ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Takto to dlho ostať nemôže. Irma sa mi nepáči, odkedy sa ten pansláv tu ukázal; taká je, akoby ani ona nebola. Len ona nás vypoďkala na to hlúpe divadlo; ja neviem, čo na ňom jesto? A dajtimibože, ako hrali? No veru! Pravda, tým, ktorí maďarský nemzeti szinház nevideli, je i to pekné. A zase ona navzdor mojim prosbám, otcovým i matkiným slovám na ten tanec ostala. No, to je už planý znak, keď sa také vlastenecky zmýšľajúce, vzdelané dievča, ako je Irma, ešte so Slovákmi môže zabávať! Už alebo je celkom sveta chytená, alebo jej národné povedomie je len naoko, ktoré iba kvôli dákemu, okolo nej sa točiacemu mládencovi na seba berie. Hm, či by moje vlastenecké náuky mali taký slabý účinok? Či by moje nádeje tak skoro nazmar vyšli? To je nemožné! Veď som už celý dom, i ju k svojim náhľadom priviedol. Nie, to o nej neplatí, že by sa tak skoro bola premenila! Ale musím tejto hre koniec urobiť. Budem ju pýtať, a keď bude raz moja, potom nech sa mi len ukáže taký Slovák!“ Takéto myšlienky kolovali v hlave Mórica Sebena v deň po slovenskom divadle v Lipovanoch, a zapríčinené boli chovaním sa Irmy k nemu. Dneska ledvaže sa s ním zhovárala; pravda, vyhovárala sa, že je nevyspatá, ale to bude len výhovorka, veď ona aj inokedy po bále sa nevyspala, a predsa rada sa s ním zabávala — či jej ozaj ten Slovák v hlave nevrčí?

Planú noc mal nato Móric Seben, veru sa mu sotva snívalo o raji manželskom. Horkýže snívalo! Veď sa mu nemalo kedy, keď celú noc ledvaže oko zažmúril, taký nepokoj burcoval jeho útrobami. — Včasráno už bol na nohách, pekne-krásne sa poobliekal a po raňajkách dal zapriahnuť do vozíka a bežal do Lipovian. U Javoričov našiel skoro ešte všetko v úplnom neporiadku; tak neobyčajne zavčasu ta prišiel.

Sám tušil, že by azda trochu neslušné bolo tak zavčasu zrovna panie prekvapiť, ako to o inom čase robieval; preto sa ponáhľal do chyžky pána Javoriča. Tohto našiel už pracujúceho a že horúce túžby srdca dlho sa tajiť nedali, vystúpil hneď po obyčajnom pozdravení so svojou žiadosťou, s dodatkom, že by veru už na sv. Ducha mohla byť svadba. Pán Javorič sa z toho veľmi tešil, uznávajúc sa pyšným a hrdým, že taký vzácny pán z takej vznešenej a urodzenej rodiny do príbuznosti s ním vstúpiť chce; ale spolu ho odkázal na matku i dcéru, že tie majú väčšie právo o tom rozhodnúť a že sa nepochybne na jeho prijatie pripravili, kým sa uňho pobavil.

„Jedno ,áno’ je už moje,“ myslel si Móric, „druhé ešte ľahšie pôjde. Matka mi ešte lepšie praje. A dievča? — To už dávno za mnou túži! Len kuj, kým železo horúce!“ — I on sa ponáhľal železo kovať; šiel k pani matke a tam zase bez okolkov svoju žiadosť predniesol, keď ju našťastie našiel samotnú, bo Irma, či prítomnosť Sebenovu v dome spozorovala, či len pre občerstvenie na raňajšom vzduchu, bola odbehla do záhrady. Ale pani matka ukázala tvár veľmi vľúdnu na vyslovenie žiadosti Móricovej tým viac, že manželstvo jej dcéry so Sebenom bola dávna túžba jej starostlivého srdca.

„Ráčia len taký dobrý byť, pán Seben,“ hovorila, „dovedú moju dcéru zo záhrady dnu; majú pritom peknú príležitosť žiadosť svojho srdca jej popredku vyjaviť a o jej srdci sa ubezpečiť, ktoré, tak myslím, dávno im je naklonené.“

Srdce Sebenovo neukojiteľným buchotom oznamovalo, že má terno vyhrané; a preto bežal do záhrady ako do hotového náručia milovanej nevesty.

Irma zadumaná chodila po tenunkým pieskom vysypaných chodníčkoch a oddala sa prúdu nevinných myšlienok. Ktože môže zato, že Davorín — ten pekný, ten milý Davorín — nad Móricom v jej myšlienkach víťazil. Videla ona síce v duchu svojom medzeru; ktorá ich delila; cítila, že veru ona Slovenkou byť nemôže, aspoň jej doterajšie vychovávanie to nedopúšťalo, ale cítila aj to, že Davorín svoje presvedčenie nezaprie. Len keď si na to jedno pomyslela, s akou odhodlanosťou on v spoločnosti docela neznámej, početnej svoju národnosť bránil, už sa jej nemožným zdalo, že by kedy Davorín od svojho upustil, a spolu táto odhodlanosť šuhaja nekonečne ho u jej srdca odporúčala.

