ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chodím po tebe, mŕtvy kraj,
v hodine hodín mračno stojí,
čas, nemý pastier, zavrel raj,
zaháňa ma vo vekov boji,
nik sa mi v bôli nepripojí,
nespieva škovran, nie je máj
— je smutná moja pieseň.

Som bitý väzeň tmavých stien,
tvár rozpálenú kladiem k mreži,
aby som vzduch a nie vždy blen
mal v ústach v tomto meste veží,
kde toľká vlna smútku leží,
som bitý väzeň pre svoj sen
— je smutná moja pieseň.

Dozrel v tom kraji plnoklas
a vínnej révy kystky skoré
šumia pri vôni puklých váz
a kypia rosou pannám v dvore
a z omše tichej prešli k zore,
ach, zhasla obeť, plače kňaz
— je smutná moja pieseň.

Ó, pýtam sa: spí škovran snáď?
V minútach minút deň sa schvieva,
spí kdesi ako v rumoch hrad,
v bolesti bolesť mlčky stlieva,
spočíva, spí a nezaspieva,
sťaby ho razom kúsol had
— je smutná moja pieseň.

Alej sa hýbe, z všetkých strán
akoby vietor plachty vzdúval,
nad sadom kráka kŕdeľ vrán,
lístie sa ženie kdesi v úval,
schladol, kto sen o jari sníval,
zmĺkol a padol pod platan
— je smutná moja pieseň.

Zohli sa kvietky nad mŕtvym,
kloním sa k zatíchlemu retu,
svet beží ďalej, prach a dym
a strieborné hry vodometu
začali, neskončili vetu,
vták skonal nemo medzitým
— je smutná moja pieseň.

Alej sa mení v strašnú pláň,
vzrušený potok hučí v jarku,
kaňa mi letí ponad dlaň,
túli sa konár ku konárku,
list padá ako hárok k hárku,
vlnia sa polia, vlhne stráň
— je smutná moja pieseň.

Ó, škovran, vládca sŕdc, ty vták,
čo mŕtvym krídlom kryješ lány,
už padol na ne ťažký mrak,
už idú z poľa bledé panny,
pastierom, čo ich bolia rany,
trasú sa ústa, hmlí sa zrak
— je smutná moja pieseň.

Mrel tichý môj druh chudoby,
nie vojvodca, čo smrť ho skolí,
nie heroj, čo svet podrobí,
on iba spieval, iní boli,
čo zomierali slávne v poli,
sneh bude padať na hroby
— je smutná moja pieseň.

Hľa, tvrdé vojny do mrvy
zomleli nás a divé besy
stiahli nám chmúrne obrvy,
chalupy padli popod lesy,
padajú mnohé slzy kdesi
a vlhnú prsia od krvi
— je smutná moja pieseň.

Ustala búrka, vládne strasť,
pahreba čmudí, časy tlejú,
iný smie pieseň divú priasť,
nad riadkom sa mi ruky chvejú,
trúchlivú šepkám epopeju
do diaľav, kde mi leží vlasť
— je smutná moja pieseň.

Svet mrie, ja pijem horký mok,
svoj osud ťažko v rukách zvieram,
vyvraciam čaše ostatok,
jak uprchlík sa ponevieram,
vidiny bežia ku chiméram,
povalená je loď na bok
— je smutná moja pieseň.

Ó, nič to, že som trosečník
a padám v jednom ťažkom boji,
kto som — to nechce vedieť nik,
pozreť sa na mňa človek bojí,
dívam sa na svet v nepokoji
a hlavu zložím na trávnik
— je smutná moja pieseň.

A že ma život bolí snáď,
na vraku zúfalec som biedny,
že nemám ani zeme piaď,
že rebelant som neposedný,
že trpím strašne i po tie dni,
je svedkom moja mŕtva mať
— je smutná moja pieseň.

Ach, a že skláňam tvár do tmy
a že sa strácam nebezpečne,
že pijem tieto čierne dni,
zármutok raba mám mať večne,
zato nič, moje cesty mliečne,
pevec má nástroj posvätný
— je smutná moja pieseň.

Môj život vzal smer obláčka,
skrúca sa chodník krivolaký,
ach, neoplačú vojačka,
preletí nebom vták a vtáky,
ryť budú blankyt iné zraky
a trúchliť v svite mesiačka
— je smutná moja pieseň.

Somnambul, hnal si pod azúr,
kto pohladí ťa, keď máš spánok!
Horký má údel trubadúr,
kto spíše knihy ťažkých stránok!
ja budem niesť svoj bôľu džbánok,
obídem ešte vzdychov múr
— je smutná moja pieseň.

Chodím po tebe, mŕtvy kraj,
v hodine hodín mračno stojí
a pod ním vymrel rodný kraj,
čas hudie z veží na hoboji,
ale mňa v žiali neukojí.
Srdce si ešte rozdávaj
— ty smutná moja pieseň.