ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Váh má bystrý tok — ako dáky šuhaj skokom letí dolu spomedzi nebotyčných vrchov na dolné strany, smeje sa odporom, čo mu v ceste stoja; prudko sa valí cez skaliny a podmýva brehy úrodných polí. A keď sa rozvodní a z brehov vystúpi, beda tomu, čo sa mu oproti postaví: mosty, hate, domy i skaliny so sebou uchváti, staroveké stromy podmyje a z koreňov vyvalí a nesie sťa hračku k sinému Dunaju; odpor on nezná, bez rozdielu hubí zelené lúčiny i úrodné polia, i skalnaté hrádze — načo prekážajú jeho voľnému letu?

Čo vykonali naši mladí priatelia u Javoričov, už známe. V druhých domoch sa im tiež lepšie nevodilo: krásky alebo neboli doma, alebo vyhýbali privoleniu k hre a tu i tam sa ešte nadurdili, či ozaj majú po slovensky hrať, že ako by to len bolo! Aj teda zanikla nádeja a padol časomer ich úfnosti. Bez dievčat hrať je nemožno — i mysleli predsavzatie toto na lepšie časy odložiť. Ale počujme ich predsa, ako sami o veci rozprávajú.

„Nechceli ste veriť, keď sme vám hovorili,“ ozval sa Verný. „Teraz ste sa sami presvedčili, že s týmto ľudom nič počať nemožno. Vysmievali ste nás — hľa, aký krásny veniec chvály ste si uplietli!“

„Ľahko je takému rozprávať, čo nemá pochop o tunajších okolnostiach,“ dodával Koreň, „mesto nie ako mesto, a koľko krajov, toľko obyčajov.“

„Škoda práce, ktorú sme mali s odpisovaním úloh!“ zase dodal ktorýsi.

„Aká to hanba teraz, viac sme utratili, ako sme mohli vyhrať! Teraz sa nám celý vidiek vysmeje, lebo je všade rozchýrené, že máme hrať, a tu z toho nič nebude!“ zase Slanský.

„Bo veru aj Davorín mlčí!“ počal Verný. „Mne sa zdá, že i jeho nekonečná nádeja je už na dne!“ Ukazoval pritom na zamysleného Davorína, ktorý po izbe hore-dolu chodil, majúc ruky preložené na chrbte. Jeho čierne oko upreté bolo na podlahu, havranie vlasy neporiadne dolu viseli; čierne obrvy i s vysokým čelom sa mraštili, na ústach uštipačný úsmech a fúz naježený, vysoká postava trocha zhrbená — nezdal sa čo dbať na úštipky priateľov.

„Tak, dali sme sa mu omámiť, on pôjde o týždeň preč, aby sa do Lipovian viac nevrátil, a na nás zhrmí celý posmech nepodareného podujatia,“ dodával Koreň.

„Davorín, budeme hrať alebo nebudeme?“ spytoval sa rozhodne Slanský.

„Veru, hovorte, aby sme tu darmo čas nemárnili, ale šli domov,“ dokladal ktosi z cezpoľných.

„Čože o tom ešte otázky robiť,“ zase Verný „pravdaže nebudeme, veď je nemožno!“

„Teda nebudeme, poďme každý po svojom!“ a šuhajci sa zberali na odchod. Davorín sa prebral zo svojho dumania, v ktorom zaletúval do ďalekej budúcnosti, kde sa mu v krajšom živote javil obrázok utešenej Irmy. Následkom strhnuvšieho sa hrmotu uprel svoj orličí zrak na priateľov a veliteľským hlasom prehovoril:

„Kamže sa poberáte?“

„Každý svojou cestou, keď nebudeme hrať.“

„Nebudeme? — A kto vám hovorí, že nebudeme?“

„Nuž keď nemáš herečky, čože si počneš? Vari bábky miesto nich na divadlo postavíš?“

„Ej, čoby to! Každá vec má svoj spôsob. Či naši šuhajci už často nehrali ženské úlohy? Výnimkou sa to aj tu môže stať!“

S touto výpoveďou celá vec vzala iný obrat. V školách, kde sa divadlá pre zábavu a cvičenia hrávali, mladší žiaci neraz, a to veru znamenite predstavovali ženské osoby. Lež tam obecenstvo pozostávalo zo samých druhov a vrstovníkov, len kedy-tedy onakvejšia, aj to dôvernejšia osoba bola pozvaná; ale ako tu pred rozličným obecenstvom vystúpiť? Či im to za neslušné pokladať nebudú? Konečne si pomysleli, že je to len hra a hra nech len bude dobrá a primeraná, obecenstvo to s pochvalou prijme. Tak sa úlohy rozdali.

Ale nová starosť zápäť nasledovala — bolo treba dovolenie u vrchnosti vykonať. I toto Davorín prevzal na seba. Darmo bránil, darmo sa vyhováral pán mešťanosta na hrozby Sebena, i Davorín hrozil novinami a na koniec navrhol, že na svoju zodpovednosť i bez dovolenia budú hrať a tým že len vážnosť pána mešťanostu utrpí; tak už len dostali i to povolenie. Prenajali potom priestrannú, ich zámeru zodpovedajúcu chyžu, postavili asi na pol siahy vysoké pódium, miesto kortinov a kulís zastúpili vkusné španielske steny, jednoduché zelené plátno roztiahlo sa miesto opony a improvizované divadlo stálo napohotove. Skúšky šli dobre až radosť, o podarení hry nikto nepochyboval; len ako ešte početnejšie obecenstvo k tomuto v Lipovanoch nevídanému úkazu privábiť? I z tohto ohľadu prišla Davorínovi na um dobrá myšlienka. Znal on, že mládež obojeho pohlavia rada sa baví a najmä tancuje; zaopatril teda hudbu a na pozvacích lístkoch oznamovala sa hneď aj tanečná zábava, čím biela pleť a s ňou spolu všetko bolo popredku získané.