase s nimi príde.

S touto zprávou bežali Lipovania hneď k Davorínovi.

„Či som vám nepovedal, že spoločenský život je najlepšia propaganda národnosti?“ hovoril Davorín.

„Pravda je, pravda,“ hovorili títo. „Ale musíš cez prázdniny s nami ísť.“

„Dovtedy máme ešte dosť času plány robiť.“

„Nie tak veľa, mesiac ľahko prejde a o mesiac máme skúšky!“

„Ja vám to teraz ešte s istotou sľúbiť nemôžem, hoci netajím, že by som rád išiel.“

„Pôjdeš, pôjdeš! Čože si bez teba počneme? A Marinka Javoričovie by naostatok ešte bola proti nám, a bez nej tvrdo v Lipovanoch niečo počínať.“