ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako to tie časy utekajú! Okamih za okamihom, hodina za hodinou, deň po dni sa míňa a ledvaže sa rozhľadíš a poobzeráš, uplynú do mora večnosti týždne i mesiace a čas, ktorý sa ti v budúcnosti zdal byť ďaleký, je tu! Akoby dlaňou pľasol, tak sa minul našim žiakom i tento posledný mesiac, hoci si ku koncu dni, ba naposledok aj hodiny jeho na prstoch počítali. Tak je už u nich vo zvyku; a práve tí, čo s najväčšou chuťou sa oddávajú do práce a učenia, pri konci roku na prstoch počítajú ostatné dni trudov a pilnosti. O nich to už len vpravde platí tá prostonárodná:

Na tento čas však platilo len to prvé. Na hostincoch, múroch a ohradách popri hradskej ceste, od L. do Lipovian vedúcej, všade do očí bilo veľkými písmenami načiarané: Vivant vacationes! a Vivant caniculares! Znak to, že školská mládež strasúc školský prach na dva mesiace, tadiaľto sa poberala domov. Lipovianski žiaci teda dobežkali domov; s nimi prišiel aj Davorín, ktorého tuná po skončených právnických štúdiách následkom krátkej veľkonočnej známosti strýk Slanského, v meste i na okolí vážený advokát, prijal k sebe, aby mu počas prázdnin bol na pomoci a potom ho ako juráta mohol odporúčať do Pešti.

A bol to teraz život v tých Lipovanoch, akého tam predtým nechyrovali! Šuhajci slovenskí neuťahovali sa viacej od spoločnosti, ale vedení Davorínom účasť brali pri spoločenských zábavách, ba i sami ich usporadovali; a že všeobecná žiadosť bola tá, aby sa divadlá hrávali, teda prikročili aj k usporiadaniu poriadnejšieho divadla, ako bolo to improvizované na Veľkú noc. Mešťania lipovianski dosvedčili pritom dosiaľ nevídanú obetavosť. Na prvšie vyzvanie našich žiakov, skôr ako o týždeň, bolo niekoľko koncov plátna a pár sto zlatých pohromade z dobrovoľných obetí, aby sa mohli zhotoviť poriadne opony a kulisy. Medzi samými šuhajci boli niektorí natoľko v maľbe zbehlí, že na opony namaľovali krásne krajovidy a kulisy i kortiny, slovom, zhotovili, čo sa k takémuto divadlu vyhľadávalo. Žiadosť, vyslovená pri hraní Beňovského na Veľkú noc, sa opakovala a tenže kus museli na takto pekne pripravenom divadle znovu hrať: Davorín ako predtým i teraz hral Beňovského, lenže s väčším ohňom a hlbším citom, bo s ním hrala Afanáziu Mária Javoričovie, a to ho oduševňovalo.

Nie je môj cieľ všetky nato v Lipovanoch nasledovavšie zábavy opisovať, lebo viem, že moje láskavé čitateľky tiež radšej sa samy zabavia, ako by mŕtve písmená o zábavách čítali. Ba kto by aj všetky tie divadlá, pri ktorých o herečky viac žiadna starosť nebola, tie tanečné zábavy a výlety do okolných krajov mohol vypočítať! Celý dlhý letný čas bol v Lipovanoch jedna dlhá, krásna, veselá zábava, pri ktorej veselý spev slovenský, úprimnosť a priateľská dôvernosť panovali, takže sa toto nemalé kolo ako jedna rodinka považovalo. Veď Slovák sa bez úprimnosti veru zabaviť nemôže! My Slováci sme raz takí, že musíme dôverne svoje srdce otvárať tam, kde sa zabaviť chceme. Tak bolo aj v Lipovanoch. Oj, a šťastné časy nevinných zábav! Šťastné, lebo ony trpký kalich biedneho života od nás odstraňujú. Šťastné, bo nás v jare života i potom ešte k budúcim prácam občerstvujú a za prežité trudy a trápenie vynáhradu podávajú. Šťastné, bo v nich na nepríjemnosti života zabúdame, bo v nich krásu života pociťujeme! Bav sa, mládež jará, pokiaľ ti čas slúži! Bav sa veselo nevinnými hrami a čistými piesňami slovenskými; po zábave čaká ťa čin a boj na dedičnej roli národa!

Davorín a Mária Javoričovie boli dušou týchto zábav — boli tou osou, okolo ktorej sa točili všetci ostatní mladí účastníci: Tak zaujme vynikajúci, odhodlaný, nadšený duch všetko, čo sa do jeho odboru opováži; bez moci, bez silenia, z čírej oddanosti a úcty rado sa poddá všetko vôli jeho, čokoľvek v okolí jeho sa nachodí. On bez násilia panuje, ba sotva si je toho povedomý, a predsa všetko hľadí jeho vôlu naplňovať.