V takýchto myšlienkach pohrúženú našiel Seben Irmu. Ona ustrnula na chvíľku nad jeho neočakávaným príchodom; ale skoro, ako už navykla v jeho prítomnosti bývať, takou chladnou sa stala — ten istý výraz ľahkomyseľnosti prijala jej tvár na seba, ktorým obyčajne Sebena vítala. Možno, že jej teraz na tom i záležalo, aby pred ním ukryla, že už trocha prísnejšie o veciach rozmýšľa. Preto sa napred opakovala obyčajná medzi nimi zdvorilosť, a čím Seben s väčšou sviatočnosťou vystupoval a čím s ohnivejším citom svoju — nám už známu — žiadosť prednášať začal, tým chladnejšia bola Irma, tým skorej obvyklou ľahkomyseľnosťou pomohla si z ťažkosti:

„Ale čo im to prišlo na um?“ preriekla Irma, poberajúc sa dnu, aby dlho s ním osamote nebola. „Ja sa vydávať? Veď som ešte nič sveta nezažila. Či hádam len žartujú?“

„Ako by som sa osmelil s najsvätejším citom môjho srdca žartovať? Hovorím čistú pravdu a najskrúšenejšiu žiadosť duše vyjavujem, a pevnej som nádeje, že ako od ich múdreho pána otca a vznešenej pani matky oslyšaný som nebol, tak i oni, krásna slečinka, neopovrhnú prosbou im oddaného ctiteľa.“

„Ale ja sa ešte vydávať nebudem. Nech čakajú aspoň tri roky, potom im dám odpoveď.“

Medzi rečou a nasledovavším nato mlčaním Seben ako oparený nasledoval Irmu mimovoľne, až sa dostali do spoločenskej izby, kde našli otca s matkou, radiacich sa o budúcnosti dcéry.

„Ale, mamička moja,“ padnúc matke okolo hrdla, hovorila Irma, „pomysli si, pán Seben ma nahovára, aby som sa — a to zaňho — vydala.“

„Ach, nuž veď je to len pekne, dcéra moja! Vari by sa ti to páčilo, keby si mi starou dievkou ostala?“

„Irma moja milá!“ hovoril pán otec ako z Písma, „určenie vášho pohlavia je vydať sa, muža oblažiť a tak šťastie rodiny založiť; preto keď chceš svojmu určeniu zodpovedať, vydať sa musíš.“

„Veď už vydať ako vydať, ale len nie teraz, len nie ešte teraz. Všakver, mamička drahá, nech pán Seben aspoň tri roky ešte počká, potom sa o tom budeme zhovárať.“

„Ale, duša moja, pováž si, že pán Seben čakať nebude!“

„Ak ma naozaj má rád, nuž počká; ak nie, veď krem mňa ešte veľa dievčat jesto.“

„A potom my sme mu už náš sľub dali,“ dodávala matka.

„Veď ja proti vášmu sľubu nič nemám, ale ja sa ešte teraz vydať nechcem, ani nevydám.“

Toto povediac, ukryla tvár svoju Irma do matkinho lona a pustila sa do hlasitého, temer detinského plaču; a že je plač dač takého u ženských, čo sa rado chytá, nemohla mu odolať ani matka, ktorej pritom prišlo na um, či by ozaj tak skoro jediné milované dieťa cudzím rukám mala zveriť. Javorič, vidiac plač oboch, začal prehovárať Sebena, aby ozaj trocha počkal, až dcéra jeho zmúdrie. I Sebenovi jeho postavenie milé nebolo, rád by sa bol z neho čím skôr vymotal; preto sa pekne-krásne odporúčal a len o to prosil, aby ho i ďalej vo svojej náklonnosti podržali, na čo nemé poklony ženských a hlasité ubezpečovanie pána Javoriča odpovedalo.

Výjavom týmto Seben aspoň to vyhral, že sa o náklonnosti rodičov k sebe presvedčil, a aby si ešte aj dcéru lepšie získal, bol zase každodenným hosťom u Javoričov. Obyčajne dráždil Irmu tými Slovákmi. Chudák, myslel ju tým i zazábavať, čo veru naskrze tak nebolo, i zoškliviť jej tých bedárov, ako on o nich myslel. Ale nielenže jeho vtipy stratili svoju ostrosť, lež Irma pritom aj porovnávala Sebena s tými Slovákmi, a tu sa jej vždy lepšie ukazovalo, že ani vek, ani neočaté vystupovanie Sebena s onými, v jare života postavenými šuhajmi a s ich skromným, zdvorilým držaním sa súbeh vydržať nemôže. Oným posledným výjavom ešte viac vyhrala. Poznala ona, k čomu vlastne smerujú návštevy Sebena; učila sa v ňom vidieť záletníka, keď predtým v svojej nevinnosti len za obyčajného hosťa a zábavníka ho považovala. Mala sa na pozore, aby ho ani slovom ani chovaním sa v jeho predsavzatí neupevňovala, čím jej držanie sa k nemu z rozpustného detinstva v chladnú opatrnosť sa premenilo. Seben síci cítil dobre túto premenu, ale sa domnieval, že to len taký časový prevrat, ktorý sa skoro pominie a slniečko priateľstva a lásky tým krajšie z týchto dočasných obláčkov Irminej chladnosti naň sa usmeje. Úbohý Seben! Nezadlho sa musel ešte o horšom presvedčiť. Viďme, ako sa to stalo.