Čierne balady

Po slovenských pahorkoch,
po rovinách žitných
neozve sa zvon,
tíchne dráma Golgoty,
Veľký piatok hlási
Krista Pána skon.

Pod sčernalým nebom
na slovenskej veži
puknutý je zvon,
z dedín beží mlčanie,
mŕtvi z cintorínov
vychádzajú von.

Mrazy chotár spálili,
v kŕdľoch čierne vrany
sadajú na zvon,
obísť musel lúčiny,
strniská i hroble
mŕtvy Orion.

Fučí hlasný severák,
trhá drapom lienu
rozhojdaný zvon,
nárek ľudu mohutnie,
hučí dolu z údolia
bôľov milión.

Omdlieva rod trýznený,
sova húka z hory,

musí mlčať zvon,
sviatok jarma slávili,
pamätný deň sĺz je,
zomri, Apolón!

Vraždou zhynul prezident!
vreštia kameloti,
v mlčaní mrie zvon,
Nitra milá, ničia si,
chumáč prachu na Hrad
zhodil avión.

Kvíli orkán na sprievod,
na ulici truhla,
neozve sa zvon,
nieto miesta pod zemou,
z ktorej vzrástli Tatry,
z ktorej prúdi Hron.

Puknuté má srdce vlasť,
nečuť ako bije
na jeden vrh zvon,
nevstaň, slepý Svätopluk,
vlajky krvi zdvihol
zradný šampión.

Otcovia sú v železách,
z temníc rinčia kladky,
nezaznie tam zvon,
bôľ keď pošlú ku nebu,
odrazí sa nazad,
navráti sa ston.

Za dedinou kúri sa,
koľajnice plačú
sťa na pohreb zvon,
transport píska na Sibír,
nejde nikto k vlaku,
nikto na perón.

Kto ťa bude orať, zem!
mozoľ komu zvučí,
kosa ako zvon!
Z fabrík tiahnu náklady,
z baní ruda tečie
pred kremeľský trón.

Slnko za vrch zapadlo,
volá k Bohu v smútku
opustený zvon,
hodina je zatmenia,
skaly pukajú sa,
chrám je bez opôn.

Na kľúč zamkli chalupy,
ľud sa modlí v izbách,
nevolal ho zvon,
anjel kľakne na prahy,
pršte, ruže, na zem,
schýľ sa, nebesklon!

Vydaj rosu, obloha,
oznám slovo Božie,
rozviazaný zvon,
a na sviatok slovenský
zástavu daj do rúk,
jasný lampión!

Ó, jak za tmy, za noci
dlho idú zore,
nehýbe sa zvon,
zakryte si bledú tvár,
vrah sa ťahá z diery,
had a škorpión.