ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Davorín i s ostatnými spolužiakmi došiel do mesta, ktoré, aby predsa meno malo, budeme volať Lipovany. Našich šuhajov bývalo v tomto meste asi šesť, nerátajúc sem bývajúcich v susedných obciach: teda chlapstva dosť, aby sa Beňovský na javisku mohol predstavovať. Sotva sa ta dostali, domáci neznámeho svojim rodinám predstavili a s nimi sa uvítali, už boli zase spolu u Slanských, kde Davorín zosadol, aby sa radili o ďalších krokoch.

„Úlohy sú odpísané, potrebujeme len dve dievčatá; povedzte, ktoré by to mohli byť tu v meste?“ opytoval sa Davorín, ale ostatní mlčali a netrúfali si slova preriecť.

„Nuž veď ste hovorili, že máte dosť dievčat, a teraz neznáte ani jednu menovať?“

„Veď dievčat máš dosť,“ preriekol jeden „ale ktoráže by chcela hrať?“

„Pravdaže, ak žiadnu nepožiadame, ani jedna sa nám núkať nepríde. Teda menujte ich.“

„Málika, sestra Verného, mohla by hrať!“

„To si ani nemyslite,“ odsekol Verný; „len som jej spomenul divadlo, už mi preč utekala a nechcela ani počúvať.“

„Teda Marka Koreňovie.“

„Tej dajte pokoj!“ zase brat menovanej, „lebo tá vám len to robí, čo robí Irma Javoričovie.“

Ešte jednu-druhú spomenuli, ale pri každej hneď aj svoju pochybnosť vyslovili. Konečne nad tým už rozmrzený Davorín vyvolal:

„Vidím, že takto k ničomu neprídeme! Z vás domácich je nič, vy odhodlanosti nemáte, musím ja, cudzí, začať. Povedzte mi, ktoré dievča je v meste najkrajšie?“

„To je Irma Javoričová!“ odpovedali žiaci.

„Irma? — či si ju aj po maďarsky krstiť dal? To mu veru česť robí! — Teda pôjdem ja k Irme a budem hľadieť, aby Marinkou zostala. Ktože pôjdete so mnou?“

„Nech ide Slanský!“

„Dobre, teda Slanský; ale i vy ostatní sa do práce a zase sa tu zídeme a výsledok oznámime, aby sme ďalej mohli robiť, čo treba.“

S tým sa študenti rozišli.

V známej nám už chyži u pána Javoriča nachodíme vyberanú spoločnosť: je tam asi päť pekne a nádherne poobliekaných paní, viac ešte spanilých dievčat a medzi nimi vývodí — Irma. Móric Seben, jediný muž v tomto kole živý rozhovor vedúcich členov krásneho pokolenia, vedie si hrdo, že je sám. Lež čo hovoria, veru mi tvrdo povedať, bo naraz všetky hovoria a tak to šumí, ako keď pred víchrom rozbúrené vlny Váhu o Margitu a Besnú skalu udierajú a zase utíchne, ako utíchne prívalom zaliaty požiar. Je to zvláštne, že nemožno v kole ženských nájsť tú trpezlivosť, aby ostatné počúvali, keď jeden hlas sa ozve — nie, to nemožno! Keď jedna jazýčkom hýbe, musia to aj ostatné robiť; keď umĺkne jedna, všetky utíchnu. Ach, ako pristalo Móricovi v tomto kole! Nebolo sa mu treba namáhať rozhovor do prúdu donášať, lebo rozhovor mal tok strmý, ešte by ho načim hatať. Zábavné je ale na každý pád v takomto kole mlčať a počúvať — a Móric použil času ako hus klasu, mlčal a počúval do príhodného času. — Zrazu nastalo v spoločnosti veľké utíšenie, a pán Seben použijúc to, začal mladým, otáčajúcim ho štebetalkám hovoriť takto:

„Mám jeden návrh, prosím o láskavé vyslyšanie!“

„Počúvame, počúvame!“

„Keď vidím takéto kolo krásnych, spanilých ružičiek, nemožno mi je, aby som nemyslel na to, ako by dobre bolo spoločne sa zabaviť.“

„To je dobre!“

„No len ďalej!“

„Veďže čušte!“

„Ba už nevedia kus počkať!“ — ozvalo sa zo všetkých strán, ale bolo zase ticho.