V tomto čase sa navrátil i Móric Seben domov. Obrat, aký počas jeho neprítomnosti v Lipovanoch sa prihodil, veľmi ho zarazil a skormútil. Na čom on dlhé roky neúnavne pracoval, svet ten, ktorý si on bol tu utvoril, zmýšľanie, to, ktoré on tu svedomite pestoval a rozširoval — všetko to, kam sa podelo! Či je možno, aby títo slovenskí žiaci celé mesto boli naruby obrátili? Týmto šuhajom mladuškým by sa bolo podarilo za taký krátky čas jeho nádeje, jeho svety stroskotať a znivočiť?! Kamkoľvek sa obrátil, všade znel slovenský hlas a slovenský spev. Ľudia tí istí, tváre tie isté veselé, ba veselšie ako predtým, ale prívetivé a vľúdne len už k tomu, kto v ich národnej reči sa k nim prihováral a o cudzote u nich ani počuť! Čo divu, že sa pánu Sebenovi to všetko znechutilo a že v jeho duši zahučala náruživosť pomsty nad toľkou stratou a takou hroznou premenou! Návšteva jeho u Javoričov, od matky súc dosť vľúdne, ale od dcéry veľmi chladno prijatá, k tomu prítomnosť Davorína ešte väčšmi rozplamenili tieto city. I utiahol sa do samoty dedinskej, aby tam čakal čas volajúci k pomste nad nenávideným sokom.

Pri zábavách sa časy skoro minú, bo duša mladá, rozkošou rozjarená ani nemyslí na to, ako ubiehajú hodiny, dni, týždne — až aj preletia ponad čelo naše ako ľahká raňajšia hmla ponad vrchovec vysokej hole. Tak sa míňali časy aj našej mládeži v Lipovanoch, až sa nenazdajky priblížil čas, v ktorom žiaci mali ísť naspäť do škôl; Davorínovi ale prichodilo ísť do Pešti, aby tam konečné skúšky z práva zložil a u niektorého právnika praktickú zbehlosť v pravotárstve si nadobudol. Strýk Slanského, ktorý si ho za ten krátky čas veľmi bol obľúbil, vykonal mu miesto a dal mu tiež zo svojej bohatej skúsenosti nejedno dobré naučenie.

Ale na rozchodnú musela sa ešte jedna zábava pripraviť. Bol to výlet na blízku „Borovú horu“, hrdo nad Lipovanmi dovysoka sa vypínajúcu, na ktorej tmavým lesom otočenom temene rozprestierali sa kvetnaté lúčiny. Stále, jasné dni práve priali takémuto výletu a staré, mladé s radosťou sa na tom zúčastnilo. Spoločnosť, prenocujúc v horárni, postavenej pod Borovou, v ktorej i takrečené hosťovské chyže, t. j. naschvál pre vzácnejších príchodzích hostí pripravené boli a tak všemožnú pohodlnosť pre panie a slečny poskytovali, poberala sa ešte pred východom slnka chodníkom vedúcim na vrcholec; a pospáral sa každý mladík vyvolenej panne a páni zase paniam podporou byť na príkrom chodníku.

Davorín s Máriou na čele spoločnosti. Ich duše vopred lietali ta nad Borovú v kraje nebies a tam sa v jedno spojovali. Mária, Davorínom vedená a o jeho pravicu sa podpierajúc, stúpala bystro ako mladá srnka hore, z čoho mal Davorín veľkú radosť. Ostatná spoločnosť ďaleko zaostávala, takže títo dvaja sebe zanechaní, bez nepovolaných svedkov mohli žiť sebe. Ruka v ruke spočinula a trápne mlčanie začalo ustupovať, čím viac sa k vrcholu blížili.

