ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na košatej jabloni štebotá kopa krásnoperých, veselých vtákov; klebetia, ako bolo predtým, ako ich teraz ľstivý vtáčnik či do osídla, či na lep chytáva. Radili sa, ako sa mu obrániť, ako vyhnúť nebezpečenstvu, ako udržať svoj veselý štebot!

Študenti neradi majú nádherné chyže; slovenskí študenti sú obyčajne chudobní — spokojní, keď len majú kde hlavu skloniť; znášanliví sú tiež, lebo obyčajne po traja, štyria, piati bývajú v jednej izbe. — V študentskej chyžke v L. je ich pekná hromádka zídených, ktorí veru i teraz sú rozlične zaneprázdnení; ktorí chodia po izbe, ktorí sedia na stolcoch, lavičkách, posteliach, stole — kde ktorý napochytro miesto našiel. Bolo ich ale osem; s určitosťou sa počet nemôže udať, lebo ich pre dym bolo ledva vidno.

„Teda už pozajtra pôjdete na tie veľkonočné sviatky domov?“ ozval sa jeden.

„Pozajtra, poď s nami!“ odpovedal druhý.

„A čo tam budem robiť? Máte tam veľa pekných Sloveniek? Jesto výhľad na dáke zábavy?“

„Pekných dievčat máme dosť, Slovenku ani jednu; o zábavy nestojíme, lebo sa nám zabávať ani neprichodí, máme dosť inšej roboty!“

„Nuž tak radšej ostanem tu. Ja keď chcem dakde výlet urobiť, robím to preto, aby som sa zabavil a vo veselej spoločnosti zabudol na študentskú biedu, a tým ducha do novej práce a nového namáhania povzbudil a oživil. Mám aj tam u vás živoriť ako tu, smútiť a dumať — to volím ani sa nehýbať!“

„Aký si ty za svetom omámený, Davorín! Povedz mi, čo máš z tých svetských radostí? Tie sú nie pre nás a beda nám, ak sa tým oddáme, s nimi zájde naša pilnosť, usilovnosť, a my budeme vyhodení do sveta a v márnostiach jeho bez znaku zahynieme.“

„A ja ti zase hovorím,“ odvetil Davorín, „že je to naša kliatba a naše nešťastie, keď sa my od sveta oddeľujeme a s ním spolku mať nechceme; zato potom ľudia na nás zle zazerajú a nami opovrhujú. Je to, pravda, výsledok nášho vychovávania ale sa to zmeniť musí; bez spoločenského života sú všetky naše túžby, ideály a naše básnenie len márne namáhanie! Toto je moje krédo!“

„Našťastie nie naše!“ ozval sa ktorýsi a ostatní tomuto prisviedčali.

„Čo chceš a čo budeš hľadať v tom svete?“ začal druhý. „Chceš súhlasiť s márnosťou, nádherou a ľahkosťou? Je to náš cieľ? My máme druhé určenie; my sa musíme prebiť pilnosťou cez márnosť a nízkosť sveta na výslnie vedy a tam si utvoriť svet nový!“

„Krásne ideály!“ zase Davorín. „A kdeže si ten svet utvoríš, v oblakoch, či v nebi? Vy opúšťate sami ten základ, na ktorom tieto svety tvoriť chcete; básnite a v nadšení zabúdate na to, čo by skutočný život povznieslo, opúšťate skutočnosť a vo vidinách staviate poveterné zámky. Ideálne svety chcete tvoriť a celé pole skutočného života prepúšťate svojim nepriateľom. Či by nebolo lepšie skutočný život kriesiť — národ k povedomiu a hrdosti národnej privodiť — v kole Sloveniek ideály uskutočniť?“

„A akože to urobíš?“

„Na tom si nám netreba dlho hlavy lámať, lebo u nás je celé pole ešte neorané; kde a čím chceš, môžeš začať. Napríklad, zahrajte u vás cez Veľkú noc divadlo a počiatok je urobený!“

„A ktože ti ho bude hrať? A kto ti bude obecenstvom?“

„Veď sa tak nazdávam, že je vaše mesto slovenské a tak že i obecenstvo, i hercov mať budete.“

„Tak neznáš naše mesto. Za to ti dobre stojím, že ti tam po slovensky hrať nielen nedovolia, ale ak by ti aj dovolili, že by si predsa prázdnym stenám hral.“

„Nuž a prečo?“

„Lebo mesto je celkom zmaďarčené, nenájdeš tam jedného precitnutého, za národnosť zaujatého človeka, všetci sú plní kliatby na svoj rod!“

„Teda tak? Aj to len za mňa hovorí. Tu vidíte, ako je zle skutočnosť opúšťať a v samých ideáloch plávať. Mesto vaše bolo slovenské a teraz vraj nieto ani duše slovenskej v ňom. Vidíte, keby ste sa vy boli o skutočný život trochu postarali, mohli ste toto mesto pre Slovákov udržať; a čo by aj čiastka maďarstvom omámená vás bola opustila, predsa by bola druhá čiastka ostala, ktorú ste vy opustili a tým k odnárodneniu sa akoby donútili. Nože mi povedzte, aký je u vás spoločenský život?“

„To ti my z vlastnej skúsenosti povedať neznáme, lebo spoločnosti nenavštevujeme; len to vieme, že sa dievčatá schodia a zabávajú, že však tam duch maďarónsky panuje. Čo by sme my tam mali robiť? Dosť nás mrzí, že naše sestry do takej spoločnosti chodia!“

„Ale to mi je nie na pochopenie,“ zase Davorín, „máte tam Javoriča; a že s týmto dačo nerobíte?“

„Javorič? — Len toho nespomínaj; on je Slovák podľa spisov, ale v živote je horší ako ktorýkoľvek odrodilec. V jeho dome len po maďarsky sa rozpráva, dcéru matka v novomódnom duchu vychováva. Čo chceš od takých ľudí?“

„Na moj pravdu, až ma vôľa nadchodí s vami ísť!“ preriekol Davorín.

„No poď a presvedčíš sa sám.“

„Dobre, pôjdem; ale budeme divadlo hrať!“

„Divadlo? — Na to ani nemysli.“

„Veď uvidíme. Budeme hrať, a to Beňovského. Len sa do práce; úlohy sa poodpisujú ešte tu, uvidíme, čo sa potom dá urobiť. Bol by to hrom, aby sme my v takom slovenskom meste divadlo hrať nemohli! Teda uzavreté: pôjdeme k vám a budeme divadlo hrať!“

„A ženské kde vezmeš?“

„Nuž veď hovoríš, že u vás dosť dievčat, budeme si vyberať, a veď aj vaše sestry musia hrať!“

„No, to daromné nádeje, ale skús, uvidíš, ako sa popáliš.“