ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zástavu hroznú nesiem svetu,
strhanej šaty siluetu,
franforce krvi, zvyšný zdrap,
dymí sa z ruín lazaretu,
zem prázdna je, svet zaplače tu,
ostatok krajín mizne z máp
— zabili básnika.

Stál pastier v poli, strážca veku,
ku nebu zdvihol ruku mäkkú
pýtajúc z Božej potravy,
a v ohni živý do úpeku
s plameňom dravým kolo drieku
kľakol a padal do trávy
— zabili básnika.

Pod lesom pustým na chotári
tieň súmraku, spev nemej tvári
rovno do srdca prenikol,
hľa, ostal popol na oltári
a anjel Boží spoza chmáry
v úľaku hroznom neskríkol
— zabili básnika.

Sčernalo nebo, pukla hrada,
dali mu k ústam kalich hada
opilí na smrť otroci,
z hostiny beží čeľaď mladá,
zlomená pieseň padá, padá,
dymí sa z hraníc do nocí
— zabili básnika.

Na poli spieva bolesť sama,
bolestná vekov smrti dráma
snuje si tichú piesenku,
jak v tvári pýr, jak v očiach jama,
vták Fénix horí pod horama,
pod krídlom niesol jesienku
— zabili básnika.

Od tých čias beží svetom ktosi,
volá a kričí, strašne prosí,
tvár dvíha k zorám nebeským,
druh váš, ó, Božie albatrosy,
čo po vesmíre kráča bosý,
chce stretnúť sa a nevie s kým
— zabili básnika.

A sťahujú sa ďalej králi,
veľkňazi, čo dvor opúšťali,
platili krvou mnohé z trov,
arénu pazúr šelmy halí,
z amfiteátra čmud sa valí,
zástava šibe do vetrov
— zabili básnika.

A ide svätec na galeje,
dejepis značí ťažké deje,
čo rabstvom hynul nevoľník,
na ruke reťaz rinčí, zle je,
väzeň sa modlí, krv sa leje,
surmitom ešte nie je nik
— zabili básnika.

Veky sa hrnú, čas je pena,
pod hradbou spieva muž bez mena,
trasú sa pery kontesám,
pri baštách sprievod čierny stená,
umiera Jean d’Arc upálená
a igric plače, že je sám
— zabili básnika.

Chudobný ľud a šašo dvorný
spieva si šansón hladomorný
a spláca svoj groš na grošík,
zbojník je v lese vládca vzdorný,
rúbu sa s pánmi chlapci hôrni,
na háku visí Jánošík
— zabili básnika.

Horí do neba vatra čiasi,
mládenec ohník slzou hasí,
asi je toto smútku muž,
tam skoná pastier zlatovlasý,
bubeník svetu vojnu hlási,
postilióni letia už
— zabili básnika.

Sedlajú chlapci vrané kone,
žehná sa žena na peróne,
odváža vojská chmúrny vlak,
v diaľave temnej, v smrti zóne
bojovník klesá, klesá v tône,
z očú mu letí čierny vták
— zabili básnika.

Devuška plače, mať sa modlí,
srdce jej páni mečom bodli,
na mrakoch neba visí mráz,
pekelný duch a zhrdca podlý
márne si stavia v svete modly,
vladárstvo mu je skazou skáz
— zabili básnika.

Príšera sedí nám na líci,
zem, more, vzduch vrie v povíchrici
zlovestných, temných pašií,
veľmestá revú ako býci,
samotár kráča po ulici
s ružencom krvi na šiji
— zabili básnika.

Vrany sa zniesli, tiahnú sluky,
krájajú rieky mŕtve lúky
a po krvi sa plazí jar,
sirota pýta chleba, múky
a človek, čo má len pol ruky,
zakrýva hanbou vpadlú tvár
— zabili básnika.

Bojiská ležia nepohnute,
len víry cestou na zákrute
vrtia sa ako vretená,
prach kúdolí sa, idú púte,
vlasť leží v inom sveta kúte,
svojeť je z mapy zmetená
— zabili básnika.

Z dier na smetiská vtiahli šťúry
a zo spálenísk kuna žmúri,
blýska sa oko lasici,
jak hrozba trčia k nebu múry,
severák sviští, víchor zúri,
k polnočnej nejdú hlásnici
— zabili básnika.

Neprešla ešte z komét každá,
to ešte nie je celá vražda,
čo zemeguľu pretína,
až prejde nebom nová jazda,
šialený letún oldomáš dá
a zhynie sveta tretina
— zabili básnika.

Je dokonané zhuby dielo,
na pustej ceste dvíham čelo,
do dejín slzím priehľadných,
nieto už zraku, svetlo stlelo,
nieto úst, čosi onemelo
a nieto krmu pre hladných
— zabili básnika.

Spí mesto ako divá ľvica,
zomiera mieru holubica,
mám ešte nocí snáď dve, tri,
mám oči tmavé v hĺbke líca,
zástava v nich jak šibenica
zatrepoce sa v povetrí
— zabili básnika.