Čierne balady

Môj dom je opustený, 
nikto v ňom nebýva, 
volám, som bez ozveny, 
holé sú v izbách steny, 
už tepla ubýva
— mŕtvi sú potomci.

Smútkom sa dvorec halí, 
beľčov i krosienka, 
oblokmi tma sa valí, 
uteká von do dialí
i duch, i myšlienka
— mŕtvi sú potomci.

Chalúpka drahá rodná, 
žalostíš z diaľavy, 
ó, útechy si hodna, 
pokým len piješ do dna 
svoj kalich boľavý
— mŕtvi sú potomci.

Odbehli roky zašlé 
a studený je krb, 
vidiny, lásky zhaslé 
nesú sa ponad jasle, 
ako rad smutných vŕb
— mŕtvi sú potomci.

V záhradke môjho zrodu,
v kolíske večných snov
nik nejde poliať pôdu,
zaspievať sladkú ódu,
ni pieseň vrelých slov
— mŕtvi sú potomci.

Na hriadkách ruže vädnú,
ich ľúbosť usína
a v chvíľu predposlednú
i kvety v poli zrednú,
i les, i brezina
— mŕtvi sú potomci.

Zatíchli s vtákmi háje, 
s čeľaďou mladistvou,
muzika nezahraje
a nezasadia máje
so stuhou farbistou
— mŕtvi sú potomci.

Chaty sa krčia k zemi,
lipy sú bez kvetu,
bez záhrad chryzantémy,
iba sĺz diadémy
čakajú odvetu
— mŕtvi sú potomci.

Zahúka nocou sova, 
preženú chmúravy 
a spráchnivie plot znova 
i strecha šindľová 
na brehoch Oravy
— mŕtvi sú potomci.

Môj dom dnes gazdu nemá, 
plače za návratmi, 
brána je hluchá, nemá, 
darmo hlas čísi zve ma, 
nik nie je pred vrátmi
— mŕtvi sú potomci.

Rodisko moje zmiera, 
niet k nemu chodníka, 
len chladná hĺbka šera 
a šumot netopiera 
večer ho preniká
— mŕtvi sú potomci.

Nesiem mu pozdrav ústne, 
viem, ruky vystiera, 
a hoci hynie, pustne 
v tme, ktorá nocou hustne, 
ešte ma vyzerá
— mŕtvi sú potomci.