„Preto som si umienil spanilým slečinkám navrhnúť voľačo, čo by napomáhalo i národné ciele vlasti, i obecenstvu bolo milé a zábavné.“

„Dobre, len čo? — Ale ako? — A kde? — A kedy?“ obsypala ho spoločnosť otázkami.

„Len prosím o maličkú trpezlivosť. Keď mi spanilé slečinky sľúbiť ráčia, že chcú brať účasť na tomto podujatí, tak sa osmelím a budem narádzať, aby sme divadlo hrali.“

„To bude dobre! — Bravo! — Výborne! — Len ktorý kus?“ tľapkala i spytovala sa spoločnosť.

„Kus sa nájde, máme toho dosť! Napríklad Szerelem és Champagnier, alebo Szvatopluk od Gála. To by malo u nás dobrý výsledok.“

„Tak, pán Seben, ale kde mužských vziať?“

„I v meste, i v okolí jesto dosť tak ako my maďarsky zmýšľajúcich. Keď len slečinky hrať budú, o mužských starosť nemám.“

„A kedy by sa malo hrať?“

„Čím skôr, tým lepšie; hneď prvú nedeľu po Veľkej noci.“

„Dobre je!“

I bolo uzavreté, že v Lipovanoch, slovenskom od koreňa meste, bude sa hrať maďarské divadlo. Mamičky i dcérušky nemohli dosť prenachváliť takú krásnu a velebnú Móricovu myšlienku! Myslím, že mi netreba poznamenať, že v tomto spolku tento živý rozhovor sa viedol v plynulej, len tu i tu slovenčinou pretkávanej maďarčine.

Ako sa tak všetko dorozumelo ohľadom hlavnej veci a okolo Sebena zhŕklo, aby sa o bližších prípravách porada držala, vtom ktosi klope na dvere; domová pani hlasným „szabad“ povolí vstup a dnu vojde — Davorín a Slanský.

„Služobník ponížený!“ poklonia sa príchodzí.

„Alá szolgája!“ odpovedá spoločnosť.

„Prosím, žiadali by sme hovoriť s pánom Javoričom,“ preriekol Davorín, hodiac okom po spoločnosti, a celá spoločnosť uprela zrak svoj na neho. Irma ukázala rukou na dvere, vedúce do otcovej chyže, ešte raz pozrela na Davorína a študenti sa odobrali do bočnej izby.

„To sú zase dáki panslávi!“ preriekla domová pani. — „Inší ani nie; Slanský je už oddávna známy a jeho kamarát nebude lepší od neho!“ nadhodila ktorási.

„Ale je pekný šuhaj, a aký bystrý zrak má!“ hovorila Irma.

„Aj, aj, slečinka, ten pansláv sa im pozdáva!“ na to žiarlivý Móric.

„No, dajsamibože, že som riekla, že je pekný!“ odpovedala ona a rumenec zalial krásne líčka.

„Škoda, že je pansláv!“ povie zase druhá.

„Ktovie, či je?“ na to Irma, „zato, že so Slanským prišiel, nemusí i on byť panslávom, to by mu ani nepristalo.“

„Ja by veru rada vedela, čo tu chcú,“ zase tretia.

„No veď sa dozvieme, nech len odídu,“ riekla Javoričová.

Móricovi tento rozhovor už nebol milý, zdalo sa mu, akoby ten pansláv Irme do očka bol padol; a skutočne táto aj prestávala štebotať, čo ho veľmi mrzelo, a preto hľadel dať rozhovoru inší smer, aby sa na tento výjav zabudlo.

Medzitým pozrime, čo naši žiaci u Javoriča robia.