ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Javorič sedel pri svojom stolíku a písal, keď žiaci dnu vstúpili.

„Vitajte, pán Slanský!“ hovoril, obrátiac sa k príchodzím.

„Mám česť predstaviť Davorína, právnika a horlivého Slováka!“ na to Slanský. Davorín sa uklonil.

„Teší ma srdečne, že mám to šťastie Slovákov u seba vidieť. Ja práve pracujem na diele, ktoré, pevne verím, národu slovenskému veľmi poslúži. Sú to nepredpojaté náhľady o národnej výchove a spoločenskom živote v duchu národnom!“

„Také dielo sme veru už dávno potrebovali,“ odvetil Davorín, „najväčšia príčina takého mnohého odrodilstva je len prevrátené vychovávanie dietok slovenských v cudzom duchu!“

„Pravdu máte a práve proti tomu bojujem a narádzam, aby s mliekom materinským národnú povedomosť dietky do seba vpíjali. Takým spôsobom sa prekazí odrodilstvu, k čomu keď pristúpi spoločenský národný život, teda musí byť neslýchaný skazenec, kto svoj rod opustí.“

„Tieto chválitebné náhľady vašej urodzenosti osmeľujú ma predniesť moju poníženú prosbu, ktorá nás sem doviedla,“ zase Davorín, ktorý teraz sám s Javoričom rokoval. Slanský si sadol na stranu a do rozpravy sa nemiešal, len počúvajúc uvažoval každé slovo pilne a neraz potuteľný úsmev pri rečiach Javoriča o národnej výchove javil sa na jeho tvári.

„Prosím, ráčte len dôverne, pán Davorín!“

„Výpoveď vašnosti, že nám treba spoločenský život národný utvoriť, má byť skrze nás uskutočňovaná, preto zamýšľame teraz na veľkonočné sviatky v Lipovanoch zahrať divadlo a prosíme o vašu podporu!“

„Divadlo? — A či máte na to dosť času?“ povie prestrašený Javorič; zajtra je Zelený štvrtok, len pár dní máte na všetky prípravy i na odpisovanie úloh!“

„Tie sú už odpísané, i herci hotoví, len ráčite i sám uznať, že nám i herečky treba.“

Ako sa menila tvár pána Javoričova, opísať mi nemožno, zreteľne sa maľovali na nej znaky veľkých rozpakov; iste si v duchu žiadal, aby mu týchto Slovákov ktosi spred očí zobral. Ale čože mal robiť? On, spisovateľ slovenský — on, horlivec za slovenskú vec, čo tu počať? Stav jeho bol veru poľutovaniahodný. Davorín sa to nezdal badať a uštedroval krem toho utrápenému pánu Javoričovi ešte hlbšie rany.

„Ja by som vám, priatelia moji, radil,“ začal po chvíli pán Javorič, „aby ste to teraz nechali, ešte je natoľko ľud nie pripravený, aby sa hneď teraz také veci mohli diať. Odložte to ešte, príde i na to príhodný čas a hodina.“

„S odkladaním nič nezískame, začiatok sa raz musí urobiť, a tak čím skôr, tým lepšie. Keby naši predchodcovia neboli odkladali, mohli sme trocha lepšie stáť, ako stojíme.“

„Ale verte skúsenému, v prácach národných zošedivenému a prijmite jeho radu: odložte to ešte. Lebo trebárs i ja uznávam, že raz sa započať musí, som predsa tej mienky, že nepremožiteľné odpory sa vám v cestu postavia.“

„Odporov sa nebojíme, v odporoch sa silní junácka moc, ony sú nám iba pohnútkou k mužnému vystúpeniu, z čoho vidieť ráčite, že my odstúpiť nechceme.“

„Ja vás ľutujem a bodaj by som bol zlým prorokom, ale tak sa mi zdá, že iba posmech získate.“

„Za národnú vec posmievaným byť je tiež sláva!“

„Teda keď nechcete moju radu poslúchnuť, robte, čo chcete a hrajte to divadlo!“

„To budeme! Lež ako som sa už raz osmelil poznamenať, potrebujeme i herečky. A popravde toto je cieľ nášho príchodu. Znajúc, že vaša krásna dcéra v zásadách, skrze vašnosť zastávaných, v duchu národnom je vychovávaná, osmeľujeme sa vás ponížene prosiť, aby ste vašej spanilomyseľnej dcére dovolili s nami divadlo hrať.“

„No, páni, odpusťte, ale z toho nebude nič, aspoň ja vám to nesľubujem. Moja dcéra má slobodnú vôľu; dobre, ak sa jej páči, nech hrá, mňa to bude srdečne tešiť, ale pochybujem — veľmi pochybujem,“ a na tvári pána Javoriča menila sa hra farieb, kým toto hovoril. Lež Davorín neodstúpil od svojho a keď videl, že s týmto horlivcom slovenským nič nevykoná, čo len na jeho slabú stránku bude narážať, natiahol iné struny.

