Čierne balady

Zástavu hroznú nesiem svetu,
strhanej šaty siluetu,
franforce krvi, zvyšný zdrap,
dymí sa z ruín lazaretu,
zem prázdna je, svet zaplače tu,
ostatok krajín mizne z máp
— zabili básnika.

Stál pastier v poli, strážca veku,
ku nebu zdvihol ruku mäkkú
pýtajúc z Božej potravy,
a v ohni živý do úpeku
s plameňom dravým kolo drieku
kľakol a padal do trávy
— zabili básnika.

Pod lesom pustým na chotári
tieň súmraku, spev nemej tvári
rovno do srdca prenikol,
hľa, ostal popol na oltári
a anjel Boží spoza chmáry
v úľaku hroznom neskríkol
— zabili básnika.

Sčernalo nebo, pukla hrada,
dali mu k ústam kalich hada
opilí na smrť otroci,
z hostiny beží čeľaď mladá,
zlomená pieseň padá, padá,
dymí sa z hraníc do nocí
— zabili básnika.

Na poli spieva bolesť sama, 
bolestná vekov smrti dráma 
snuje si tichú piesenku, 
jak v tvári pýr, jak v očiach jama, 
vták Fénix horí pod horama, 
pod krídlom niesol jesienku
— zabili básnika.

Od tých čias beží svetom ktosi, 
volá a kričí, strašne prosí, 
tvár dvíha k zorám nebeským, 
druh váš, ó, Božie albatrosy, 
čo po vesmíre kráča bosý, 
chce stretnúť sa a nevie s kým
— zabili básnika.

A sťahujú sa ďalej králi, 
veľkňazi, čo dvor opúšťali, 
platili krvou mnohé z trov, 
arénu pazúr šelmy halí, 
z amfiteátra čmud sa valí, 
zástava šibe do vetrov
— zabili básnika.

A ide svätec na galeje, 
dejepis značí ťažké deje, 
čo rabstvom hynul nevoľník, 
na ruke reťaz rinčí, zle je,
väzeň sa modlí, krv sa leje,
surmitom ešte nie je nik
— zabili básnika.

Veky sa hrnú, čas je pena,
pod hradbou spieva muž bez mena,
trasú sa pery kontesám,
pri baštách sprievod čierny stená,
umiera Jean d’Arc upálená
a igric plače, že je sám
— zabili básnika.

Chudobný ľud a šašo dvorný
spieva si šansón hladomorný
a spláca svoj groš na grošík,
zbojník je v lese vládca vzdorný,
rúbu sa s pánmi chlapci hôrni,
na háku visí Jánošík
— zabili básnika.

Horí do neba vatra čiasi,
mládenec ohník slzou hasí,
asi je toto smútku muž,
tam skoná pastier zlatovlasý,
bubeník svetu vojnu hlási,
postilióni letia už
— zabili básnika.

Sedlajú chlapci vrané kone,
žehná sa žena na peróne,
odváža vojská chmúrny vlak,
v diaľave temnej, v smrti zóne 
bojovník klesá, klesá v tône, 
z očú mu letí čierny vták
— zabili básnika.

Devuška plače, mať sa modlí, 
srdce jej páni mečom bodli, 
na mrakoch neba visí mráz, 
pekelný duch a zhrdca podlý 
márne si stavia v svete modly, 
vladárstvo mu je skazou skáz
— zabili básnika.

Príšera sedí nám na líci,
zem, more, vzduch vrie v povíchrici
zlovestných, temných pašií,
veľmestá revú ako býci,
samotár kráča po ulici
s ružencom krvi na šiji
— zabili básnika.

Vrany sa zniesli, tiahnú sluky, 
krájajú rieky mŕtve lúky 
a po krvi sa plazí jar, 
sirota pýta chleba, múky 
a človek, čo má len pol ruky, 
zakrýva hanbou vpadlú tvár
— zabili básnika.

Bojiská ležia nepohnute, 
len víry cestou na zákrute 
vrtia sa ako vretená, 
prach kúdolí sa, idú púte, 
vlasť leží v inom sveta kúte, 
svojeť je z mapy zmetená
— zabili básnika.

Z dier na smetiská vtiahli šťúry 
a zo spálenísk kuna žmúri, 
blýska sa oko lasici, 
jak hrozba trčia k nebu múry, 
severák sviští, víchor zúri, 
k polnočnej nejdú hlásnici
— zabili básnika.

Neprešla ešte z komét každá, 
to ešte nie je celá vražda, 
čo zemeguľu pretína, 
až prejde nebom nová jazda, 
šialený letún oldomáš dá 
a zhynie sveta tretina
— zabili básnika.

Je dokonané zhuby dielo, 
na pustej ceste dvíham čelo, 
do dejín slzím priehľadných, 
nieto už zraku, svetlo stlelo, 
nieto úst, čosi onemelo 
a nieto krmu pre hladných
— zabili básnika.

Spí mesto ako divá ľvica,
zomiera mieru holubica,
mám ešte nocí snáď dve, tri,
mám oči tmavé v hĺbke líca,
zástava v nich jak šibenica
zatrepoce sa v povetrí
— zabili básnika.