„Spanilá slečinka,“ začal Davorín, „kráčajúc po vašom boku, duch môj mimovoľne zalieta do krajov inších, krajov čistých, nebeských. Neznám, je to predtucha budúcnosti, alebo klam mojou rozkochanou obrazotvornosťou utvorený!“

„Pan Davorín, čo ste teraz vyslovili, zdá sa, že i u mňa ohlas nachodí. Zdá sa mi, akoby som bola cele preporodená, ako som moje zablúdenie poznala; zdá sa mi, že iste stúpam teraz do krásnej budúcnosti!“

„Ja sa zase ľakám tejto budúcnosti. Moje meškanie v tomto meste vytrhlo ma temer celkom z koľaje, ktorou som doteraz ísť zvykol. Žil som okamihu, oddal som sa zábavám. Vyznám síce, že mi aj tieto zábavy boli cestou k tomu vedúcou, čo som si za cieľ života položil, k rozšíreniu krajšieho života v mojom národe; ale tieto zábavy bez vás by mi boli dosť smutno vypadali, a len pri vašom boku sú mi rajom nebeským, ružami vašej prítomnosti zakvitnutým. A teraz mám tento raj opustiť. Srdce moje sa tomu vzpiera; ono by pri vás tak rado navždy zostalo; ale to je nemožné — nemožné!“

Slnko prvé svoje žiare uprelo na tváre týchto dvoch rozkochaných; rumenec polial slnkom ožiarenú tvár krásnej Márie. Bol ten rumenec výsledkom slnečného papršleku, alebo rečí Davorínových? Zrak jej utkvel na tvári Davorína, nadšením rozčúlenej, stretol sa tam so zrakom jeho, a stretnutie to v stisnutí rúk ohlas dostalo.

„Dobrota srdca vášho,“ rečie Davorín, „dodáva mi smelosti tu na výšine blízkej nebu vám vyznať, že srdce zahorelo k vám dosiaľ neznámym, netušeným citom, ktorý sa mi ako cit nevýslovnej blaženosti javí — ja vás milujem!“

Medzi touto rečou vystúpili na vrcholec Borovej a boli ukrytí zraku za nimi stúpajúcich. Slnko, jediný svedok tohto výjavu, nevyzradí svetu, že Mária vyznala lásku svoju, nevyzradí, že prvý bozk zaľúbencov nevinnosťou svojou zapečatil toto vyznanie a spojil tie duše, jedna k druhej sa ženúce, ale vyzradiť a spojiť sa ostýchajúce.

Príchod celej spoločnosti prekazil ďalším výlevom preplnených citov. Davorín hneď jasnejším okom meral krásnu, šíru, pod nimi rozprestretú diaľ slovenských krajov, ako istotu z anjelských úst Márie pocítil. Jeden pohľad, jedno slovo, jeden bozk vynesie zaľúbenca z útrap neistoty a bojazlivosti na výsosť istoty, a celý svet mu je jediná krásna, rozkošná záhrada. I tie mrákavy zdvihujúce sa na obzore, i tá búrka nad krajinou visiaca mizne zraku jeho; všetko mu je plné úsmevu, plné radosti a rozkoše. Nemáte čo ako nepatrného predmetu v tom čase, ktorý by sa vám v ústrety neusmieval, ktorý by s vami pocitom blaženosti nesúhlasil.

Minul sa deň krásnej zábavy, minulo sa ich ešte pár a žiactvo, opustiac Lipovany, pobralo sa do škôl. I Davorín odišiel, kochajúc sa nádejami krásnej budúcnosti.

*

So študentstvosm zašli i zábavy v Lipovanoch; všetko bolo zase tak, ako bývalo bez študentov, s tým jedinkým rozdielom, že miesto dosiaľ tu vývodiacej baživosti po cudzom zaujalo národné povedomie. I Seben sa ukázal svetu a mienil naspäť dočarovať časy vystúpením slovenského žiactva zmútené, zmarené. Nevďačná to práca, nenachodiaca nikde súhlas a účasť. Navštevoval Javoričov, ale i v tomto dome duch celkom inší panoval; Máriu obyčajne doma nenachodil, lebo sa mu vyhýbala, hoci ho Javoričovci vždy milo a vďačne prijímali. Ale toto živorenie mu nebolo po vôli. On len v najnovších časoch pocítil, ako vrelo a veľmi miluje Máriu, keď ho šípy žiarlivosti ranili a ani vo dne ani v noci pokoja mu nepriali. Žiadal si nadobudnúť istotu. Pýtal znovu Máriu. Ona ale nechcela o ňom ani počuť. Otec a matka sa zhrozili, že dcéra takú dobrú partiu opúšťa; žiadali čas, mysliac, že čas študentskú lásku vyhojí a Mária na neprítomného Davorína zabudne. I musel Seben znovu oddať sa na čakanie a tešiť sa budúcnosťou. Ako Mária na Davorína zabúdala, svedčilo dopisovanie medzi nimi, ktoré si, ako hovorili, len preto započali, aby sa Mária trocha v slovenskom slohu pocvičila, keď dosiaľ len po maďarsky a po nemecky písavala. Do tohto však my nakuknúť nepotrebujeme, domysliví čitatelia i tak ľahko jeho obsah uhádnu.