ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľkonočný pondelok prišiel. Bol to deň všeobecného očakávania, túžby, strachu, bázne a zase útechy, nadšenia, radosti. Obecenstvo so zvedavou napnutosťou čakalo večer a šuhajci prežili deň v citoch tých i oných. Najspokojnejší bol pri všetkom Davorín; on bol taký ubezpečený o dobrom výsledku veci, že iba úsmevom odpovedal na strachy svojich priateľov. — Večer sa priblížil. Zo všetkých strán sa hrnuli diváci a čochvíľa dosť veľká chyža bola preplnená, takže nebolo kde jablkom hodiť. A tuvon ešte čakali zábavychtiví diváci. Lež kde vziať miesto pre toľkých, keď ho nieto? Steny sa roztisnúť nedajú a zvedaví žiadajú o miesta. Stisk bol neslýchaný. Samému Davorínovi sa o toľkej účasti ani vo sne nezdalo. Ktože by to bol pomyslel, že bez rozdielu stavu, povolania, veku a pohlavia všetko sa bude hrnúť na zábavu, a to ešte slovenskú, v meste doposiaľ odnárodnenom? Výsledok prevýšil všetky nádeje. Aby sa ešte viac miesta získalo, vypratali sa hudobníci do susednej izby a odtiaľ očarúvali zvukmi slovenských národných pesničiek obecenstvo.

Vtom zaznel zvonček šepkára, opony sa roztiahli a všetko sa dívalo v nemej tichosti na javisko. Hra sa začala. Kus zaujímavý, dobre hraný zaujal všetkých prítomných, vyjmúc azda tých, čo len preto prišli, aby posudzovať a posmechy z toho strojiť mohli. Ale úsmešky umĺkli pred dobrým hraním; len potlesk obecenstva dosvedčoval, že je všetko dobre. Šuhajci sa tešili a najmä tí, čo ženské úlohy hrali. Boli to dvaja mladúškovia, ktorým ešte ani páper bradu nešpatil, a tí tak nenútene, tak cvičene sa pohybovali a tenký hlások ich pri tom tak napomáhal, že mnohí diváci ani veriť nechceli, že by to neboli ženské. Po skončenej hre nebolo potleskom a vyvolávaniu konca-kraja a celým obecenstvom len jeden hlas šumel, že sa divadlo budúcne má hrať ešte raz. Dosť sa tu prítomný Seben namáhal u okolostojacich neprajnú myseľ vzbudiť, nikto ho tam viac nepočúval. Koniec bol jeho dobrej vôli, ani úsmev pri ňom sediacej Irmy mu ho nenavrátil; zmraštil čelo a hľadel, ako by sa dostal von.

Tu sa opona ešte raz roztiahla. Vystúpil Davorín, ďakoval obecenstvu za účasť a prosil, aby, komu milo, na ďalšiu tanečnú zábavu tu zostal. Tí, ktorým žilky viac do skoku nehrali, hrnuli sa von. I Seben sa ponáhľal, volajúc so sebou pani Javoričovú a prosiac, aby Irmu tu nenechala; i pán Javorič bol tej mienky — ale čože, keď Irma o tom počuť nechcela. Daromné boli reči pána otca, prosby matky, hrozby Sebena; Irma prosí, aby mohla i s matkou tu zostať. Matka praje zábavu dcéruške, i otec naostatok povoľuje, ale Seben sa rozhorčuje, bojuje sám so sebou; ostať, či neostať? Ak tu zostanem, myslí si, ľahko ma budú tiež za pansláva držať, ak nezostanem, ktovie, či sa Irma cele k tým Slovákom nenakloní.

„No, ako, sa im to zdalo, pán Seben? Sú to predsa chlapi, tí Slováci,“ začala Irma, „ja by som to nebola čakala od nich!“

„Veď sa len nechcú i oni, slečinka, zoslováčiť? To by sa veru nesvedčilo na takú vzdelanú, z dobrého rodu pochádzajúcu slečnu!“

„Prečo nie?“ na to zase Irma, „veď som dosiaľ len pekné veci videla od Slovákov. Ak to aj ďalej tak pôjde, ja na to rada budem hľadieť, ale preto sa poslovenčiť nemusím.“

„No, nech mi ráčia veriť, ale sú na zlých myšlienkach, ja ich ľutujem a prial by som si, aby išli domov.“

„Práve zato tu zostanem. Ach, a ten Davorín, je to šuhaj veru na zaľúbenie!“ dráždila ho Irma.

