ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1856, po dlhšom úradovaní na iných stranách Slovenska, vzal som si dovolenie na dlhší čas, aby som mohol navštíviť i vzdialenejších svojich priateľov, s ktorými som sa už roky nevidel. Na svojej ceste som sa dostal do Lipovian. Znal som, že môj zadumaný druh — zadumaný, hovorím teraz, nie ten v spoločnosti zhovorčivý a zábavný Davorín, bo vzdialenosť od predmetu lásky zádumčivým robí človeka — že reku môj zadumaný druh spomedzi slovenských dobrovoľníkov tu sa bol osadil. I umienil som si ho navštíviť, že sa hádam len rozpamätá na poručíka stotiny, ktorej bol veliteľom. Nebolo sa mi treba dlho vypytovať na jeho byt, ukázali mi na najkrajší dom v meste. Lež pri toľkých schodoch, medzi toľkými dverami, ktoré vybrať? Akési dievča ma na pravé upravilo. Vstúpiac do krásnej čistej chyže, našiel som tam mladú paničku čosi šiť. Pri mojom príchode svoje svetlé oko a krásnu tvár obrátila ku mne, čakajúc slovo odo mňa, ako od neznámeho.

„Hľadám pána Davorína a upravili ma sem!“

Panička vstala a idúc mi v ústrety, hovorila:

„Môj muž nie je doma. Prosím, s kým mám to šťastie?“

„Teda je Davorín ženatý? Ach, to ma teší, že tento náš zamyslený stotník už jarmo manželské nosí. Ja som jeho bývalý poručík — Mladen.“

„Oj, to ste mi vítaný, pán Mladen! Prosím, sadnite si, môj muž sa bude srdečne tešiť z vášho príchodu, lebo vás často spomína,“ podávajúc mi ruku, hovorila mladá pani. Ja som nežnú ruku ulapil, dôverne stisol a posadil som sa, dívajúc sa neustále v krásnu tvár tejto Davorínovej žienky. No, ako mi okolo srdca bolo, to ani hovoriť nejdem, ale v Davorínovi by som predsa toľko vkusu nebol hľadal.

„A kde je, prosím, milosťpani, Davorín?“

„Znáte, on je mešťanosta, a ako taký musí v úrade sedieť. Darmo, povinnosť je prísna, a on nerád opustí povinnosť.“

„Znám ho, znám dobre v tomto ohľade. Pamätám sa, že raz, keď sme stúpali so Sborom a tu neďaleko prišli, tak si žiadal, tak túžil do Lipovian odísť, že ja na jeho mieste by som bol zutekal, ale on nie, lebo to vraj proti povinnosti.“

„A či viete, čo on vtedy chcel v Lipovanoch? — Milenku navštíviť.“

„Aj, milosťpani, vy to znáte? Ja som to tiež znal, ale som príčinu z istých ohľadov zamlčal. Ostatne vidím, že Davorín nemá žiadnych tajností.“

„Lebo som tá milenka ja.“

„A — to je inšie. On mi síce svoj román rozprával, ale aj pána Sebena nezabudol spomenúť, ktorého prítomnosť v Lipovanoch ho trocha mútila: ale podľa jeho opisu nikdy by som slečnu Irmu vo vás, milosťpani, nebol hľadal.“

„Máriu, Máriu, chcete povedať. Teda ma krajšiu opisoval? No, veď to zaľúbenci tak robia.“

„Práve naopak. Ja sa divím, že Davorín ani stú čiastku vnád milosťpanej neopísal. — Oh, keby len skôr došiel domov, aby mi dokončil svoj román; alebo hádam bude lepšie, keď ho v úrade vyhľadám.“

„Prosím, zabavte sa len tu. Bude nás tešiť, keď aj na obed u nás zostanete. A kým on dôjde, ak chcete, ja vám jeho román dokončím, lebo je krátky.“

„Prosím, prosím, milosťpani!“ A jej snehobiela rúčka vandrovala k mojim ústam. I začala mi rozprávať takto:

„Prvú vedomosť o Davorínovi, kde je a čo je, dostala som práve vtedy, keď ste boli tu nablízku; a to on mi písal, že je dobrovoľníkom a ako túži sem prísť, ale že nemôže. Lístok tento nalial nový život do mňa, lebo som do tých čias v neistote hynula, ale teraz som už vedela, že žije. — Ale zase prešli dlhé chvíle, čo som žiadneho chýru o ňom nedostala, a že povesť všeličo roznášala, teda nepokoj, na krátky čas jeho lístkom utíšený, zase vzbudil v mojom srdci. Tu mi jedni rozprávali, že všetkých pri Prešove pobili a pochytali; druhý vravel, že pri Komárne mnohí zahynuli, takže som sa žiadnej istoty nemohla dozvedieť. Už bol v krajine pokoj, keď sa raz milý Davorín vo svojej dobrovoľníckej rovnošate zjavil v Lipovanoch. Viem, že nežiadate, aby som vám prvé naše zídenie sa opísala.“

„Oh, milosťpani, môžem si to predstaviť.“

„Meštianstvo naše teraz ešte viac dôvery dostalo k Davorínovi, vyvolilo si ho za mešťanostu. Uchádzal sa o moju ruku, a tú dostal odo mňa i od rodičov, ktorí sú ešte len teraz radi a s nami sa tešia, že sa tak stalo, ako sa stalo.“

„A čo na to Seben hovorí?“

„Seben? Ach, o tom niet viacej ani chýru. Bezpochyby, ako sme sa k národnému povedomiu prebudili, tunajšie povetrie mu škodí, a on, ako sme počuli, zamenil ho za teplejšie a zmizol v cudzine.“

„Ale žena, ako len môžeš pustiť tie deti na tú pálčivosť,“ hovoril dnu vstupujúci Davorín a s ním dvoje krásnych detí.

„Vidíte, aký vám je to nevzdelanec, tento môj muž, ešte i pred cudzími sa pustí so mnou do zvady! No ale vám predstavím moju Boženu a môjho Svetozára!“

„Mladen!“ vykríkol Davorín a ležali sme si v náručí. Potom som však vybozkával tých dvoje krásnych detí, aké ako sebe, tak i vám, ktorí už nosíte sladké jarmo svätého stavu manželského — srdečne prajem!