„Urodzený pane!“ hovoril ďalej, „aspoň jednu maličkú prosbu nám splňte. Vidíte, ja sám v tomto meste celkom neznámy. Buďte taký láskavý, predstavte nás tým paniam a slečinkám, čo sa tu v bočnej izbe zabávajú; to vás nič nestojí a nám veľkú službu preukážete, my chceme tam skúsiť svoje šťastie.“

Milý Javorič, či už aby sa rozhovoru o nemilom mu predmete zbavil, či iba zo zdvorilosti, poberal sa ku dverám, vedúcim do susednej izby; Davorín a Slanský ho nasledovali. V tejto izbe bol zase živý rozhovor, a keď jedna o peknom čase, druhá o potrebe dažďa, tretia o kráse svojich kvetov, iná o svojich šatách, o okrášlení klobúka, a zase druhá o mladých húsatách a zase o štíhlych pánoch rozprávala, posudzovali sa i ostatné tu neprítomné, zvláštnejšie ženské osoby a ich ozdoby — a to všetko tak razom a jedným dúškom, ako keď kŕdeľ pekných bielych husí, zazrúc dákeho nepriateľa, začne pekne gágať a razom umĺkne. Takýto koncert je zvláštny dar ženských, ktorý tak zaujme poslucháča, že mu sluch, zrak i cit zájde a často sa nachodí ako na tŕní, lebo nevie, čo počúvať, kam sa obrátiť, komu odpovedať, na koho pozerať, prečo oproti vravieť. — Lež ako sa tu dvere na izbe pána Javoriča začali otvárať, tak hlasy umĺkali a zrak všetkých sa na dvere obrátil. S napnutosťou očakávali príchod študentov, aby ich pod kritickú prezorbu vzali. Študenti vstúpili dnu, pán Javorič za nimi a zavrel za sebou dvere svojej chyžky.

„Mám šťastie slávnej spoločnosti,“ začal Javorič, „predstaviť pána Davorína, právnika, a pána Slanského, ako dávnejšieho známeho.“ — Nemé kývnutie hlavou bola celá odpoveď na túto reč, lebo pán Javorič po slovensky predstavoval mladíkov a v celej spoločnosti nikto si netrúfal prvý po slovensky odpovedať. Pán Javorič, chytiac za ruku Davorína, viedol ho a predstavil mu svoju paniu i dcéru, na ktorej dlho utkvelo oko Davorína, i ona oka nezvracala z neho.

„My,“ o chvíľu začal Davorín, „nechceme byť prekážkou v zábave, ale máme jednu poníženú prosbu, ktorú prosíme láskavo vyslyšať. My a druhí naši spoločníci umienili sme si v druhý sviatok veľkonočný v tomto meste zahrať divadlo, a preto osmeľujeme sa prosiť vás, spanilé slečny, aby ste nás pri tomto podujatí láskavo podporovať a ženské úlohy prijať ráčili.“

„Vás? — Či sme my slúžky?“

„To je grobian, ešte nám vyká!“

„Takí sú tí Slováci!“ — šeptali slečinky jedna druhej.

„A v akejže reči chcete to divadlo hrať?“ ktosi sa spýtal.

„To sa rozumie, že v slovenskej!“ znela odpoveď.

„V slovenskej! — ba čo? Ešteže v slovenskej — haháha!“ takéto a týmto podobné výrazy nasledovali na tieto slová.

„Divno slávnej spoločnosti, že v slovenskom meste sa chceme po slovensky zabávať — prosto, či možno inakšie? Zábava táto nie je výlučne pre nás, ale je zábava ľudu — je to ohnivko, ktoré hračkou k vzdelanosti a krasocitu ťahá obecenstvo; a keď chceme toto dosiahnuť, jasná vec, je, že rečou materinskou musíme k nemu hovoriť.“

„Ale my sme sa,“ oslovila Davorína Irma, „práve na tom uzniesli, že po maďarsky hrať budeme; a preto pán Davorín a pán Slanský nech sú tak dobrí a nech s nami hrajú.“

„Tak je, tak je!“ znelo zo všetkých strán.

„Prečo nie?“ — odpovedal na to Davorín, trebárs ho mlčiaci Slanský za kabát ťahal, „prečo nie? Vďačne!“

„Bravo, už máme hercov, éljen!“ kriky povstali; lež keď búrka pominula a tichosť zase zaujala prítomných, pokračoval Davorín ďalej, nedbajúc na hnev spoločníka, ktorý sa na tvári tohto očividne javil.

„Ako hovorím, vďačne, len prosím o obecenstvo, ktoré by nás mohlo počúvať a rozumieť, čo v tomto od koreňa slovenskom meste nájsť pochybujem. Z tej príčiny nech sa ľúbi do Debrecína a Veľkého Kállóva, tam veľmi vďačne po maďarsky zahráme; ale v Lipovanoch držím to za zbytočné a neprimerané, ba za smiešnu vec. Myslím teda, že v slávnej spoločnosti nikto sa nenachodí, kto by ma chcel na smiešne, neprimerané skutky nahovoriť a pritom žiadal od nás, aby sme, opovrhnúc vlastnou, krásnozvučnou rečou, cudzej sa pridŕžali.“

A zase umĺkla celá spoločnosť — i pán Seben si netrúfal slova preriecť a pán Javorič bol rád, že mohol mlčať; lebo on bol medzi dvoma ohňami a musel sa len tak držať, aby sa ani na jednom ani na druhom nepopálil. Trebárs Davorín ešte raz sa osmelil svoju žiadosť predniesť, museli naši druhovia bez zjavného výsledku odísť.