„Preboha, nechže dajú pozor, aby sa doňho nezaľúbili! To by ešte chybovalo!“

„A prečo nie?“ hovorila tým istým dráždivým hlasom. „Do pekného šuhaja sa zaľúbiť je nie hriech!“

„A spánslavčiť sa mu kvôli!“

„To je sem-tam. Ale, pán Seben, uznajú len, že sa títo Slováci až na zaľúbenie dobre držali?“

Úbohý Seben neodpovedal, mal už dosť; odporúčal sa a šiel domov.

Medzitým lavice, pódium, opony, španielske steny a druhé batožiny bočnými dvermi povynášané zmizli: hudba počala do skoku nosiť; šuhajci sa nedali do tanca nútiť a krásotinky len na to čakali. Počiatok urobil Davorín s Irmou, a ona veru aj čakala na jeho oslovenie. V toku valčíka niesli sa tieto dve mladistvé duše v krajiny rajské a duch zaletúval nad končiny sveta. To vírenie citov vo valčíku, to krútenie sa musí povzbudiť obrazotvornosť, a keď sa na polceste štvoro očí zíde, pohľad taký je vám nemožno vypovedať, tým menej opísať. Pohľad taký sa iba vidieť, iba cítiť dá; a pocítil ho i Davorín s Irmou.

Davorín bol celý zábavník. On sa v spolku krásnej pleti cítil byť doma; jemu spoločenský život bol nadovšetko, od toho čakal celú budúcnosť, k tomu ho mužská krása, štíhla postava, dobrý vtip, šľachetné a rozvažité reči veru len odporúčali každému, kto sa s ním raz v spolku zabával. A tak sa zdalo, že aj Irma tieto vlastnosti pri Davorínovi hneď a hneď spoznala, lebo s ním jej bola zábava vítaná, rozhovor príjemný, tanec roztomilý. „Len keby to vykanie odhodil a takým Slovákom nebol,“ myslela si, „veru by mu bolo treba páru hľadať.“ Ale Davorín ani vykanie nenechal, ani Slovákom byť neprestával a zábavka s ním predsa bola milá.

„Krásny to bol kus,“ hovorila Irma Davorínovi, „čo dneska hrali, a hrali tak znamenite, že som sa prenadiviť tej schopnosti nemohla. Škoda len, že po slovensky hrali!“

„Oh, slečinka, pochlebujete nám nezaslúžene; veď nám ani nebolo možné dobre hrať. Menovite keď sme sa s tým zišli, čo nám ženské predstavovali, tu prirodzený cit trpieť musel, keď sme znali, že nie ženskú, ale mužských máme pred sebou. Že sme po slovensky hrali, tomu sa divíte? Veď je to prirodzená vec, že Slovákom po slovensky sa musí hrať.“

„Ale už by to len krajšie bolo v druhej reči.“

„A prečo, ak sa smiem spýtať? Nemá naša reč toľko krásozvuku ako druhá? Nemá tej pružnosti a ľahkosti vo vyslovení sa, alebo prečo? Oj, slečinka, keby ste dobre ráčili poznať reč materinskú, znám, iný súd by ste vyniesli o nej!“

„Nuž ale nech ráčia dovoliť, už sa to v slovenčine všetko dobre vysloviť nedá; a potom mnoho aj nepríjemne znie, aby ťa čert vzal, hrom a peklo a podobne.“

„Slečinka moja drahá, tieto výrazy i v druhej reči podobne znieť musia tomu, kto nepredpojate o tom súdi. Zdá sa mi však, že my nasledujeme v tanci. Prosím!“ — A pojmúc krásnu Irmu, už bol vo víre tanečníkov ohnivej mazúrky.

Zábava trvala do druhej po polnoci a veselosť nekalená panovala na všetkých tvárach. Davorín sa točil okolo Irmy, s ňou sa zabával neustále a ku ostatku nebolo ju možné druhým ani do tanca dostať. Po zábave ju odprevadil domov a lúčiac sa pozrel v nebo jej očí a ona hľadela v noc jeho zraku. Pohľad tento hovoril vzájomné city oboch; on vyzradzoval to, čo by ich ústa vypovedať neboli vstave. — Tak sa povýši v letku svojom mladý orol až k hviezdnatému nebu, tam krúti kolesá a zaľúbi zlatuškú hviezdičku, a hviezdička uprie naň svoj jasný zrak, ale jeden druhého dočiahnuť nemôžu. Priepasť je medzi nimi, ktorú preletieť nemožno. A čo prekáža našim lúčiacim sa mladúškom? Národnosť, povedomosť národného povolania je tá medzera, ktorú cit srdca nemôže vyplniť.