ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Temná hora, temný kút, ach,
máta ma a drží v putách,
trasiem sa jak suchá tyč;
hučia vrchy utrpenia,
v duši sa mi večne penia
žiale, žiale, iné nič.

Hodiny sa krútia, krútia,
deň sa rúti, dni sa rútia
ako s vlakom vlakvodič,
roky budú z minút prúdu,
tu sú, hudú hudbu bludu,
umierajú, iné nič.

Hľadám šíre neba more,
nájsť chcem v hore Božie zore,
kvílim: kde si, ránhojič!
a tam, kde zdrap mračna padá,
zbadám hada, jak sa vkráda
za skaliská, iné nič.

Tu on kutí, tu po púti
tmavé zraky v nepohnutí
páli žravý jedu chtíč,
vysilený sipí v lístí,
v nenávisti, lesti zistí,
že som bedár, iné nič.

Nad horou sa zmráka, zmráka
a tam z diaľav havran kráka,
vstávaj, had, a hlavu vztýč,
povedz, prečo mám bôľ dravý
a na trávy usedavý
plač môj sadá, iné nič!

Zamútil had zraku kútik,
vylúdil zlý prúd jak prútik,
šľahol na mňa tenký bič;
a tam stála, dorastala
moja bolesť neustála,
triasol som sa, iné nič.

Hľaď, som sám a v ponurú tmu
halím svoju dušu smutnú,
nepoznám chuť na vinič,
matka moja v tmavej zemi
o láske nič nepovie mi,
zabudnúť chcem, iné nič.

Čuší do dňa hora lysá,
zaťatý had vysotí sa,
kde prv trčal ako gýč,
vzplanúť chcel a hrôzyplnú
vliekol vlastnú lesklú vlnu
späť do skrýše, iné nič.

Aká bola pre mňa rana
prestrašná smrť dievky Pána,
Johanka, ó, zo sna krič!
heno poľom popod topoľ
na hrob klopol sen a popol,
dal mi zbohom, iné nič.

Zlovesť, jak spod obŕv luzy,
funí na mňa spod haluzí:
čo tu stojí za burič;
hadov výzor mrazí, studí,
akoby mal zlosť na ľudí,
napnul hlavu, iné nič.

Pozri, had, ja bôľnym krokom
chodím bokom ku potokom,
volám smutne: kvet môj, vzklíč!
a tam, kde prv čul som spevy,
slzami sa myjú devy,
to je láska, iné nič.

Zamĺkli a stŕpli v klbku,
nazerá had v moju hĺbku
ako pyšný kráľovič,
bledne, bledne, nepreriekne,
zo spenenej škrane strekne
žltú slinu, iné nič.

Potom šiel som nocou — ránom,
ako fantóm za šarkanom
zazúril môj pohonič,
tam som padol, tu som schudol,
púšťou húdol prachu kúdol,
za mnou mrak a iné nič.

Uvzatý had sluchá vravu,
horí mu sluch, spúšťa hlavu
na lístie jak na chladič,
škúli po mne, okom strúha,
ako pľuha, čo sa rúha,
sekne pyskom, iné nič.

Ó, had, potom mal som zoru,
poéziu — rodnú horu,
posvätnú sťa hájik Mlíč,
vial som v pláni, zvlnil lány,
spieval, vlieval krv do rany,
svoju bolesť, iné nič.

Zíza had a beľmom špúli,
hrozný plaz na zemeguli,
fičíš peklom, len si fič,
a keď sadá na svet šero,
krvilačné, ako Nero,
číhaš zo škár, iné nič.

Zavej, vetrík, schvej nás v láske,
spieval básnik raz o kráske,
o Maríne Sládkovič,
v Mliečnej ceste, v lunnej pene
cez zelene o Helene
sníval som raz, iné nič.

Blysklo sa a duje, duje,
lezie had pod čierne tuje,
popod horu, pod clonič,
v tmu sa hrúži k zlému duchu
a na suchu len po bruchu
smie sa plaziť, iné nič.

Hľaď, ja s rozorvanou dušou
vošiel som do Božích stanov,
pokoja nám, Pane, žič,
spomni si, že jak som mníchom,
nad kalichom v šere tichom
vzdychám k Bohu, iné nič.

Zvíja sa had v kliatu skrutku,
v svojom večnom chladnom smútku
húta: len si pustovníč,
poskrúcaný v krutom kruhu,
jak keď schlipne dávku luhu,
v kŕčoch čuší, iné nič.

A hľaď, vzplanul požiar rudý,
zhučal príval, krvi prúdy
z Karpát tiekli na Halič,
svisťala smrť v šírych frontoch,
tam som stál na horizontoch,
zomrieť som chcel, iné nič.

Poburuje táto vrava,
von chce z dúpät temná hlava,
syčí had, no len si syč,
rval by dravo zem i chmáry,
vrhol by sa, nemá spáry,
plazí sa len, iné nič.

Pozri, had, vo veku mladom
zem si chránim proti vpádom,
vojská moje, Pane, cvič,
bo kým cháska zbojstvá pácha,
bežím z domu jak zver plachá,
mal som vlasť a iné nič.

Zmrštil pysk had rozzúrený,
spopod temnej skalnej steny
hnal sa na mňa cez ihlič,
zatratený biedny zhrdca
chcel by predsa mi do srdca
zaťať kusák, iné nič.

Nebojím sa, poviem predom,
zamárni ma prudkým jedom,
zveď zo sveta, skántri, znič,
och, bil som sa s mátohami,
hľaď, ó, had, čo chmat tvoj dá mi,
bude len smrť, iné nič.

Ty si ten mág z pekiel dravých,
služobník stríg zelenkavých,
klaď na oheň pod varič,
iným pánom svoj dlh splácam,
tam sa strácam, vykrvácam,
kde sú boje, iné nič.

Obrad svoj, ten rítus čierny
pri démonoch na utierni
vyhútaj a dobre líč,
nepočítam s tvojím menom,
ja som spitý ťažším blenom,
pil som život, iné nič.

Dni sa rútia, deň sa rúti,
minúty mrú v zabudnutí
a ty, had, naveky kvič,
zhorkni horko v hore stínu,
v zmĺklu hlinu vypľuj slinu,
prekliaty si, iné nič.